SkRAT prevetrávaním archívov ŠtB veľký umelecký prievan nenarobil.
Do projektu Divadelnej Nitry Paralelné životy prinieslo divadlo SkRAT hrou Vnútro vnútra silnú tému spracovanú trochu polovičato. Prvá časť produkcie, ktorú pripravil Ľubomír Burgr, ukázala cez inscenovania kádrových materiálov „ľudskú“ tvár eštebákov. Špecifické herectvo Víta Bedárika, Milana Chalmovského či Vlada Zboroňa parodovalo neľútostný boj o moc prebiehajúci vnútri ŠtB. Oceňujem aj polemiku o dôsledkoch zverejňovania mien agentov, ale jedna komplexne spracovaná téma by bola lepšia než viac nedopracovaných línií.
V druhej časti Paranoia Querulans sme už sledovali príbeh tajne vysväteného kňaza Přemysla Coufala, ktorý svoje pracovné cesty do zahraničia využíval na informovanie exilových kruhov o stave podzemnej cirkvi v Československu. V roku 1981 ho našli mŕtveho, pričom miera jeho zranení i stav bytu spochybňujú oficiálnu verziu o samovražde. Coufal spolupracoval s tajnou políciou na ekonomických kauzách, zároveň ju však zavádzal. Po odhalení jeho spojenia s Vatikánom zrejme dostal od ŠtB na výber – buď rozkryje celú tajnú sieť, alebo zomrie.
Podľa Ľubomíra Morbachera z Ústavu pamäti národa sa divadlo SkRAT ako žralok zahryzlo do veľkého traumatizujúceho prípadu. Až trikrát bolo totiž jeho vyšetrovanie justíciou zastavené a Generálna prokuratúra ho v roku 1992 odložila do národného archívu na 50 rokov. „Nič na tom nie je vymyslené,“ tvrdí Morbacher.
SkRAT neprišiel s investigatívnou bombou, divadelníci nanovo nekontaktovali ani prokuratúru či cirkevné kruhy. „Nechcel som byť ovplyvnený žiadnou zo strán, nechcem dávať žiadne odpovede,“ vyjadril sa režisér Dušan Vicen. Z predstavenia sa však divák nedozvie veľa ani o samom Coufalovi, ani o tajnej cirkvi. Výrazové prostriedky nepresahovali bežný „skraťácky“ štandard. Efektne pôsobili predovšetkým masky Natalie Kidy, tento prvok však už poznáme aj z filmu Papierové hlavy Dušana Hanáka. Plátno zle napnuté na kovovej konštrukcii slúžilo ako podklad na projekcie. Robert Roth, Jana Oľhová a František Kovár v dokrútkach pripomenuli hercov z Hamleta, ktorí dojímajú vinníkov.
Komplikovaná kauza bola zrejme pre SkRAT tvrdým orieškom, adresoval nám akoby len emotívnu výzvu na doštudovanie si kauzy. Vnútro vnútra by si však nemali nechať ujsť tí, ktorí si myslia, že 80. roky boli len rokmi pankáčov a céčiek.
„Niekto zakričal svetlo... a bol koniec. Nič sa nekončí, stále to trvá, otázky sú otvorené,“ komentoval Vicen našu nedávnu históriu i vlastnú produkciu, po ktorej sa herci neprišli pokloniť. Divák odchádza s hrôzou, že ešte aj v 80. rokoch sa diali podobné veci. Vyrovnanie sa s minulosťou nenastalo, zločiny sú už premlčané.
Zuzana Uličianska, SME, 3. 10. 2013
> reakcia Dušana Vicena: Ad: Pokrivené tváre aj masky eštebákov
