Naozaj veselo hovorí o smutnom živote Ivana T. nové predstavenie divadelného súboru SkRAT. Najmä ak sa s príbehom hlavného hrdinu, do veľkej miery prerozprávaným melodickým hlasom Františka Kovára, prepletajú temer surrealistické výjavy zo zbytočného a nič neriešiaceho zasadania zjavne neproduktívneho verejného orgánu.
SkRAT v sebe isto nepoprie tradíciu dnes už legendárneho divadla Stoka, z ktorého súbor pred pár rokmi vzišiel. Na druhej strane však tvorivú metódu autorského divadla obohatil vlastným prístupom a dosiahol novú kvalitu, čo potvrdzuje i nová hra Smutný život Ivana T. (režisér Ľubo Burgr, autor Ľubo Burgr a kol.)
Práve zasadanie istej bližšie nešpecifikovanej Rady bolo prvým stavebným kameňom, na ktorom SkRAT začal novú inscenáciu budovať, dokonca príležitostne odohral dve podobné jednorazové predstavenia. Neskôr pribudol samotný príbeh Ivana T., poľovníka tesne pred päťdesiatkou (Víto Bednárik), ktorý na posiedke rozjíma o svojom doterajšom živote. Hra neponúka nijaký priamy a popisný súvis medzi oboma dejovými líniami, čo je pre diváka do istej miery znepokojujúce. Výjavy z Rady sú akoby zmätenými snami Ivana T., ktorý sa počas chladnej noci v lese zohrieva tuzemským rumom („...už nie je taký, ako býval, ale hlavu j..e dobre!“) Zároveň však – a tu už sa nepriama súvislosť rysuje – zasadajúca Rada fraškovito a parodicky rozoberá problémy, ktoré Ivan T. vníma bytostne osobne a naliehavo. Takým problémom je napríklad jeho odcudzenie s manželkou, ochladnutie ich vzťahu či sexuálneho života, čo na druhej strane Rada pretriasa plytkou debatou o novinových článkoch, podľa ktorých „to chcú ženy rovnako ako chlapi“. Predstaveniu v každom prípade dominuje vzťah Ivana T. a jeho manželky (Dana Gudabová), ktorá dokonca so „šnicľami“ v taške ide obmäkčovať muža svojou sugestívnou replikou „poď domov...“. Okamih, keď manžel prestane trucovať, ponúkne svoju ženu rumom z fľašky a začne s ňou rozoberať banálne témy – orechy či aktuálne úmrtia starých ľudí v okolí – patrí určite k najsilnejším divadelným chvíľkam, aké človek môže prežiť. Presne vystihuje rozpoloženie, keď sa hrdina na prahu stredného veku a pomaly sa blížiacej staroby, tvárou v tvár strachu zo samoty na staré kolená, zmieruje s osobou, ku ktorej má napriek všetkým výhradám a sporom predsa len najbližšie.
Je to zvláštne – divadelníci, ktorí kedysi oslovovali publikum alternatívnou roztopašnosťou, odrazu dokážu priniesť relevantné tragikomické posolstvo o druhej polovici či priamo o konci života. Z divadelného hľadiska to určite znamená kvalitatívny posun. No ale z ľudského hľadiska je to hrôza, ako ten čas letí.
Márius Kopscay, Mosty, december 2006