Inscenácia Vnútro vnútra vznikla v rámci projektu Paralelné životy (20. storočie očami tajnej polície), ktorého iniciátorom bol medzinárodný divadelný festival Divadelná Nitra. Projektom sa malo docieliť znovuotvorenie a následná diskusia o postupoch a fungovaní tajnej polície i to, ako tento tajný vnútorný orgán vplýval na životy jednotlivcov. Okrem Slovenska sa do projektu zapojili aj Rumunsko, Nemecko, Poľsko, Maďarsko a Česká republika. Koncepcie inscenácií sa veľmi líšili v uchopení témy a nazeraní na danú problematiku. Tvorcovia slovenskej inscenácie- Divadlo SkRAT- sa vzhľadom na zadanie (inscenácia mala byť dokumentárneho žánru) rozhodli pre umelecké spracovanie nimi vybratých historických dokumentov a spisov z obdobia vlády komunistického režimu na Slovensku. K dispozícii mali tajné, verejnosti neprístupné archívy Ústavu pamäti národa a tiež odborného garanta inscenácie.
Inscenácia je rozdelená na dve samostatné časti s vlastnými názvami: Časť prvú- Vnútro vnútra režíroval Ľubomír Burgr a pod druhú časť- Paranoia Querulans sa réžijne podpísal Dušan Vicen. Prvá časť nám predstavuje realistický obraz praktického fungovania tajnej polície Štb. Máme možnosť sledovať priebeh a spôsob vypočúvania „človeka z vnútra“, to znamená jedného z členov tajnej polície, ktorého udal blízky spolupracovník a zneužil jeho výpovede pre svoj vlastný kariérny postup. V dialógoch sa dozvedáme presné formulácie faktov, presne tak, ako sú napísané v dokumentácii. Scéna, rektvizity i kostými sú autentické. Pomedzi výstupy hercov sú na zadnom pláne premietané dobové kamerové záznamy, ktoré dopĺňajú všeobecný obraz doby. Takže i divák, ktorý nezažil míľniky komunizmu si môže týmto spôsobom utvoriť čiastočné vedomosti a spájať ich s obrazom a zvukom. Zvuk je v tomto prípade zvolený vo forme slovenských či zahraničných pesničiek, ktoré boli v tomto čase hitmi. Ich zaznenie podčiarkuje i atmosféru prvej časti.
Druhá časť je omnoho metaforickejšia. Neopisuje priamo danú situáciu. Sú v nej použité prvky vizuálneho i zvukového charakteru, ktoré vytvárajú mozaiku uceleného obrazu. Táto časť sa venuje predovšetkým spisu tajne vysväteného kňaza Přemysla Coufala, ktorého prípad leží v archíve odložený už od roku 1981. Tvorcov pohoršil práve fakt, že úmrtie kňaza polícia po vyšetrovaní označila ako samovraždu. V tomto prípade sa však nachádza mnoho nejasností, keďže na tele obete sa našli mnohé známky mučenia, ktoré by si obeť nevedela spôsobiť sama. Prípad bol opäť otvorený v deväťdesiatych rokoch, avšak i vtedy, po ďalšom prešetrení, sudkyňa, ktorá sa prípadom zaoberala, potvrdila pôvodnú verziu samovraždy. Posun možno nájsť iba v doplnení záveru- samovražda, ktorú spáchal pod nátlakom Štb. V poriadku. A to nie je zločin? Túto otázku nám kladú tvorcovia. Rozhodli sa, napriek všetkým ohrozeniam, otvoriť starú ranu, ktorá nie je ešte úplne zahojená. Páchatelia, či ľudia, ktorí mali s prípadom čosi spoločné sú ešte stále medzi nami. Na slobode. Dušan Vicen si vyberá ukážkovú obeť režimu. Kňaza, ktorý bol dvojitým agentom a členom tajnej cirkvi, popritom veľmi inteligentným a vzdelaným človekom. Informácie nám zdeľuje prostredníctvom zvukových nahrávok, či vyňatými časťami textov zo spisu Přemysla Coufala. Text, ktorý je vpísavaný pred našimi očami na prednú časť scény, má podobu strojového písma, tiež sprievodný zvuk je nahrávkou klepania na písacom stroji. Presne ako v spisoch. Tvorcovia rekonštruujú históriu, ktorá k nám akoby prehovára. Táto časť je silne vizuálna. Okrem spomenutých textov sa na scéne zjavujú postavy v plášťoch a maskách, postavy, ktoré sa nedajú identifikovať. Nie sú ničím zvláštne a preto veľmi dobre splynú s prostredím. Majú prázdny pohľad, ktorý vyvoláva hrôzu. Herci Divadla SkRAT stelesňujú príslušníkov Štb a vyvolávajú u diváka pocit, že ich neustále niekto sleduje. Robia to neobyčajne dôsledne. Zjavia sa a vzápätí miznú. Často vidíme len časť tela alebo len vzďaľujúcu sa postavu odzadu. V istom momente si divák, zaujatý čímsi iným, uvedomí, že všetky štyri tvori sedia v jeho blízkosti a uprene naňho hľadia. Miznutie docieľujú pomocou scénografie, ktorú tvorí jediná kvádrovitá konštrukcia, na ktorej sú lankami upevnené pásy bielej látky, či akéhosi igelitu. Tie sa ako mechanizmus spúšťajú a pomaly posúvajú rôznymi smermi. Využívajú sa tiež na projekciu textov, ale aj záznamov z Hamleta, v rámci ktorých sa k nám striedavo prihovárajú František Kovár, Robert Roth a Jana Oľhová. Sledujeme útržky monológov, ktoré v spojení všetkých prvkov inscenácie dopĺňajú celistvý tvar a zdanlivo nepriamo odkazujú na konkrétne situácie. Tento prvok je naozaj šťastnou voľbou a prináša akúsi nadinterpretáciu inscenácie. Aby hrôzy a úzkosti nebolo málo, postavy v maskách privážajú na scénu tri vozíky s predmetmi z miesta činu, označenými číslami. Všetky predmety sú postriekané červenou farbou- krvou. Už ich samotná prítomnosť vyvoláva veľmi silné pocity odporu a zvrátenosti, pričom keď sa pridá zvuk vŕzgajúcich koliesok a z reproduktorov zaznieva záznam aukcie o tieto predmety, divákovi sa začne dvíhať žalúdok. V istom momente si herci dávajú dole masky a vystupujú z role. Prebieha krátka výmena názorov, kde herci ako súkromné osoby prezentujú svoje názory na spracovanú tému. Vyvstávajú osobné postoje, ktoré sú nie vždy charakterné. V závere výstupu sa dozvedáme, že jeden z hercov patril do zoznamov tajnej polície. Na konci zostane na pravej strane scény stolík s rámikom, pred ktorým je sviečka. V rámiku je neidentifikovateľný, rozstrihaný obraz a nad ním pripevnený fotoaparát. Jeho neustále šťukanie privoláva viac než nepríjemný pocit vedomia, že fotka v rámiku može byť práve vaša. Je to veľmi silné, niečo, čo diváka znervózni do tej miery, že chce čo najrýchlejšie opustiť miestnosť. Nikto predsa nechce byť paranoidný.
Jeden z najdôležitejších aspektov inscenácie je jej atmosférotvornosť. Atmosféra strachu obklopuje diváka už od začiatku a tlačí naňho po celý čas. Formálne jednoduchšia časť predchádza zložitejšiu a je takpovediac jej predskokanom. Napriek tomu, že je minimálne divadelná, považujem jej zaradenie za vhodné, keďže sa jej podarilo preniesť nás do doby spred tridsiatich rokov. Náročnosť na vnímanie a pozornosť diváka stúpa priamo úmerne s časom trvania. Druhá časť je jadrom. V nej sa skrýva omnoho viac odkazov, omnoho viac hrozivých varovaní. Inscenácia opisuje dobu, ale ju i do hĺbky skúma. Prináša divákovi otázky, ktoré by mal začať klásť. Sprítomňuje udalosti dávno minulé, no nie len v rámci hraníc divadla. Apeluje na nás, aby sme si uvedomili, že zločiny komunizmu nie sú uzavreté, pretože vinníci nie sú potrestaní. Tí istí ľudia, ktorí páchali neospravedlniteľné zverstvá, sedia ešte stále medzi nami. A nie len v hľadisku.
Veronika Zajacová
Divadlo SkRAT: Vnútro vnútra
Koncept, scenár, réžia: Ľubomír Burgr a Dušan Vicen
Scéna: Milan Mikula
Masky: Natalia Kida
Vizuálne spolupráca: Boris Vitázek
Postavy v projekciách: František Kovár, Jana Oľhová, Robert Roth
Hrajú: Vít Bednárik, Ľubomír Burgr, Milan Chalmovský, Dušan Vicen, Vlado Zboroň, hlas blogerky: Ingrid Hrubaničová