Inscenácia Zvyšky v bratislavskom divadle SkRAT hovorí o trvanlivosti tvorivých nápadov.
Aby sme sa náhodou nenechali uniesť, do vrúcneho spevu sa vmiešavajú škrekoty a výskoty muža a ženy. Strih a sedíme v obývačke 70. rokov, kde sa pije vínečko, hrá žolík a vedú reči o novodobých vysokoškolsky vzdelaných citových kripľoch, ktorí sexujú cez virtuálne siete a tešia sa z výhod tohto druhu.
Vzápätí sme na stanici, kde sa ponevierajú dáki cestujúci. „Do Kubiná?" otravuje jeden všetkých. „Ja chcem ísť do Prešova," stoná krásna žena na vozíčku, teda vlastne na fúriku. Čo to nachádzame za stratené existencie?
V opise obrazov by sme mohli pokračovať. Smiešna je intelektuálska scéna o konštruovaní múdrych viet z neopočúvaných slov, mediálne príťažlivý je ženský dialóg, úchvatný je tanec, ktorý nenechá nikoho pochybovať o horúcom srdci a prízemnej reči tela, existenciálne dokonale rozladená je manželská dvojica pri odchode na akúsi oslavu.
Inscenácia sa volá Zvyšky a navonok aj pôsobí, ako by bola naozaj poskladaná z toho, čo v kuchyni divadla SkRAT za ostatné obdobie vymýšľania zvýšilo či ostalo zabudnuté, nepoužité, ale vlastne stále trvanlivé.
Za týmto zámerom sa ukrýva trpezlivé hľadanie nového výrazu, autentické prenášanie myslenia jednej generácie súčasníkov na divadelné javisko. Dnes už starý známy spôsob vzniku autorského divadla zaručuje originalitu inscenácie len do istej miery. Autori - tentoraz v približne rovnakej mierke - hovoria v zdanlivo nesúvisiacich obrazoch pohybom, textom, zvukom, svetlom. Ich výpoveď sa však posúva cez stupeň naliehavosti, ktorá vyúsťuje do nevyhnutného súboja s absurditou. Ten súboj je trpko-smiešny, nie však ťaživý ani násilnícky.
Autori sa realizujú na vlastné riziko, s diváckou priazňou pritom nekalkulujú. Vyrovnane odovzdávajú silné emócie, ktorých nositeľmi sú jednotlivé premyslené tvary spoločne generovaných myšlienok.
Je vzácne, ak si divák odnáša svoj osobný pocit. Znamená to, že divadlo sa ho dotklo na miestach, ktoré pozná len on sám. Hra Zvyšky tento náboj v sebe má, dovoľuje nám slobodne si domýšľať a fantazírovať o vlastných vzťahoch, rodine, láske, umení či politike. Okrem toho je jasným dôkazom, že ani po náročných skúsenostiach nemožno prestať nosiť v divadle vlastnú kožu na trh.
