(Interpretácia urbánneho prostredia ako deštruktívneho prvku v inscenáciách divadla SkRAT)

Úvod

Divadlo SkRAT, pôsobiace v priestoroch nezávislého kultúrneho centra A4 v Bratislave, má v repertoári inscenácie, v ktorých možno vystopovať tému mesta a jeho zhubných účinkov na jedincov. Či už ide o nonverbálne Mŕtve duše, produkované minulý rok, alebo o aktuálnu novinku Zvyšky, či staršie kusy ako Umri, skap a zdochní...!!!, v každej jednej možno nájsť v epizódnych výjavoch typizované postavy, notoricky známe v každom súčasnom meste.

Práve na nich možno demonštrovať deštruktívne pôsobenie súčasného mesta, ktoré svojich obyvateľov dotláča do absurdných situácií, neuvedomelého osvojovania si morbídnych praktík na prežitie a iných spoločenských ohavností.

Primálo priestoru, priveľa intimity Scénografické riešenie priestoru podtrhuje leitmotív, ktorý možno zhrnúť krátkou vetou: „niečo nie je v poriadku.” V Mŕtvych dušiach sú všetky rekvizity vychýlené zo zvyčajnej polohy /televízor, nábytok, chladnička, nočné lampy, ba dokonca i hrnčeky majú „krivý? dizajn"/. Každý predmet je tesne pred spadnutím a následným rozbitím sa, nič nie je rovnobežné s podlahou ani vo vzťahu k iným objektom.

Scénu vo Zvyškoch možno charakterizovať ako strohú a striedmu, no zároveň náznakmi vytvára mnohovýznamovosť. Diskoguľa, pult a stojan s papierovými kvetmi neomylne asociujú výjav z každoročných malomestských a dedinských hodových zábav. Sekretár, kreslá a konferenčný stolík sú najskôr obývačkou vyšklbnutou z panelákového bytu, neskôr tvoria centrálu partie budúcich „kultúrnych revolucionárov". Dva stojany s mikrofónmi stačia na vykreslenie atmosféry nahrávacieho štúdia. Stojan na tácky, presúvaný na scéne pomocou koliesok, vyvolá atmosféru závodnej jedálne, no v nasledujúcom obraze sa stane akýmsi temným oltárom pri tažko definovateľnom obrade.

Akokoľvek, v oboch prípadoch scénické riešenia zmnožujú a fragmentarizujú kulisy, v ktorých sa pohybujú protagonisti. Ide o akési agresívne vytrhávanie reálií a ich naaranžovanie pre potreby inscenácie spôsobom, ktorý akcentuje fakt: v priestoroch miest sa pohybuje priveľa ľudí. Popri sebe je na scéne viac malých scén ponúka sa porovnanie so stredovekým systémom mansion/.

Neustála blízkosť iných, nemožnosť fyzickej samoty plodí mentálnu osamelosť. Indivíduá sa izolujú samy do seba, donútené pocúvť cudzie rozhovory, zvuky z vedlajšieho bytu, ulice. Mesto sa prezentuje ako agresor, ktorý aranžuje svojich občanov do pozície voyeurov. Všetci sú pod kontrolou, nič nie je tajné, nič nemožno utajiť. Zo sexuálnej úchylky sa v širšom kontexte stáva sociálna deviácia.

Socky, všade samé socky

Postavy v každom divadelnom kuse produkovanom v SkRATE vystupujú bez mien. Pomenovať si ich musí divák sám a nápomocné mu je pritom len prostredie a činnosť, ktorú v nom hrdinovia vykonávajú. Ocitá sa tak v situácii nie nepodobnej bežnému chodcovi, stretávajúcemu neznámych ludí v uliciach. Po čase však začne vnímať, že tváre sa každý deň opakujú a zaregistruje odchýlky od väčšinového správania.

V minulosti vraj mala každá dedina svojho blázna. V mestách existuje jeho obdoba, no vo väčšom zoskupení sa zvyšuje aj počet čudákov. Spravodlivé by bolo, keby každá štvrť, resp. ulica mala toho svojho, častejšie sa však sústreďujú na jednom priestranstve. Vzniká tak vysoká koncentrácia osôb vykazovaných do periférií na určitých plochách. Sú také miesta, čo priťahujú „socky" /autobusové a vlakové stanice, parky, lavičky a pod./.

Herci zo SkRATU často stvárňujú svoje postavy pri vykonávaní súkromných rituálov na verejnosti. Líhajú si na zem, vyzliekajú si rôzne kusy šatstva, zaspávajú a následne sa strhávajú z driemot, kľačia v očakávaní nevedno čoho a často končia v prenatálnej polohe. Predvádzajú etudy, v ktorých zdôrazňujú zautomatizovanými, viacnásobne opakovanými pohybmi vnútornú izoláciu jednotlivých postáv. Tie narážajú na limity prostredia a vymedzujú sa voči nemu manipulovaním s telom vlastným, ale aj končatinami postáv, ktoré sa bezvládne povaľujú na scéne. Takto štylizované mestské výjavy majú v sebe zakomponovanú akúsi clivú, a zároveň divú poetiku – bezbrannosť pohybujúcich sa tiel, zakliatie v rezignácii, či priam apatii pôsobia miestami až dojímavo krehko.

Pózeri a snobi sa skrývajú za záľahu slov

V opozícii k predchádzajúcim typom stoja postavy mestských intelektuálov. V krátkych výstupoch autori parodujú najmä ich jazyk. Povýšeneckí a arogantní jedinci sa navzájom prekrikujú, skáču si do reči v úpornej snahe povedať čo najviac a hneď. Zdramatizované situácie sú zasadené do prostredí konferencií, pracovných stretnutí, veľkohubých mítingov, brainstormingových schôdzok – všetci hovoria naraz, máločo k veci, ale znie to dobre vďaka používaniu trendových slovných spojení a vetných konštrukcií, ktoré sú práve v kurze. V trpkej karikatúre reklamného biznisu sa zhromažďujú a navrstvujú čoraz krkolomnejšie súvetia, protagonisti sa vzájomne hecujú k čoraz väčším nezmyslom a výsledný bonmot hodný postštrukturalistickej definície sa použije ako slogan pre čínsku reštauráciu.

Výhražné ticho a všetko maskujúci hluk

Na zdôraznenie atmosféry prostredia inscenátori často využívajú mestské šumy. Hukot rušnej ulice v čase špičky, presúvajúce sa davy a masy, hučanie mestskej hromadnej dopravy, hlasitá vrava, v ktorej zanikajú jednotlivé slová...

Všadeprítomný šum maskuje podobným spôsobom ako sneh, prikrýva to, čo je pod ním, zahladí všetky stopy, vytvára jednoliatu masu pokrývajúcu celý priestor. Zvukový chaos vytváraný urbánnymi priestormi kombinujú tvorcovia s jednoduchými husľovými a klavírnymi melódiami a samplujú oba, na prvý pohľad protikladné zdroje do akejsi úzkostlivej temnoty.

Ak predsa len nastane ticho, divák spolu s divadelnými postavami spozornie. Neprítomnosť zvukov nesignalizuje relax, pauzu, je skôr výstrahou – na odpočinok ani pomyslieť, ale je nutné zvýšiť ostražitosť, prikrčiť sa a vyčkávať, čo nastane.

Špecifická situácia je vykreslená v úvodnej scéne Zvyškov, keď sa k žene zozadu pomaly približuje muž a obaja vydávajú štylizované výkriky. Motívom kričania nie je bolesť a zdá sa, že ani žiadna negatívna emócia. Krik vyviera z hrdiel ako pra-jazyk a neskôr prechádza do operných vokálov. V istom momente ich hlasové prejavy pripomínajú precvičovanie kvokania sliepok.

Paradoxnosť „hydinového obrazu” sa naplno rozvinie neskôr. Mesto nikdy nespí, a práve preto ho nemožno zobudiť kohútom ani iným zvukom. Na druhej strane, v meste nikto nechodí spať so sliepkami. Spánok v takom rušnom prostredí totiž nie je možný a hydina (alebo herci, ktorí ju hoci len asociatívne pripomínajú) nevyhnutne pôsobí ako archaizmus.

Záver

Ako s človekom dokáže zamávať mesto a jeho priestor, mesto a to, čo vyžaduje od ľudí, ktorí sa v ňom pohybujú, žijú alebo ním hoci len prechádzajú, to je viac-menej neustále prítomnou témou takmer každého divadelného kusu z produkcie divadla SkRAT.

Inscenačný tím využíva na prvý pohľad dva protikladné postupy. Buď stavia na vykričanom vizuáli, ktorý je taký dostatočný, že žiadna postava v hre ani „necekne” /Mŕtve duše/, alebo sa uchýli k zahlteniu slovami, slovami, slovami /Zvyšky, ale aj Umri, skap a zdochni...!!!/. Efekt je však takmer rovnaký, akoby šlo o dve strany tej istej mince.

Zuzana Grochalová, art(eria) 1/2010, s. 16 -– 17