Videl som, ako sa žena nemôže dostať zo svojich vnútorných závislostí, ktoré ju zväzujú. A tak si so svojím milencom vychutnáva hry, pri ktorých je zviazaný. Snaží sa dostať von, ale nejde jej to. Kope, kričí, hoci so zaviazanými ústami ju nepočuť. Pomôže jej až milenec. Kúsok odtiaľ žena strieda milencov. Vo vani, v posteli. Kde sa dá. Ale nevyzerala, že by bola šťastná, hoci nemala silu hľadať to, čo by ju naozaj napĺňalo. Iná žena, plnoštíhla, má rada svoje vášne a žehlenie. Manžela, ktorý sedí s pivom v ruke a občas sa jej dotkne. Vášnivo. Prázdne. Blúdiaci ľudia v labyrinte zvykov. Robia veci, na ktoré sú zvyknutí, žijú vo svojich mantineloch a nevedia, čo je za nimi. Ani nevedia, prečo by mali hľadať. Možno si ani nevšimli, že pôsobia čudne, hoci kdesi vnútorne cítia, že nie všetko je v poriadku. S nimi, so susedmi, s ich partnermi. A pritom nikto z nich nemusí povedať ani len jediné slovo.

Mŕtve duše v divadle Skrat sú predstavením, ktoré si na dialógy nepotrpí. Skôr na obraz a zvuk. Vizuálna zložka s projekciou a scéna s tisíckou detailov odhaľuje tajomstvá, ktorých sa postavy vo svojich dušiach boja.

Ak sa do zrkadla nepozeráte len preto, aby ste sa na seba usmiali, Mŕtve duše vám povedia veľa. V opačnom prípade odídete v polovici predstavenia, alebo sa na jeho konci rozplačete.

Palo Hlubina, Profit č. 8, 20. 4. 2011, s. 64