Môj lov(e)
Divadlo SkRAT, A4 Nultý priestor, 20.00
Nedajbože, aby sa láska začala meniť na žiarlivosť a nenávisť. Odtiaľ je len malý krok k týraniu, pri ktorom sa už fantázii medze nekladú. Všetko zrazu môže podliehať paranoji, z ktorej sa dá vybŕdnuť len s vypätím všetkých síl a treba k tomu riadnu dávku osvietenej pomoci. Človek sa mení na štvanú zver a život na lov.
Tak sa to stáva aj postavám na javisku SkRAT-u. Tvorcovia inscenácie Môj lov(e) opäť stavili namiesto metódy kolektívnej tvorby na vopred napísanú hru (režiséra Dušana Vicena). Prelínajúce sa tri základné príbehy majú dôkladné teoretické vysvetlenie a od neho sa odvíja ich logika, sila a priebeh. Ústredným problémom je takzvaný stalking, čiže prenasledovanie človeka inou osobou.
V každom z príbehov sa mení charakter tejto činnosti, dokáže byť sofistikovanejšia, estetickejšia, pragmatickejšia, nebezpečnejšia. Spočiatku sa odhaľujú stalkeri v mužských postavách a obete v ženských, jeden je protivný a agresívny – svoju obeť týra fyzicky a dokáže ju bez mihnutia oka usmrtiť, ďalší smiešny, otravný a neškodný – každý vzrastajúci odpor obete si vysvetľuje ako prejav lásky.
Jedna z replík týranej ženy nezabudne ako hold ruskej divadelnej klasike pripomenúť dramatické trápenie v podobe autentického čechovovského monológu. Motívy sa zamotávajú a postupne sa každý každému stáva stalkerom, buduje sa vrstevnatý, zosieťovaný obraz ľudskej obmedzenosti.
Paradox témy preniesli tvorcovia na multižánrovú scénu, tri farby – čierna, biela a červená nahrávajú zároveň aj kostýmom. Tie dokazujú, že na takpovediac psychopatickej vlne sa dá tiež vyblázniť, dokonca, ako hovorí jedna z postáv, využiť „sval úprimného smiechu“.
Škoda, že prešpekulovaný koncept nedospeje k evidentnejšej, výnimočnejšej katastrofe a rytmus hry postupne poľavuje. Každý z hercov však vyniká v osobitom hereckom prístupe a tomu úmernej úlohe. V pamäti najviac utkvejú postavy Jany Oľhovej, Vlada Zboroňa či Ľuba Burgra.