(...)
Mŕtve duše – fyzické divadlo?
Obrazy nášho života, zdvojené, ztrojené, znásobené, pokladané vedľa seba, mechanicky opakované. Simulovanie prázdnych rituálov nášho každodenného života, nesprevádzané slovami, len zhlukom zvukov, do ktorého zasahuje svetlo i premietané obdĺžniky, vzorce, tvary, fragmenty... čoho vlastne? Tieto výjavy, ktoré napriek názvu nemajú naozaj nič spoločné s Gogoľom, úplne bez slov, no paradoxne veľmi výstižne „hovoria“ o tom, ako dnes žijeme. V inscenácii Dušana Vicena, ktorú naštudoval s domovským divadlom SkRAT, nájdeme postavičky a motívy, ktoré sme si vďaka tomuto súboru obľúbili, zároveň však Mŕtve duše poetiku „skraťáckych“ inscenácií v istom zmysle prekračujú, pretože ponúkajú vyčerpávajúco dôsledný, miestami humorný, no v konečnom dôsledku mrazivý obraz čudného panoptika, ktorý sa skrýva za vznešeným označením: dnešná spoločnosť. (...)
