- 14. apríl 2016 -
- 26. február 2016 -
- 9. apríl 2015 -
- 30. júl 2014 -
- 3. január 2014 -
- 3. január 2014 -
- 13. december 2013 -
- 10. november 2013 -
- 3. november 2013 -
- 24. október 2013 -
- 3. október 2013 -
- 9. august 2013 -
- 18. marec 2013 -
- 16. september 2012 -
- 19. jún 2012 -
- 17. jún 2012 -
- 19. marec 2012 -
- 12. marec 2012 -
- 23. november 2011 -
- 10. október 2011 -
- 5. október 2011 -
- 5. jún 2011 -
- 20. máj 2011 -
- 21. apríl 2011 -
- 4. apríl 2011 -
- 15. marec 2011 -
- 28. február 2011 -
- 18. február 2011 -
- 15. február 2011 -
- 11. február 2011 -
- 1. december 2010 -
- 1. november 2010 -
- 18. október 2010 -
- 29. september 2010 -
- 29. september 2010 -
- 20. september 2010 -
- 10. apríl 2010 -
- 12. február 2010 -
- 20. december 2009 -
- 18. december 2009 -
- 9. september 2009 -
- 10. apríl 2009 -
- 23. apríl 2008 -
- 22. apríl 2008 -
- 4. január 2008 -
- 6. december 2007 -
- 4. december 2007 -
- 20. november 2007 -
- 29. október 2007 -
- 22. jún 2007 -
- 17. máj 2007 -
- 17. január 2007 -
- 15. január 2007 -
- 30. december 2006 -
- 22. november 2006 -
- 22. apríl 2006 -
- 23. december 2005 -
- 15. apríl 2005 -
- 12. máj 2004 -
- 30. december 2003 -

Ohlasy

Extrakty a náhrady

Každá zoznamovacia agentúra je seriózna, respektíve bizarná len natoľko, nakoľko seriózni, respektíve bizarní sú jej klienti. Štyridsiatnik Milan si hľadá ženu cez sprostredkovateľa už dvanástykrát, pričom s poslednou horúcou kandidátkou si vyskúšal nielen testovaciu verziu spoločnej domácnosti, zatiaľ bez dieťatka, ale aj reálnu verziu bungee jumpingu. Neúspešne. Jeho najnovšia adeptka na vzťah, štyridsiatnička Ingrid, ovoniava mužom na prvom stretnutí podpazušie aj prirodzenie, lebo nechce zabíjať čas s tými, ktorí jej nevoňajú. Inscenácie divadla SkRAT, ktoré vznikajú metódou kolektívnej tvorby, sa vyznačujú zvýšeným výskytom podivných indivíduí, ktoré však v konečnom dôsledku len nahlas hovoria a robia to, po čom túžime aj my ostatní, ale neodvážime sa to pomenovať. Platí to aj o najnovšej inscenácii divadla s názvom Extrakty a náhrady. Traja herci a jedna herečka si na scéne vystačia s jedným stolom a štyrmi stoličkami obalenými igelitom. Ich výskyt na javisku viac než herectvo pripomína obyčajné každodenné autentické prežívanie. Akoby sme celý čas sedeli s priateľmi na pive a rozprávali sa o bežných životných potrebách, na prvý pohľad banálnych, ale inak hlboko pravdivých. V záverečnej, decentne osvetlenej scéne sa herci po mentálnom striptíze napokon vyzlečú aj fyzicky, čím vystúpia zo svojich postáv, aby prehovorili sami za seba a o sebe.

Peter Scherhaufer, .týždeň 12/2016, 21. 3. 2016, s. 52

Dvakrát SkRAT: sebaironicky o vlastnej malosti aj mrazivo o tom, aké časy žijeme

Za štyri mesiace dve premiéry, taká je kvantitatívna bilancia najnovších prírastkov do repertoáru bratislavského divadla SkRAT. Divák sa môže radovať, môže porovnávať, dokonca si môže vybrať favorita podľa svojho vkusu a preferencií. Napokon, kritik rovnako tak. Alebo by sa obe skupiny mali radšej kochať rôznorodosťou hereckých, autorských i tematických čriepkov, z ktorých sú inscenácie vyskladané? Môžeme dokonca hovoriť o dvoch tvárach SkRATu?

Literárne vs. kolektívne
Posledná premiéra roku 2015 Donors, swingers a iné experimenty... prináša originálne vyhranenú predstavu o bezútešnosti nášho súčasného sveta tak, ako ju kreuje Dušan Vicen, ktorého poznáme ako režírujúceho i hereckého člena súboru SkRAT, ale aj ako dramatika, ktorému vyšiel knižne výber šiestich divadelných hier (Hry, 2013). Nie náhodou spomínam aj jeho spisovateľské filiácie: do pomyselného chaosu autorskej kolektívnej tvorby prináša jeho osobnosť určitú literárnu erudíciu a sofistikovanosť, ale aj záľubu v intertextualite, mystifikáciách, v koketérii s tzv. poklesnutými žánrami (predovšetkým detektívka). Toto všetko sa odzrkadľuje aj v jeho najnovšej inscenácii Donors, swingers...

Naopak, Extrakty a náhrady, prvá premiéra nového roka 2016, je autorskou inscenáciou, ktorá vznikla metódou kolektívnej tvorby, bez režisérskej supervízie, pričom jej autormi sú zároveň aj jej účinkujúci (Inge Hrubaničová, Ľubo Burgr, Vlado Zboroň a Milan Chalmovský). V tom je jej silná stránka. Napokon, táto metóda je pre zúčastnených overená. Dôležité miesto v nej má aj improvizácia – keďže herci sú aj autormi svojich hereckých partov, môžu si dovoliť voľne a spontánne sa odkláňať od doslovnosti textu – orientačného scenára. Do textov sa dostáva osobné, postavy sa volajú reálnymi krstnými menami hercov. Súbor a jeho členovia zároveň určujú myšlienkový priestor, v ktorom sa odohrávajú situácie. Témy, ktoré na javisku rozvíjajú, sú im evidentne blízke a výsledný tvar je herecky presvedčivý a divadelne pozoruhodný aj sám osebe – bez výrazných scénografických nápadov, VJ premietaní či bez priliehavých hudobných čísel.

Kto riadi naše životy?
Iná východisková situácia tvaruje inscenáciu Donors, swingers... V nej Dušan Vicen ako autor scenára, výtvarného konceptu i ako režisér konštruuje zvláštne dystopické univerzum, v ktorom sú chlad, odľudštenie a emocionálna sterilnosť postáv umocnené všadeprítomnou bielou farbou, ktorá dominuje výtvarnej výprave. Inšpiráciou mu je slávny Bulgakovov román, z ktorého si požičiava postavu iluzionistu a zároveň posla z pekla Wolanda (V. Bednárik). Spolu s ním sa prostredníctvom svojej hry Vicen spytuje: Kto riadi ľudský život? A odpoveďou nie je ani Boh, ani osud, ani diabol, a už vôbec nie človek sám. V Donor, swingers... je odpoveďou neprívetivá a neuchopiteľná (naj)vyššia inštancia, ktorá je symbolicky vtelená do anonymnej nadnárodnej korporácie. Človek z nej nemôže nájsť únik, dokáže ho pripraviť o rozum, vyžmýkať a odhodiť tak, že je pre svoju rodinu, spoločnosť, ale aj sám pre seba úplne nepoužiteľný. Povedané autorovou lexikou, stáva sa z neho jeden z mnohých „bezmenných pičusov“. Možno pritom konštatovať, že Vicen nadväzuje týmito myšlienkami na atmosféru úspešnej skratovskej inscenácie Napichovači a lízači (2011). Tá sa najviac prejavuje v úvodnej scéne experimentu ‒ spoločnosť vystavuje zamestnancov situáciám, v ktorých majú ponížiť vlastných kolegov. Zmanipulované, nesebavedomé, ustráchané a zúfalo ponížené tvory, to už ani nie sú ľudské indivíduá, ale skôr akísi komparzisti, ktorí sa zúčastňujú na experimente, aby si zachovali aspoň ako taký prístup k obžive, práci či aspoň k jednorazovému zárobku. Neľudská monštruózna situácia ich na jednej strane degraduje a necháva ich siahnuť po zúfalých riešeniach (ako samovražda), no zároveň v nich kŕmi potenciálnu agresivitu (objavujú v sebe netušenú radosť z moci či sadizmus, čo im bolo zrejme odpradávna vlastné). Jana Oľhová a Ľubo Burgr v postavách manželov, ktorí podstupujú experimenty kvôli lákavej finančnej odmene, brilantne rozohrávajú bizarné rozhovory. Tie v absurdnej situácii eskalujú ich vzťah do krajnej nenávisti až napokon pokračovanie vo vzťahu nie je možné. Burgr ako frustrovaný „mäkký“ manžel, ktorého situácia vyburcuje do cholerického záchvatu, kreuje postavu Andreja aj s jeho intelektovými obmedzeniami (keď sa pýta, čo je grál, alebo keď na otázku ženy, kedy jej naposledy kúpil kvety, odpovie: „A prečo? A ty kedy si mi kúpila?“). Jana Oľhová mu primerane kontruje ironickými poznámkami, „podpichnutiami“ a nadhľadom, prameniacim z pragmatického názoru na dávno vyprchaný atrofujúci vzťah. Scéna je jednou z najpamätnejších a je výrazným zdrojom diváckeho zážitku.

Témou Donor, swingers... je obludnosť veľkých inštitúcií, ktorá ešte posilňuje malosť a bezmocnosť bežných ľudí. Človek, aby prežil, musí upustiť od práce, ktorá ho napĺňa, v ktorej sa realizuje a je v nej dobrý – namiesto toho sa preňho zdrojom živobytia stáva účasť na podivných pokusoch, pri ktorých sú ľudia odmeňovaní za činnosti deviačnej povahy. Donor, swingers... hovoria aj o obetiach tyranie: v jednej zo záverečných scén sledujeme absurdný smútok matky (Jana Oľhová), ktorá po samovražde svojho syna stráca zmysel života, keďže už nemá koho týrať. Hovoria aj o spoločnosti, ktorá ignoruje násilie, pokiaľ sa ho netýka aj o hyenizme ľudí aj médií – príznačná je scéna, kde televízna moderátorka vyspovedá svedkov vraždy vykonanej za bieleho dňa, ktorí činu nezabránili, a v závere sa sama stáva svedkyňou vraždy a rovnako odchádza bezcitne prekračujúc mŕtve telo.

Vzťahy, ich extrakty a náhrady
Obe inscenácie majú dôsledne vystavanú nielen kompozíciu, ale aj vnútorný myšlienkový vesmír. V Extraktoch a náhradách sa humorne, výsmešne i trápne mieša súkromné a verejné, je to svet, v ktorom sú ľudia zúfalo osamelí, tak zúfalo, že podstupujú moderované rande, „obhliadku“, len aby našli niekoho, kto svojou prítomnosťou v ich živote prekryje pocit samoty. Bizarné navrávačky nikam nevedú, ani tento spôsob nemôže byť úspešný – účastníci sú namiesto dobrovoľného výberu odkázaní na zľavovanie z požiadaviek: Milan (M. Chalmovský), ktorý hľadá jemnú, tichú ženu, sa uspokojí aj s nezávislou intelektuálkou, profesorka antropológie Inge (I. Hrubaničová) hľadá silného muža, no napokon jej stačí aj apatický ťuťmák, či dokonca jednoduchší šofér (V. Zboroň). Modelová situácia simulovanej zoznamky súvisí aj s ďalšími scénami: všetky spája téma hľadania partnera, ale aj otázka trvácnosti vzťahu, ktorý sa nevyhnutne rúti do ubíjajúcej rutiny. Výpovedný je Milanov výrok o konci každého vzťahu: „... časom to zase bude, no... Zas to bude len, že kto pôjde kúpiť rožky a maslo...“ Herecky i slovne je skvelý „zúfalo zlostný“ monológ Zboroňa o neznesiteľnosti dlhoročného manželského spolunažívania.

Záverečná časť pod názvom Dildo ukazuje svet našich priorít naruby: predmetom rozhovoru členov súboru, ktorí sedia okolo stola nahí a debatujú, je kúpa erotickej pomôcky ako darčeka pre Inge k narodeninám. Veľmi vecne sa prerokúvajú nielen výhody tejto kúpy, ale aj jej úskalia, predpovedajú sa následky, aké bude mať darček nielen pre darovanú, ale aj pre jej dcéru (hrozí jej zistenie, že lepšie je investovať do takejto náhrady, ako kaziť si život s mužom, ktorý je hašterivý a podlieha alkoholu). Téma sa nenápadne zvrtne k inej, vážnejšej, tu marginalizovanej: Vladov otec pochoval svojho psa, ktorého sám otrávil. Smrť zvieraťa, ale najmä žiarlivosť otca na záujem detí o mŕtve zviera, je trpkou bodkou za obnaženým rozhovorom nahých hercov, ktorí pred nami odkrývajú svoje pocity, boľačky, trápnosti a ktorí, zdá sa, nepoznajú tabu v duševných ani v telesných záležitostiach.

Dve tváre?
Duel dvoch titulov nemá víťazov ani porazených. Môže sa nám zdať, že miestami je pre hercov Vicenova hra Donors, swingers... priťažkým kusom, s ktorým sa treba popasovať a vyjsť z komfortnej zóny zaužívaného kolektívneho tvorenia. Takisto môžeme namietať, že Extrakty a náhrady nám ukazujú hercov SkRATu v polohách, v ktorých sme ich už neraz videli, a teda nie sú pre nich výraznejšou hereckou výzvou. Môžeme uprednostniť polohu Ľuba Burgra, v ktorej s príslovečnou štipľavosťou v hlase obviňuje manžela známej z toho, že je „oberkokot“. No pravdepodobne nás príjemne prekvapí aj to, ako sa zhostí zvláštností svojej postavy v Donor, swingers... a ako briskne odráža repliky svojej polovičky v podaní Jany Oľhovej. Môžeme privítať nové tváre ako oživenie (L. Árendášová, A. Čonková), alebo sa radovať zo zomknutejšej partie, ktorú sledujeme roky, tak, ako ju vidíme v závere Extraktov a náhrad. Relevantné je napokon najmä to, že SkRAT v roku 2016 pokračuje a stále má tvorivé nápady, ktoré dokáže nezameniteľným spôsobom a divadelne pôsobivo stvárniť – a to ho naďalej zaraďuje k najosobitejším zjavom súčasného slovenského divadla.   

Dušan Vicen:
Donor, swingers a iné experimenty...

scenár, výtvarný koncept, réžia D. Vicen
animácie M. Vredík, J. Hirnerová technická spolupráca M. Kokavec účinkujú L. Arendášová, V. Bednárik, Ľ. Burgr, A. Čonková, M. Chalmovský, J. Oľhová, V. Zboroň
premiéra 1. október 2015, A4 – priestor súčasnej kultúry Bratislava

SkRAT: Extrakty a náhrady
autori a účinkujúci I. Hrubaničová, Ľ. Burgr, M. Chalmovský, V. Zboroň
premiéra 28. január 2016, A4 – priestor súčasnej kultúry Bratislava

Zuzana A. Ferusová, kød č. 3/2016, ročník X, s. 28 – 33

Keď sú smutné veci smiešne

Ak chcete vedieť, aký je váš potenciálny partner, zistite si, koľko čistiacich prostriedkov nakupuje. Saponáty sú totiž ako lakmusový papierik vzťahov. Samozrejme, mnoho napovie aj partnerova vôňa. Hlavne tam dole. A ak sa už posuniete na vyššiu úroveň, je vhodné absolvovať trenažér v spoločnej domácnosti. Ideálne aj s dieťatkom.

Zoznamovacia agentúra vám toto všetko za istý poplatok bez problémov zabezpečí. Extrakty a náhrady, najnovšia inscenácia bratislavského Divadla SkRAT, sa venuje partnerským vzťahom. Robí to vtipne a s nadhľadom, zároveň však odhaľuje dôležité a citlivé miesta každého z nás. Stretnúť správneho človeka a vytvoriť s ním autentický vzťah je fuška. S pribúdajúcimi rokmi čoraz väčšia a väčšia. V zoznamovacej agentúre sa preto pod dohľadom blazeovaného psychológa pokúša o nadviazanie vzťahu žena v stredných rokoch. Na výber má dvoch adeptov, s ktorými pred zrakmi divákov absolvuje bizarné rozhovory. Dôjde na skúmanie telesných pachov, overovanie rodinnej anamnézy, výpočet akademických skúseností aj motoristickej zdatnosti.

Vzťah sa však napriek tomu nezrodí. V izolovaných výstupoch, ktoré dopĺňajú a dotvárajú príbeh, sa odhaľuje prečo. Chýba úprimnosť, odvaha aj vytrvalosť. Smiešne zoznamovacie stretnutie sa napokon preklopí v nečakaný záver. Herci tu sedia duševne aj fyzicky nahí, evidentne nie veľmi šťastní. Napokon, kedy ste naposledy žiadali priateľov, aby vám na narodeniny kúpili erotickú hračku?

Inscenácia vznikala metódou kolektívnej tvorby, ktorá má v divadle svoje nezastupiteľné miesto. Práve vďaka nej sa do nej poza bizarný dej dostáva výrazná autentickosť, ktorá pravdepodobne vychádza aj z osobných skúseností štyroch účinkujúcich. Pravdaže, hranica medzi vážnym a nevážnym je tenká a divák si nikdy nemôže byť celkom istý tým, či sa naozaj smeje na smiešnych veciach.

Štvorica tvorcov Inge Hrubaničová, Ľubo Burgr, Milan Chalmovský a Vlado Zboroň výborne prepája paródiu s autentickosťou. Nezaznie jediný falošný tón, nikde niet ani stopy po vyumelkovanosti alebo neúprimnej teatrálnosti. Pred divákmi stoja štyria ľudia, ktorí s humorom odhaľujú to, k čomu sa väčšina iných nerada priznáva.

Extrakty a náhrady je výborná inscenácia, ktorá opäť skúma divácke hranice. Komunikatívnu a vtipnú inscenáciu si môžete pozrieť nielen počas niektorých repríz v priestoroch bratislavskej A4, ale aj počas festivalu Nová dráma, kde zabojuje o Grand Prix Nová dráma.

Hodnotenie Pravdy
4 hviezdičky z 5

Extrakty a náhrady / autori a účinkujúci: Inge Hrubaničová, Ľubo Burgr, Milan Chalmovský, Vlado Zboroň / premiéra: Divadlo SkRAT 28. januára v A4

 

Soňa J. Smolková, Pravda, 26. 2. 2016

 

Dajte si odstup od vlastných problémov

Ste singl alebo žijete v partnerstve? Je to jedno, všade na vás číha pochybnosť. V divadle SkRAT z nej urobili sviežu tému.

Hovoria spolu o jednej generácii, čo nechce stratiť slobodu, ktorou žila. A vie aj, prečo.
Prosím vás, mohla by som si k vám privoňať? Dobrá otázka na to, aby ste sa zháčili. Ten človek, čo sa vás to pýta, chce od vás viac než dosť: priznať si, kedy ste sa naposledy umývali. A keby len to. Už treba rozmýšľať aj o tom, aký ste spotený, čo všetko ste celý deň robili a načo ste to robili, keď ste sa nakoniec tak sprosto zapotili. A vôbec, ste vy vlastne dostatočne čistotný? Akú drogériu kupujete do domácnosti? Prečo máte niekomu voňať taký, aký ste?

Chúlostivé, ale presné. Najmä keď sedíte prvýkrát s človekom, ktorého by ste chceli čo najskôr odhadnúť. Je tu totiž naprogramovaná šanca, že by ste sa mohli dať dokopy. Dohodil vás jeden druhému niekto tretí. Kto? Úlisný zoznamovací agent, úradnícky týpek s perverznými vtipmi v zálohe, s ktorým by ste za iných okolností asi nechceli mať nič spoločné. Teraz však s vami a s tým druhým cudzím človekom sedí na prvom rande, suverénne dohliadajúc na to, čo jeho agentúra zaručuje: bezpečné a sľubné stretnutie vás dvoch, ktorých z veľkej ponuky sám akože skúsene vybral.
Dá sa takto prísť ku šťastiu, padnúť si do oka, vyhrabať cit, zapáliť túžbu, neklamať sa? Možno je to o to ťažšie, o čo väčší kus života máte za sebou. Zaľúbiť sa už nie je pre vás to správne slovo. Je vám však jasné, že bez lásky sa nedá žiť. A tak idete ďalej. Žijete svoj život singl či v partnerstve a kým sa zo všetkých síl snažíte strážiť si svoju pravdu, číha na vás vlastná pochybnosť.

V takých vodách sa za posledné mesiace ponárali aj členovia divadla SkRAT. Každý za seba a všetci spolu. Po niekoľkých inscenáciách, ktoré za posledné roky pripravili s režisérom Dušanom Vicenom, sa opäť vrátili ku kolektívnej réžii a spoločne vytváranému scenáru. Hovoria spolu o jednej generácii, čo nechce stratiť slobodu, ktorou žila, a vie aj, prečo.
Je vzácne, ako dlho sa títo tvorcovia navzájom poznajú a ešte vzácnejšie, akí dokážu byť jeden pred druhým stále úprimní. Hoci môžu bojovať s pocitom, že už zo seba nič nevydolujú, predsa svoje intímne stavy na skúškach rozpitvajú do najmenších detailov, aby z nich potom precízne budovali dialógy. Na stôl napokon vyložia materiál, s ktorým dokážu pracovať ako skúsení divadelníci.
Najnovšia inscenácia Extrakty a náhrady síce nemá veľmi sexi názov, no je príkladom toho, ako sa dá myslieť o veciach vážne a pritom ich hrať s ľahkosťou, ako sa dá dosiahnuť šarmantný a herecky výborne zvládnutý odstup od vlastných životných pocitov a problémov. Napriek nie najlepšej akustike v sále A4-ky herci nemusia dvíhať hlas a falošne vyrevúvať emócie svojich postáv, aby dosiahli to kúzelné napätie a ten svieži vtip, aké môže ponúknuť iba naozaj živé divadlo.

Eva Andrejčáková, SME, 11. 2. 2016

 

Kultúrne tipy: Stredná Európa ťa miluje alebo Pešo do Jeruzalema

Stredná Európa ťa miluje
Divadlo/A4 Nultý priestor Bratislava, 20.00

Prvá inscenácia z tmavej pivnice sa stále drží v repertoári divadla SkRAT.

Keby sme si každý deň mohli povedať, že nás Európa miluje, možno by sme boli psychicky zdravší. Bratislavský súbor SkRAT o tom rozmýšľal už pred jedenástimi rokmi. V tom čase Slovensko práve vstupovalo do Európskej únie. Hoci touto témou vtedy mnohí žili, s divadlom to veľmi nesúviselo. Napriek tomu vznikla inscenácia Stredná Európa ťa miluje. A veľmi čarovná.

Pravdu povediac, súbor SkRAT v tom čase ešte neexistoval. Jeho dnešní členovia boli vtedy bývalými členmi divadla Stoka, ktoré sa pár rokov predtým rozpadlo. Viacerí z nich sa naďalej stretávali, navštevovali a hoci mali za sebou veľkú a pomerne dlhú tvorivú etapu, postupne sa v nich opäť začal ozývať pretlak nových nápadov. Neubránila sa im herečka Inge Hrubaničová ani herec Vlado Zboroň. V tom čase sa zblížili s divadelníkmi Dušanom Vicenom a Vítom Bednárikom z trnavského súboru Disk. Keďže bývali blízko seba, po večeroch začali vymýšľať, písať a nahrávať vlastné texty.

„Spočiatku som nemal chuť robiť divadlo, cítil sa vyhorený a bez inšpirácie, no zrazu to opäť fungovalo. Cítili sme sa oslobodení od minulosti. Už sme nad ňou nenariekali, nenadávali sme na ňu, akosi prirodzene sme cítili, že chceme skúsiť ísť vlastnou cestou,“ spomína na toto obdobie Vlado Zboroň. Na nikoho sa neviazali, nemali žiadne ambície, nikoho o nič nežiadali. Bolo im spolu nielen príjemne, ale aj tvorivo. Urobili si divadlo tak, ako chceli, vymysleli nenákladnú výpravu, a kým inscenáciu naskúšali, Zboroň upravil vo svojom domčeku na Jelenej ulici pivnicu, kde vybudovali jednoduchú scénu. Pozvali najbližších kamarátov a urobili malú premiéru. Čo čert nechcel, ľudia začali byť zvedaví. Klasicko-avantgardná, nepoliticko-politická, folklórno-brutálna komédia v duchu šialenej jazdy do temných hlbín stredoeurópskej duše oslovovala postupne ďalších a keď sa neskôr súbor SkRAT sformoval a získal svoj priestor, stala sa súčasťou repertoáru a drží sa v ňom dodnes. Všimol si ju aj prestížny festival Divadelná Nitra, niektorí kritici ju dodnes označujú za jednu z najlepších inscenácií, ktoré tu po roku 1989 vznikli. A pritom nie je titulom odsúdeným osloviť iba zopár intelektuálov.

Eva Andrejčáková, SME, 19. 5. 2015 

V SkRATe padlo ďalšie tabu

„Čo bolo tabu, je dnes klišé.“ A pretože divadlo SkRAT klišé neznáša, čaká na divákov najnovšej inscenácie Tabu všetko možné, len nie to, čo očakávajú. Žiadna divadelná verzia Päťdesiatich odtieňov sivej, ale výprava do spomienok a zážitkov. Práve tie formujú a utvárajú životné pocity, o ktorých sa nehovorí.

Divadlo SkRAT sa po čase vrátilo k metóde kolektívnej tvorby, ktorá už dávno nie je v tomto divadle jedinou formou autorskej práce, no ešte stále v ňom má svoje výsostné postavenie. Jej výsledkom je divadelný tvar, ktorý môže byť pre nepoučeného diváka prekvapujúci. Hoci ani v prípade Tabu tvorcovia neponúkajú štandardne vybudovaný príbeh, istý dejový oblúk badateľný je.

Na jeho začiatku stojí bizarné stretnutie Tutanchamóna so súčasníkmi, ktorí sa pokúšajú svoje prázdne a smutné životy ponúknuť na odbyt iným. Nikto však o nich nemá záujem, a tak sa znova uzavrú do okruhu vlastného nešťastia. Klasická logika ustupuje pred bizarnosťou, formulovaná výpoveď pred pocitom. Vulgarizmy a ošarpanosť sú vo svojej podstate poetické, estetika všednosti sa spája s vysokou metafyzikou. Na všetkom sa dá zasmiať a zároveň treba všetko brať vážne.

Dvojhodinová inscenácia Tabu plynie možno až priveľmi rozvláčnym tempom a je vypĺňaná dialógmi, ktoré evokujú filmovú českú novú vlnu. Najbadateľnejšie sa tento princíp ukazuje počas časti, v ktorej spolu všetky postavy jedia, pijú a s pribúdajúcim alkoholom v krvi sa medzi zdanlivo banálne témy dostávajú záblesky smutnej úprimnosti. Práve v týchto všedných dialógoch sú ukryté tabuizované témy neláskavého detstva, naučenej poslušnosti a neschopnosti zaradiť sa do života. Na vyváženie však tvorcovia ponúkajú prekvapujúce sekvencie ako napríklad opernú áriu, najmä však všadeprítomný drsný humor.

Inscenácia vznikla ako kolektívne dielo Inge Hrubaničovej, Ľuba Burgra, Daniely Gudabovej, Lucie Fričovej, Milana Chalmovského a Vlada Zboroňa, z ktorých herecky najvýraznejšie pôsobia predovšetkým prví dvaja menovaní. Inge Hrubaničová hýbe inscenáciou a prechádza mnohými emocionálnymi rovinami, Ľubo Burgr zas zaujme vtipnou štylizáciou slepého, dobráckeho a trochu prostoduchého Tutanchamóna.

Inscenácia Tabu v divadle SkRAT definuje a obnažuje neradostný životný pocit. Nie je to však len variácia na tému skepsy a rezignácie. Je to súboj, ktorý vedú tvorcovia s vlastnými tabu. Najbližšia repríza predstavenia je vo štvrtok 9. apríla o 20. h v bratislavskom A4 na Karpatskej 2.

 

Hodnotenie Pravdy
3,5 hviezdičiek z 5

Tabu / účinkujúci a tvorcovia: Inge Hrubaničová, Daniela Gudabová, Lucia Fričová, Ľubo Burgr, Milan Chalmovský, Vlado Zboroň / premiéra: 13. 2. 2015, A4 – priestor súčasnej kultúry

 

Soňa Smolková, Pravda, 9. 4. 2015

Tip na utorok: Divadlo, v ktorom sa láska mení na žiarlivosť

Môj lov(e)
Divadlo SkRAT, A4 Nultý priestor, 20.00

Nedajbože, aby sa láska začala meniť na žiarlivosť a nenávisť. Odtiaľ je len malý krok k týraniu, pri ktorom sa už fantázii medze nekladú. Všetko zrazu môže podliehať paranoji, z ktorej sa dá vybŕdnuť len s vypätím všetkých síl a treba k tomu riadnu dávku osvietenej pomoci. Človek sa mení na štvanú zver a život na lov.
Tak sa to stáva aj postavám na javisku SkRAT-u. Tvorcovia inscenácie Môj lov(e) opäť stavili namiesto metódy kolektívnej tvorby na vopred napísanú hru (režiséra Dušana Vicena). Prelínajúce sa tri základné príbehy majú dôkladné teoretické vysvetlenie a od neho sa odvíja ich logika, sila a priebeh. Ústredným problémom je takzvaný stalking, čiže prenasledovanie človeka inou osobou.
V každom z príbehov sa mení charakter tejto činnosti, dokáže byť sofistikovanejšia, estetickejšia, pragmatickejšia, nebezpečnejšia. Spočiatku sa odhaľujú stalkeri v mužských postavách a obete v ženských, jeden je protivný a agresívny – svoju obeť týra fyzicky a dokáže ju bez mihnutia oka usmrtiť, ďalší smiešny, otravný a neškodný – každý vzrastajúci odpor obete si vysvetľuje ako prejav lásky.
Jedna z replík týranej ženy nezabudne ako hold ruskej divadelnej klasike pripomenúť dramatické trápenie v podobe autentického čechovovského monológu. Motívy sa zamotávajú a postupne sa každý každému stáva stalkerom, buduje sa vrstevnatý, zosieťovaný obraz ľudskej obmedzenosti.
Paradox témy preniesli tvorcovia na multižánrovú scénu, tri farby – čierna, biela a červená nahrávajú zároveň aj kostýmom. Tie dokazujú, že na takpovediac psychopatickej vlne sa dá tiež vyblázniť, dokonca, ako hovorí jedna z postáv, využiť „sval úprimného smiechu“.
Škoda, že prešpekulovaný koncept nedospeje k evidentnejšej, výnimočnejšej katastrofe a rytmus hry postupne poľavuje. Každý z hercov však vyniká v osobitom hereckom prístupe a tomu úmernej úlohe. V pamäti najviac utkvejú postavy Jany Oľhovej, Vlada Zboroňa či Ľuba Burgra.

Eva Andrejčáková, SME, 3. 2. 2015

Stalker či obeť? Záleží od uhla pohľadu.

Divadlo SkRAT sa počas desiateho roku svojej existencie rozhodlo po tretíkrát neinscenovať text, ktorý vznikol metódou kolektívnej tvorby. Po Narodeninách Christophera McKeya (1) a dokumentárnej dvojdráme Vnútro vnútra (Ľ. Burgr – Vnútro vnútra a D. Vicen – Paranoia Querulans) uviedli text Dušana Vicena Môj lov!(e) v jeho réžii ako aj scénografii.

Ak by si malo divadlo SkRAT dať niečo patentovať, je to schopnosť vytvárať postavy vhodné (minimálne) na ambulantnú psychiatrickú liečbu. Nejakú tú obsesiu, psychopatické prejavy, paranoju či inú diagnózu má väčšina z postáv v ich textoch, resp. inscenáciách. Je pritom úplne jedno, či ide o predstaviteľov súdnej rady, futbalové mužstvo, alebo pracovný kolektív. Problém je v tom, že divák si väčšinou ešte počas inscenácie uvedomí, ako mu správanie týchto postáv až príliš pripomína realitu za dverami divadla. V najnovšej inscenácii Môj lov!(e), podobne ako v Paranoji, je psychiatrická diagnóza priam hlavnou témou.

Základný rámec tvoria tri príbehy (v inscenácii ich označuje na scénu premietaný nápis STORY I./II./III.), ktoré spája téma stalkingu. Nejde však o tri uzavreté príbehy. Výstupy v STORY II. obsahujú časti, ktoré sú pokračovaním STORY I., pričom záverečný výstup STORY III., a zároveň celej inscenácie, je súčasťou všetkých príbehov. Text a inscenácia má teda z kompozičného hľadiska štruktúru rieky. Príbehy sa do seba zlievajú, aby na záver vyústili v jednom bode. V prvom prípade je obeť obťažovaná psychopatom, ktorý ju spúta, poleje benzínom a následne podpáli. V STORY II. si zas stalker prenajme symbolický meter štvorcový pred vchodom do bytu svojej obete. Potom sa tam nasťahuje, takže žena ho nielen denne stretáva, ale vždy, keď prekročí prah svojho bytu, musí prekročiť aj jeho. STORY III. je príbehom bývalého partnera/bývalej partnerky, ktorý/ktorá sa nevie zmieriť s rozchodom, preto svoju/svojho „ex“ (prečo sa v tomto prípade vyhýbam určeniu pohlavia vysvetlím nižšie) stále prenasleduje. Vo všetkých troch prípadoch sú obete zároveň obťažované aj telefonátmi od svojich „ctiteľov“.

Záverečný výstup inscenácie tvorí tanec Danice Matušovej pri tyči. Keďže sujet je pomerne komplikovaný, najlepšie je spomínaný záverečný výstup opísať zo semiologického hľadiska ako výtvarný objekt. Tancujúca herečka odkazuje na STORY I., keďže stvárňuje prvú obeť, ktorú upálili. Po smrti dostala možnosť vybrať si koniec (nielen svojho života, ale aj celej inscenácie). Z katalógu si vyberie možnosť Mata Hari – jej tanec teda symbolizuje tanec Mata Hari. Zároveň však kričí na sediacu Janu Oľhovú ako stalker. Danica Matušová predstavuje teda postavu obete zo STORY I., ale zároveň aj hlas stalkera zo všetkých troch príbehov. Jana Oľhová je obeťou zo STORY II. a zároveň tiež stalkerkou zo STORY III. Prečo? Odpoveď je skrytá v „znaku“ menom Milan Chalmovský. Ten totiž stvárňuje muža, ktorý sa škrtí telefónnou šnúrou a poslednými slovami v živote sa snaží vysvetliť, že on neobťažuje svoju bývalú partnerku, ale naopak je jej obeťou, tentokrát mužskou, zo STORY III. Na pomyselnom obraze tak na záver divák vidí tri obete a telefón, ktorý ich, ako prostriedok na obťažovanie, spája. Odpusťte tento vcelku komplikovaný opis základných dejových línií a navyše prezradenie záveru, avšak text i inscenácia je z hľadiska štruktúry tak komplikovaná, vrstevnatá, a zároveň sebaspochybňujúca, že aj ten najnevyhnutnejší opis základnej príbehovej linky inak nie je možný. Z rovnakého dôvodu používam mená hercov aj v súvislosti s konaním postáv, keďže (ako je v inscenáciách SkRAT-u zvykom), postavy sa oslovujú krstnými menami svojich predstaviteľov, a vzhľadom na charakter textu nie je možné sa takémuto označovaniu v recenzii vyhnúť.

Prakticky v každom výstupe musí divák nanovo identifikovať, akú postavu ktorý herec stvárňuje. Všetky majú svoju vlastnú pravdu, ktorá navyše často protirečí tej predchádzajúcej, zároveň však navzájom všetky súvisia. Inscenáciu možno čítať cez nespočetné množstvo tematických línií, celej inscenácii a všetkým jej zložkám dominuje princíp protikladu.

V prvom rade ide samozrejme o stret mužského a ženského sveta. Na jednej strane je rácio. Pre mužské postavy je ešte aj posadnutosť niečím, kde sa snažia používať logiku. Napríklad postava Víta Bednárika sa v jednom z výstupov snaží vo svojej obeti (Danica Matušová) vyvolať lásku. Nasprejuje sa preto feromónmi, navyše je s ňou v období jej ovulácie, čiže úspech by mal byť zaručený. Ďalší muž (Vlado Zboroň) zas v rozhovore s obťažovanou ženou (Jana Oľhová) logicky argumentuje, ako mu niekoľkokrát dala jasne najavo, že oňho má záujem. Odmietala jeho dary? To preto, že jej záleží na jeho finančnej situácii. Postava Ľuba Burgra nahráva zvuk žien, ktorý vydajú tesne pred smrťou. Nie preto, že by chcel ženám ubližovať. Naopak. Ak sa mu podarí nahrať zvuk obete tesne pred smrťou, môžu si ho ostatní psychopati prehrávať a dosiahnuť tak uspokojenie bez toho, aby niekoho museli zabiť.

V protiklade k tejto mužskej racionalite je ženská vášeň. Žena v STORY III. si nehľadá pre svoje konanie logické argumenty. Jej muž ju jednoducho opustil, a keď s ním nebude ona, nebude s ním nik. Tým sa dostávam k ďalšej „harmónii protikladov“. Muži v inscenácii Môj lov!(e) obťažujú svoje obete verejne. Ak ich niečo zachráni pred trestom za ich zločin, je to jedine neschopnosť polície. Žena však koná naopak. Obviní svojho expartnera z toho, že to ona je obeťou. Vyhadzovači ho z baru vyvedú a obtočia okolo neho kožený pás tak, že si ho každým pohybom sťahuje. V podstate teda spácha samovraždu, a ak už mu k nej niekto dopomôže, nebude to ona. Nespravila totiž nič iné, než že upozornila, že ju obťažuje. Na jednej strane teda stoja muži, ktorí sú presvedčení o logike svojho uvažovania, no konajú bez rozmyslu. Na strane druhej žena, konajúca v afekte. Ten si však veľmi dobre uvedomuje, a v konečnom dôsledku obeti svojho lovu neskrivila ani vlások.

Princíp stretu rozumu a vášne výrazne podporuje aj výtvarné riešenie scény, kostýmov, rekvizít a svetelného dizajnu. Drvivá väčšina inscenácie je ladená do čiernobielej kombinácie. Jednak ide opäť o farby, ktoré sú opozitné, zároveň pod jasným bielym osvetlením (to je charakteristické pre väčšinu výstupov) vyvolávajú efekt „sterilného“ chladu typického napr. pre kancelárske priestory. Zmena prichádza až v už toľkokrát spomínanom záverečnom výstupe. V ňom nastáva doslova explózia brokátovo červenej. V kombinácii s tlmeným sýtočerveným svietením strieda emočný chlad vášeň, láska a krv. Znížená intenzita červeného svetla tak vytvára efekt striptízového baru a zároveň inferna.

S výtvarným umením súvisí aj koncepcia mizanscén. Pre réžiu Dušana Vicena je dlhodobo charakteristická tendencia komponovať výstupy ako výtvarné inštalácie, v ktorých je herec často „len“ predmetom, a z hľadiska semiologického významu sa nachádza na rovnakej úrovni ako ktorákoľvek rekvizita. Najvýraznejšie tento princíp využil pri Paranoji Querulans, kde to však bolo na menšej ploche. Navyše v prípade inscenácie Môj lov!(e) kombinuje vo vnútri jednotlivých divadelných obrazov (výstupov) statické segmenty s pohyblivými. Najlepšie to možno popísať na prvom výstupe. V úvode hrací priestor vymedzuje biely baletizol a zadnú časť vertikálne ohraničuje biela stena a dva rovnaké stoly. Vzniká tak efekt dvoch rovnakých, zrkadlovo postavených izieb. Na stoličke sedí spútaná Danica Matušová so zalepenými ústami. Až do záveru STORY I. sa herečka prakticky nepohne z miesta a takmer nepracuje s mimikou. Ak hovorí text, ide buď o mechanicky odrapotané citáty z Čechovovej Čajky, alebo o pár holých (často jednoslovných) viet. Zato ostatní herci sa pohybujú rôzne, prechádzajú medzi oboma zrkadlovými izbami a využívajú svoje typické civilné herectvo.

V súvislosti s hereckými výkonmi dlhoročných členov SkRAT-u (Bednárik, Burgr, Chalmovský, Zboroň) zaujala ešte jedna vec. V posledných troch inscenáciách – Proces, procesu, procesom, Delúzia a Vnútro vnútra – sa zdalo, akoby súbor strácal preň tak typickú ľahkosť, civilnosť a humor. V tomto ohľade je pozitívne, že Môj lov!(e) predstavuje obrat k lepšiemu. Súboru sa darí správne miešať hereckú presnosť, od ktorej závisí vyznenie viacerých situácií, vôbec však nepôsobia „zošnurovane“, ale naopak veľmi civilne, čo v konečnom dôsledku pomáha aj tempu inscenácie. Postavy hercom typologicky sedia, stoja na ich prednostiach a zakrývajúcich slabiny, čím im poskytujú oporu.

Najnovšiu inscenáciu divadla SkRAT možno vnímať z viacerých pohľadov. A hoci väčšinou býva podobná veta v recenzii floskulou slúžiacou na premostenie k záverečnému zhrnutiu, tentokrát sedí na inscenáciu priam dokonale. Môj lov!(e) je totiž postavený na subjektivite pohľadu a možnosti recipienta pozerať sa na ňu nekonečným množstvom spôsobov. Rôznorodosť perspektív je primárnym interpretačným kľúčom. Jeden herec v jednom momente predstavuje viacero postáv, ale zároveň každá jedna postava v sebe obsahuje viacero ďalších. Je len na divákovi, ktorú z množstva alternatív si vyberie. Výrazná je takisto línia divadla na divadle a spochybnenia toho, čo je realita a čo fikcia. Je to zároveň drsné posolstvo, že vzťah divák – herec má so stalkingom dosť spoločného.

Hoci tvorivý tím v popise k inscenácii viackrát používa slovo absurdita, v skutočnosti je základným stavebným kameňom princíp paradoxu. Každá interpretácia je správna, žiadna však nie je úplná. Každý výstup (alebo situácia, ako viaceré postavy niekoľkokrát spomenú) súvisí s každým, zároveň však všetky dokážu existovať separátne. Každý výstup je samostatným príbehom, a všetky súčasťou jediného. Ideálnym príkladom je rozvitie témy subjektivity vnímania. Táto téma je obsiahnutá v jedinej replike, v ktorej filmový režisér vysvetľuje, že mal problémy s uvedením filmu na Slovensku, pretože český názov filmu znel Sveď a smeť. Do slovenčiny bol preložený ako Pretiahni a pošli do piče, čo bol problém, pretože sa to distribútorovi zdalo príliš dlhé. Na prvý pohľad ide o jednoduchý vulgárny vtip. V princípe je tu však prostredníctvom postáv, ktoré v texte ani priamo nevystupujú, len sa raz spomenú, vyjadrená jedna z hlavných myšlienok celej inscenácie. Obsahovo totiž prekladateľ názov preložil správne, je to teda jedna z možností, ako český názov interpretovať do nášho jazyka. Rovnako pohľad distribútora sa môže zdať absurdný.

Na strane druhej možno túto repliku vnímať len ako zanedbateľný detail vo väčšom príbehu. Spomínaný film totiž rekonštruuje prípad psychopata, ktorý sa „nasťahoval“ pred dvere svojej obete. Znova teda ide o subjektívny pohľad filmára na danú udalosť. Motív filmu je súčasťou širšieho celku o psychopatovi, ktorý si prenajal meter štvorcový pred prahom svojej obete. Prepojenia medzi jednotlivými výstupmi nejdú jedným, ale všetkými smermi. Ak by sme sa totiž vrátili naspäť k celku, ktorý možno nazvať film o stalkerovi, ten nie je len súčasťou väčšieho „segmentu“ o psychopatovi spred dverí. Rovnako rozvíja líniu vrstvenia realít. Obe ženské postavy sú totiž už od prvého momentu „nad príbehom“. V princípe tak komentujú príbeh, ktorý je aj o tom, ako sa točí film o príbehu, ktorý je spomienkou na vlastný život, a takto by sa dalo pokračovať veľmi dlho.

Môj lov!(e) je inscenáciou, o ktorej sa dá s úplnou istotou tvrdiť, že ju treba vidieť viackrát. Vzhľadom na obrovské množstvo kombinácií si totiž divák môže vyskladať nespočetné množstvo interpretácií a prepojení. Len samotné príbehové motívy ponúkajú x kombinácií. Ďalší „balík“ možností ponúka interpretácia cez jedného herca a jeho cestu rôznymi postavami. Na prvý pohľad sa môže zdať, že najnovšia inscenácia SkRAT-u je obrovskou masou rôznych postupov, ktoré prinieslo divadlo v rôznych obdobiach dvadsiateho storočia a prelomu tisícročí. Začať by sa dalo vrstvením perspektív, charakteristickým už pre kubizmus na začiatku minulého storočia, cez prerušenie pevného puta medzi dramatickou osobou, hercom a javiskovou postavou, až po fenomén sieťového charakteru spoločnosti, súvisiaci s rozmachom internetu na začiatku 21. storočia. Ibaže ak si divák odmyslí všetky finesy súvisiace s formálnou stránkou diela (myslím to v tom najlepšom slova zmysle) a transformuje sujet na fabulu, zostane z tejto inscenácie príbeh lásky. Nenaplnenej, neopätovanej, vášnivej a vražednej. Inými slovami, to najtradičnejšie a najoverenejšie, čo ľudstvo pozná.

Inscenáciu Môj lov!(e) možno považovať za jednu z najzaujímavejších, ktoré SkRAT počas desiatich rokov svojej existencie vytvoril. V správnom pomere kombinuje ľahkosť a presnosť hereckých výkonov, typológia postáv hereckému súboru sedí aj napriek tomu, že texty nevznikli metódou kolektívnej tvorby, na ktorú je kolektív viac zvyknutý. Ponúka vrstevnatý text so zrozumiteľným interpretačným kľúčom. Text Dušana Vicena navyše považujem, minimálne z kompozičného hľadiska, za jeden z najprepracovanejších, aké za posledné roky na Slovensku vznikli. Hoci, samozrejme, je to len jeden z uhlov pohľadu.

návrh scény, scenár, réžia D. Vicen 
hudba Ľ. Burgr 
technická realizácia scény M. Mikula
vizuálna spolupráca G. Zigová 
technická spolupráca M. Kokavec 
hrajú V. Bednárik, Ľ. Burgr, M. Chalmovský, D. Matušová, J. Oľhová, V. Zboroň
premiéra 12. september 2014, A4 – priestor súčasnej kultúry

(1) V skutočnosti ide v tomto prípade o mystifikáciu zo strany SkRAT-u, po írskom dramatikovi McKeyovi v dejinách niet inej stopy, než je práve slovenská inscenácia údajne ním napísanej hry

 

Miro Zwiefelhofer, kød, 8/2014, s. 24 – 28

5 mýtov, kvôli ktorým nechodíte do divadla

Začína sa to väčšinou už na základnej škole. Pani učiteľka vás vezme s celou triedou do divadla, a ešte skôr, než  vôbec začne predstavenie, musíte sa začať brániť frontálnemu útoku rôznych nepravdivých, mýtov, klišé a poloprávd. U mnohých to dokonca vyvolá doživotnú alergiu na toto umenie. Preto ešte skôr, než sa vám začnú vyhadzovať pupáky vždy, keď na Lore.sk uvidíte rubriku divadlo, presvedčte sa v tomto článku, či nie ste len nevinnou obeťou veľkého sprisahania, ktoré sa snaží z divadla spraviť obstarožnú zatuchlinu hodnú opovrhnutia.

1 – “Takto oblečený do divadla ísť nemôžeš!”

Jeden z najrozšírenejších mýtov, ktorý pri rozhodovaní medzi napr. kinom a divadlom zohráva úlohu. Zároveň jeden z tých, ktoré sú najviac vzdialené realite. V skutočnosti sa môžete do divadla obliecť ako len chcete a nik s tým nemá čo mať problém. Iste, ak idete do Baletu a Opery SND, navyše na premiéru (keďže na premiérách drvivú väčšinu hľadiska vždy obsadia pozvaní hostia, je táto výnimka v podstate zanedbateľná), asi by bolo vhodné zvoliť niečo iné ako šortky a sandále, ale inak máte úplnú slobodu. Ba dokonca aj vo “veľkých” divadlách, ako sú napríklad národné divadlá v jednotlivých krajinách, by vám vyvetranie maturitných/štátnicových/svadobných oblekov spôsobilo viac problémov ako úžitku.

V takom Národnom divadle v Budapešti vás napríklad posadia na vrecia plnené slamou a všade (nielen) okolo vás strieka umelá krv. V našom národnom divadle sa napr. v inscenácii Desatoro (rozhodne odporúčam vidieť) naopak pohybujete po miestach ako nákladný výťah či rampa na nakladanie kulís. Nuž a uznajte, že zašpiniť si mokasíny umelou krvou či olejom, za to nestojí naozaj žiadne divadlo.

2 – “Divadlo? To je Shakespeare alebo Tajovský.”

Iste, a hudba je len gregoriánsky chorál, maľba je len Raffaello, film sú nemé grotesky. Pravda je samozrejme celkom iná, a to nemusím zachádzať ani do “extrémnych” prípadov, ako sú Shopping and fucking Marka Ravenhilla, či Monológy vagíny Evy Ensler, pri ktorých už názov jasne naznačuje, že asi nepôjde o príbehy o tom, ako Anička miluje Miška, ale Miško má malý statok.

Momentálna situácia (nielen) v slovenskom divadle je taká, že hry súčasných dramatikov tvoria nezanedebateľnú časť repertoáru našich divadiel. A pod pojmom súčasný dramatik nemyslím Jána Soloviča, Stanislava Štepku, či zo zahraničných Artura Millera. Ba aj spomínaná Ensler (nar. 1953) a Mark Rawenhil (nar. 1966) nie sú už vnímaní ako najmladšia generácia dramatikov.

Ak si teda o divadle myslíte, že je len o ženskom zákone, Hamletovi, či Antigone, odporúčam sa ísť pozrieť napr. na inscenáciu Single radicals v Prešovskom národnom divadle,  akúkoľvek inscenáciu divadla SkRAT, ktoré hráva v bratislavskej A4-ke, či na Europeanu, ktoré hráva Slovenské komorné divadlo Martin.

3 – “Do divadla?! Na operu?!?! Veď tomu sa nedá rozumieť!”

Samostatnou kapitolou v divadle je opera. Kým pri činohre herci aspoň rozprávajú ľudskou rečou, taká opera to má omnoho ťažšie. Hlavné argumenty znejú:

1) Aj tak im nie je rozumieť, čo spievajú
2) Opera je nuda!
3) To bude zas na päť hodín!!!

S prvým argumentom možno do veľkej miery súhlasiť… Nekvalitní operní speváci zvyknú spievať tak, že im nič nerozumiete. Rovnako tak, kým vo svete je bežné, že operný spevák sa popri speve hýbe po scéne na nerozoznanie od činoherca, u nás sa väčšina postaví a bez pohnutia odspieva svoj part. Lenže toto nie je problém opery, ale kvality spevákov v našich divadlách. Čo sa týka zvyšných dvoch dôvodov, dovolím si vám poradiť.

Skôr, než sa rozhodnete pre päťhodinovú operu plnú germánskej mytológie od Richarda Wagnera, vyskúšajte si najskôr súčasnú komornú operu, ktorá si okrem iných vecí často robí srandu aj zo samotného operného umenia a jeho klišé. V opere Kráľ duchov, Štós totiž zistíte, že v opere môže zaznieť aj hudba od skupiny Rammstein či od Michaela Jacksona, pričom namiesto orchestra sa v tomto prípade o živú hudbu “stará” dychovka obce Štós

Ak je to pre vás príliš “punkové” pojatie opery, čo tak si spraviť výlet do Prahy? Národní divadlo Praha v spolupráci s festivalom Divadelná Nitra uvádza súčasnú dokumentárnu operu Toufar. Príbeh o kňazovi Jozefovi Toufarovi, ktorého v roku 1950 umučila ŠTB nie je len umeleckým zážitkom, ale aj pútavou lekciou z histórie bývalého Československa. Ak neviete, čo to bol Číhošťský zázrak, prípadne ktorá inštitúcia použila ako prvá na území dnešnej Českej republiky mučenie ako vyšetrovaciu metódu, Toufar je ideálny spôsob, ako sa preniesť do päťdesiatych rokov minulého storočia.

4 – “Bábkové divadlo?! Čo ti j**e?! To je pre deti! To už fakt radšej tá opera.”

Mýtus o tom, že bábkové divadlo je divadlo pre deti patrí medzi tie, pri ktorých sa dá veľmi presne určiť jeho autor. Komunistický prevrat vo februári 1948 sa totiž výrazne dotkol aj divadla. Konkrétne pre to bábkové znamenal, že všetci kočovní bábkari museli prestať s putovaním a natrvalo sa usadiť. Maringotku tak vymenili za družstevný byt, a ak chceli ďalej pokračovať vo svojej bábkarskej činnosti, mohli tak urobiť jedine v niektorom zo štátom zriadených bábkových divadiel. Repertoár týchto divadiel určovala samozrejme “Strana”. Tá sa z viacerých dôvodov rozhodla, že bábkové divadlo bude odteraz len divadlom pre deti.

Pravda je však taká, že počas celej histórie ľudstva bolo bábkové divadlo často deťom omnoho menej dostupné, než divadlo so živými hercami. Bábkové predstavenia boli často plné krvi, násilia, najdrsnejších vulgarizmov či sexu. Vo svete je podobné “bábkové divadlo s hviezdičkou” bežné, ale aj u nás sa už táto tradícia začína obnovovať. Veľkú zásluhu na tom má najmä Dezorzovo lútkové divadlo, ktorého členom je napríklad aj herec Marián Mitaš, ktorého pod menom Mici môžu poznať hlavne poslucháči Rádia_FM a návštevníci klubov zameraných na elektronickú hudbu.

Názvy ich autorských inscenácií ako Marionetový zombie horor Fantomas a lovec zombiekov, Lovestory, Tragédia z Extázu (gangsta bizare action comedy), či gerojská adventúra Perún, hrom bezbožných, vás aj bez bližšieho popisu presvedčia, že sa ich rozhodne oplatí vidieť v akomkoľvek veku. Obzvlášť, ak “Dezorzi” hrajú väčšinou v krčmách, takže prípadnú nudu môžete vždy zapiť.

5 – “Nechodím do divadla, lebo ma nebaví divadlo”

Viete, čo je na divadle úplne najlepšie? Nemusíte  doňho vôbec chodiť kvôli divadlu. V prvom rade preto, že v sebe spája všetky ostatné umenia.  V praxi to znamená, že samotné dianie na javisku bude pre vás len kulisou k tomu, aby ste si vypočuli napr. hudbu Ľuba Burgra (divadlo SkRat), či Vlada “Slnko” Šarišského, ak máte radi výtvarné umenie resp. prácu s objektom odporúčam napríklad bratislavské divadlo Non.Garde. Mnohé inscenácie sú postavené zas na videoarte a podobne by sa dalo pokračovať ďalej.

Prekážkou však nemusí byť ani to, že nemáte radi umenie celkovo. Zaujíma vás sociálna práca? Bude vás zaujímať Divadlo bez domova, ktorého herci sú predajcami časopisu Nota bene, či Divadlo z pasáže, to pracuje zas s hercami s mentálnym postihom. Ste fanúšikom do it yourself hnutia (pekne po slovensky je to vlastne obyčajné kutilstvo)? Ok, zatiaľ musíte ísť do Prahy, ale zážitok z inscenácií divadla Handa gote (názov divadla údajne v japončine znamená spájkovačka) bude o to väčší.

Ak ste sa dostali až sem, budem to chápať tak, že vás nakoniec divadlo zaujalo (alternatívu, že môže ísť aj o zdesenie nateraz ignorujme). Uvítam každý diskusný príspevok k tejto téme, a ak by ste pocítili nevyhnutnú potrebu podebatovať si o tom, na čo vlastne je dobré celé umenie, dávam do pozornosti festival Divadelná Nitra, ktorý si tento rok kladie práve otázku: Načo umenie?

 

Miro: 5 mýtov, kvôli ktorým nechodíte do divadla. Lore.sk, 5. 9. 2014

 

Májový divadelní slalom

Po rozdělení Československa zesílil vztah citlivějších Čechů ke slovenskému umění, pro oblast divadla to platí zvlášť výrazně. Špičky slovenského herectví účinkovaly v rodném jazyce (některé i v českém) ve zdejších inscenacích, začasté si také odnášely prestižní herecká ocenění (s ohlasem se tak setkaly například kreace Zuzany Kronerové, Emílie Vášáryové, Martina Huby, Milana Kňažka či Mariána Labudy).

V Čechách nalezli své profesionální působiště někteří slovenští režiséři (Martin Čičvák, Viliam Dočolomanský, pohostinsky Marián Pecko), tvůrci zdejších divadel režírují naopak s úspěchem na Slovensku, například David Drábek, David Jařab (na něho ještě v tomto článku dojde), Vladimír Morávek. Dramatik Viliam Klimáček je v Čechách nejenom inscenován, ale napsal pro konkrétní divadlo (Dejvické) svou hru. Především zmíněné hostování „top“ herců je však pouze jakousi smetanou, sesbíranou z vrcholků „sousedské“ divadelní profesionality. Realita slovenské jevištní sklizně se jeví jako syrovější, často rozporuplnější, o to ovšem více vzrušující.

NA FESTIVAL K DUNAJI
Letos už podesáté se v Bratislavě v polovině května konal týdenní festival Nová dráma, kterého se mohou zúčastnit – po výběru dramaturgickou komisí – inscenace, znamenající první uvedení původních slovenských her nebo přeložených titulů.
Obrázek slovenského divadla uzavírající se sezony (4x Bratislava a po jednom titulu Banská Bystrica, Bátovce, Košice, Martin a Prešov) můžeme nazírat jako naléhavý a znepokojivý, také forma nepředstavuje banální konvenci. Slovenské národné divadlo se uvedlo dvěma inscenacemi, Polákovou inscenací Gindlovy hry Karpatský thriller a Jařabovým (tu ho máme!) zpracováním textu Elfriede Jelinekové Rechnitz – Anděl zkázy. V prvním případě jde o výsostně politické téma. Korupční kauza ze začátku devadesátých let, týkající se propojení zahraniční firmy na nemocniční přístroje s nejvyššími patry slovenské politiky, byla zpracována novinářem Eugenem Gindlem do doku- -dramatu, dramaturgie první slovenskéscény text zdivadelnila personifikovanými představiteli nebe a pekla a také postavičkou hrobníka, který jako by na bratislavskou scénu zabloudil ze Shakespearova Hamleta. Herci vzali téma za své, někteří z nich i aktivně inscenaci na veřejnosti propagují, ta je vyprodána, má přídech politické senzace a končí ironickou modlitbou k nadnárodním korporacím, ať jsou laskavé a nekradou tak moc, jinak prý lidé vezmou spravedlnost do svých rukou (prý došel do divadla dotaz z „potrefených“ míst, zda jde o výhrůžky vraždou). I když je úroveň Polákovy inscenace žánrově poněkud nevyrovnaná, její étos působí očistně, navíc se ve velmi dobrém světle představuje mladší generace protagonistů zdejší scény (nejen již zavedená Zuzana Fialová v hlavní roli investigativní novinářky, ale také Milan Ondrík jako představitel „ďábelského principu“ a teprve loňský absolvent VŠMU Daniel Fischer jako „posel nebes“).
Rechnitz – Anděl zkázy kontroverzní nositelky Nobelovy ceny za literaturu Elfriede Jelinekové vychází z kauzy tzv. rechnitzkého masakru, který se odehrál před koncem druhé světové války, kdy při oslavě narozenin jedné hraběnky a orgiích s tím souvisejících zavraždili veselící se hosté 180 židovských dělníků (zločin byl později promlčen). Jelineková nepíše hry klasického typu, jde o nekonečnou verbální litanii bez jednajících postav a vždy se vlastně jedná o „pouhé“ inscenační východisko. David Jařab s dramaturgem Martinem Kubranem rozdělili text mezi herce, představující blíže neidentifikovatelnou, spíš šlechtickou než středostavovskou rodinku (role ukázněně plní hvězdy první slovenské scény Szidi Tobias, Emília Vášáryová, František Kovár, Richard Stanke a mladičká Zuzana Porubjaková), přítomno je i hrající smyčcové kvarteto (hudba Petr Haas). Muzikanti jsou posléze odvedeni kamsi jinam, rozsvítí se za plexisklem ukrytý zadní plán, jakýsi lovecký salonek, v němž se jako stylizovaná němohra odehrají ony orgie s masakrem, pochopitelně ne „realisticky“, zmínění hráči na smyčcové nástroje vystupují v rolích obětí. Ve výrazu přesná Ivana Kuxová jako hraběnka má k sobě ještě dva eroticky s ní laškující pochopy. Mrazivě sugestivní inscenace získala ocenění Grand prix i Cenu studentské poroty (přehlídka je do jisté míry soutěžní).
Populární bratislavské divadlo Astorka představuje v kontextu slovenské divadelní kultury jakýsi kompromis mezi avantgardou a mainstreamem, honosí se úctyhodnou minulostí a může se pochlubit silným hereckým potenciálem. Mezi nepřehlédnutelné stálice souboru patří Zita Furková, Zuzana Kronerová, Marta Sládečková, Ady Hajdu, Matej Landl, Peter Šimun. Ti všichni plus mladší posily účinkují v inscenaci Juraje Nvoty Kometa. Autorkou hry je německo- mexická dramatička Justine del Corte, která rozehrává komplikovanou strukturu vztahů, překvapivě se obnažujících při „remaku“ svatby po deseti letech – na přání nevěsty. Důsledné lpění na detailech (dort, tance i ostatní rituály byvší události) odkryje překvapivá tajemství. Hra i inscenace připomínají v mnohém náladu slavných tragikomedií Antona Pavloviče Čechova, ovšem o poznání jedovatěji, jevištní tvar se opírá o schopnosti, ukryté v herecké trupě, výrazněji působí dámy. Zaujme především niterně věrohodná Rebeka Poláková v roli oné nevěsty, která si slavnost přála a vyvolala tím duchy minulosti, také Zuzana Kronerová s Martou Sládečkovou v partech profesně i milostně soupeřících hereček (jedna divadelní, druhá filmová), obě své figury vykreslují nemilosrdně. Jevištní tvar je ovšem poměrně konvenční a dílo se jeví přes veškeré fabulační zákruty jako poněkud dlouhé. V rámci festivalu se jednalo prakticky o jediné představení, mířící k nadčasově všelidským, nikoliv politickým problémům.

V TEMNÉM STÍNU MINISTERSTVA VNITRA
To čtvrtý bratislavský titul, výrazně dokumentárně orientovaná inscenace Vnútro vnútra (do češtiny bychom asi méně libozvučně přeložili jako Vnitřek vnitra) souboru SKRAT nikoho nenechala hned od začátku na pochybách, že půjde o krutou sondu do naší nedávné minulosti. Divadelní skupina, soustředěná kolem Ľubomíra Burgra a Dušana Vicena, předvedla estébáckou féerii, přesněji asi její ráz nedokážu vystihnout. V první části čtyři protagonisté zcela dokumentárně a v podstatě neherecky inscenují několik výjevů z vyšetřoven StB (jedná se ovšem o výslechy vnitřní, o prověřování samotných členů této zlopověstné organizace) a rámují je dotáčkami, které posouvají čas od padesátých let přes události osmašedesátého roku po listopad 89. Finále první části tvoří emocionálně vypjatý spor Petra Cibulky a Václava Havla o vinu „agentů“, kteří podepsali tzv. vázací akty s komunistickým ministerstvem vnitra (Cibulku sledujeme ze záznamu, Havla ztvárňuje jeden z herců). Je zajímavé, že při pozdější diskusi o inscenaci tvůrci prohlásili, že oba, Cibulka i Havel, měli každý po svém pravdu, že to však stejně nebylo nic platné, protože kroky k pojmenování minulosti v této temné sféře byly učiněny špatně. Druhá část produkce má z hlediska uměleckého mnohem sofistikovanější formu, na mě ovšem překvapivě zapůsobila méně účinně. Protagonisté vystupují v bílých oblecích a maskách, mnoho textu se ozývá z reproduktorů (přes ony masky vlastně nelze ani mluvit), na panely se promítají tváře herců z Národného (Oľhová, Kovár a Roth), které přibližují slavný výjev z Shakespearova Hamleta, „past na myši“, kdy Hamlet hodlá s pomocí kočovné herecké společnosti usvědčit krále Claudia z vraždy Hamleta staršího (tím, že instruovaní umělci zločin předvedou tak, jak se přibližně odehrál). Souvislost s morální očistou slovenské (ale spoluprožitkem společné minulosti i české) společnosti je nabíledni, přesto komplikovaný zvukový a obrazový tvar (promítané tváře jsou často deformovány, rozkouskovány apod.) trochu překáží vnímat zdrcující případ dosud neobjasněné smrti tajně vysvěceného kněze Přemysla Coufala (smrt si „došlápla“ ještě počátkem devadesátých, svobodných let na novináře, který se kauze věnoval). Jako nejsilnější moment druhé poloviny Burgrovy a Vicenovy inscenace jsem vnímal situaci, kdy si herci na chvíli sejmuli těžké masky a vnesli do dění na jevišti „zcizující“ realitu – včetně drobného poškorpení, jeden z nich totiž kdysi vázací akt podepsal. Ve finále produkce se nikdo nepřijde děkovat, jenom fotoaparát, výhružně blikající do publika, si nás všechny „dokumentuje“.

NA VÝCHOD OD BRATISLAVY
Divadlo Pôtoň sídlí v malé obci Bátovce poblíž města Levice a představuje svéráznou, profesionálně-amatérskou variantu venkovské avantgardy, která pracuje se slovenskými reáliemi, místními tradicemi i folklorem, nemá však nic společného s radostně hravou poetikou, kterou kupříkladu – byť ironicky – prezentuje Radošínské naivné divadlo. Její umělečtí šéfové, manželé Michal Ditte a Iveta Ditte Jurčová se s odvahou pokoušejí hrát netradiční divadlo mimo kulturní centra. Na festivalu představili féerii Krajina nepokosených luk (autorem je pseudonymní Mikuláš Hoblina Šahanský, režírovala již zmiňovaná Iveta D. J.), kde se v jakoby inzitním rozvolněném tvaru objevují témata venkovského machovství, vztahu k „rodné hroudě“, některým polofeudálním venkovským zvyklostem apod. Výsledný tvar působil jako poněkud obsedantní litanie, odezvu měl především u mladého publika, univerzálně přenosné poselství toto jevištní dílo po mém soudu nenabízí.
Štátne divadlo Košice přivezlo Svědectví krve, vycházející ze hry Karola Horáka, inspirované smrtí tzv. košických mučedníků, misionářů, kteří byli roku 1619 za protihabsburského povstání Gábora Betlena zavražděni. Ostatně vyhraněně luteránské Košice a katolický Prešov prý dodnes svou starosvětskou orientací na víru východ Slovenska značně dynamizují (či stabilizují?), uvědomil jsem si při diskusi po představení, jak málo víme (kromě těch, kteří se slovenským duchovním klimatem odborně zabývají) o zemi, která byla donedávna součástí společného státu. Až obrazoborecky moderní jevištní tvar „obnažil“ divadelní šatnu, realizovanou vzadu na jevišti, představitelé budoucích mučedníků jsou mladí nekonvenční chlapíci, nejspíš rockoví muzikanti či jiní alternativci, herec, ztvárňující kata, má řeznický úbor s patřičným červeným poskvrněním, v hracím prostoru po východu z šatny „na plac“ pak kolegy různým způsobem šikanuje, oni se předvádějí také jako muzikanti, jeden velkým číslem na klavír (jazz s folklorními názvuky). Úvod inscenace ovšem obstarala vysvětlující dotáčka, na níž autor hry (který prý výsledným tvarem nebyl příliš nadšen) provádí několik studentů po historických místech Košic a traumatickou kapitolu místní historie objasňuje. Tvar je velmi rozvolněný, na jevišti zaznamenáme i dámy v krojích, zpívající patrně lokálně ukotvené lidové písně, poloobnaženého Betlena (či někohoz jeho bojůvky) v divokém sólovém tanci, všechny na první pohled nesourodé prvky se přece jen skládají v smysluplný celek. Inscenace, publikem rozporuplně přijatá, získala Zvláštní cenu poroty.
Druhé centrum východu Slovenské republiky, Prešov, se představilo hrou Michaely Zakuťanské Single Radicals. První scéna města, která ji uvedla v režii Júlie Rázusové, nese označení Prešovské národné divadlo. Čtyři singles (dva plus dvě) se scházejí v prešovských klubech, jako součást programu ostatně diváci dostanou plánek několika málo možných útočišť méně konvenční zábavy ve městě. Ale ani tato shromaždiště nenaplňují hrdiny víceméně bezdějové hry optimismem. Nemohou se uchytit nejenom v partnerských vztazích (zkoušejí to bez většího úspěchu mezi sebou), ale ani v profesi (snaží se prorazit také blíž či dál na západ od Prešova). Inscenace působí generačně upřímně, je trochu do sebe „zapouzdřená“, což patrně vystihuje přesně klima lokality (autorka při diskusi k inscenaci sdělila, že tak nevinná témata jako samota, nespokojenost a jenom náznak proměn v milostných vztazích fungují u domácího publika jako výrazně nekonvenční a odvážné).

NA ROZCESTÍ
Bábkové divadlo na Rázcestí z Banské Bystrice má obdobně jako mnohá česká loutková divadla činoherní, v počtu titulů i repríz víceméně rovnocenný repertoár. Umělecký šéf této scény, režisér Marián Pecko, je známý i v Čechách, režíruje pravidelně například v Hradci Králové či Pardubicích a jde s ním pověst lyrického jevištního mága. Na domovské scéně realizuje v „dospělých“ inscenacích především texty své manželky Ivety Horváthové, bylo tomu tak i při uvedení titulu Nostalgie. V poněkud komplikované, bez chronologie poskládané féerii se jako ústřední téma objevila emigrace, provázející Slovensko výrazněji, než jsme zvyklí třeba u nás. Odchod nejenom za lepší, ale vůbec snesitelnou existencí měl (a má) motivaci politickou i ekonomickou. Kostru rozvolněného příběhu tvoří osudy plus minus jedné rodiny, poslední „emigrant“ v oné historii, mladík dnešních dnů, odchází ze Slovenska za lepším definitivně – do Drážďan. Z mozaiky situací hrdinů v ohrožení se do mysli výrazně vepíše výjev, ilustrující strach jedné z postav za normalizace. Dotyčný se bojí, že v jeho bytě budou policií objeveny romány Michaila Bulgakova a Borise Pasternaka či desky s Martou Kubišovou. V magickém jevištním tvaru sice zaznamenáme „výkonnostní“ rozdíly v činoherních kreacích loutkoherců, k stylovosti a čistotě díla ovšem přispívá uhrančivá scénografie z bílých stěn s drsným povrchem a na nich kus nad zemí připevněných stolech a židlích od Pavola Andraška (známe jeho „krajiny“ například i z pražského Dejvického divadla).
Za jediný omyl přehlídky považuji inscenaci významného režiséra Rostislava Balleka s jindy skvělým souborem Slovenského komorného divadla z Martina. Výsledkem této spolupráce byl nemúzický dotyk s českou dramatikou, konkrétně s Akvabelami Davida Drábka. U nás oprávněně ceněný text (a především Vladimírem Morávkem mimořádně zinscenovaný v Klicperově divadle v Hradci Králové) o bizarní zálibě tří kamarádů, kteří si „krasoplaváním“ řeší různé problémy, až se jeden z nich rozhodne ve vodním živlu natrvalo zůstat, pozbyl na lehkosti i na existenciální melancholii. Vznikla křečovitá groteska, která snad pojmenovala – obdobně jako předloha – některé z problémů naší doby, chyběla jí však právě tolik důležitá plavnost. Jeden z příkladů za mnohé: ve hře se objevuje vedlejší gay motiv (u jednoho z hrdinů jde o „doplňkový“, ne zrovna zodpovědný vztah), načrtnutý jen lehce a se samozřejmostí, v martinské inscenace však došlo na ušišlané, „satirické“ ztvárnění. Když jsem při diskusi zapochyboval nad adekvátností této interpretace, byl jsem ke svému překvapení panem režisérem informován, že na Slovensku jsou prý zvyklí homosexualitu umělecky ztvárňovat jinak než my, několik málo set kilometrů vzdáleni.
Týden v Bratislavě ve mně zanechal silné zážitky, v rychlíku do Prahy jsem se znovu probíral programovými materiály, mezi něž jsem umístil i cédéčko s báječnou slovenskou formací Korben Dallas, a myslel na slova Mariána Pecka (v Banské Bystrici byl za župana svobodně zvolen jistý Kotleba s jednoznačně fašizující rétorikou), že Slovensko není Bratislava a že on má někdy pocit, jako by seděl na sudu se střelným prachem.

Jan Kerbr: Májový divadelní slalom, UNI: kulturní magazín 7/2014

Stále pretrvávajúca minulosť

Inscenácia Vnútro vnútra vznikla v rámci projektu Paralelné životy (20. storočie očami tajnej polície), ktorého iniciátorom bol medzinárodný divadelný festival Divadelná Nitra. Projektom sa malo docieliť znovuotvorenie a následná diskusia o postupoch a fungovaní tajnej polície i to, ako tento tajný vnútorný orgán vplýval na životy jednotlivcov. Okrem Slovenska sa do projektu zapojili aj Rumunsko, Nemecko, Poľsko, Maďarsko a Česká republika. Koncepcie inscenácií sa veľmi líšili v uchopení témy a nazeraní na danú problematiku. Tvorcovia slovenskej inscenácie- Divadlo SkRAT- sa vzhľadom na zadanie (inscenácia mala byť dokumentárneho žánru) rozhodli pre umelecké spracovanie nimi vybratých historických dokumentov a spisov z obdobia vlády komunistického režimu na Slovensku. K dispozícii mali tajné, verejnosti neprístupné archívy Ústavu pamäti národa a tiež odborného garanta inscenácie.
Inscenácia je rozdelená na dve samostatné časti s vlastnými názvami: Časť prvú- Vnútro vnútra režíroval Ľubomír Burgr a pod druhú časť- Paranoia Querulans sa réžijne podpísal Dušan Vicen. Prvá časť nám predstavuje realistický obraz praktického fungovania tajnej polície Štb. Máme možnosť sledovať priebeh a spôsob vypočúvania „človeka z vnútra“, to znamená jedného z členov tajnej polície, ktorého udal blízky spolupracovník a zneužil jeho výpovede pre svoj vlastný kariérny postup. V dialógoch sa dozvedáme presné formulácie faktov, presne tak, ako sú napísané v dokumentácii. Scéna, rektvizity i kostými sú autentické. Pomedzi výstupy hercov sú na zadnom pláne premietané dobové kamerové záznamy, ktoré dopĺňajú všeobecný obraz doby. Takže i divák, ktorý nezažil míľniky komunizmu si môže týmto spôsobom utvoriť čiastočné vedomosti a spájať ich s obrazom a zvukom. Zvuk je v tomto prípade zvolený vo forme slovenských či zahraničných pesničiek, ktoré boli v tomto čase hitmi. Ich zaznenie podčiarkuje i atmosféru prvej časti.
Druhá časť je omnoho metaforickejšia. Neopisuje priamo danú situáciu. Sú v nej použité prvky vizuálneho i zvukového charakteru, ktoré vytvárajú mozaiku uceleného obrazu. Táto časť sa venuje predovšetkým spisu tajne vysväteného kňaza Přemysla Coufala, ktorého prípad leží v archíve odložený už od roku 1981. Tvorcov pohoršil práve fakt, že úmrtie kňaza polícia po vyšetrovaní označila ako samovraždu. V tomto prípade sa však nachádza mnoho nejasností, keďže na tele obete sa našli mnohé známky mučenia, ktoré by si obeť nevedela spôsobiť sama. Prípad bol opäť otvorený v deväťdesiatych rokoch, avšak i vtedy, po ďalšom prešetrení, sudkyňa, ktorá sa prípadom zaoberala, potvrdila pôvodnú verziu samovraždy. Posun možno nájsť iba v doplnení záveru- samovražda, ktorú spáchal pod nátlakom Štb. V poriadku. A to nie je zločin? Túto otázku nám kladú tvorcovia. Rozhodli sa, napriek všetkým ohrozeniam, otvoriť starú ranu, ktorá nie je ešte úplne zahojená. Páchatelia, či ľudia, ktorí mali s prípadom čosi spoločné sú ešte stále medzi nami. Na slobode. Dušan Vicen si vyberá ukážkovú obeť režimu. Kňaza, ktorý bol dvojitým agentom a členom tajnej cirkvi, popritom veľmi inteligentným a vzdelaným človekom. Informácie nám zdeľuje prostredníctvom zvukových nahrávok, či vyňatými časťami textov zo spisu Přemysla Coufala. Text, ktorý je vpísavaný pred našimi očami na prednú časť scény, má podobu strojového písma, tiež sprievodný zvuk je nahrávkou klepania na písacom stroji. Presne ako v spisoch. Tvorcovia rekonštruujú históriu, ktorá k nám akoby prehovára. Táto časť je silne vizuálna. Okrem spomenutých textov sa na scéne zjavujú postavy v plášťoch a maskách, postavy, ktoré sa nedajú identifikovať. Nie sú ničím zvláštne a preto veľmi dobre splynú s prostredím. Majú prázdny pohľad, ktorý vyvoláva hrôzu. Herci Divadla SkRAT stelesňujú príslušníkov Štb a vyvolávajú u diváka pocit, že ich neustále niekto sleduje. Robia to neobyčajne dôsledne. Zjavia sa a vzápätí miznú. Často vidíme len časť tela alebo len vzďaľujúcu sa postavu odzadu. V istom momente si divák, zaujatý čímsi iným, uvedomí, že všetky štyri tvori sedia v jeho blízkosti a uprene naňho hľadia. Miznutie docieľujú pomocou scénografie, ktorú tvorí jediná kvádrovitá konštrukcia, na ktorej sú lankami upevnené pásy bielej látky, či akéhosi igelitu. Tie sa ako mechanizmus spúšťajú a pomaly posúvajú rôznymi smermi. Využívajú sa tiež na projekciu textov, ale aj záznamov z Hamleta, v rámci ktorých sa k nám striedavo prihovárajú František Kovár, Robert Roth a Jana Oľhová. Sledujeme útržky monológov, ktoré v spojení všetkých prvkov inscenácie dopĺňajú celistvý tvar a zdanlivo nepriamo odkazujú na konkrétne situácie. Tento prvok je naozaj šťastnou voľbou a prináša akúsi nadinterpretáciu inscenácie. Aby hrôzy a úzkosti nebolo málo, postavy v maskách privážajú na scénu tri vozíky s predmetmi z miesta činu, označenými číslami. Všetky predmety sú postriekané červenou farbou- krvou. Už ich samotná prítomnosť vyvoláva veľmi silné pocity odporu a zvrátenosti, pričom keď sa pridá zvuk vŕzgajúcich koliesok a z reproduktorov zaznieva záznam aukcie o tieto predmety, divákovi sa začne dvíhať žalúdok. V istom momente si herci dávajú dole masky a vystupujú z role. Prebieha krátka výmena názorov, kde herci ako súkromné osoby prezentujú svoje názory na spracovanú tému. Vyvstávajú osobné postoje, ktoré sú nie vždy charakterné. V závere výstupu sa dozvedáme, že jeden z hercov patril do zoznamov tajnej polície.  Na konci zostane na pravej strane scény stolík s rámikom, pred ktorým je sviečka. V rámiku je neidentifikovateľný, rozstrihaný obraz a nad ním pripevnený fotoaparát. Jeho neustále šťukanie privoláva viac než nepríjemný pocit vedomia, že fotka v rámiku može byť práve vaša. Je to veľmi silné, niečo, čo diváka znervózni do tej miery, že chce čo najrýchlejšie opustiť miestnosť. Nikto predsa nechce byť paranoidný.
Jeden z najdôležitejších aspektov inscenácie je jej atmosférotvornosť. Atmosféra strachu obklopuje diváka už od začiatku a tlačí naňho po celý čas. Formálne jednoduchšia časť predchádza zložitejšiu a je takpovediac jej predskokanom. Napriek tomu, že je minimálne divadelná, považujem jej zaradenie za vhodné, keďže sa jej podarilo preniesť nás do doby spred tridsiatich rokov. Náročnosť na vnímanie a pozornosť diváka stúpa priamo úmerne s časom trvania. Druhá časť je jadrom. V nej sa skrýva omnoho viac odkazov, omnoho viac hrozivých varovaní. Inscenácia opisuje dobu, ale ju i do hĺbky skúma. Prináša divákovi otázky, ktoré by mal začať klásť. Sprítomňuje udalosti dávno minulé, no nie len v rámci hraníc divadla. Apeluje na nás, aby sme si uvedomili, že zločiny komunizmu nie sú uzavreté, pretože vinníci nie sú potrestaní. Tí istí ľudia, ktorí páchali neospravedlniteľné zverstvá, sedia ešte stále medzi nami. A nie len v hľadisku.
Veronika Zajacová


Divadlo SkRAT: Vnútro vnútra
Koncept, scenár, réžia: Ľubomír Burgr a Dušan Vicen
Scéna: Milan Mikula
Masky: Natalia Kida
Vizuálne spolupráca: Boris Vitázek
Postavy v projekciách: František Kovár, Jana Oľhová, Robert Roth
Hrajú: Vít Bednárik, Ľubomír Burgr, Milan Chalmovský, Dušan Vicen, Vlado Zboroň, hlas blogerky: Ingrid Hrubaničová

 

Veronika Zajacová: Stále pretrvávajúca minulosť, Seminár mladej kritiky na festivale Nová dráma/New Drama 2014, máj 2014

Všetci sme Jozef K.

Kam? Kam to všetko zmizlo? Kde je to? Kde sa stratila spravodlivosť? Kam zmizla morálka? Človek by si podobné otázky za posledné roky na Slovensku veruže mohol klásť po stovkách. Jedným z dôvodov – aj slovenská kritika to pri každej príležitosti rada pripomína – prečo sa slovenské divadlo nachádza v kríze, je práve to, že stratilo chuť alebo silu tieto otázky klásť. Klásť ich nahlas a nemať strach z toho, že môže zaťať do živého... SkRAT je iný. Jeho poprední členovia, resp. spoluzakladatelia si už od úplného začiatku zvolili cestu undergroundu, ktorý otvorene kritizuje. Ako jediní tak prebrali úlohu akéhosi spoločenského divadelného komentátora. (1) 

Na počiatku inscenácie Proces Procesu Procesom bol dokument, a ten dokument bol od Zuzany Piussi. Film Nemoc tretej moci, nezávislá snímka natočená poctivou skrytou kamerou, otvorene hovorí o realite politiky jedného z najkontroverznejších predstaviteľov slovenskej justície Štefana Harabina a o zúfalom boji bežného občana za spravodlivosť (dokument sa končí slovami jednej z účastníčok tohto boja, ktorá so slzami v očiach kladie otázku: „Povedzte, oplatí sa bojovať?). Autorke Zuzane Piussi hrozilo za tento film dvojročné väzenie – dvadsať rokov po rozpade komunizmu a v štáte, ktorý sa označuje za demokratický. Bohužiaľ, taká je slovenská realita. Je taktiež veľmi smutné, že divadlo, ktoré svojou poetikou a témami vybočuje z bežnej konvencie, na ktorú je slovenský divák zvyknutý, sa stalo po strate priestorov na Námestí SNP takpovediac bezdomovcom.

Prečo taký dlhý úvod? Práve dokumentárna práca bola pre divadlo SkRAT prvotným impulzom k vytvoreniu inscenácie, ktorá tematicky na jej dokument nadviazala. Dušan Vicen si ako základný kameň zobral kľúčovú situáciu z Kafkovho Procesu: boj obyčajného človeka proti veterným mlynom. Finálna verzia scenára však obsahuje viaceré intertextuálne presahy. Napr. spomína Dostojevského: „Všade samý právnik. Však to sa rozmnožuje jak potkany!!! A prečo? Lebo nemajú prirodzeného nepriateľa! Oni všetkých ostatných postupne odstavili a teraz sa nekontrolovateľne množia. Lenže po niekom musia aj šliapať. A tak jediný, kto sa môže množiť popri nich, sú Smerďakovovci! Vicen takisto ponúka v texte mnohé citácie z Nemoci tretej moci a výrok z blogu Radoslava Procházku (2): „Žijeme v krajine, kde akákoľvek verejná právomoc nie je vnímaná ako dočasná služba, ale ako korisť.

Divák zvyknutý na „skratovskú“ poetiku vie, že ich inscenácie sa pohybujú na hranici činohry a performancie. Herci tohto divadlo často reprezentujú nielen postavy, ale aj samých seba, svoje individuálne občianske postoje a názory. Texty vznikajú formou kolektívneho písania a výsledným tvarom nie je dramatický text v klasickom zmysle slova, ale skôr zmes scénok, dalo by sa povedať až etúd na veľmi konkrétne témy. Nie je tomu inak ani pri Procese. Pätnásť obrazov spája jediné: boj jednotlvca proti skorumpovanému štátu.

Postavu ženy stvárňuje Jana Oľhová, prvýkrát hosťujúca v divadle SkRAT. Táto žena prechádza celou inscenáciou v pozícii „tichej“ pozorovateľky, investigatívnej novinárky a bojovníčky za spravodlivosť. Za ňou prichádzajú predstavitelia „mafie bielych koreňov“ (pojem, na ktorý sa často odkazuje práve v dokumente Nemoc tretej moci); mafia, ktorej členovia nie sú gangstri, ako ich poznáme, ale naopak vysoko postavení politici, eventuálne sudcovia. Žena sudcom rozpráva podobenstvo z Kafkovho Procesu. Príbeh o tom, ako sa obyčajný človek snažil dostať cez dvere „Zákona“. Sudcovia (alebo mafia?) Janu povrchne počúvajú, jej rozprávanie prerušujú rôznymi historkami, až napokon konštatujú, že z podobenstva nepochopili „ani hovno“

Tento obraz stáva sa leitmotívom inscenácie. Uvádza nás do sveta ľudí, ktorí by chceli byť sudcami, ale morálne na to nedostačujú, ba čo je horšie, svoju nemorálnosť si neuvedomujú alebo si v nej priam hovejú.

Po podobenstve nasleduje dialóg vysokopostavených právnikov, ktorí sa na tému morálky rozprávajú pri mechanicky predvádzanej súloži, pričom žena je schopná vybavovať naďalej „stránky“ vo svojej kancelárii. V portréte slovenského súdnictva sa pokračuje prostredníctvom niekoľkých ďalších dialógov. Obyčajná žena prichádza do „súdnického“ bufetu, pretože majú vraj najlepší vyprážaný syr široko ďaleko. Syr jej však môžu dať až vtedy, keď ju z niečoho obvinia, čo žena s radosťou prijíma. Vzápätí zapôsobí myšlienka, ktorá zaznie z úst Ľuba Burgra: „Viete, ja mám taký pocit, že väčšina ľudí si tu len tak poprdkáva... chápete, čo chcem povedať? Že prídu tam, kam musia, lebo musia, zjedia, čo im naložia, odprdnú si a povedia... chvala bohu dnes to mám za sebou... že toto je teraz relevantný postoj.“

Nasleduje obraz rozhovoru vo väzení: investigatívna novinárka prichádza vyspovedať väzňa, ktorý, ako sa ukáže, reprezentuje Kafkovho Jozefa K. (Vlado Zboroň). Dialóg naznačuje, že novinárka sa s ním nestretáva prvýkrát. Jozef K. v priestore, ktorý nepresahuje rozmery telefónnej búdky, takmer nahý začína rozprávať príbeh o tom, ako sa dostal do basy. Snažil sa pomôcť svojmu bratovi, ktorý naletel a uzavrel zmluvu, ktorá ho stojí nemalé peniaze. Aktuálne mu hrozí exekučné konanie na byt. Tak zobral všetky peniaze, čo mal našetrené, naštartoval auto a letel mu to odovzdať. Pri ceste domov ho zastavia policajti: chcú ho pokutovať za to, že nemá rozsvietené svetlá. K. sa snaží situáciu urovnať vtipom a vyzve policajta, aby ho zastrelil: „... pretože človek ako ja, človek, ktorý nesvieti, nemá právo žiť.“ O týždeň dostane predvolanie, nasleduje obvinenie z napadnutia verejného činiteľa, súd a väzenie. Túto absurdnú historku možno vnímať ako narážku na povesť, podľa ktorej dostali policajti nariadené, aby vodičov na cestách pokutovali, hoci by to mali byť vyfabulované obvinenia. Svedectvo, ktoré chcel K. podať, ostáva však nevypočuté, pretože Oľhovej investigatívna novinárka monológ nenahrala. A „mafia bielych golierov“ spokojne prechádza po priestore javiska a kŕmi sa mäsom voliča-občana-diváka.

V obsahovo aj režijne vrcholnom obraze je zakomponovaná audionahrávka zo súdneho procesu s Miladou Horákovou. Počujeme autentické hlasy sudcov a obžalovanej a vidíme Ľuba Burgra a Janu Oľhovú, reprezentujúcich v tej chvíli pomyselnú vzorku obyvateľstva, ako pokračujú v dialógu nijako neovplyvnenom tým, čo práve počuli. V ďalšom obraze sa dostávame do nie tak dávnej minulosti slovenského verejného života. Protest Gorila. Dialóg investigatívnej novinárky a jej kolegu priamo odkazuje na organizátorov veľkých demonštrácií: „Nie, nie... len sa pozrite, čo sa tu deje... to už ľudia nemôžu nechať tak... ľudia sa už neboja, už tu nezatýka tajná polícia, nevybuchujú tu autá... ľudia majú informácie... vedia si urobiť názor... vy to fakt nevidíte? Vy fakt nevidíte, ako sa prebúdza tá občianska spoločnosť?“ – Na čo jej kolega agresívne reaguje: „Čo to trepeš!!! /.../ Však keď sa aj objaví nejaká posratá petícia, je tam vždy tých istých dvesto podpisov!!!“

Inscenácia sa končí zvláštnou parafrázou, skoro až paródiou záveru Nemoci tretej moci, kde dochádza ku konfrontácii dcéry zosnulej sudkyne Magdy Laukovej a „kolegyne“, ktorá, keď mala svedčiť v Laukovej prospech, vopchala hlavu do piesku. Očakávali by sme osobu, ktorá kričí na neprebudený dav (3), lenže ona len spokojne sedí za stolom spolu s investigatívnou novinárkou a nezainteresovane popíjajú kávu. Naskytá sa nám obraz „poprdkávajúceho“ obyvateľstva, o ktorom na začiatku inscenácie hovorí Burgr: najedlo sa, napilo, odprdlo a spokojne si môže naďalej existovať.

Dušan Vicen v tejto inscenácii výrazne pracuje s výtvarnou stránkou, ktorá dopĺňa myšlienky povedané v jednotlivých scénach. Dominantným princípom sú zrkadlové dvere, v ktorých divák neustále vidí svoj odraz. Vicen využíva tento prvok dvojznačným spôsobom – robí z diváka jednak očitého svedka (divákov odraz je neustále prítomný), jednak spolupáchateľa. Tak sa stáva, že v situáciách, keď sa na okamih hľadisko rozsvieti a na javisku sa nedeje nič, akoby divadelné predstavenie vytvárali len diváci, ich odrazy a scéna. SkRAT akoby sa nás pýtal: „Súhlasíte s videným? Ste proti tomu, čo vidíte? Máte na to nejaký názor?“ Neponúka jasnú odpoveď, ostáva len znepokojivý pocit „spoluúčasti“.

Ďalšou silnou dominantou inscenácie, ktorá slúži aj ako prepojenie s Kafkom, je takmer neustále prítomná projekcia na horizonte, ktorá zobrazuje virtuálne veľkomesto, posiate menom postavy Jozefa K. vo všetkých svetových jazykoch. Pôsobivá je taktiež kostýmová zložka – najmä v prípade „mafie bielych golierov“ – muži od pása hore vyzlečení, prezentujúci svoje nevábne „pupky“. Cez oči nosí pásku, aké mávajú na fotografiách obvinení. Ostatné postavy sa v inscenácii objavujú vo viac-menej civilnom oblečení (jedná sa o pracovné obleky právnikov, resp. politikov).

Vicenova práca s výtvarnou zložkou podčiarkuje ostrú kritiku súdnej politiky Slovenska – čím slušnejší oblek postava má, tým neslušnejšie je jej vychovanie.

Podobne ako výprave rezonovala aj scénická hudba a opakujúci sa citát z Albanioniho Adagia g mol (táto baladická skladba slúžila ako ústredný hudobný motív aj vo filmovom Procese Orsona Wellesa).

Jana Oľhová, herečka špecifického zjavu a prejavu v inscenácii potvrdzuje svoj veľký zmysel pre nadsázku a priam „brechtovský“ odstup. Oľhová v takomto divadle, najmä vďaka bohatej skúsenosti s textami modernej drámy, pláva ako ryba vo vode. V jej prejave sa striedajú momenty ostrej irónie, až cynizmu s momentmi subtílneho civilizmu. Inge Hrubaničová stvárňovala právničku, čo prichádza o ilúzie. Hrubaničová emočne vypäté momenty (najmä obraz, kedy sa u nej doma objavuje „mafia bielych golierov“) zvládla správnou prácou s emóciami, ktoré nikdy neprekračujú únosnú mieru. Jozef K. Vlada Zboroňa je zo začiatku žoviálny, jednoduchý človek, ktorý sa mení pred našimi očami na „vyhoreného“ muža, absolútne nemohúceho voči vyššej moci.

Proces Procesu Procesom je mimoriadne potrebná inscenácia. A to napriek miestami príliš repetitívnym motívom, opakujúcim sa textom. Viac ako na technickú stránku inscenácie sa totiž tvorcovia sústredia na výpoveď. Je dôležité, že Vicen, Burgr a spol. sa rozhodli ísť cestou otvoreného pomenovania spoločenských problémov, aj keď neponúkajú návod, ako z nich von.

 

Proces Procesu Procesom (pôjdeš do basy? hajzel!), spoluautori textov, účinkujúci Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Daniela Gudabová, Inge Hrubaničová, Milan Chalmovský, Vendula Kasalická, Jana Oľhová, Vlado Zboroň, scenár, réžia, scénografia Dušan Vicen, hudba Rado Chrzan, Ľubo Burgr a Martin Kokavec, vizuálna spolupráca Boris Vitázek, technická spolupráca Martin Kokavec, Divadlo SkRAT, premiéra: 25. 2. 2013

 

(1) SkRAT V SADU: Paranoja a Umri, skap a zdochni...!!! (J. Šebesta: Stoky Stoky – časť tretia. 3/2006); Smutný život Ivana T. (M. Ulmanová: Stoky Stoky V., 1/2009); Napichovači a lízači (J. Škorpil: Čekání na Novou drámu, 4/2011).

(2) Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky

(3) Právnička, ktorú hrá Inge Hrubaničová, spočiatku vyslovuje vety typu „má zmysel urobiť napríklad aj nejaké sebazničujúce rozhodnutie... ak je v záujme nejakej pravdy, alebo morálky...“

Tomáš Procházka, Svět a divadlo 03/2013, s. 89 – 92

Všetci sme Jozef K.

Kam? Kam to všetko zmizlo? Kde je to? Kde sa stratila spravodlivosť? Kam zmizla morálka? Človek by si podobné otázky za posledné roky na Slovensku veruže mohol klásť po stovkách. Jedným z dôvodov – aj slovenská kritika to pri každej príležitosti rada pripomína – prečo sa slovenské divadlo nachádza v kríze, je práve to, že stratilo chuť alebo silu tieto otázky klásť. Klásť ich nahlas a nemať strach z toho, že môže zaťať do živého... SkRAT je iný. Jeho poprední členovia, resp. spoluzakladatelia si už od úplného začiatku zvolili cestu undergroundu, ktorý otvorene kritizuje. Ako jediní tak prebrali úlohu akéhosi spoločenského divadelného komentátora. (SkRAT V SADU: Paranoja a Umri, skap a zdochni...!!! (J. Šebesta: Stoky Stoky – časť tretia. 3/2006); Smutný život Ivana T. (M. Ulmanová: Stoky Stoky V.,  1/2009); Napichovači a lízači (J. Škorpil: Čekání na Novou drámu, 4/2011).

Na počiatku inscenácie Proces Procesu Procesom bol dokument, a ten dokument bol od Zuzany Piussi. Film Nemoc tretej moci, nezávislá snímka natočená poctivou skrytou kamerou, otvorene hovorí o realite politiky jedného z najkontroverznejších predstaviteľov slovenskej justície Štefana Harabina a o zúfalom boji bežného občana za spravodlivosť (dokument sa končí slovami jednej z účastníčok tohto boja, ktorá so slzami v očiach kladie otázku: „Povedzte, oplatí sa bojovať?“). Autorke Zuzane Piussi hrozilo za tento film dvojročné väzenie – dvadsať rokov po rozpade komunizmu a v štáte, ktorý sa označuje za demokratický. Bohužiaľ, taká je slovenská realita. Je taktiež veľmi smutné, že divadlo, ktoré svojou poetikou a témami vybočuje z bežnej konvencie, na ktorú je slovenský divák zvyknutý, sa stalo po strate priestorov na Námestí SNP takpovediac bezdomovcom.

 

Tomáš Procházka, Svět a divadlo 03/2013, s. 89 – 92

Zapnite svetlo!

Nie je žiadnym tajomstvom, že slovenskí divadelníci z „nezávislého“ divadla SkRAT sú už roky na festivaloch „pečení-varení“. Problémy so štátnou podporou niektorých tvorivých snáh o súčasné umenie, ktoré sa dlhodobejšie vlečú dejinami slovenského divadla, niekoľkokrát spôsobili, že si títo divadelní tvorcovia hľadali miesto domovskej scény, miesto, kde sa slobodne vyjadriť. Hoci sa napokon usadili v centre A4 – asociácie pre súčasnú kultúru, počas rokov im poskytovalo priestor niekoľko festivalov, medzi inými aj Divadelná Nitra. Po predošlých uvedeniach ich inscenácií (Napichovači a lízači a Mŕtve duše) sa ani v koncepcii uplynulého ročníka na divadlo SkRAT nezabudlo. S inscenáciou Vnútro vnútra v medzinárodnej premiére reprezentovali slovenskú sekciu projektu Paralelné životy.

Inscenácia sa po dôkladnom dokumentárnom výskume pokúsila umelecky uchopiť dodnes neuzavretú tému týkajúcu sa mechanizmov moci Štátnej bezpečnostnej služby. Po prvýkrát teda členovia divadla SkRAT zmenili zaužívaný proces kolektívnej tvorby, ktorá bola založená najmä na reflektovaní tém ukrytých vo vnútri nich samých. Dušan Vicen poznamenal, že aj vďaka akejsi únave z večného čerpania z vlastných skúseností a myšlienok im zmena v podobe inscenácie, dalo by sa povedať dokumentárneho divadla prišla vhod. Bola vytvorená takpovediac na kľúč pre dramaturgiu Divadelnej Nitry a istým spôsobom nadviazala na už existujúcu inscenáciu Proces procesu procesom, ktorá otvorila tému fungovania slovenskej justície.

Tvorcovia režijno-dramaturgickej koncepcie Dušan Vicen a Ľubomír Burgr si prácu na výslednom javiskovom tvare a umeleckej výpovedi podelili. Výrazným dôkazom toho boli dve časti, formálne celkom odlišné, dokonca nenadväzujúce ani situačne. Komplexnosť mal však dodávať inscenácii spoločný východiskový úmysel mapovať líniu od počiatkov, príčin vzniku problému z nepotrestania zločinov ŠTB až po jeho dôsledky v dnešnej demokratickej spoločnosti. Vnútro vnútra sa tým odlišuje od mnohých nielen divadelných, ale umeleckých diel vo všeobecnosti, ktoré donekonečna lamentujú nad zlom, absurdnosťou, hrôzami socializmu a ich následkami, no málokedy sa pokúšajú zamyslieť na tým, prečo bolo umožnené, aby vznikli.

V prvej časti, ktorá je oddelená od tej druhej prestávkou, herci reprezentovali troch funkcionárov ŠTB, ktorí sa vzájomne konfrontovali na základe vlastných osobných spisov. Tieto dokumenty chladne zaznamenávali a s nezmyselnou precíznosťou sledovali bežné každodenné ľudské konanie, ktoré často označovali za mimoriadne nevhodné. Kontrast jednoduchosti života so zložitosťou systému, nazeranie do vnútra osobných životov vo vnútri (z toho pravdepodobne vychádzal názov Vnútro vnútra) štruktúry ŠTB, mal pravdepodobne vytvárať tragikomickú situáciu. Napokon však deklamačný prejav hercov v postavách, u ktorých absentoval určitý charakter, spočiatku premenil prvú časť inscenácie na monotónnu, niekedy až nudnú. Oživujúcimi momentmi boli projekcie premietané na niekoľkých pohyblivých paravánoch z bielych plachiet tvoriacich jednoduchú scénografiu celej inscenácie. Medzi inými sa na jednom z plátien objavil aj rozhovor s Petrom Cibulkom, novinárom, ktorý sa v deväťdesiatych rokoch odvážil zverejniť zoznamy agentov a spolupracovníkov ŠTB (tzv. Cibulkove zoznamy). V ňom zarezonoval šokujúci fakt, že mnoho ľudí figurujúcich v týchto súpisoch sa neskôr podieľalo na budovaní slovenskej demokracie a ostali vo vedúcich funkciách štátu aj po roku 1989. Dialogické a monologické časti tak boli prerušované projekciou a hudobnými úryvkami skladieb odkazujúcich na počiatky budovania socializmu. Obrazy a mizanscény sa však občas menili nezrozumiteľne a pre nezainteresovaného človeka (tobôž pre cudzincov) súvislosti často strácali význam.

Festivalový divák Divadelnej Nitry, ktorá už tradične prináša náročné témy, však – či už chtiac alebo nechtiac – počíta s tým, že k úplnému porozumeniu inscenáciám si bude musieť niečo preštudovať. Ako by ale bola inscenácia prijatá inde? Po dôkladnejšom výskume si síce každý uvedomí, že inscenácia v sebe nesie bohatý a zaujímavý obsahový materiál, mnoho ťažko uchopiteľných prípadov zo skutočného života. Pre väčšiu komunikatívnosť prvej časti, no aj celej inscenácie, by však bolo bývalo dobré vniesť trochu viac rovnováhy medzi formou a obsahom. No nepredbiehajme.

Prestávkou oddelená druhá časť pôsobila, akoby sme sa premiestili v čase a priestore, akoby sme prešli na predstavenie inej inscenácie. Jej podoba predstavovala skôr akési hudobno-obrazové divadlo, snovú realitu, ktorá v kontraste so začiatkom inscenácie spôsobila až šok. Herci (Vít Bednárik, Milan Chalmovský, Vlado Zboroň, Ľubomír Burgr) mali na hlavách masky, hyperbolizované a ohyzdné ľudské hlavy, odetí boli v dlhých bielych plášťoch. Mechanicky premiestňovali predmety na scéne, ktoré boli celé zakrvavené, umiestnené na bielom nemocničnom vozíku a predstavovali dôkazy brutálneho zločinu vraždy kňaza Přemysla Coufala, ktorého reprezentovala bábka v životnej veľkosti. Dušan Vicen vo svojom koncepte prešiel od konkrétnosti k abstraktnosti a vytvoril akúsi nočnú moru, ktorá takmer bez slov vypovedala o tom, akú traumu a strach prinášajú dodnes prípady našej minulosti (či už osobnej, alebo národnej), ktorých pozadie stále nie je objasnené. Hrané obrazy doplňovali opäť projekcie hercov (Robert Roth, Jana Oľhová a František Kovár) hovoriacich úryvky z Hamleta, čím chcel Vicen pravdepodobne ešte viac zdôrazniť naliehavosť otázky zmyslu nielen umenia, ale aj dôležitosti vypovedať o premlčaných zločinoch, ohavnostiach režimu a vine/nevine.

V tomto prípade hodnotiť výkony hercov nie je namieste, stali sa len akýmsi živým materiálom, figúrkami. V jednom momente si však strhli z hláv masky, vystúpili z rolí, ktoré reprezentovali, a zdanlivo sami za seba viedli rozhovor plný pochybností o účinnosti a zmysle vzniku tohto divadelného diela, pochybností o vhodnosti zvolenej témy. Výstižne tak poukázali na to, že, hoci je to šokujúce, dodnes nie je veľmi bezpečné zaoberať sa mašinériou ŠTB. A nielen to, keď jeden herec (Vít Bednárik) protestoval proti neistotám ostatných, všetci mu pripomenuli, či náhodou toho všetkého nebol súčasťou aj on sám. Z nedávnych diskusií v médiách je známe, že v zoznamoch ŠTB mohli ako dôverníkov evidovať aj ľudí, ktorí o tom netušili a s tajnými nespolupracovali. Mnohým nevinným to zničilo životy. V debate Načo pamäť, ktorá sa odohrala na Divadelnej Nitre, zaznel názor, ktorý sa týkal akejsi kolektívnej viny. Sú tieto obete nevyhnutné na to, aby sme sa vyrovnávali so svojou minulosťou? Vidíme, že experimentovanie s hercom, jeho postavou, reprezentáciou, priestorom a časom (minulosťou, prítomnosťou „tu a teraz“ a niečím medzi tým) v tomto prípade fungovalo viac ako v prvej časti. Túto „nočnú moru“ nazvali inscenátori Paranoia Querulans, diagnózou, ktorá bola bičom na nepohodlných ľudí. O väčšom emotívnom účinku na divákov, ktorý spôsobila, vypovedalo aj ticho, ktoré sa rozhostilo v štúdiu Tatra po ukončení predstavenia. Nevedeli, či ostať sedieť, či niečo ešte bude pokračovať a precitnú zo zlého sna. Nič také sa nekonalo, herci sa neprišli pokloniť a na konci zostalo len zvolanie „Zapnite svetlo!“ – rovnako, ako to bolo v spomínaných časoch na začiatku vyšetrovania nejakého prípadu. Ten sa však hneď vzápätí neuzavretý skončil, práve tak ako sa skončilo aj predstavenie Vnútro vnútra.

Pozitívum nielen festivalu, ale aj inscenácie SkRATu je to, že dáva impulz k reflexii a snaží sa zodpovedať doposiaľ nezodpovedané (a často asi aj nezodpovedateľné) otázky minulosti. Je tiež snahou o analýzu ďalekosiahlych následkov „hrubej čiary“, ktorú sme ako národ po vzniku demokratickej Slovenskej republiky za minulosťou urobili, sleduje, ako ľahko zabúdame na zlé a pamätáme si len tie pekné veci. Inscenácia má ambíciu podnietiť nás k tomu, aby sme si uvedomili svoj podiel viny na (neustálom) zlyhávaní justície a naše miesto v rámci národných dejín. Tak istým spôsobom zapadá do konceptu s názvom Očistení?, ktorý sa niesol celým festivalom. Je možné, aby sme sa prostredníctvom umenia očistili a postupne vyrovnávali s traumatickou minulosťou, ktorú dnes pravdepodobne legislatívne nevyriešime? Už uvedomením si, že sme všetci, Slováci i Česi bez rozdielu, jej súčasťou, sa pohýname vpred alebo sa snáď aspoň poučíme. V konečnom dôsledku sa však to všetko pozitívne – kvôli komplikovanému radeniu motívov, tém a jednotlivých prípadov – strácalo v miestami ešte komplikovanejšej forme a po skončení ostala visieť vo vzduchu veľká potreba osvetliť si ešte mnoho vecí.

 

ĽUBOMÍR BURGR – DUŠAN VICEN: VNÚTRO VNÚTRA

1. časť: VNÚTRO VNÚTRA
Koncept, scenár, réžia: Ľubomír Burgr
Hudba: Ľubomír Burgr; skladby: Ej chlapci spod Tatier – F. K. Veselý/J. Blaho, Alla Pugacheva – Million Roses, Modlitba pro Martu – J. Brabec/P. Rada
Účinkujú: Vít Bednárik, Milan Chalmovský, Dušan Vicen, Vlado Zboroň

2. časť: PARANOIA QUERULANS
Koncept, scenár, réžia: Dušan Vicen
Hudba: Ľubomír Burgr, Dušan Vicen, Boris Vitázek; skladby: Murcof – Oort, Moon Ate the Dark – Messy Hearts, Explosions In a Four Chambered Heart, Capsules 11
Scéna: Milan Mikula
Vizuálna spolupráca: Boris Vitázek
Masky: Natalia Kida

Premiéra 29. 9. 2013, Staré divadlo Karola Spišáka – Tatra (festival Divadelná Nitra)

Jana Hlodáková, theatre.sk, 21. 11. 2013

Keby mal Boh telefón alebo (Za)volanie o pomoc

„Postavy a udalosti v tejto inscenácii sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s postavami a udalosťami reálnymi však s najväčšou pravdepodobnosťou nebude čisto náhodná,“ píšu na internetovej stránke divadelníci SkRATu v súvislosti s inscenáciou Proces procesu procesom, v ktorej kafkovsky kritizujú mastenie si pupkov najvyšších príslušníkov slovenskej súdnej a legislatívnej moci. Prečo kafkovsky? Po prvé preto, že inscenácia je inšpirovaná slávnym románom Franza Kafku Proces a po druhé preto, lebo otvára tému, ku ktorej sa spisovateľ ustavične vracal, a ktorá sa týka ľudskej existencie ohrozenej hanebným úradovaním, pohŕdavým prístupom tvorcov zákonov a tých, ktorí by mali dohliadať na ich dodržiavanie v spoločenskom systéme a trestať pokles morálky. Autor tohto diela svetovej literatúry v ňom zobrazuje bytostný konflikt jedinca s anonymným a nepriateľským spoločenským systémom a to, ako sa márne snaží vymaniť zo súkolia súdnej mašinérie. Ako vo výslednom divadelnom diele v SkRATe vnímajú spojitosť tejto témy so slovenskou realitou?

Výsledný tvar inscenácie teda vychádza z bezvýchodiskovej situácie vlády bezprávia a absencie spravodlivosti, ktorej následky sú v nej dotiahnuté ad absurdum. Obludnosť takmer až šialenej chamtivosti ľudí, ktorí by mali dbať na poriadok a dodržiavanie zákonov štátu, deštruuje nielen spoločnosť, ale tiež rozleptáva vnútro individualít, ktoré ju tvoria. V inscenácii divadelníci netradične poukázali na fatálnu prepojenosť ľudskej bytosti a jej existencie so štátnym systémom a na jeho výlučne negatívny vplyv na formovanie zmyslu života občana. Sledujeme, ako štátna príslušnosť človeka okliešťuje rozpínavosť ľudskej duše, ba až ju popiera. Ľudia akoby blúdili v čiernočiernej tme labyrintu, z ktorého však niet východiska. Do slovenského kontextu zasadzujú inscenáciu konkrétne odkazy na osobnosti súdnej vrchnosti, medzi ktoré patrí aj zdanlivo imaginárna postava „Pán Fúzatý“, ruský odzemok, ktorý tancujú pupkatí príslušníci našej politickej scény atď. Holé bruchá sudcov (Milan Chalmovský, Vlado Zboroň, Vít Bednárik, Ľubo Burgr), ktorých status možno identifikovať len bielym golierikom okolo krku, parodujú ich predstieranú serióznosť.

Idea bludiska sa odzrkadlila aj v organizácii priestoru javiska, ktoré bolo rozdelené do niekoľkých plánov. Vľavo vpredu boli svetelné kvádre – stolíky, pri ktorých postavy sedeli a frontálne smerovali svoje trpké spovede na publikum, no v skutočnosti akoby hľadeli bezcieľne do neznáma. Na pravej strane javiska boli rozmiestnené otáčajúce sa panely zrkadiel, cez ktoré prechádzali blúdiaci herci. Vytvárali ilúziu nekonečnosti v tak trochu nadreálnom svete zlého sna. Tretiu časť javiska rovnako oddeľoval veľký panel, ktorý, vhodne osvetlený, dodával tejto časti priestoru punc dominantnosti, odohrávali sa za ním rôzne druhy „mecheche“ štátnikov. Tie boli v kontraste s fragmentmi intímnych výpovedí zlomených jednotlivcov z pospolitého ľudu, ktoré nevediac komu hlásili do veľkých farebných telefónov. Možno Bohu. Má však Boh telefón?

Zmysel záhadných telefónov, ktoré boli takmer jedinými rekvizitami, objasnila kľúčová scéna, v ktorej predstavitelia moci prišli vyšetrovať odstúpenie z postu poslednej spravodlivej sudkyne (Inge Hrubaničová) priamo k nej domov. Scéna tak trochu pripomínala povestné vyšetrovacie postupy ŠTB z čias totalitného režimu. Zo strachu z psychického nátlaku, ktorý na ňu vyvíjali, sa snažila ako poslednú záchranu zavolať políciu, telefón však zdvihol jeden z tých, ktorí ju prišli psychicky týrať. Ťažko aj dnes oddeliť políciu od zločinu... Stále veríme, že telefonujeme tomu správnemu, kto nás zachráni, vylievame si dušu, voláme o pomoc, no na druhej strane je len ticho alebo počuť tiché cvaknutie. Položil. Scéna, rovnako ako celá inscenácia, v nás vyvoláva neutíšiteľné pochybnosti, či ešte veriť, či byť spravodlivý voči sebe alebo akémusi Bohu a či sa vôbec oplatí morálne žiť.

Jana Oľhová v postave reportérky, jedinej, ktorá sa snaží zaznamenať zlo okolo nás, povedala: „Je možné, že zajtra sa dogrciame z toho, čo nás dnes fascinuje.“ Len tak medzi rečou vyslovuje posolstvo do budúcnosti, ktoré v sebe nenesie ani štipku nádeje, že vystúpime z  mraku absurdného spoločenského zriadenia a marazmu. Dokonca ľudskou kostrou, ktorá sa na istý moment objaví na javisku a nahradí zúfalého človeka volajúceho (telefonujúceho) po spravodlivosti, inscenátori naznačujú, že len ukončením života dospejeme ku koncu tejto situácie. A tak sa zdá byť tá ťarcha, hoci odetá do vtipných konštrukcií dialógov a humoru, miestami neznesiteľná. Inscenácia síce vyvolávala u divákov smiech, no niekedy až zachmúrene pozerali a premýšľali, či je to naozaj také vážne. Inscenátori nám neponúkli žiadne možné riešenia alebo podnety, ako zo situácie von.

Za pozitívum sa dá pokladať hoci už tak trochu otrepaná inscenačná poetika divadla SkRAT: využitie intertextuality, dekonštrukcia bežného dialógu, hudobnosť inscenácie a silná atmosféra, aj keď v tomto prípade viac tragická ako tragikomická. Treba však dodať, že pri lepšej práci so svetlom by inscenácia vytvárala ešte väčší vizuálny dojem. Na zrozumiteľné predeľovanie priestoru a podčiarknutie hodnoty určitých výstupov to však stačilo. Na plátne ohraničujúcom zadný horizont sa premietali projekcie akýchsi útvarov vystavaných z variácií mien hlavnej postavy románu Franza Kafku Proces. Ozvena slov, vytvorená vďaka princípu delay zvuku mikrofónov, spôsobila, že volania postáv akoby zneli z hĺbky nejakého tunela, v ktorom sú/sme všetci Jozefovia K. uväznení.

Herecké stvárnenie postáv bolo rovnomerne rozdelené medzi všetkých, niektorí herci sa striedali vo viacerých rolách. Rovnako ako dialógy, ani situácie neboli poprepájané v príčinno-následných vzťahoch, dramatické napätie skôr vychádzalo z akéhosi (naoko) náhodného radenia situácií, dramatických konfliktov a nekontrolovateľného premiešavania postáv a hercov, týkalo sa nemožnosti prestať sledovať vývoj na javisku. Neustále sme boli poháňaní potrebou dávať si veci do širších súvislostí, ktoré ako obyčajne v prípade divadla SkRAT prichádzajú až neskôr. Nie je možné hľadieť na jednotlivé časti inscenácie Proces procesu procesom oddelene, žiadna nie je dominantnejšia, s dramatickým napätím silnejším od tej nasledujúcej alebo predošlej, vytvárajú ideovo obsažný komplex pozliepaný zo zlomkov skladačky, ktoré sú motivicky prepojené.

Proces procesu procesom zaujal svojím scénickým jazykom, no niesol v sebe príliš pochmúrny obsah. Zaraďuje sa medzi početné inscenácie tej časti súčasných slovenských divadelných tvorcov, pre ktorú je symptomatické, že sa už takmer nevie vyjadriť inak než ironicky a cynicky. Odmieta už „sentimentálne klamstvo“, čo je na jednej strane dobré, no zároveň si tým takmer všetko príliš racionalizuje a díva sa na svet príliš reálne, nechce ho krajší. Pokus zachytiť „kafkovský“ čierny humor sa miestami snažil o vyslobodenie z temna doby a vynikajúci autorský text trefne mieril pod kožu slovenským papalášom aj obyčajným ľuďom často strateným v ťažkosti polobytia spôsobeného absurdnými spoločenskými pomermi. Keby sme tak mali ten telefón, ktorý by nás spojil s nejakým Bohom a mohli ho poprosiť o pomoc a radu, ako lepšie žiť sami so sebou v diktáte spoločenského systému...

PROCES PROCESU PROCESOM (PÔJDEŠ DO BASY? HAJZEL!)

Spoluautori textov, účinkujúci: Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Daniela Gudabová, Inge Hrubaničová, Milan Chalmovský, Vendula Kasalická, Jana Oľhová, Vlado Zboroň
Hudba: Rado Chrzan, Ľubo Burgr, Martin Kokavec
Vizuálna spolupráca: Boris Vitázek
Technická spolupráca: Martin Kokavec
Scenár, réžia, scénografia: Dušan Vicen

Premiéra: 25. 2. 2013, A4-priestor súčasnej kultúry

 

Jana Hlodáková, theatre.sk, 9. 12. 2013

Dokumentovanie desivosti a kladenie otázok: existujú odpovede?

Divadlo SkRAT má v slovenskom divadelnom kontexte osobité a výrazné miesto. Jeho niektorí členovia sú bývalými členmi divadla Stoka a do SkRATu preniesli základný atribút Uhlárovej práce, a to autorskú kolektívnu tvorbu. V rámci svojho pôsobenia v SkRATe vytvorili množstvo výnimočných autorských inscenácií ako napríklad Umri, skap, zdochni!, Morča, Zvyšky, Proces procesu procesom..., ktoré priamo komentujú konanie človeka, spoločenské udalosti, či poukazujú na zvrátenosti doby, v ktorej žijeme. Predovšetkým negatívne, depresívne témy a idey divákom ponúkajú obrazmi, v ktorých má výsostné miesto slovo, ktoré spolu s konaním a výtvarným definovaním priestoru mnohokrát posúva obludnosti do fraškového charakteru.
Aj kvôli dominantnému a originálnemu postaveniu divadla SkRAT v slovenskom autorskom divadle, boli jeho členovia oslovení na spoluprácu v medzinárodnom divadelnom projekte s názvom Paralelné životy, ktorý iniciovala Divadelná Nitra. Výsledkom projektu je šesť autorských inscenácií, z Rumunska, Nemecka, Poľska, Maďarska, Českej republiky a Slovenska na tému 20. storočie očami tajnej polície. Dosah tohto projektu na divákov a divadlo nielen, že už je, ale aj bude skutočne rozsiahly. Vďaka nemu totiž vznikli inscenácie, ktoré odlišným, svojbytným divadelným jazykom komunikujú o hrozivom období spoločnosti, jeho podobách v rôznych krajinách a najmä o presahoch do dneška.
V rámci slovenského umeleckého kontextu vznikla angažovaná, dokumentárna dvojinscenácia Vnútro vnútra, ktorá má v slovenskom aktuálnom divadle osobité miesto. Tému komunizmu na Slovensku sa už pokúsilo spracovať viacero divadelných súborov. Žiadna divadelná výpoveď doposiaľ nezanechala v divákovi toľko otázok a súčasne odpovedí na existenciu komunistických praktík s ich dosahom na dnešnú spoločnosť. Spomeniem napríklad ročník Novej Drámy 2010, ktorého dramaturgia sa zamerala práve na inscenácie, ktoré pracovali s témou komunizmu a socializmu na Slovensku. V programe sa tak ocitli inscenácie ako MHL Slávy Daubnerovej, Máša a Beta Viktora Kollára, či Sarkofágy a bankomaty Bábkového divadla na rázcestí z Banskej Bystrice.
V rámci umeleckého a sociálneho aspektu Vnútro vnútra z tvorby SkRATu predovšetkým v presahu výpovede do súčasnosti predbehlo spomenuté inscenácie.
Vnútro vnútra vzniklo v období, kedy sa slovenský divák opätovne dostáva k umeniu, ktoré je angažované, a ktoré ho núti premýšľať, komunikovať, komparovať a zaujať postoj. V slovenskom umeleckom priestore vznikajú diela, ktoré pri recepcii nepôsobia už len hrejivým tónom a neponúkajú krásny pohľad na život. Ako príklady aktuálneho angažovaného umenia uvediem inscenáciu Psota divadla Pôtoň, inscenáciu Proces procesu procesom (Pôjdeš do basy hajzeľ!) divadla SkRAT, najnovší dokumentárny film Róberta Kirchoffa Kauza Cervanová, dokumenty Zuzany Piussi, či film Absolventi/Sloboda nie je zadarmo od Tomáša Krupu. Diela, ktoré reflektujú a signalizujú, že je „niečo zhnité v štáte dánskom“.
Inscenácia Vnútro vnútra sa skladá z dvoch inscenácií – Vnútro vnútra a Paranoia Querulans, ktoré sú dramaturgicky prepojené práve témou projektu Paralelné životy, 20. storočie očami tajnej polície. Podtitul je Vetranie v archívoch tajnej polície v dvoch samostatných častiach s prestávkou. Výrazným problémom dvojinscenácie je práve dramaturgické prepojenie dvoch častí. Napriek tomu, že divák vníma ako samozrejmosť ich spojenie kvôli zadanej téme, kladie si otázky a nenachádza odpovede, prečo vidí v jeden večer dve inscenácie, ktoré sú odlišné témami, poetikou a mohli by jednoducho existovať ako dva samostatné divadelné celky.
Prvá časť komentuje praktiky tajnej polície v období Československa o čosi všeobecnejšie ako časť druhá. Predstavuje konanie človeka v období a v spoločenstve, kedy sa nežrali len ľudia, ktorí doň nepatrili, ale aj jeho samotní členovia. Ďalej komentuje zverejnenie ŠTB spisov a ich prijatie v spoločnosti. Kto nepatril v tomto období do tajnej polície? Kto sa do dokumentov a prečo dostal? Čo je pravdou? Aký význam má vôbec zverejnenie spisov? Komu sa týmto skutkom ublíži? Opäť sa dostanú do bezprávia nevinní? Aký význam má vôbec slovo pravda? Aj tieto otázky súvisia s časťou inscenácie pred prestávkou, keď postava blogerky v krátkych videonahrávkach prehovára i o tom, ako sa vlastne volá. Čomu môže veriť? Rodnému listu, papieru, s neidentifikovateľným podpisom?
Vnútro vnútra v réžii Ľubomíra Burgra spočiatku najmä kvôli absentujúcej dramaturgii pôsobí, že pôjde o zdĺhavé, tempom a rytmom nezvládnuté predstavovanie a prevtelenie sa do komunistického obdobia s mierne divadelne efektným Vitázkovým videoartom, na scéne s dreveným stolom, písacím strojom. Autorský text na základe dokumentačných materiálov v prípade príbehu prenasledovaného „tajného“ a jeho zničenie vlastnými spolupracovníkmi, dostáva divákov do pomykova. Ďalej však režisér pracuje s dokumentárnymi materiálmi tak, že zasahuje diváka a dostáva ho viac k jadru výpovedi, kladie mu otázky aj o jeho vlastnej identite. Herectvo Chalmovského, Vicena, Bednárika a Zboroňa je príjemne odosobnené od patetických nánosov, epického charakteru, minimalistické. Herci s ľahkosťou odkrývajú zverstvá doby, budujú spojovací mostík s divákom, ktorý napriek obludnosti témy, hľadí na nich bez akejkoľvek ľútosti. Skúša si sám sebe odpovedať na otázky. Odpovede sú však stále akosi ďaleko.  
Vnútro vnútra sa skladá z vyobrazenia skutočností pred a po roku 89. Čo sa po revolúcii zmenilo? Ako vplýva politická moc na psychiku ľudí, ktorí v nej existujú?
Prichádza na rad prestávka a druhá časť, inscenácia v réžii Dušana Vicena s názvom Paranoia Querulans s podtitulom O vraždách, samovraždách, rôznom násilí a tiež o únosoch a mučení v ČSSR a aký je v týchto záležitostiach postoj orgánov ministerstva vnútra a prokuratúry. Divákov okamih pred pauzou, že inscenácia bude pokračovať a odpovedať na otázky prvej časti, je stratený. Dostáva sa do úplne odlišného príbehu. Do dokumentárneho divadelného spracovania života Přemysla Coufala, tajne vysväteného kňaza, a s ním spätého novinára Marcela Samuhela. Už len názov inscenácie pôsobí hrozivo. Obsah je však hrozivým omnoho viac. Divák sa zrazu dostane do hororového príbehu, ktorý sa v takýchto tenciách často nevydarí ani režisérom daného žánru. Mocninu hrozivosti navyše podčiarkuje fakt, že ide o skutočný príbeh. Príbeh životov, ktoré sa dostali do toku vraždenia a miznutia spoločensky nevyhovujúcich ľudí.
Medzi divadelnými paravánmi s bielou látkou, na ktoré tvorcovia premietajú videonahrávky s citáciami z Hamleta a nahrávky z exteriéru so zamaskovanými postavami z inscenácie sa odohráva príbeh, respektíve pozostatky z neho a jeho následky, ktoré stále nie sú vyšetrené a ostávajú zamknuté v trezore. Príbeh zavraždeného kňaza, ktorého smrť má pôsobiť ako samovražda a od roku 1993 zmiznutého novinára, následne zastavenie vyšetrovania je dramaturgicky a režijne uzavreté v príbehu Hamleta. Paranoia Querulans je parafrázou a citáciou známeho dramatického textu Shakespeara. Už v úvode druhej časti sa divákom predstavujú z videonahrávok známi slovenskí herci – Oľhová, Kovár, a predovšetkým predposledný slovenský Hamlet, Robert Roth. Príbehovo, a súčasne metaforicky bravúrne zvládnutý video mapping Borisa Vitázka pomenúva a prirovnáva pod Vicenovou réžiou otrasný príbeh klamstva, vraždenia ku Hamletovi s prívlastkom slovenský, ktorý pretrváva aj v roku 2013. Bohužiaľ, bez odostretia pravdy. 
Divadelnosť druhej časti spojená s dokumentaristikou je v rozmeroch, ktoré sme už dlho nemali možnosť vidieť na slovenských javiskách, ak vôbec. Zaujímavou zložkou inscenácie je priznanie samotných tvorcov, hercov v zložení Burgr, Zboroň, Chalmovský a Bednárik. Oni predsa nepracujú v divadle a netvoria preto, aby zastávali pozície angažovaných žurnalistov a odkrývali príbehy pred verejnosťou. Z kúpeľne, kde bolo nájdené mŕtve telo kňaza. V jej divadelnej podobe sa v nej odohráva dražba nájdených dôkazov, ktorá je komentovaná reáliami o prípade. Tú vykonávajú herci v maskách, ľudia v maskách, ktorí dodnes bežne jestvujú hocikde na uliciach a stále majú možnosť hodnotiť, uzatvárať skutočnosti. Z desivej, ponurej atmosféry a vypovedaných skutočnostiach o prípade, nás v jednom okamihu herci vytrhnú konfliktom medzi sebou. V momente, kedy si snímajú masky, prechádzajú zo svojich štylizovaných javiskových postáv k samým sebe a pomenúvajú presah tohto prípadu do dnešných dní. Prečo by oni mali rozmazávať to, čo malo ostať utajené a báť sa o svoje životy? V televíznych novinách je predsa až príliš často spomenuté nájdené telo bez hlavy a rôzne iné, rovnako hrozivé príbehy dodnes neustali.
Vicen spolu s hercami, ktorí sú aj autormi inscenácie, dramatizátormi dokumentárnych materiálov, pomocou desivej štylizovanosti príbehu, ktorú okrem mappingu a hudobnej zložky spolutvorilo maskovanie hercov, presnejšie obludné masky, pripomínajúce divadlo východných kultúr z dielne Natalie Kida; za pomoci videonahrávok, ktoré jasne citujú a parafrázujú Hamleta, vytvoril inscenáciu, ktorá diváka neprefacká, emotívne nepoloží na kolená. Tvorcovia, ktorí nenašli odpovede na otázky. Na koniec ostalo ticho, bez poklony hercov. Záverom divadelný kolektív potvrdil a ešte viac zvýraznil, že divadelne dokázal niečo omnoho hrozivejšie. Pocit z inscenácie vás bude ešte dlho vo vnútri škrabať, hrýzť, a to aj pri každom retrospektívnom pomyslení na ňu a bezmocnosti s faktami niečo vykonať, niečo zmeniť.           

Časť prvá: Vnútro vnútra
Koncept, scenár, réžia Ľubo Burgr
Vizuálna spolupráca Boris Vitázek
Zvukový mix Ľubo Burgr
Účinkujú Vít Bednárik, Milan Chalmovský, Dušan Vicen, Vlado Zboroň
Hlas blogerky Ingrid Hrubaničová

Časť druhá: Paranoia Querulans
Koncept, scenár, réžia Dušan Vicen
Scéna Milan Mikula
Masky Natalia Kida
Vizuálna spolupráca Boris Vitázek
Použitá hudba Murcof: Oort, Moon Ate the Dark: Messy Hearts, Explosions In a Four Chambered Heart, Capsules 11
Zvukový mix Ľubo Burgr, Dušan Vicen, Boris Vitázek
Technická spolupráca Martin Kokavec
Postavy v projekciách František Kovár, Jana Oľhová, Robert Roth
Tanečníci v projekciách Stanislava Vlčeková, Daniel Raček
Účinkujú Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Milan Chalmovský, Vlado Zboroň
Premiéra: 29. septembra 2013

Sandra Polovková

Paralelní životy aneb Nezjištěný styk

Mezinárodní festival Divadelní Nitra 2013 měl faktickou předehru už v roce 2012.

Tehdy ředitelka Darina Kárová se svým týmem oficiálně oznámila, že následující ročník bude mít nejen ústřední téma: PARALELNÍ ŽIVOTY – 20. STOLETÍ OČIMA TAJNÉ POLICIE, ale že z iniciativy Divadelní Nitry několik evropských divadel připraví speciálně pro festival inscenace, které budou čerpat přinejmenším ze tří pramenů: Z různých forem dokumentárního divadla ve středoevropských a východoevropských zemích, z rozličných způsobů vyrovnávání se s minulostí, jakou jsme v našich zemích zažívali po roce 1989 a nakonec – tím třetím pramenem – je představa o dramaturgii našeho festivalu: rozvíjet prestižní linii vlastních produkcí.

A tak už na loňské Divadelní Nitře seznámili někteří divadelníci festivalovou veřejnost s budoucími projekty: například Aleš Březina s Petrem Zelenkou podrobně informovali o připravované dokumentární opeře Toufar; bratislavské divadlo SkRAT se rozhodlo pro rekonstrukci násilné smrti tajně vysvěceného kněze ing. Coufala a o zásazích Státní bezpečnosti proti podzemní církvi na Slovensku; Rumuni představili chystaný projekt o zločinu agentů Securitate, kteří „zlikvidovali“ sedmnáctiletého studenta Mugara Calinescu; Maďaři se rozhodli pro svědectví o osudu psychiatričky perzekuované komunistickým režimem; Poláci pro „zločinecký portrét“ plukovníka Józefa Schillera; Slovinci představili absurdní osud 25 671 lidí, kteří byli v roce 1992 vymazaní z registru občanů Slovinské republiky, a tak dodnes žijí bez dokladů a identity.

Můj spis a já
Devět Němců-neherců stejně jako na scéně Státního divadla v Drážďanech nám z jeviště divadla v Nitře převyprávělo – velmi osobně a naléhavě! – své autentické životní osudy a svěřilo se s nejrozličnějšími absurdními důvody, pro které je pronásledovali a buzerovali východoněmečtí agenti Stasi. Tito soudruzi si s gustem „podali“ pestrou směs „hříšníků“: bývalou studentku teologie; učitele, který odmítl spolupracovat se Stasi; muže, kterého zavřeli jen proto, že neudal kamarády, kteří připravovali útěk na Západ. A mezi nimi se na jevišti pohyboval a osudy obětí komentoval opravdový bývalý agent Stasi, který sloužil v komunistické tajné policii dvacet let.

Byly to osobní, autentické, upřímné výpovědi. Malé individuální dějiny ve velkolepých epochálních dějinách komunistické moci. Tady se na jevišti nic „nehraje“, nic „nepředstírá“, nic „neinscenuje“: jen rekonstruuje, připomíná a komentuje.

Inscenace se hraje v Drážďanech tři měsíce a diváci se v otevřených debatách vyjadřují nejen k tomu, co viděli a slyšeli, ale začali spontánně vstávat v hledišti a vyprávět vlastní příběhy a zkušenosti se Stasi, a tím se jako by očišťovali; veřejně hovořili o tom, nakolik zážitky s fízly poznamenaly jejich nejsoukromější životy, jak narušily vztahy v rodině, jak rozbily přátelství i lásky.

Větrání v archivech
Někdy ty trpké výpovědi sdělovali divadelní soubory náročnou formou (opera), jindy věcnou rekonstrukcí „kriminálního“ případu (únos a zavraždění faráře Coufala). V první části inscenace Vnútro vnútra se důkladně seznámíme s absurdním mechanismem policejního vyšetřování, v druhé části s pravděpodobným a dodnes nevyšetřeným „fyzickým odstraněním“ Přemysla Coufala. Je to v inscenaci divadla SkRAT věcná, chladná, grafickou projekcí strojově zmechanizovaná likvidace lidské oběti.

Mnohé autentické příběhy se podařilo inscenovat téměř dokumentárně autenticky, jiné naopak: s fantazií a metaforicky. Slovinci – aby publiku přiblížili situaci lidí bez občanství a bez dokladů – to vyřešili velmi jednoduše a názorně: některým divákům, kteří před představením odevzdali při vstupu do hlediště občanské průkazy, protože chtěli přednostně obsadit lepší sedadla v hledišti, tak jim jejich občanky herci nůžkami přestřihli (pravda, s předcházejícím ostýchavým souhlasem postižených). A aby názorně publiku představili i své autentické spoluobčany, kteří živoří v zemi Evropské unie bez dokladů, přivedli v závěru na jeviště jednu takto postiženou rodinu: starší manžele s dospělou dcerou.

Přiznám se, neměl jsem při tom dobrý pocit. Bylo to na hranici emotivního vydírání. Ale tím víc to demaskovalo zdánlivě civilizované poměry ve Slovinsku dvacet let po rozpadu Jugoslávie.

Reflex
Plavební společnost Sputnik z Budapešti (to je divadelní soubor, žádná paroplavba!) si v inscenaci hry Pétera Závady Reflex (Odmäk) položila zásadní otázku: Má státní systém takovou moc, aby určoval, kdo je duševně zdravý a kdo už ne? Jak státní moc kontroluje své občany a proč to dělá? Psychiatrická klinika je zrcadlovým obrazem vše kontrolující totalitní společnosti. Ubohé oběti uvězněné ve špitálu píšou „hlášení“ na doktory, doktoři na pacienty, blázni jsou normální a normální jsou blázni. A přesto není depresívní divadlo. Mladí herci, kteří už vyrostli přece jen v jiné době a v jiných svobodnějších poměrech, hrají s nadhledem, s ironickým odstupem, svobodně; a tak toto depresívní téma vyznívá nakonec mimořádně srandovně. Skvělá zábava na hřbitově odcházejícího režimu.

(Ná)sleduj mě
Z Polska přijel s „fízlovským tématem“ také mladý soubor: Nové divadlo z Krakova. V polském Ústavu paměti národa si opatřili záznamy o plukovníkovi krakovské tajné policie Józefovi Schillerovi a o francouzské židovce, dceři polského disidenta Mieczyslawa Grudzińského. Dvě skutečné postavy, které se v reálném živote nikdy nepotkaly. Z této mezaliance však vzniklo nejkatastrofálnější představení Divadelní Nitry. Plukovník Schiller je troska, ale sadistická troska; disidentská dcera je chudinka připoutaná ke kovové tyči, u které musí vilně tančit a být po vůli sexuálním tužbám a obsesím zvrhlého fízla. Nic, jen trapná erotická, sadomachistická produkce jako v podřadném pornofilmu. Polský Ústav paměti národa se od té slaboduché produkce oprávněně distancoval.

A ti další
Jelikož na Divadelní Nitře tvořily program nejen inscenace stěžejního projektu Paralelné životy, stručně se zmíním i o nich.

Dea Loher: Modrovous (Naděje žen), Městské divadlo Žilina – Strohá minimalistická inscenace režiséra Kudláče; je výrazně strohá a čistá, má průzračný styl a uhrančivou strohost.

Elfriede Jelinek: Rechnitz – Anděl zkázy, Malá scéna SND Bratislava – Mrazivě chladná zpráva o brutální a nesmyslné masové vraždě rakouských židů na sklonku války. Inscenace režiséra a scénografa Davida Jařaba. Chef d’ouvre uplynulé sezony!!!

Blaho Uhlár: Nejistý grunt (Vnitrodruhová agrese) – Návrat divadelní legendy. Uhlár už dávno nemá divadlo Stoka, ale nyní našel dva mladé herce, kteří mají pel nadšených začátečníků, energii mladosti, smysl pro kontakt navzájem i s publikem a bytostnou hravost. Je na nich vidět, že je hra těší a svého guru Uhlára milují. To není špatné východisko. Proto zřejmě nazval Uhlár své nové „sdružení“ v duchu tradice, ale přece jen jinak – S.T.O.K.A. (to někdejší zaniklé divadlo mělo název STOKA).

Viliam Klimáček: Holokaust (Divadlo Aréna, Bratislava) – Čeští diváci ho mohli vidět nedávno na festivalu Divadlo v Plzni. Další inscenace režiséra Balleka v bratislavské Aréně, která systematicky „perlustruje“ neslavné etapy slovenských dějin 20. století (navazuje na řadu Tiso, Dr. Gustáv Husák, Komunismus).

Možná to byl záměr, možná ne, ale obě dvě inscenace repertoárových „kamenných“ divadel (Rechnitz, Holokaust), i když nevznikly v rámci „generálního tématu“ festivalu – celkem logicky zapadly do generálního tématu letošní Divadelní Nitry.

Důvěrný styk
Na závěr už jen humoristická douška: V rámci festivalu Divadelní Nitra nejen že byla v Městském muzeu instalovaná výstava o komunistické Státní bezpečnosti, ale festival vydal i pozoruhodnou brožurku Slovníček pojmů Státní bezpečnosti operující v letech 1948–1989 na území Československa. Tu je „minivýběr“ kuriózních pojmů z té zábavné příručky:

Akce KLÍN Cílem projektu StB bylo rozdrobit opozici do skupinek, které se budou vyčerpávat vzájemnými spory; zdiskreditovat významné představitele opozice před domácí i zahraniční veřejností. (Tyto praktiky jsou platné i dnes – zvláště před volbami.)

ANALÝZA Tajná nezákonná prohlídka prostor (bytu, pracoviště apod.) s cílem získání kompromitujících materiálů nebo fotokopií důležitých dokumentů, které měly být v zájmu StB použité proti konkrétní osobě.

ASANaCE Pod psychickým a fyzickým terorem donucování „nepřátel režimu“ k vystěhování do zahraničí, odnětí státního občanství a zabavení majetku.

BÝVALÍ LIDÉ Velmi „upřímný“ termín, který jasně předpovídá budoucnost lidí nepohodlných pro režim.

DŮVĚRNÝ STYK Podotýkám, že nešlo o styk pohlavní, ale v terminologii StB o označení zvláštní kategorie tajného spolupracovníka StB v zahraničí.

DUBLÉR V žádném případě nešlo o herce, který dabuje zahraniční filmy, ale o „dvojitého agenta“.

NEZJIŠTĚNÝ STYK Termín znamenal, že osobu, která se kontaktovala se sledovanou osobou, se nepodařilo identifikovat (opět neplést se stykem pohlavním).

SIONISTI Pozoruhodný „krycí termín“ označující pravicové oportunisty – komunisty vyloučené po roce 1968 z KSČ a jiné…)

A potom, že fízlové nemají fantazii!

(Ze slovenštiny pro DN přeložil hul)

 

Martin Porubjak, Divadelní noviny, 19/2013, 13. 11. 2013

Meditace o banalitě zla

Na jevišti v Nitře mezi estébáky, nácky a katy

Estébák z NDR a politický vězeň na jednom jevišti vyprávějí svoje kontrastní příběhy. Polská striptérka tváří v tvář trýzniteli svého otce. UMUČENÝ KNĚZ TOUFAR jako hlavní postava původní opery. A další příběhy z temných dob jako námět divadelních inscenací, jež měly mezinárodní premiéru na festivalu ve slovenské Nitře.

Když se řekne dokumentární divadlo, vyvolá to nejen u zasvěcených obvykle pozdvižené obočí. Většinou totiž nejde ani o divadlo, ani moc o dokument – nejčastějším vyústěním podobných angažovaných snah je podivná didaktická show, která je leckdy méně poutavá než přednáška na dané téma. Na druhou stranu jsou příklady, jež ukazují, že právě divadlem se dá postavit čelem naší minulosti snáze než prostřednictvím petic, výukových programů nebo demonstrací. Jedním z nich je pozoruhodný projekt Paralelní životy – 20. století očima tajné policie, který iniciovala a financovala Divadelní Nitra, mezinárodní slovenský festival s dvacetiletou tradicí. I letos se konal na přelomu září a října.

Festival vybral šest tvůrčích týmů z šesti zemí bývalého východního bloku a pověřil je nejprve archívním výzkumem a posléze přípravou původní divadelní inscenace na předem dané téma, vycházející z konfliktu obyvatelstva s tajnou policií za komunistických režimů. Premiéry se odehrály právě v rámci festivalu, divadelníci se s nimi pak vrátili do svých vlastí, kde se představení budou dál hrát. Projektu se zúčastnili Rumuni, Češi, Slováci, Poláci, Maďaři a východní Němci.

Právě německý příspěvek patří k nejsilnějším: v režii Clemense Bechtela se zapojila slovutná drážďanská činohra (Schauspielhaus Dresden), jež je ovšem na podobné úkoly vybavená: provozuje už několik let takzvanou Bürgerbühne  (Občanské jeviště), která se na autentická představení na palčivá společenská témata specializuje. Režisér Bechtel říká: „Když se chcete vyjadřovat k současným problémům, třeba válce v Afghánistánu, můžete to sice vzít přes Shakespeara, ale leckdy to není úplně ono.“ V rámci Paralelních životů tak vznikla jednoduchá, přímočará, avšak výrazná inscenace Můj spis a já. Na jevišti se sešlo několik lidí starší generace, jež komunistický režim v bývalé NDR tak či onak poznamenal. Stavební inženýr, který absolvoval stáž v Moskvě, vypráví, jak podepsal spolupráci Stasi a dlouho v tom pokračoval i na domácí půdě. Vedle něj stojí nadšený kutil v tričku s heslem „Drážďanský Ikarus“, jenž si v garáži postavil letadlo, kterým chtěl uletět na Západ – nejen proto, že vydavatelství Axel Springer tehdy vyhlásilo, že který východní Němec přistane na střeše jejich věžáku v Západním Berlíně, obdrží milión marek. Udali ho však dva kolegové z práce a místo na Západ šel do vězení. Dnes, už volný a ve svobodné zemi, si letadla staví dál. Osudů je víc: třeba učitel, jenž odmítl udávat svého kolegu, aby se po pádu zdi dozvěděl, že on se zachoval přesně opačně. Nebo holka, která si vzala svobodomyslného muzikanta, aby se jí ten po pár letech přiznal, čím vším byla jeho domnělá volnost vykoupena. Všechno je podáváno civilně, bez přehnaných emocí. Pamětníci vyprávěli své příběhy režisérovi, ten jim dal podobu monologu a katarzní představení je na světě. Sami „herci“ vzpomínali, jaká mezi nimi byla zpočátku animozita – byli tam vedle sebe přece oběti a viníci. Divadlo se jim stalo nástrojem odpuštění.

O českém zástupci v přehlídce bychom věděli zřejmě i v případě, že by se do ničeho podobného nezapojil: je jím totiž opera Toufar Aleše Březiny, již nastudovalo pražské Národní divadlo. Kontratenorista Jan Mikušek (známý jako představitel Dominika Haška v hokejové opeře Nagano) ztvárnil umučeného kněze Toufara, pěvkyně Soňa Červená, pro niž Březina napsal předchozí úspěšnou operu Zítra se bude..., hraje symbolicky krutou tvář režimu: nejrůznější vyšetřovatele, mučitele, funkcionáře. Coby svůj operní debut Toufara režíroval filmař a dramatik Petr Zelenka. Na rozdíl od opery-procesu, jak své předchozí dílo o Miladě Horákové Březina nazval, se ale tentokrát nemohl opřít o příliš přesné archívní záznamy a opera místy stojí na vodě. Je na ní vidět, že vznikala na poslední chvíli a spíš než velkou operní událost máme takovou kuriozitu. K vidění bude nadále v repertoáru Národního divadla (hraje se v komorním prostoru paláce Kolowrat).

O umučeného kněze šlo i v případě slovenské inscenace: Vnitro vnitra bratislavského divadla SkRAT připomíná tajemný a neblahý osud tajného kněze ing. Coufala, představitele podzemní církve a zřejmě i dvojitého agenta, který byl nalezen v roce 1981 mrtev ve svém bratislavském bytě. Vyšetřování okamžitě převzala StB a ukončila ho jako sebevraždu. Kdokoli se do případu za totality i později nějak pokusil vstoupit, špatně skončil. Vyšetřování samo sice bylo po revoluci obnoveno, ale záhy znovu zastaveno. „Můžeme věřit výsledkům vyšetřování v 80. letech? Můžeme ale věřit výsledkům vyšetřování v 90. letech?“ ptají se dramaticky divadelníci. Zatím poslední obětí případu byl jistý novinář, jenž o podezřelém vyšetřování psal v roce 1993 do deníku Pravda. Jakkoli svůj poslední text ukončil vzkazem: „Nemám v úmyslu spáchat sebevraždu,“ o pár týdnů později zmizel ve Vysokých Tatrách a jeho tělo se nikdy nenašlo. Možná i proto končí Vnitro vnitra symbolicky: herci zmizí v mlze a nepřijdou ani na děkovačku.

Spíš než rekonstrukce minulosti mě zajímal přesah do současnosti. Je to něco, co pořád visí ve vzduchu jako hnijící rána.
DUŠAN VICEN
REŽISÉR

Divadlo SkRAT kolem režisérů Ľubomíra Burgra a Dušana Vicena je avantgardní spolek, jenž se většinou věnuje dadaistickým taškařicím a používá převážně amatérské herce – výběr tohoto souboru (třeba v protiváze k pražskému Národnímu divadlu) může působit jako risk, který se festivalové dramaturgii vyplatil; SkRAT se nicméně věnuje svému dlouhodobému tématu, jež představuje vážnější linii jeho tvorby: v předchozí autorské inscenaci Proces procesu procesom tematizují neradostné poměry ve slovenské justici, která přímo navazuje na totalitní prokuraturu a soudy. Jak říká jedna z postav: „To už je jak v padesátých letech!“ Mrazivá odpověď zní: „Vždyť to není tak dávno.“

Za zmínku stojí ještě polský příspěvek do diskuse, s nímž přišlo krakovské Nové divadlo. Režisér Radek Rychcik v inscenaci (Ná)sleduj mě svedl na jeviště bývalého estébáka (představuje ho ovšem herec) a francouzskou dceru polských emigrantů, jež by chtěla být herečkou, ale živí se jako striptérka. Monolog nemocného a frustrovaného muže, který je upoutaný na invalidní vozík, ke svůdně se točící mladé tanečnici u tyče působí směšně i smutně. Všechen vztek a celoživotní frustrace starého sluhy zločinného režimu se vybíjejí na představitelce „zkažené“ mládeže. Dlužno dodat, že minimalistické představení si na festivalu získalo také řadu odpůrců.

Festivalový program byl samozřejmě bohatší a neomezoval se jen na projekt Paralelních životů; jakkoli s jeho tématy významně rezonoval. Příkladem budiž slovinská produkce 25 671 Prešernova divadla z Kranje: režisér Oliver Frjlič otevřel v zahraničí neznámou temnou kapitolu slovinské historie: když se totiž rozpadla Jugoslávie a vzniklo samostatné Slovinsko, více než 25 tisícům jeho obyvatel (odtud název inscenace), kteří nebyli slovinského původu, byly odebrány doklady a žádné nové jim už nebyly vydány – stali se pro stát neexistujícími jedinci. Část se později k dokladům dostala, někteří získali i odškodnění, jiní to vzdali a odstěhovali se, někteří žijí bez dokladů dodnes. Představení bylo prošpikováno řadou víceméně humorných scének na téma slovinského nacionalismu, ale celkově se věnovalo hlavně znejistění diváků a jejich manipulaci. Na začátku museli všichni diváci odevzdat své osobní doklady a dlouho to vypadalo, že o ně taky přijdou – nakonec byli pouze vyzýváni, aby si nechali na výraz solidarity své občanky dobrovolně znehodnotit. Diskutabilní pasáží byl i nátlak na diváky, ať finančně přispějí na oběti tohoto „vyškrtnutí“ ze seznamu obyvatel. Přesně po takových zážitcích si člověk říká: „Co jsem to vlastně viděl? Bylo to ještě divadlo? Co to vypovídá o Slovinsku? A co o mně?

Na festivalu se prezentovalo také Slovenské národní divadlo s inscenací hry rakouské autorky Elfriedy Jelinekové Rechnitz – Anděl zkázy, již režíroval český tvůrce David Jařab. Rechnitz vypráví skutečný příběh ze samého konce druhé světové války, kdy se na stejnojmenném rakouském zámečku sešla místní nacistická elita a uspořádala si závěrečný večírek s hodováním, popíjením posledních zásob drahých alkoholických nápojů a také hromadnými sexuálními orgiemi, a především vyvražděním několika stovek židovských vězňů. Meditace o  banalitě zla se značně dekadentní linkou. Střední Evropa si v sobě nese ještě hodně nevyslovených traumat, z nichž některá bohužel pokračují do současnosti.

 

Vojtěch Varyš, Reflex č. 42/2013, s. 54 – 55

Očistné mačky vo vreci

Ján Šimko, duchovný otec projektu Paralelné životy, ktorý vrcholil tento rok na Divadelnej Nitre (DN), sa vyjadril, že festival od začiatku svojej existencie spĺňal funkciu istej spoločenskej tribúny. Ak to vždy nebolo priamo cez inscenácie, odzrkadľovalo sa to v rôznorodosti sprievodného programu a tiež vo verejnom priestore festivalu. Táto výsada DN ostala a posledný ročník dokonca všetko skĺbil dohromady.

mačky vo vreci

Minuloročné témy boli takmer výlučne súčasné a spoločenské. Tento rok, vďaka Paralelným životom, urobila DN čelom vzad. Na Slovensko priniesla šesť oficiálnych svetových premiér (predpremiéry a národné premiéry mala väčšina súborov za sebou), ktoré sa obzerali za minulosťou a kládli si otázku: „Očistení?“. Skôr narodeným tak festival ponúkol krok k vnútornej očiste, a tým, ktorí dobu nezažili, možnosť spoznať drvivú silu tajnej polície týchto neveselých čias. A keďže ŠTB, SB, Securitate, Stasi, skrátka všetky tajné aparáty vždy predstavovali predĺženú ruku teroru a túto svoju pozíciu vedeli obratne využiť, bolo o čom inscenovať. Očistec v podobe dokumentov už len kozmeticky doplnili francúzska Suita č. 1: „ABC“ v réžii Jorisa Lacosteho, chorvátsky fragment Čajky od Boba Jelčiča, a slovinský občiansky apel v podobe 25 671 v réžii „divadelného teroristu“ Olivera Frljića. Celý festival nakoniec symbolicky uzavrela štvorica slovenských inscenácií. Mňa však budú zaujímať iba Paralelné životy. Projekt takého rozsahu totiž na Slovensku nemá obdobu. Je to podobné, akoby sa ľudia z tímu okolo hudobnej Pohody, rozhodli stať spolu-producentom šiestich albumov zahraničných interpretov. Zadali tému, počkali a výsledky potom slávnostne prezentovali priamo na rozpálenom letisku, pred očakávajúcim davom. To všetko samozrejme bez toho, aby tú nahrávku mohol predtým ktokoľvek z organizačného tímu počuť. S mačkou vo vreci, však vždy prichádza aj istá neistota výsledku. Možno povedať, že opodstatnená.

mačka perzská

Cieľ DN bol jasný. Reflexia minulosti, pátranie v archíve, snaha o očistenie. Také bolo zadanie pre všetkých tvorcov a tí do Nitry priniesli naozaj rozmanité tvary. Svoje pozitíva mali všetky inscenácie, no rovnako ich spájal aj jeden prechmat. Výsledné produkcie Paralelných životov potrebovali dobrúsenie. Najúplnejšie sa, v tomto zmysle, javila nemecká čisto dokumentárna inscenácia Môj spis a ja v réžii Clemensa Bechtela. O svojich životoch v minulosti nechal rozprávať nehercov. Baník, učiteľ, ale aj bývalý agent tajnej služby boli narátormi vlastných príbehov. Minimum pohybu, takmer žiadna akcia, všetko suplovala sila jednoduchej výpovede. Vznikol tým veľmi efektný koncept, ktorý zvádzal k hre na city. Nestalo sa tak. Môj spis a ja bol pravdivý, bolestivý, pietny, dokumentujúci minulosť na jej pozostatkoch. Pnutie medzi divákom a hercom, ktorý prežil všetko, o čom hovorí, malo zvláštnu chémiu. Profesionál by takéto svedectvá premenil do znesiteľnej formy len veľmi ťažko, slovom zainteresovaných to však získalo nečakanú energiu.

dengľavý kocúr

Najslabšou bola výpoveď dvojice mladých poľských tvorcov s názvom (Na)sleduj ma!. Napriek efektnému popisu v bulletine festivalu, ktorý vysvetľoval, prečo sa rozhodli postaviť proti sebe starnúceho príslušníka tajnej polície, ktorý žije len z tieňov vlastnej minulosti a mladučkú striptérku, samotné dianie na javisku nič nepotvrdilo. One-man show v podobe výronu emócií starca, ktorý oplzlo a nenávistne dávkuje prúdy slov striptérke počas celej inscenácie, rýchlo vyšumela. Samotný koncept stál najmä na výbornom herectve Krzysztofa Zarzeckeho a ostal len povrchnou štúdiou frustrácie dožívajúceho človeka, ktorý stratil všetok vplyv, mobilitu a nakoniec aj potenciu. Žiadny hĺbkový ponor, ani pohľady z inej strany, ale naivná ukážka vädnúceho tyrana. Sľúbená odpoveď na otázku, prečo bol v minulosti ten človek tak príťažlivý, zmizla v prúde hercových slov a samotný výskum archívnych materiálov, na ktorom mala čiastočne stáť koncepcia každej inscenácie, sa úplne vytratil. Aby toho nebolo málo, inscenáciu potápala aj prvoplánová videoprojekcia. Raz prehnane ilustrovala, inokedy naopak samotnú správu z javiska prehnane šifrovala. Minimalistický výstrel, s ktorým sem prišli Poliaci, skrátka akosi minul cieľ.

mačky ostatné

Ďalšie inscenácie, ktoré sa zrodili vďaka Paralelným životom, tiež akoby zastali ešte pred cieľom. V inscenácii Reflex (Odmäk) dokonale zohratého mladého tímu Sputnik Shipping Company z Maďarska, sme sa ocitli niekde vo vnútri prehnitého systému socialistického zdravotníctva. Freud tu zápasil s metódou elektrošokov, šialená doktorka s nemocnicou plnou bizarných charakterov, minulosť sa prelínala s budúcnosťou. Napriek tomu ako zaujímavo to znie, samotný text bol prinajmenšom problematický a ťažisková zápletka nestačila. Samozrejme, formálnej stránke inscenácie to nijako neuberalo. Kafkovská atmosféra, ktorá chýbala textu, z javiska priam tryskala a paralelné reality sa tu miešali jedna cez druhú. Práca Sputniku priniesla efektnú, výborne zrežírovanú a herecky zvládnutú inscenáciu, ktorej však unikala pomedzi prsty téma. Ak by to tak nebolo, zaradila by sa medzi to najlepšie z festivalu aj napriek tomu, že o archívne dokumenty ani nezakopla.

Modernej dokumentárnej opere Toufar z Česka chýbalo málo. Silné libreto vyskladané z rýdzo archívnych materiálov o číhošťskom zázraku vytvorilo v postave kňaza Toufara archetyp mučeníka ŠTB. Březinov Toufar však doplatil na čiernobiele videnie. Napriek tomu, že sa opieral o silnú réžiu Petra Zelenku, herecký výkon českej legendy Soni Červenej a efektný spev chóru, príbeh kňaza, ako paralely so životom jedného zo svätých mučeníkov, bol priamočiary a jednostranný. Postupná likvidácia Toufara, ktorý sa počas omše stal súčasťou zázraku a preto si ho režim zvolil ako obetného baránka, mala však dokonalé tempo. Striedali sa v nej drsné obrazy mučenia elektrickým prúdom, prejavy prezidenta Gotwalda, a prišlo aj na poeticky smutné listy Toufarovej netere prezidentovi. Jednoduché, ale výborné divadlo, ktorému však chýbal väčší odstup a viac odbočiek atraktívnych aj pre náročnejšieho diváka.

Na Vnútre vnútra divadla SkRAT pracovali dvaja režiséri. Priniesli tak dve samostatné časti, dva úplne odlišné prístupy. Prvá časť od Ľuba Burgra bola snahou o suchú civilnú výpoveď, doslovnú divadelnú rekonštrukciu vzniku archívneho spisu ŠTB. Minimum emócii, mnoho informácii, v konečnom dôsledku však nuda. Druhá polovica od Dušana Vicena priniesla pravý opak. Tvar prudko výtvarný a multimediálny. Dokument interpretovaný cez súčasný pohľad. V postave tajne vysväteného kňaza Coufala, dvojitého agenta, ktorý údajne spáchal samovraždu (na scéne sa nikdy neukáže), sa totiž podarilo prepojiť minulé a súčasné. Veď okrem Coufala, ktorého pravdepodobne odstránila ŠTB, zmizol neskôr, v časoch rozkvitajúcej demokracie, aj novinár, ktorý sa o kauzu podrobne zaujímal a dôrazne žiadal jej prešetrenie. Desivé divadlo o mechanizmoch nemennej moci doplatilo snáď len na neprimerané množstvo efektov. Videoprojekcia, masky, pohyblivé paravány a „parostroj“ na plné obrátky boli vyvrcholením, ktoré presiahlo mieru. Položilo však zásadnú otázku. V akej dobe sme žili vieme, ale v akej žijeme dnes?

vrece vyprázdnené

Výsledok ambicióznych Paralelných životov je teda na svete. Projekt priniesol spomienku na hrdúsivý režim, fókus na boľavé osudy zničených ľudí, vŕtanie sa v minulosti a snahu vyrovnať sa s ňou. To všetko je nesmierne dôležité, no predsa akoby čosi absentovalo. Silnejšie napojenie na súčasnosť, akési premostenie k dnešku, ktoré by zo spomienkovej slávnosti spravilo skutočné názorové divadlo. Tam, kde sa o to tvorcovia pokúsili, fungovalo to. Tam, kde nie, videli sme spracované len suché fakty minulosti. Aj to však pokladám za úspech. Prvý očistný krok sme zrejme definitívne vykonali.

 

Milo Juráni, mloki.sk, 18. 10. 2013

Čo ste sa naučili z histórie?

Starí špióni východnej Európy stále šíria strach

Večer 23. februára 1981 sa Přemysl Coufal, slovenský stavebný inžinier a tajne vysvätený kňaz s kontaktmi na Vatikán, sťažoval svojmu domovníkovi. V Coufalovom bratislavskom byte náhle vypadla elektrina. O tri dni neskôr ho polícia našla v obývačke mŕtveho.

„S najväčšou pravdepodobnosťou samovražda,“ stanovil súdny lekár. Coufalovým priateľom sa úskokom podarilo otvoriť rakvu pred pohrebom. Videli modriny na čele, natrhnuté ucho, hlbokú ranu pri spánkoch. Napriek tomu bol prípad ad acta uzavretý.

Až v roku 1991, po prevrate, presadili Coufalovi rodičia nové vyšetrovania. Ale aj tieto boli zastavené. Novinár, ktorý pracoval na prípade a ktorý informoval svojich kolegov o anonymných vyhrážkach smrťou, tento novinár Marcel Samuhel zistil, že Coufal pracoval pre slovenskú ŠtB. Inžinier posielal informácie prostredníctvom zahraničných podnikov, ktoré smel navštevovať. Súčasne ale, a to štátna bezpečnosť dlho nevedela, bol Coufal členom podzemnej cirkvi a informoval Vatikán o prenasledovaní kňazov v Československu. Keď ŠtB odhalila dvojitého agenta, chcela vedieť všetko o podzemnej cirkvi. Kňaz otvorene odmietol.

1993 skončil Marcel Samuhel svoj posledný článok slovami: „A keby sa mi náhodou niečo stalo, odkazujem GP SR, že nemám úmysel spáchať samovraždu.“ Krátko po tom novinár zmizol. Doteraz je nezvestný.

V roku 2013 malé divadlo SKRAT z Bratislavy prinieslo tento príbeh na javisko. Premiéra sa konala nedávno v Nitre na medzinárodnom divadelnom festivale, 90 kilometrov východne od hlavného mesta. V programe zameranom na „Paralelné životy“ bolo uvedených desať predstavení, ktoré mali spoločnú tému: tajná polícia v bývalom východnom bloku.

Slovenskí herci neprišli po svojom predstavení ani jediný raz na javisko. V poslednej scéne vidno kňazovu obývačku. Je tam prítmie, ale všade sa dajú rozoznať krvavé stopy. Ľudia v úradníckych oblekoch, s niečím ako svinskými maskami sa ťažkopádne pohybujú po byte. Zmiznú a niekto zakričí: „Svetlo, svetlo!“

Rozsvieti sa, ale javisko zostane prázdne: „Chceli sme tým ukázať, že nič nie je uzavreté,“ hovorí režisér Dušan Vicen. „To nie je divadelná hra, ktorá spracováva minulosť a potom je už všetko dobré. Hra hovorí o schizofrénnom strachu, ktorý nás ešte vždy ovláda. Súbor musel prekonať svoj strach. V roku 2013.“

Až pred dvoma rokmi obnovená požiadavka bola Generálnou prokuratúrou v Bratislave zamietnutá. Ľubomír Morbacher, pracovník Ústavu pamäti národa (slovenský Birthler-Behörde), ktorý prišiel s touto požiadavkou a teraz radí divadlu pri inscenácii, hovorí o „obrannom kruhu“ bývalých príslušníkov tajnej polície.

(...)

Tim Neshitov: Was habt aus der Geschichte gelernt?, Süddeutsche Zeitung, 12. 10. 2013, s. 15

Ad: Pokrivené tváre aj masky eštebákov

Niekoľko bodov k recenzii Z. Uličianskej na inscenáciu Vnútro vnútra (SME 3. 10. 2013) inšpirovanej dokumentmi z archívu Štátnej bezpečnosti a premiérovanej na festivale Divadelná Nitra.

Ad. 1: Recenzia
Recenzie sú tak ako predstavenia – výborné, dobré, zlé, priemerné – a podobne aj ich hodnotenie samozrejme často závisí od rôznych subjektívnych kritérií. Ale sú aj recenzie tak trochu zákerné, osobné, teda také, pri ktorých nie je ani tak dôležité, čo sa na javisku odohráva, ale skôr to, KTO recenzované na to javisko priviedol...

Ad. 2: Irónia

Zuzana Uličianska vo svojej recenzii Pokrivené tváre aj masky eštebákov brúsi osteň svojich nekompromisných tvrdení iróniou. Keďže podtitul inscenácie znel „Vetranie v archívoch...“, recenzentka toto nabehnutie si na smeč dokonale využila a svoju recenziu odpálila vetou – SkRAT veľký umelecký prievan nenarobil. Nejde mi teraz o to, či je to pravda alebo nie, iba ma to zaujalo v kontexte toho, ako autorka rada vo svojich recenziách pranieruje prvky prvoplánovosti. Taktiež ironická poznámka o hercoch recitujúcich časti z Hamleta zo zle napnutého plátna (isteže nie je napnuté, keďže sa počas predstavenia pohybuje okolo konštrukcie), čím sa „akože“ snažia dojať vinníkov, odbaví celú scénu s neomylnou ľahkosťou, ani na chvíľu neuvažujúc o tom, či v tomto konkrétnom umlčanom a nedoriešenom prípade (prípade neobjasnenej smrti P. Coufala) nie sme tak trochu vinníkmi všetci a tiež, či nie je tak trochu aj na mieste otázka, či divadlo zaoberajúce sa takýmito skutočnými prípadmi má silu niečo zmeniť a či má vôbec zmysel. Podľa autorky recenzie zjavne nie. Teda aby som bol presný, nie v našom podaní.

Ad. 3: Investigatívna bomba

SkRAT vraj na festival nepriniesol investigatívnu bombu. Čo tým chcela autorka povedať, vie asi len ona sama. Možno. My sme žiadnu bombu nikdy nesľubovali. Sme divadlo, nie nejaký bulvárny plátok. Od začiatku sme boli od zámeru venovať časť projektu inscenovania archívov ŠtB prípadu nevyjasnenej smrti tajného kňaza P. Coufala odrádzaní. A niektorí nám to, zdá sa, nemôžu odpustiť doteraz. Okolo dodnes nevyriešeného prípadu je príliš veľa nejasností a podivných skutočností. Prípad dodnes kladie veľké množstvo otázok, na ktoré sa ťažko hľadajú odpovede. Buď pre úspešné zametenie stôp, alebo pre nedostatok vôle a v neposlednom rade aj odvahy ich hľadať. Ale nie je kladenie otázok práve podstatou divadla? Naozaj sme už tak zblbnutí, že jedinou cestou k poznaniu a pochopeniu je investigatívna bomba, ktorú nám niekto predžutú naservíruje s marketingovo premyslenou stratégiou na podnose? Naozaj je tak ľahko spochybniteľná snaha klásť otázky, na ktoré by sme aj sami mohli hľadať odpovede? Pretože práve snaha hľadať ich je často dôležitejšia ako ich samotné nájdenie. Samozrejme, nie pre ľudí, ktorí majú všetky odpovede dopredu dané.


Ad. 4: Prípad Coufal

V recenzii si tiež môžeme prečítať, že sa z predstavenia príliš veľa nedozvieme o samotnom Přemyslovi Coufalovi, ktorého prípadu je venovaná druhá časť projektu. V internetovom vydaní denníka SME bol dokonca po mojej reakcii pridaný rozhovor s Ľubom Burgrom spred troch mesiacov, ktorý ale len dosvedčuje, že sme nikdy nehovorili o životopisnom príbehu P. Coufala, vždy sme hovorili o prípade. Pre nás je totiž P. Coufal predovšetkým archetyp človeka, ktorý by si v normálnej spoločnosti s najväčšou pravdepodobnosťou žil svoj život technicky vzdelaného človeka, hlboko oddaného viere v Boha. Lenže 80-te roky v socialistickom Československu neboli normálnou spoločnosťou a inteligentný veriaci človek so stykmi na Západe bol pre vládnuci režim úhlavným nepriateľom, či to dotyčný chcel, alebo nechcel. Čo viac potrebujeme o tomto človeku vedieť, aby sme vykreslili šialenosť a absurditu tej doby? Pretože o to šlo. Keďže sme od začiatku uvažovali o predstavení, ktoré sa nezahrá len párkrát v rámci projektu Paralelné životy, ale bude u nás pravidelne reprízované, museli sme myslieť na to, že k nám do divadla chodí predovšetkým veľké množstvo mladých ľudí, ktorí majú o tej dobe často skreslené a často nijaké predstavy. Zvolili sme teda model, ktorým sme predovšetkým chceli ukázať, že 80-te roky v ČSSR neboli len sériou smutnosmiešnych príbehov, ako to s pokrivenou nostalgiou a láskavým humorom ukazujú niektoré súčasné filmy a že okrem toho, že nebolo možné zohnať v obchode banány, ako sa túto dobu snažia bagatelizovať včerajší aj dnešní komunisti, tu v tej dobe za svoju vieru a presvedčenie brutálne umierali ľudia!
Od začiatku bol náš zámer uviesť celý prípad v širšom kontexte. Dokonca tak širokom, že sa už do recenzie Z. Uličianskej zmienka o ňom ani nezmestila. Mám na mysli prípad pána A. Navrátila, človeka, ktorý štyri roky po vražde (?) alebo samovražde (? – v predstavení zaznie poznanie, že to vlastne v konečnom dôsledku nie je to najdôležitejšie) P. Coufala napísal otvorený list na vtedy všemocné socialistické orgány a žiadal smrť dôkladne vyšetriť. Odpoveďou bolo jeho zavretie do blázinca. Áno, aj takíto „blázni“ tu uprostred brutálne prepracovanej siete zastrašovania a fyzickej, prípadne existenčnej likvidácie boli a nemlčali. Pre človeka zaťaženého na investigatívne bomby zrejme príliš nepodstatná informácia...


Ďalšou postavou spomínanou v predstavení a podivuhodne súvisiacou s prípadom je postava novinára Marcela Samuhela, ktorý o prípade písal v čase, keď sa väčšina z nás opájala pocitom znovunadobudnutej slobody a myslela si, že to najhoršie je za nami. Jeho to najhoršie ešte len čakalo. Zmizol a dodnes sa nenašiel. O tom, čo čakalo nás, sa presviedčame dnes a denne...


K tomu ešte v predstavení zaznejú výpovede priamo zainteresovaných eštebákov pri znovuotvorení prípadu v deväťdesiatych rokoch, kedy cynicky tvrdia, že oni boli vlastne Coufalovi priatelia a že na jeho smrti nemala záujem ŠtB, ale ilegálna cirkev, aby nevyzradil niečo z jej fungovania. Takto si ešte aj po novembri ’89 boli istí sami sebou. Takto si zo znovuobnoveného vyšetrovania robili doslova dobrý deň. Opäť úplne zanedbateľná informácia.


Tiež rozhovor samotných hercov, mimo postáv o svojich pochybnostiach, či práve oni majú právo byť sudcami o tom, kto je bez viny a o strachu, ktorý majú pri zaoberaní sa týmto prípadom ešte aj v roku 2013.


Toto všetko odbité vetou, že sme sa toho príliš veľa nedozvedeli o P. Coufalovi.


Ad. 5: Záverom

Skrátka, sú recenzie, ktoré vypovedajú o recenzovaných inscenáciách. Ale sú tiež recenzie, ktoré viac ako inscenácii vypovedajú o samotnom recenzentovi. Pretože predsa aj tá vec, ktorá sa vždy nájde, keď chcete biť psa, by podľa mňa mala byť aspoň vypracovaná štýlová vychádzková palica, dômyselne skrývajúca v ručne vyrezávanej rukoväti dýku a nie neohobľovaná, od malty zapráskaná stavbárska lata s hrdzavými klincami, ktorú recenzentka ako prvú schytí, vedená zámerom, o ktorom najlepšie vie ona sama.

 

Dušan Vicen, 14. 10. 2013

Pravdepodobne ide o vraždu, za ktorou stojí ŠtB

Otázka pravdy je vždy problematická. Umenie ju môže ukázať z jasnej pozície, hovorí divadelník JÁN ŠIMKO. Jeho myšlienka inšpirovať sa v divadle dokumentmi komunistickej tajnej polície vyvrcholila na tohtoročnom festivale Divadelná Nitra. Šesť inscenácií zo šiestich krajín bude ďalej putovať po európskych mestách.


Čo vás natoľko inšpirovalo, že ste sa do takéhoto projektu pustili?
Prvotná inšpirácia prišla pred pár rokmi, keď český  časopis Respekt uverejnil kauzu Kundera. Začal som uvažovať o mechanizmoch, ktoré znemožňujú hľadanie pravdy, hoci sa pokúšajú o pomenovanie závažného spoločenského problému.

Divadlo je v tomto smere spoľahlivé?
Divadlo je istým spôsobom sociálne médium a už zo svojej podstaty má prostriedky na to, aby analyzovalo dialogické situácie, protirečenia a skupinovú dynamiku, súvisiacu s riešením nejakého problému. Zdalo sa mi potrebné nielen skúmať príbehy z minulosti, ale aj sledovať, ako sa s nimi narába dnes. Ponúkol som tento námet dramaturgickej rade festivalu Divadelná Nitra, ktorej som členom a téma všetkých zaujíma. Prvotný námet sme rozpracovali do projektu, ktorý po takmer trojročnej realizácií dospel ku premiére cyklu šiestich inscenácií na tohtoročnom festivale.

Ako bol projekt vyfinancovaný?
Z veľkej väčšiny z európskych peňazí, ale má aj dotáciu MK SR. Výhodou medzinárodnej mozaiky je, že sa dajú získať aj iné grantové peniaze. Idea bola napokon atraktívna aj pre súkromných sponzorov.

Vznikli inscenácie na tému výskumu spisov komunistických tajných polícií v šiestich krajinách. Rusko je v tomto prípade zásadná krajina. Prečo ste ho neprizvali k spolupráci?
Touto otázkou sme sa dlho zaoberali. Hoci KGB bola matkou všetkých tajných polícií, dospeli sme k názoru, že nechceme rozoberať Rusko, lebo sme zvedaví na situáciu v dotknutých krajinách v našom priestore. Rusko je špecifická oblasť, reflexia by si žiadala ďalší samostatný projekt. Zároveň sme mali pocit, že keby sme ho zahrnuli, mohlo by sa stať ústredným a to by bola škoda, chceli sme čo najviac dolovať v našich domácich situáciách. Referovať o Rusku ako vonkajšom nepriateľovi a vinníkovi sa mi zdalo nevhodné. A ešte tu bola praktická komplikácia, že archívy KGB nie sú otvorené, takže situácia vyrovnávania sa s minulosťou v Rusku je „platonická“, nič by sa v nich nedalo overiť.

Divadlo predsa dáva tiež priestor na manipuláciu s pravdou. Navyše, archívy tajných polícií sa spochybňujú. Čo bolo teda pre vás podstatné?
Otázka pravdy je vždy problematická. Umenie nie je schopné poskytnúť objektívnu pravdu. Ale môže nám pomôcť v tom, že porozpráva príbeh z jasnej perspektívy a odhalí ho aj pozíciu človeka, ktorý ho rozpráva. To považujem za fér. Keďže informácií v archívoch komunistických tajných polícií je nesmierne množstvo, už výber samotný je istým spôsobom manipulatívny - vždy to bude o tom, ako a prečo umelec vybraný príbeh spracuje. Nakoľko sa príbeh napokon vzdiali od autentického materiálu, môže byť predmetom záujmu diváka.

Ktorý zo šiestich príbehov vás najviac zaujal?
Každý z nich bol osobitý a niesol v sebe silný inscenačný potenciál. Napríklad poľský text je čistou ficiou. Vystupuje v ňom agent, ktorý skončil na vozíčku a stretáva mladú dcéru disidenta. Tvorcovia rekonštruovali spôsob, akým môže agent fungovať v momente, keď padne režim, a zároveň ho opustí telo. Na nemeckej inscenácii je zase zaujímavé, že divadlo vypísalo konkurz na ľudí, ktorí mali v minulosti skúsenosť s politickou políciou. Vďaka tomu popri obetiach režimu reálne účinkuje v predstavení aj bývalý príslušník Stasi. Maďarská hra je drámou idealistickej psychiatričky, z ktorej režim nedobrovoľne urobil psychiatrickú pacientku.

Slovenská inscenácia sa sústredila na dodnes nevyšetrený prípad smrti kňaza Přemysla Coufala. Herci hrajú v maskách. Do akej miery ide podľa vás súbor SkRAT naozaj s kožou na trh?
Pravdepodobne ide o brutálnu vraždu, za ktorou stojí ŠtB, no prípad bol v roku 1982 uzavretý ako samovražda. Pri spätnom obnovení procesu v 90. rokoch sa prípad opäť uzavrel rovnako, pričom materiály sa uzavreli do archívu zhruba do času, kým by uplynula premlčacia doba, súvisiaca s prípadnými zločinmi, ktoré by počas vyšetrovania mohli byť odhalené. Protagonistov zaujala minulosť skrze ľudí, ktorí boli kedysi v pozíciách a aj dnes majú vplyv na fungovanie nášho štátu a súdnictva. A zároveň agenda prvej porevolučnej vlády, ktorá sa rozhodla spraviť hrubú čiaru za minulosťou a nechať týchto ľudí aktívne pôsobiť. Je to zaujímavý materiál na skúmanie toho, ako dnes pracujeme s našimi pamäťami.

Najlepší background mala česká inscenácia, jej príbeh bol už knižne spracovaný a široko medializovaný. Pridalo to podľa vás na sile inscenácie?
Do istej miery určite áno. Príbeh farára Josefa Toufara a číhošťského zázraku je verejne známy a veľmi príťažlivý. Českí tvorcovia však vychádzali striktne z archívnych textov, nič nedopisovali. Aleš Březina ich povýšil do formy dokumentárnej opery. Má s ňou dobrú skúsenosť spred pár rokov, keď uviedol operu Zítra se bude o procese s Miladou Horákovou.

S uvedením hier v Nitre boli spojené komplikácie – začiatok rumunského predstavenia sa posúval kvôli problémom s technikou a poľskí inscenátori na poslednú chvíľu menili celý koncept - od projektu sa napokon dištancoval aj poľský ústav pamäti národa. Ovplyvnilo to vaše snahy?
Naše snahy to nemalo ako ovplyvniť. Technické problémy sa na veľkých festivaloch vyskytujú bežne, obzvlášť ak ide o medzinárodné premiéry, dvojhodinový posun nie je nič tragické. Prípad dištancu IPN od poľskej inscenácie zasa ukazuje, že pamäťové inštitúcie majú svoju predstavu o spravovaní národných pamätí a sloboda, vlastná umeleckej výpovedi im je skôr na prekážku. Aj to je v istom ohľade varovný signál.

Publikum zhodnotilo, že niektoré z uvedených inscenácií boli menej vydarené. Čo je podľa vás príčinou?
Možno názorová pestrosť publika, za tú sme vďační. Tri z inscenácií boli na festivale uvedené v medzinárodných premiérach, tri dokonca vo svetových. Divadlo je živý organizmus, ktorý začína žiť až v momente kontaktu s divákom a je bežné, že si „sadnú“ až keď sa obohrávajú, teda po premiérach. V tomto ročníku sa Divadelná Nitra ocitla v absolútnom riziku – vôbec sme netušili, ako to všetko napokon dopadne, či inscenácie vôbec vzniknú, aké budú a ako ich prijme medzinárodné publikum. Ale práve toto riziko vidím v prípade inštitúcií, produkujúcich či šíriacich umenie ako jediné zmysluplné.

Nemyslíte si, že projekty vygrantované na báze medzinárodnej spolupráce, kde sa treba príliš prispôsobovať termínom a podmienkam, apriori strácajú silu a invenciu?
Nemyslím. Je mnoho tém, ktoré je možné alebo zaujímavé otvoriť iba v takýchto projektoch. Viaczdrojové, ak chceme medzinárodné, financovanie môže zabezpečiť väčšiu tvorivú slobodu, keďže obmedzí kontrolu jednej donorskej inštitúcie nad projektom.

Čím vás myšlienka Paralelných životov najviac fascinuje?
Je toho veľa. Všetko, o čom sa rozprávame, je výsledkom poznania, ktoré som získal počas trvania projektu. Objavil sa napríklad problém súvisiaci s príbehom spolupracovníka Stasi. Niektoré médiá s ním odmietajú robiť rozhovory a zdôvodňujú to tým, že nechcú šíriť správu o zle, pretože dnes treba nechať rozprávať obete. S tým do veľkej miery súhlasím, ale pýtam sa, ako sa chce spoločnosť vyrovnať s minulosťou, keď sa s takzvanou temnou stranou nechce rozprávať? Má zmysel prekrývať komplikovanú realitu výpoveďami pozitívnych hrdinov?

Aktéri temnej stránky minulosti majú stále tendenciu vyhovárať sa na vtedajší systém a nie priznať si osobnú prehru.
Je to asi rovnaký argument, ako keď sa dnes vyhovárate na to, že musíte robiť niečo kvôli peniazom. Tým, že sa rozprávame s takzvanou temnou stranou, máme možnosť rozbiť mustru, do ktorej nás spoločnosť chce vtesnať.

Myslíte si, že takéto divadlo ľudí zaujíma?
Ja v to verím. Divadlo je živé synergické umenie, práve preto má možnosť vniesť do témy, ktorú často spracúvajú televízne dokumenty či knihy, niečo nové. Môže ľuďom ukázať iné súvislosti.

Ján Šimko (1976) študoval psychológiu na FiF UK v Bratislave a divadelnú vedu na VŠMU. V roku 1999 spoluzakladal v Prahe divadlo M.U.T. V roku 2007 v Bratislave založil divadelnú asociáciu Tucet, ktorá sa orientovala na autorskú tvorbu, pracoval ako dramaturg a režisér pre Divadelné Štúdio 12 a pre medzinárodný festival Divadelná Nitra. Od roku 2010 je šéfdramaturgom Literárno-dramatického centra v Slovenskom rozhlase.

 

Eva Andrejčáková, SME, 4. 10. 2013

Metódy hereckej práce Štátnej bezpečnosti

Ministerstvo útrob v divadle SkRAT

Bratislavské divadlo SkRAT v nových priestoroch A4 v budove YMCA voľne nadväzuje na svoj nedávny aliteračný koncept (ad Proces procesu procesom) novou premiérou (od slova premiér?) s názvom Vnútro vnútra. Tentoraz ide o zadanie projektu Paralelné životy organizovaného festivalom Divadelná Nitra, v ktorom 6 inscenačných tímov s medzinárodnou účasťou vytvára autorskú divadelnú hru, vychádzajúcu z autentických dokumentov komunistických archívov.
Inscenácia SkRATu Vnútro vnútra mapuje dokumentárny sled udalostí z prostredia Štátnej bezpečnosti. Inštitucionálne vnútro pritom pomenúva riziko nepreniknuteľného vo vnútornom živote človeka. Štátny aparát ministerstva pracuje s teóriou, že otázka vnútra nie je to, čo sa odohráva za stenami súkromných bytov alebo telesnými schránkami súkromných životov, ale vec verejná. Dekonštrukciou hereckých metód (ad autorské herectvo SkRAT) inscenácia pomenúva problém normatívnej pretvárky a klamstva v politike. Nezlučiteľné protipóly života a hry sú magnetické polia performativity. Predvádzanie roly bez prítomnosti javiska nie je nič iné ako pokrytecké popieranie verejného záujmu s trvalými následkami. Tým mám na mysli hrubú silu, ktorá je opatrená drahou rádiologickou technikou. Nepatrná odlišnosť röntgenovej snímky je v rukách ŠtB dôvod na dolámanie kostí. Až na jeden malý detail, že totožný vnútorný obraz všetkých bez rozdielu popiera akt protichodného v akejkoľvek ľudskej mysli. Akejkoľvek.
Ponurá kancelárska miestnosť kdesi na Februárke a traja príslušníci Komunistickej strany – Štátnej bezpečnosti. Mužov vo vysokých straníckych funkciách, ktorí vystupujú za spoločný a jediný cieľ, demaskujú ich individuálne záujmy. Jeden kryje vraždu, holduje alkoholu a milostným avantúram, medzi inými aj s kolegovou sestrou (Bednárik), druhý sa cez identifikáciu obete vyrovnáva s vlastným svedomím, aby odhalil eštebácke pozadie, čo možno považovať za asi jediný svetlý moment jeho kariéry (Chalmovský), tretí zaznáva objektívne argumenty v prospech tlaku mocenských štruktúr a manipuluje s pravdou (Zboroň). Sila ich výpovede je v prenose autentickej látky štátnej administratívy ÚV KSČ do skľučujúceho životného pocitu. KTO SOM VLASTNE JA?... v tejto teórii tela. Istým spôsobom som podnecovateľ vlastnej životaschopnosti, lebo to, čo je pre iných podmienkou, je pre mňa samotnou príčinou (Artaud). Prelínaním druhej polovice inscenácie tvorcovia na multimediálnej platforme pracujú s témou vo vnútri divadla. Metodika hereckého vedenia v hamletovskej tradícii (Hamletov monológ k hercom) zovšeobecňuje charakter budovania hereckej partitúry, rovnako ako autoritu režisérskeho výkladu (ad charakter rozprávača príbehu Vicen). Cez brechtovský odsudzovák sa herci očistení od svojej roly papierových hláv (ad Hanák) spytujú: Načo teraz? Načo takto? Prítomnosť pritom nie je len hodnotou časovosti alebo telesnosti. To slovo má v sebe tretí rozmer. Vnímanie.


Verona Jankovičová, 9. 10. 2013

KioSK 2013: 2 dni z 3 nestačia

Posledné roky mi každé leto zasvieti moja punková kontrolka a ja dostanem chuť na silný divadelný reset. Za normálnych okolností by som sa zavrel doma s flašou vína a tým divadelne najzvláštnejším čo poskytuje youtube, prípadne videotéka známych. Odkedy ale navštevujem KioSK mám svoju dávku letného undergroundu naplánovanú a tiež zabezpečenú.

KioSK, festival nového divadla a tanca, má totiž viacero rovín. Jedna, isto dôležitejšia, je čisto umelecká. Tá prináša každý rok kvalitný program a prekvapivo prepĺňa hľadiská nadšenými a odvážnymi divákmi. Druhá, čisto radovánková, je však jej plnohodnotnou sestrou. Každý večer ponúkne festivalový bar a kvalitného DJ, ktorí na papieri sľubuje, že z vás do siedmych minút spraví svoju parketovú bábiku. Hoci mu to zväčša trvá pol hodinu, stojí to za to. Tieto dva fakty v magickej kombinácii s najexotickejším priestorom aký slovenské divadlo ponúka, robí z KioSKu veľkú divadelnú udalosť. Festivalu na to stačia tri dni a mne k tomuto tvrdeniu prežitie prvých dvoch.

Inakosť?

Čo sa týka zábavy, ale aj napĺňania žalúdku, niet sa tu teda na čo sťažovať. Väčšie otázky preto vyvoláva samotné zloženie účinkujúcich. Festival má koniec koncov v názve súčasné divadlo aj tanec a často sa tu skloňuje slovo inakosť. Čo si pod týmto slovom organizátori predstavujú, však lišiacky nedefinujú. Je to len dobre. Inakosť sa dá hľadať. Hneď prvá vyplýva z toho, že dramaturgia festivalu siaha najmä po nezávislých tvorcoch zo Slovenska, ktorí prekročili hranice domoviny. Je teda možné, že ste o nich nikdy predtým nepočuli. Pred dvomi rokmi som bol presvedčený, že KioSK má byť práve prezentáciou slovenských umelcov pôsobiacich v zahraničí, dnes je to už otázne (na festivale bolo tento rok čisto slovenské divadlo SkRat). Aký kľuč vlastne organizátori pre výber používajú ostáva záhadou. Oveľa podstatnejšie je však samozrejme to, do akej miery sú vybrané veci pozerateľné. A tu začínam kresliť veľký ležatý otáznik v podobe sínusoidy. Je však čarovné, že KioSK je z tých mála festivalov, kde nevyváženosť vôbec nevadí. Ranné diskusie sú totiž očistné. Diváci vyzlečú všetko zlé do naha - neboja sa pýtať a konfrontovať s tvorcami.

Bez dramatrugie či s dramaturgiou?

Ústrednou témou, ktorá každoročne udáva charakter festivalových diskusií bola dramaturgia nezávislého divadla a tiež tanca. Pár hlasov síce hneď na začiatku napadlo nezávislosť nezávislého divadla, no večný a márny boj o slovíčka našťastie rýchlo striedala diskusia k téme. Dramaturgia je nakoniec problematika nad ktorou visia desiatky výkričníkov a momentálne veľmi populárny rébus mnohých divadiel. A ako sa ukázalo, nie len tých štátnych. V prvých dňoch to doslova demonštrovali tie viac divadelné tvary festivalu. Ako to vyzerá keď dramaturgia chýba predviedlo Divadlo SKrat, ale aj divadlo D´ EPOG. Obe divadlá síce hovorili odlišným jazykom a o celkom iných témach, stretávali sa však v silnej absencií odstupu od vlastného diela. Skončilo to ale odlišným výsledkom. SkRat chýbajúcu dramaturgiu zvládol len s drobnýmu ujmami - prehnanou dĺžkou a občasnou stratou vtipnosti. D´EPOG však bojoval so spomenutým, no tiež so zrozumiteľnosťou, výpoveďou a s celkovým opodstatnením existencie. Nakoniec ale, žiadať od (ne)závislých divadiel aby mali pozíciu dramaturga obsadenú je predsa nonsens. Mohlo by to značne obmedziť ich nezávislosť.

Súčasné, spoločenské...

Práve tieto dve inscenácie možno použiť tiež ako exemplárny prípad rôznorodej kvality výberu. Inscenácia SkRatu Proces, procesom, procesu: Pôjdeš do basy ty hajzel, v sebe niesla súčasnú výpoveď o stave slovenského súdnictva. Typický temne groteskným jazykom, vykopávala, v sérii niekedy až absurdných situácií, všetkú špinu z oblasti miestnej spravodlivosti. Odkazovaním na Kafkov Proces, ale aj niektoré jeho poviedky, vytvárala vtipný obraz súčasného Slovenska. A v niektorých situáciach nielen že triafala klinec po hlavičke, ale zatĺkala ho rovno medzi oči súčasnej spoločnosti. V rannej diskusii bola SkRatu jemne vyčítaná slabá miera angažovanosti a tiež neposkytnutie riešenia. O to však predsa vôbec nejde. V inscenácii sa možno porýpať, odhaľovať skryté významy, smiať sa z mediálne známych situácii, alebo ju len sledovať a „plakať“ nad strážcami našich zákonov. Proces, procesom, procesu: Pôjdeš do basy ty hajzel je veľké zovšeobecnenie. U nás, bohužiaľ, prudko platné.

Archaické, osobné...

Ak SkRat priniesol divadlo v dobrom zmysle slova angažované, naopak, divadlo prudko osobné a zapozerané samo do seba predstavovala inscenácia D´EPOGU s názvom 121. Provokatívny výkrik z javiska, ktorý divadlo premenil na tribúnu kde herci útočia na diváka, vzbudil prudké emócie. Paradoxne, nie počas inscenácie, ale až na Rannom fóre. Diskusie chtivé obecenstvo šlo po krku najmä režisérke Lucii Repašskej. Otázka: „Prečo?“ však tento krát bola na mieste. Hodinu a pol trvajúci maratón výsmechu, z ktorého sa len ťažko dolovali významy a ktorý pretriasa aj rozdiel medzi divadlom a realitou viedol do slepej uličky. Princíp sa rýchlo vyčerpal a zjavný talent hercov, ich tvrdý tréning, ktorý režisérka skloňovala aj na diskusii, nedostali priestor. Kŕčovitý kabaret variácii na tému ako ponížiť diváka, respektíve ďalšie hľadanie hraníc divadla nepriniesli nič nové. Takmer bez vtipu, no v prehnane grotesknom až obludnom kabáte vzniklo niečo, čo by mohlo pôsobiť kontroverzne v polovici minulého storočia. Dnes to však predstavovalo výstrel do prázdna, napriek tomu, že skupina má v sebe ukrytý silný potenciál. Paródia na muzikál Jesus Christ Superstar plná nadhľadu, bola v rámci 121 pozitívnym vrcholom. Predchádzali jej však mnohé depresie spôsobené dávkou prebytočnej vážnosti. Načo útočiť, keď sa divák neche brániť?

Divadlom proti starnutiu

Presne opačné emócie vyvolal divadelný dokument Edge v réžii Petry Tejnorovej. Na javisku sa stretla generácia dnešných rodičov a starých rodičov a spoločne to roztočili. Spomienky na minulosť a konfrontáciu so súčasnosťou zvládli bez lacného sentimentu. Zložitosť postupného starnutia skúmali z viacerých uhlov a prieniesli prekvapivo otvorenú výpoveď o dožívaní. Žiadna spomienková slávnosť, ale striedanie poetického a surového, optimistického a cynického. Čarovná lekcia tanca, v ktorej postaršie páry v podstate absolvovali to, čo by sa hodilo skôr pre adolescentnú mládež, bola presne tým, čo charakterizoval názov Edge. Edge v Edge neznamenal len prechod medzi dospelosťou a starobou, ale etapu života, v ktorej ešte človek túži žiť naplno. Rád by prekonal vlastné sily, no všetko ide akosi proti nemu. Všeteko sa ho snaží presvedčiť, že sa to už nedá. Dá sa to. A každý sa s tým musí vysporiadať po svojom. Niekto spomienkami, iný chorobnou túžbou po mladosti, ďalší nepripúšťaním veku a niekto tým, že robí divadlo.

Zo zvera do zvera

Kiosk má pre mňa každý rok svoj vrchol, ktorý čnie nad všetko ostatné. Minulý rok to bol Peter Šavel v réžii Juliane von Crailsheim s ich Could we f lie together. Performance, ktorá skúmala človeka redukovaného na pudy a inštinkty a konfrontovala ich s duševnom a rozumovou oblasťou. Teraz prevzal štafetu Jaro Viňarský a jeho Animalinside. S Marekom Menšíkom siahli vo svojej tanečnej produkcii do podobnej oblasti ako Šavel. Provokatívne a bezprostredne zamierili až k prapodstate človeka, k jeho dávnej minulosti, ktorú ešte charakterizujú zvieracie inštinkty a istá dávka duchovného hľadania. Performeri sú v Animainside od počiatku nahý. Naturálny, zvierací, uväznení len na svojom kúsku javiska v neuveriteľných polohách. Tlačia telá na okraj možností. Keď performance skončí, ostane náhe celé ľudstvo. Človek je lovec a rovnako lovná zver. Všetky prastaré pudy sú v človeku stále prítomné. Každý pohyb, ale aj všetky technické riešenia (napríklad umelý vesmír) sú v Animalinside výtvarne čisté. Stačia jednoduché svetielka v tme a obklopí nás vesmír. Ocitáme sa uprostred tenkej hranice medzi zvieraťom a človekom, niekde v strede evolúcie. Človek sa tu vyvíja od naháča, až po muža v obleku. Od kusu mäsa, až po hodujúceho. Otázka „Kto je kráľ?“ sa cyklicky vracia od počiatku až po koniec. A výsledok? Nič sa nemení. V človeku zver ostáva.  Napĺňa svoje potreby, bojuje o svoje teritórium. Boj však neznamená agresiu, je to tajomný tanec ktorí uvoľňujú zvieraciu podstatu. Muži deformujú telá, sú v neustálom vzájomnom napätí a vo vzduchu je zvláštna energia. Nedá sa to vylúštiť, dá sa to len čítať. Nechať sa uniesť emóciou, alebo hľadať racionálnu výpoveď. Merať Animalinside čistým racionálnom je však nad ľudské sily. Treba sa pozrieť na obrazy Maxa Neumanna a prečítať pár strán z Krasznahorkaiovej predlohy. Performancia Animalinside má v sebe presne to čo jej predloha. Expresiu a zároveň dávku mystickosti.

Vidieť na KioSku dva dni z troch nestačí. Treba ostať celý festival. Záverečný deň je vraj vždy najviac dusno. Na javiskách aj na tanečnom parkete. Škoda. Skúsim zas o rok.

Milo Juráni, MLOKi, 17. 9. 2013

Pokrivené tváre aj masky eštebákov

SkRAT prevetrávaním archívov ŠtB veľký umelecký prievan nenarobil.
Do projektu Divadelnej Nitry Paralelné životy prinieslo divadlo SkRAT hrou Vnútro vnútra silnú tému spracovanú trochu polovičato. Prvá časť  produkcie, ktorú pripravil Ľubomír Burgr, ukázala cez inscenovania kádrových materiálov „ľudskú“ tvár eštebákov. Špecifické herectvo Víta Bedárika, Milana Chalmovského či Vlada Zboroňa parodovalo neľútostný boj o moc prebiehajúci vnútri ŠtB. Oceňujem aj polemiku o dôsledkoch zverejňovania mien agentov, ale jedna komplexne spracovaná téma by bola lepšia než viac nedopracovaných línií.
V druhej časti Paranoia Querulans sme už sledovali príbeh tajne vysväteného kňaza Přemysla Coufala, ktorý svoje pracovné cesty do zahraničia využíval na informovanie exilových kruhov o stave podzemnej cirkvi v Československu.  V roku 1981 ho našli mŕtveho, pričom miera jeho zranení  i stav bytu spochybňujú oficiálnu verziu o samovražde. Coufal spolupracoval s tajnou políciou na ekonomických kauzách,  zároveň ju však zavádzal.  Po odhalení jeho  spojenia s Vatikánom zrejme dostal od ŠtB na výber – buď rozkryje celú tajnú sieť,  alebo zomrie.
Podľa  Ľubomíra Morbachera z Ústavu pamäti národa sa divadlo SkRAT ako žralok zahryzlo do veľkého traumatizujúceho prípadu. Až trikrát bolo totiž jeho vyšetrovanie justíciou zastavené a Generálna prokuratúra ho v roku 1992 odložila do národného archívu na 50 rokov. „Nič na tom nie je vymyslené,“ tvrdí Morbacher.
SkRAT neprišiel s investigatívnou bombou, divadelníci nanovo nekontaktovali ani prokuratúru či cirkevné kruhy. „Nechcel som byť ovplyvnený žiadnou zo strán, nechcem dávať žiadne odpovede,“ vyjadril sa režisér Dušan Vicen. Z predstavenia sa však divák nedozvie veľa ani o samom Coufalovi, ani o tajnej cirkvi. Výrazové prostriedky nepresahovali  bežný „skraťácky“ štandard. Efektne pôsobili predovšetkým masky Natalie Kidy, tento prvok však už poznáme aj z filmu Papierové hlavy Dušana Hanáka. Plátno  zle napnuté na kovovej konštrukcii slúžilo ako podklad na projekcie. Robert Roth, Jana Oľhová a František Kovár v dokrútkach pripomenuli hercov z Hamleta, ktorí dojímajú vinníkov.
Komplikovaná kauza bola zrejme pre SkRAT tvrdým orieškom, adresoval nám akoby len emotívnu výzvu na doštudovanie  si kauzy. Vnútro vnútra by si však nemali nechať ujsť tí,  ktorí si myslia, že 80. roky boli len rokmi pankáčov a céčiek.
„Niekto zakričal svetlo... a bol koniec. Nič sa nekončí, stále to trvá, otázky sú otvorené,“ komentoval Vicen našu nedávnu históriu i vlastnú produkciu, po ktorej sa herci neprišli pokloniť. Divák  odchádza s hrôzou, že ešte aj v 80. rokoch sa diali podobné veci. Vyrovnanie sa s minulosťou nenastalo, zločiny sú už premlčané.


Zuzana Uličianska, SME, 3. 10. 2013

> reakcia Dušana Vicena: Ad: Pokrivené tváre aj masky eštebákov

 

Proces procesu procesom (SkRAT Bratislava)

Inscenace na motivy Kafkova Procesu, čteného prizmatem aktuální justičně-mafiánské situace na Slovensku, přichází s řadou narážek na současné kauzy, jako byl večírek slovenských soudců nebo parlamentní výstup předsedy Nejvyššího soudu a exministra spravedlnosti Štefana Harabina. Hned na začátku se navíc dočkáme svérázné "vaginální" interpretace Kafkovy povídky Před zákonem a o další taškařice není nouze, ostatně za myšlenku představení pokládám "to se dělalo v padesátých letech" – "no, však to není tak dávno".

Klasickou partičku ze SkRATu tentokrát doplnila i Jana Oľhová, ale jinak je vše při starém: v režii Dušana Vicena je inscenace sama i její scénografie fragmentarizovaná, doplněná působivými projekcemi a repetitivní hudbou; některé scénky vyjdou působivěji, jiné by se daly škrtnout. Absurdní humor je dotažený jako obvykle na nejvyšší míru, spojení (tentokrát) s relativní angažovaností tomu dodává bizarní rozměr. Dovedu si představit diváky, chápající kus výhradně vážně jako zásadní varování před rozvratem společnosti. Celek je zábavnou mozaikou o poměrech v banánové republice, proloženou řadou interních vtípků a literárních narážek. Leckteré pasáže jsou divadelně velmi půvabně zaranžované – za všechny zmiňme soulož při telefonování nebo pány soudce v sauně či vizuální hrátky na téma "spravedlnost je slepá". Pořád platí, že SkRAT patří k tomu nejzajímavějšímu v našich divadelních končinách.

Pozn. red.: text postu neovlivnila skutečnost, že režisér Dušan Vicen byl v Žilině autorovým festivalovým spolubydlícím.

Vojtěch Varyš, Nadivadlo, 26. 7. 2013

Vnútro vnútra (Divadlo SkRAT – Divadelná Nitra)

Slovenským zástupcem v cyklu Paralelní životy  20. století očima tajné policie, který pořádá festival Divadelná Nitra, je bratislavské avantgardní divadlo SkRAT, složené z herců-amatérů a produkující především roztodivné dadaistické taškařice. Už to je vypečené. A dobrá volba.

Tématem dvojinscenace Vnútro vnútra jsou v první části (scénář a režie Ľubo Burgr) žánrové obrázky z vnitřního fungování StB a v druhé (scénář a režie Dušan Vicen) osud zavražděného kněze a nepřítele režimu Ing. Coufala v roce 1981, který má rozsáhlé konsekvence do současnosti – tvůrci se jen v malé divadelní nadsázce obávají, že by mohli dopadnout jako všichni, kdo se o případ zajímali před nimi, a to nejen za totality, ale i za „svobodných poměrů“. I v nich totiž zmizeli různí lidé za podezřelých okolností; což přímo souvisí s nenarušenou kontinuitou komunistické a současné slovenské justice a bezpečnostních složek. Ostatně, Vnútro vnútra navazuje na předchozí SkRATovskou inscenaci Proces procesu procesom, o níž jsem psal zde.

V žertovné části č. 1 vidíme osud důstojníka StB a později náměstka ministra vnitra Jána Hanuliaka, který se sice kdysi zapletl do ošklivé vraždy, ale daleko větší potíže mu v rámci struktury způsobí politická nepevnost: „Nejde o toho utopeného chlapce, ale ten osmašedesátý bude problém. Někoho si musel pořádně nasrat,“ říká mu kolega. Nakonec všechno dobře dopadne a Hanuliak smí odjet i na soukromou cestu do SSSR, totiž na „zahraniční rekreaci na pozvání předsedy KGB“. Do toho několik úryvků z pamětí Zdeňka Mlynáře, smířlivý projev Václava Havla a nesmiřitelný, přesto však velmi sympatický projev Petra Cibulky. Dílko velmi minimalistické, v momentech soustředění na interní hry v rámci struktur tajné policie i mimořádně zajímavé a zábané. Tradičnímu SkRATovskému „anti-herectví“ vycházejí pokřivené figury v zákulisí dějin velmi vstříc.

Vicenova polovina je podstatně divadelnější, za pomoci dotáček, masek a dýmů („prečo z toho robíme kabaret“) vede režisér působivou paralelu s Hamletem – a nepřímo tak dokazuje smysl dokumentárního divadla – co si o naší minulosti nedokážeme říct otevřeně, můžeme ztvárnit alespoň oklikou mělecky. Příběh rekonstruuje pozrozuhodný osud faráře Coufala a především zmarněného vyšetřování jeho násilné smrti. „Vyšetřování v 80. letech případ uzavřelo jako sebevraždu. Ale můžeme věřit výsledkům vyšetřování v 80. letech?,“ ptá se z filmového záznamu Robert Roth. A pokračuje: „V 90.letech bylo vyšetřování obnoveno a posléze uzavřeno se stejným výsledkem. Ale můžeme věřit vyšetřování v 90. letech?“

„Kdyby se mi něco stalo, vzkazuji generální prokuratuře, že nemám v úmyslu spáchat sebevraždu,“ píše novinář Marcel S. ještě v roce 1993. Nebylo mu to nic platné; o pár dní později zmizel ve Vysokých Tatrách a jeho tělo se nikdy nenašlo. Stejný vzkaz vysílají tvůrci inscenace: a do efektního ticha se nakonec nejdou ani uklonit.

Vojtěch Varyš: Nadivadlo, 1. 10. 2013

Žilina snů a skutečnosti

Troška avantgardy v parném létě nikoho nezabije. To si už před pěti lety řekli v Žilině, a tak se koncem července každoročně koná v kulturním uzlu Stanica Žilina-Záriečie festival "odvážného diváka" KioSK. I letos to byla skvělá zábava: nechyběly akty, současná opera, dechovka, tanec ani slovenská mafie.

Žilina je zvláštní město s neopakovatelnou atmosférou a komplikovanou historií. Ze stanice Žilina-Záriečie kdysi odjížděly transporty se slovenskými Židy, v roce 1945 tu pak byla vybudovaná nová nádražní budova, která postupně přestala být využívána a chátrala, navzdory tomu, že tu pořád zastavuje lokálka směrem na Rajec. V roce 2003 se železniční zastávky chopili Marek Adamov a jeho kolegové ze sdružení Truc sphérique a založili tu kulturní středisko, pojmenované jednoduše Stanica.

Kupodivu se toho do malého nádražního domku vešlo celkem dost: bar s kavárnou, malá galerie, komorní divadelní sál, několik ateliérů a kanceláří. Postupně přibyla zahrada, kam se přes léto soustřeďuje další dění a kde pod stromy vyrůstá stanové městečko, a hlavně druhý sál, vystavěný z bedýnek od piva a balíků slámy. Funguje skvěle. A celé to stojí pod kruhovým dálničním nadjezdem zvaným Rondel. A světe div se, má to skvělou atmosféru. Dnes je Stanica Žilina-Záriečie jedním z nejvýznamnějších center alternativní kultury na Slovensku, produkuje vlastní věci, poskytuje rezidence umělcům, provozuje celoroční program. Jedním z jeho jistot je letní festival slovenské avantgardy KioSK, který se po šesté konal letos 25.-28. července.

Byl jsem na něm už před lety, a jsem po letošní návštěvě rád, že nejenže neslevil ze své dramaturgické výlučnosti a divácké náročnosti, ale že si získal také publikum - všechny produkce byly natřískané a část zklamaných zájemců zůstala před dveřmi, festivalová zahrada žila dlouho do noci diskusemi, doprovodným programem i nevázanou zábavou. Nápadně se zvýšil počet mladých rodin, kočárků a těhotných žen. Jak poznamenal jeden kolega, i alternativní publikum prostě stárne. Na druhou stranu, díky čerstvým přírůstkům v podobě novorozeňat také mládne. Část produkcí rozrůstajícího se KioSKu (však také na Stanici chystají vybudování ještě třetího divadelního sálu) se letos konala také ve Studiu Městského divadla v Žilině. To sídlí ve fantaskní budově z roku 1942, vybudované podle vzoru italské fašistické architektury. Navzdory mramoru v něm dokáže být v létě pořádně horko. Městské divadlo pod vedením Eduarda Kudláče má jedinečný program i v rámci stálého repertoáru. Zřejmě jde o jediné divadlo v celé bývalé federaci, jehož dramaturgie spočívá výhradně v současných textech a autorských projektech.

Městského divadla se však KioSk netýkal. Hlavními hosty jsou už tradičně tanečník Jaro Viňarský, hudební skladatel Marek Piaček a bratislavské divadlo SkRAT.

SkRAT v čele s Dušanem Vicenem přivezl nejnovější inscenaci Proces procesu procesom, založenou na Kafkově románu Proces (ve svérázné "vaginální" interpretaci zmiňuje také původně samostatnou povídku Před zákonem), ale především na aktuálních poměrech ve slovenské justici, které komentuje s nevybíravým černým humorem a s citem pro absurdní situace.

"To se dělalo v padesátých letech," namítá jedna nebohá oběť. "Však to není tak dávno," odpovídá jí jeden z cynických soudců. Právě hovory mezi zhýralými soudci a právníky obecně, ať už v úřadu nebo v sauně, patří k nejlepším momentům představení. Ocenit je třeba řadu odkazů a narážek na aktuální kauzy, od "večírku slovenských soudců", ironizujících devínský masakr, po skandální výroky tehdejšího ministra spravedlnosti a nynějšího předsedy Nejvyššího soudu. Inscenace SkRATu bývají z principu fragmentarizované, se silnými i slabým momenty a jako celek působí poněkud neústrojně; herci mívají problém se srozumitelností, i tentokrát to však stálo za to.

Viňarského Animalinside je dynamická show o "zvířeti v nás", napínající divákovy nervy k prasknutí - hlavně v úvodní části. Jaro Viňarský a jeho sparring partner Marek Menšík si pohrávají se stereotypy, jež spojujeme s lidskou nahotou nejen na jevišti. Animalinside patří k událostem sezony a již si stačilo odnést řadu ocenění.

Nahota hrála hlavní roli také v nejnovějším projektu "první dámy slovenské avantgardy" Slávy Daubnerové Untitled. Jednoduché sólo, operující s fotoaparátem a dekadentními prvky zvířecích kůží, pojednávalo o americké fotografce Francesce Woodman, která se proslavila autoportréty a především akty. Nahá, lascivně i upjatě oblečená Daubnerová střídá polohy a pózy a inspiruje divákovu fantazii, ve zvláštním poklidu zpřítomňuje tichou atmosféru ateliéru a umělkynino soustředění, v čemž jí pomáhají i autentické citáty ze zápisků fotografky. Je to vlastně narcistní podívaná, která pojednává především o samotné dvojjediné performerce/režisérce, spíš než o Francesce Woodman, a jde spíš o instalaci než o divadlo. I tak - nebo i proto - velký zážitek.

K vrcholům přehlídky patřila současná opera Marka Piačka a Stana Beňačky Král duchů, Štós, provedená s Dechovým orchestrem Štós. Hříčka - využívající všechno možné, od Goetheho básně, již cituje v názvu, přes Michaela Jacksona po Rammstein - pracuje především s četnými operními klišé. Do důsledků dovedená legrácka, která tentokrát (Piaček a Beňačka leckdy vystupují jen ve dvou) měla v pravdě monumentální rozměry, neboť několik žertéřů doplnil i zmíněný třicetihlavý orchestr. Král duchů je ukázkou toho, jak má parodie vypadat.

Česko reprezentovala na festivalu režisérka Petra Tejnorová se svým minimalistickým filmem Kniha o plánu, odkazujícím k Mistru Sunovi i Bélu Tarrovi, a kolektivnímu představením Edge, vyrovnávajícím se - kupodivu vtipně, nesentimentálně a důstojně s fenoménem staří v umění. Vysloužilí tanečníci a performeři v čele s neodolatelným hercem Jánem Sedalem bilancují svou minulost i současnost.

Zřejmě největší diskuse vyvolalo vystoupení divadelního seskupení D´Epog. Drzou inscenaci 121 režíroval Lucia Repašská, která se v roli Režisérky účastní i repríz, neb v nich má podstatnou a ne zrovna příjemnou roli. Provokativní divadlo si hraje s očekáváním diváků a divadelními zvyklostmi, nečiní tak ovšem poklidnou po srsti hladící zábavou, ale zhusta nepříjemnou sérií zážitků, jež by si možná mnozí diváci odpustili - mezitím dokáží být herci z D´Epogu úlevně zábavní. Jedině jako celek to ale dává smysl. Však se také klíčová myšlenka performance "bez dramaturgie není odpovědnosti" stala mottem letošního ročníku KioSku a tématem festivalových seminářů.

KioSK byl nejenom malou přehlídkou velkých divadel; ale i důkazem, že divadelní léto se dá trávit i po čertech jinak než na produkcích Letních shakespearovských slavností.

 

Vojtěch Varyš, Týden, 29. 7. 2013

PlusMínus Procesu, procesu a procesu v SkRATe

Politické divadlo u nás nemá bohvieakú tradíciu. O to viac poteší politická inscenácia s vyššími cieľmi. V SkRATe skĺbili reálne citáty politikov, Kafkov román a svoju osvedčenú poetiku. Je ale cieľom politického divadla aby ma potešilo? Vo svojom hodnotení spravodlivosti nechceli byť ani Skraťáci ani spravodliví, skôr vtipní. Je Proces procesu procesom naozaj politickou inscenáciou alebo "iba" politickou estrádou na tému sudcovia? Bude divák po predstavení angažovaný?

Politické divadlo

+ Aktuálna téma: To, že skraťáci zvolili dobrú tému, sa ukázalo aj na práve skončenom festivale Nová dráma. V záplave pamäťspytujúcich inscenácií bol práve Proces procesu procesom svetlým bodom dneška. Autori sa nepýtajú, prečo či odkedy niečo nefunguje, ani kto je prvotne zodpovedný za súčasný stav. Priamo a bez alibistických metafor hovoria o slovenskom súdnictve tu a teraz.
+ Humor: Divadelníkom zo SkRAT nemožno uprieť silný zmysel pre humor. A keďže humor je momentálne najúspešnejšou zložkou slovenskej verejnej opozície (Shooty, Cynická obluda...), je prirodzené, že aj v divadelnej politickej opozícii bude výrazným práve zosmiešňovanie slovenskej politickej scény. A to sa SkRATu určite darí.
+ Intertextualita: Aj na svojich stránkach uvádzajú inscenátori diela, z ktorých citovali. Avizovaná voľná inšpirácia Kafkom je naozaj voľná. A to v tom najlepšom zmysle slova. Na niekoľkých úrovniach vidíme Jozefov K., ktorí sa snažia dopracovať keď už nie k spravodlivosti, tak aspoň k procesu. Na druhej strane sledujeme skupinu apatických sudcov. Aj tak slepá spravodlivosť nie je považovaná za súčasť ich práce, dopredu ich ženie skôr samotný fakt, že sú zamestnaní ako sudcovia. A musia teda súdiť.

Estrádne vystúpenie

- Dĺžka: Proces procesu procesom je naozaj príliš dlhé predstavenie. Nebol by to možno problém, ak by autori mali za tie dve hodiny čo divákovi povedať. Témy v jednotlivých (hoci dobrých) skečoch sa opakujú. Približne od polovice sa divák už nič nové nedozvie a jeho pozornosť začne klesať. Nie nadarmo bývajú v divadlách a školách prestávky.
- Poetika: Keď divák pozerá na Proces, procesu procesom, môže sa mu právom zdať, že toto už videl, ale akosi inak. Štýl humoru, vizuálne spracovanie, použité charaktery, to všetko už niekedy v SkRATe bolo. Mnoho paralel by sme našli aj s oceňovanými Napichovačmi a lízačmi. Len téma je iná. Jasná poetika divadla SkRAT je pre nového diváka vždy niečím iným, než videl dovtedy, pre ostrieľaného divadelníka je ale len recykláciou starších vecí.
- Názor bez názoru: Už som spomenul, že celá úspešná slovenská verejná opozícia funguje na internetovom humore. Občianski aktivisti podliehajú neustálemu štiepeniu. Väčšina z nich sa už nemôže ani štiepiť, pretože zostali sami. Jediné, čo všetkých spája sú vtipné facebookovské statusy, ktoré si z toho či onoho uhla uťahujú z politických prehmatov našich pohlavárov. Bohužiaľ aj Proces procesu procesom má tendenciu byť iba vtipným statusom na účet našeho súdnictva.

Slovenská verejnosť vie, že súčasné politické spičky sú smiešne, netuší ale čo to znamená v dôsledkoch a nie je dostatočne angažovaná, aby s tým niečo robila. A rovnaká je aj inscenácia Proces procesu procesom. Vtipná, zábavná, nekorektná a estrádna. Ale vďaka Bohu, že ju máme. Posunula slovenské divadlo o ďalší krôčik bližšie k realite a hlavne k súčasnosti.

Matej Moško, MLOKi, 22. 5. 2013

Kafkov Proces: všetko, čo poviete, bude použité proti vám

Pred 130 rokmi sa narodil jeden z najvplyvnejších spisovateľov 20. storočia Franz Kafka. Jeho román Proces patrí k najdôležitejším svetovým literárnym dielam vôbec.

Možno ste to už pocítili na vlastnej koži. V kolobehu každodenných starostí sa dostanete do situácie, ktorú musíte riešiť s úradmi a štátnou mocou. Nejde to, mašinéria je dokonalá, inštitúcia mocnejšia ako občan. Ste presvedčený, že ste sa nijako neprevinili, že možno len niekde nastal omyl, ktorý sa dá vysvetliť. Pokúšate sa o to, no nedá sa.
Narážate na čudesný výklad čohosi, čo okolo vás zrazu vzniklo. Ste prípad. Dožadujete sa spravodlivosti, no akoby ju zakliali. Deje sa niečo absurdné. To je stav, keď sa cítite ako Josef K.

Vážny predmet konzumu
Čochvíľa to bude sto rokov, čo po nemecky píšuci spisovateľ židovského pôvodu žijúci v Prahe dopísal svoj slávny román. Vlastne, nedokončil ho. Rukopis Franza Kafku (1883 - 1924) ostal bez názvu, pomenoval ho až autorov dlhoročný spoločník a vydavateľ Max Brod podľa poznámok v Kafkovom denníku, kde sa v súvislosti s dielom objavoval názov Proces.
Pôvodne nemal vôbec vyjsť, autorovým predsmrtným želaním bolo nevydané „škrabanice“ spáliť. Nestalo sa, Max Brod, ako sám hovorí, vo veľkom súboji so svojím svedomím Proces spolu s ďalšími Kafkovými písačkami vytiahol do sveta literatúry.
Spočiatku panoval názor, že jeho dielam nebude mimo Prahy rozumieť nikto. Opak sa stal pravdou. Boli preložené do všetkých jazykov, čitateľský záujem o ne stále neutícha a spolu s autorovou osobnosťou sú dlhodobo vážnym predmetom konzumu.
V rebríčku sto najdôležitejších kníh 20. storočia, ktorý uverejnil francúzsky denník Le Monde, predstihli Kafkov Proces iba Camusov Cudzinec a Proustovo Hľadanie strateného času. Rukopis románu dala Brodova spolupracovníčka v roku 1988 vydražiť a odvtedy je uložený v Literárnom archíve v nemeckom mestečku Marbach.
Proces bol napísaný po nemecky a prvý raz vyšiel v roku 1925, rok po autorovej smrti (v slovenčine až o takmer štyridsať rokov neskôr). Autor ho napísal v čase, keď sa schyľovalo k prvej svetovej vojne a západný svet strácal spoločenské istoty a ideály. Vnikol do nich ako prvý hlboko a prirodzene práve tým, že „odhalil bezmocnosť a bezradnosť človeka, ohrozeného zvonka i zvnútra démonmi úzkosti a odcudzenia,“ píše literárny vedec Július Paštéka.

Franz Kafka (1883 – 1924) - Narodil sa v Starom Meste v Prahe v rodine židovského veľkoobchodníka s galantériou. Mal dvoch bratov, ktorí zomreli ako deti, tri sestry sa stali obeťami nacistického teroru. S otcom nevychádzal dobre, čo ovplyvnilo jeho detstvo aj dielo. Počas štúdia práv na Karlo-Ferdinandovej univerzite sa stretol s Maxom Brodom a ich priateľstvo trvalo až do Kafkovej smrti. Podľa jeho slov bol vždy usmievavý a láskavý, len sa príliš podceňoval. Mal komplikovaný vzťah so ženami, napriek tomu nadviazal s viacerými vzťah (Felice Bauerová, Julie Wohryzková, Milena Jesenská, Dora Diamantová). Po štúdiu sa zamestnal v poisťovni ako koncipient, neskôr tajomník. V roku 1917 ochorel na tuberkulózu, zotavoval sa na mnohých miestach v Česku, Nemecku aj na Slovensku (v Matliaroch). Po smrti ho preslávili diela Proces, Zámok, Premena, Opis jedného zápasu, List otcovi či Amerika.

Pred dverami zákona
Prokurista banky Josef K. je sebavedomý, slušne vystupujúci a pekný mladý muž. So ženami to zatiaľ rieši len pokusne, svoj čas venuje predovšetkým práci, črtá sa pred ním sľubná kariéra. V deň jeho tridsiatych narodenín ho skoro ráno prekvapia v jeho prenajatej izbe dvaja úradníci. Bez vysvetlenia ho obvinia, musí sa podrobiť výsluchu. Môže sa stále pohybovať na slobode, a tak sa nič netušiac pokúša objaviť príčinu svojej situácie.
Hoci je presvedčený o svojej nevine, zamotáva sa do vlastnej pavučiny úvah a správania, lebo od chvíle zatknutia je všetko, čo urobí alebo povie, dokonale použité proti nemu. Naráža na konkrétne aj abstraktné priestory gigantickej prázdnoty a osamotenia. Sú plné neznámych ľudí, lživých asociácií, falošného svetla, špinavej temnoty, desivého neporiadku. Prenasledujú ho nelogické situácie, ktoré však do seba nebezpečne zapadajú. Absurdné súvislosti ho trápia, zneisťujú, až napokon, zlomený, začína veriť vo svoju vinu.
Jeho prípad sa vôbec nevyvíja dobre, oznamuje mu väzenský kaplán a rozpráva známe podobenstvo o vrátnikovi. Vrátnik stráži dvere do zákona a hoci sú otvorené pre všetkých, odmieta doň vpustiť muža, ktorý sa toho dožaduje, s výstrahou, že za dverami sú ďalší, ešte mocnejší vrátnici. Muž čaká pred dverami zákona dlhé roky, počas ktorých cez ne nikto nevstupuje. Až keď je na pokraji smrti a nevládze nimi prejsť, zisťuje, že boli určené len preňho. Nezmyselne fungujúci súdny systém ostáva aktuálnou paralelou až dodnes.

Tisíce procesov
Príbeh románu sa dá interpretovať na tisíce spôsobov. Stal sa inšpiráciou mnohých ďalších spisovateľov, motívom umeleckých diel, predlohou desiatok divadelných spracovaní. Najviac ho asi preslávil francúzsko-taliansko-nemecký koprodukčný film z roku 1962. Americký režisér Orson Welles nakrútil svoju verziu ako čiernobiely mysteriózny triler a do hlavnej úlohy obsadil mladého Antonyho Perkinsa, vtedy už skúseného herca z Hitchcockovej série filmov Psycho. Po jeho boku si v Procese zahrali aj Romy Schneider, Jeanne Moreau, Fernad Ledoux, Maurice Teynac.
Sám režisér a scenárista Orson Welles sa objavil v role zákerného advokáta a nahovoril vo filme jedenásť hlasov. Tvrdil, že je to jeho najlepší film. Hoci sa od literárneho originálu všeličím líši, výdatne zachytáva hrozivo šedivú, hlbokomyseľnú kafkovskú atmosféru, podchytenú hudbou Jeana Ledruta. Vyniká strhujúcimi zábermi, výtvarne impozantnými scénami v interiérovom aj exteriérovom prostredí (ktoré sa inak nakrúcali v ateliéroch v Bologni a Záhrebe).
Druhým, nemenej zaujímavým filmovým spracovaním je Proces, ktorý o tridsať rokov neskôr nakrútil britský režisér David Hugh Jones. V adaptácii, ktorá sa odohráva v Prahe a verne sa drží originálu, si okrem hviezd ako Kyle MacLachlan, Antony Hopkins, Alfred Molina, zahrali aj českí herci Ondřej Vetchý, Valerie Kaplanová, Václav Jakoubek, Jiří Schmitzer či Klára Jandová.
Ak chcete vedieť, ako sa tejto kafkovčine darí v našich divadelných končinách, tak to skúste v pražskom Divadle komedie. Tu naštudovali Proces v roku 2007, hneď získal prestížnu Cenu Alfreda Radoka a stal sa inscenáciou roka. Na Slovensku tento rok vznikla pozoruhodná inscenácia Proces procesu procesom v bratislavskom divadle SkRAT.

Proces (úryvok)
Jeho pohľad sa zastavil na poslednom poschodí domu susediaceho s kameňolomom. Ako keď sa rozbreskne svetlo, tak sa tam rozleteli okenice istého obloka, akýsi človek, slabý a útly v tej diaľke a výške, vyklonil sa prudko ďaleko dopredu a ešte ďalej vystrel ramená. Kto to bol? Priateľ? Dobrý človek? Ktosi, čo mal s ním súcit? Ktosi, čo chcel pomôcť? Bol to jednotlivec? Boli to všetci? Bola ešte nejaká pomoc? Boli námietky, na ktoré sa zabudlo? Zaručene, boli. Logika je síce neochvejná, neodolá však človeku, čo chce žiť. Kde je sudca, ktorého nikdy neuzrel? Kde je vysoký súd, ku ktorému sa nikdy nedostal?
(Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry v Bratislave, 1964, preklad Zoltán Rampák)

Eva Andrejčáková, SME, 27. 6. 2013

 

Súdne bahno na špici morálnej krízy

Súbor divadla SkRAT má za sebou nepokojné obdobie. Neúspešný boj o dlhoročný domov v bývalom klube Véčko, akútne hľadanie nového priestoru, rekonštrukciu a zabývanie sa v podzemí domu YMCA, no a po všetkých prevádzkových eskapádach konečne i premiéru novej inscenácie. Tú možno chápať aj ako nepriamu divadelnú odpoveď na trpké skúsenosti s neslávne známym výberovým konaním. Divadlo SkRAT totiž v inscenácii Proces procesu procesom (Pôjdeš do basy? Hajzel!) volá po spravodlivosti. Síce sa ich novinka prezentuje predovšetkým ako voľná adaptácia románu Proces, oveľa viac ako v Kafkovom najznámejšom diele sa však vŕta v špine dnešného slovenského súdnictva, ktoré bezočivo tróni na špici morálnej krízy celej spoločnosti. Podobne ako biblický Abrahám, inscenačný tím režiséra Dušana Vicena v nej márne hľadá aspoň desať spravodlivých a správne sa pýta, aký boží trest stihne tú našu slovenskú Sodomu.

Nejde pritom o otvorenú kritiku aktuálnych justičných káuz. V jednotlivých scénických klipoch Procesu vystupujú rozličné archetypálne kreatúry, ktoré si bezohľadne hrabú na malom slovenskom piesočku – arogantná a samoľúba sudcovská oligarchia, právnici bez chrbtovej kosti, či „prostáčikovia“, ktorí radšej nikdy nič nevideli ani nepočuli. Každý sa tu skrátka potrebuje akurát „najesť, napiť a vyprdieť“, v opačnom prípade budú padať hlavy. Šepká sa tu, že za mafiánskymi praktikami v tomto tzv. „právnom“ štáte stojí pravdepodobne istý Fúzatý, tí mocnejší si z neho však už ale robia akurát dobrý deň. Práve podobnými skrytými odkazmi sa skRAT-áci vyjadrujú o aktuálnom úpadku nášho štátu, čím sami spoluvytvárajú smutnú paralelu s bývalým cenzúrou pošpineným režimom. Inscenácia je teda ďalším pokračovaním dlhodobej dramaturgickej snahy SkRAT-u reflektovať duševnú vyprázdnenosť spoločnosti tretieho milénia. Podobne ako v Mŕtvych dušiach či Napichovačoch a lízačoch, i tu veští režisér Vicen atmosférou beznádeje ľudstvu len čierno-čiernu budúcnosť. Jeho neveselý labyrint krivých zrkadiel, kde nám doprostred čela kvapká voda a v ušiach nám nepríjemne píska (hudba Rado Chrzan, Dušan Vicen), predsa nápadne pripomína svet Franza Kafku. Svoju krížovú cestu za rezignáciou, prispôsobením sa a v najhoršom prípade i smrťou si tu vyšliape hneď niekoľko Jozefov K. Inscenácia pritom poukazuje na alarmujúcu kuriozitu – spravodlivými ostali dnes už len indivíduá ako investigatívna novinárka či spravodlivá sudkyňa. Páni, gendrová nekorektnosť voči „slabšiemu“ pohlaviu pritom určite nie je náhodná!

Nedôverčivé postavy tu medzi sebou nedokážu nadviazať iný než formálny vzťah, pričom tento aktuálny sklon k medziľudskej izolovanosti režisér zaujímavo prirovnáva k dobrovoľnému vnútornému väzeniu pomocou monologických telefonátov za klaustrofobickým plexisklom. Scénograficky však ide inak o tradičný skRAT-ovský princíp rozčlenenia javiska do niekoľkých plánov – v tomto prípade priestor kúskujú okrem projekcie i svietiace praktikáblové stolíky a otočné zrkadlá, s ktorými špicli sudcovského aparátu rozohrávajú osvedčený kancelársky chaos. Pochybné súdne mechanizmy ďalej inscenátori dovádzajú ad absurdum nielen grotesknými konverzačnými scénkami, ale aj prelínaním súčasnosti s apokalyptickou víziou odľudštenej budúcnosti, v ktorej sa za trest budete musieť napríklad „vysťahovať z vlastného tela“. Podobných momentov je v Procese ale veľmi málo a tak inscenácia vytvára skôr akési rozpačité „bezčasie“. Nepomáha už ani pomaly klasická mrakodrapová projekcia Borisa Vitázka, ktorá stojí aj padá na nie príliš duchaplnom nápade s jazykovými variáciami mena Jozef K. Celkovo však Proces so svojimi scénografickými ornamentmi (svietiace stolíky, matrixové tiene) na významovo bohatšiu a dynamickejšiu scénu Napichovačov a lízačov nestačí.

Pre aktuálnu naliehavosť výpovede, originalitu a spoločensko-kritickú hodnotu nemá možno Proces procesu procesom na Slovensku ani konkurenciu. Ale ako už bolo naznačené, inscenácia nežaluje všadeprítomnú vládu bezcitnosti, prospechárstva a agresívneho primitivizmu vždy divadelne najelegantnejším spôsobom. Inscenácia pritom najviac trpí sklonom zamotávať sa do nekonečných ale hlavne nerozvíjajúcich sa dialógov. Chápem snahu upozorniť na dnešný fenomén deformácie jazyka, no práve takéto scénické „slučky“ vystavané na jedinom nápade, nakoniec topia i výstižné situácie ako napríklad vox populi s mikrofónom či rímsku saunu. Na ich konci sa už okrem postáv i ja musím spýtať: Aká bola vlastne tá otázka? Na údernosti uberá ďalším klipom okrem spomínanej urozprávanosti aj rozpačitá pointa (napr. grcanie do ksichtu), vlažný humor, klišé (zrkadlá, streľba do vzduchu), či ľahko prekročená hranica mravokárnosti (nešťastný osud nevinnej zneužitej slečny alias zneužitie personifikovanej spravodlivosti či výstražný prst možného posmrtného súdu). Do rozpakov privádza aj drobná kostra, ktorá v elektrickom kresle náhle strieda odsúdeného Jozefa K. Ako z béčkového hororu vystrihnuté obskúrne memento mori tak akurát zbytočne uškodila záveru. Na základe fotografií z inscenácie je očividné, že mnohé scénické „čísla“ sa do finálnej verzie ani nedostali, no dramaturgické prečesanie by teda možno i dnes stálo za zváženie.

Nemožno ale nevychváliť početné výborné momenty. Polonahí pupkatí sudcovia (Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Milan Chalmovský a Vlado Zboroň) sa v spomínanej saune ovievajú namiesto vavrínom len obyčajnými vetvičkami ihličia, na krkoch im pritom sťa svätožiara svietia neodmysliteľné naškrobené biele golieriky. Nohy obesenca sa zas ako výstraha i memento hompáľajú nad hlavou angažovanej novinárky (Jana Oľhová), ktorá sa chystá uverejniť kritický článok. No a samozrejme brilantný a veľavýznamný fór so slnečnými okuliarmi, ktorý si už pravdepodobne zapamätám do konca života. Podrobnosti pre budúcich divákov bratislavského SkRAT-u radšej neprezradím.
Tradične civilní interpreti zo SkRAT-u potvrdili v najnovšom projekte svoju povesť výborných pozorovateľov okolia. Ich slizkí sudcovskí papaláši či profesionálne deformovaní právnici vystihujú primitívne bahno naoko sofistikovanej spoločnosti, ktoré živí konformizmus obyčajných ľudí z ulice. Obzvlášť zábavná no i mrazivo nebezpečná je práve spomínaná partička sudcov, a to predovšetkým výborná kreácia usmiateho agresora v podaní Ľuba Burgra. K jadru skRAT-áckeho ženského ansámblu (štandardne kvalitná Inge Hrubaničová a Dana Gudabová opäť v polohe typovo presnej konformistickej matróny) sa v Procese pridala i čerstvá členka Činohry SND Jana Oľhová, na ktorú sa po odchode z Martina snáď môžeme tešiť i v ďalších bratislavských nezávislých projektoch. Z hľadiska hereckej etiky má herečka stále čistý štít, a tak si pokojne môže uťahovať zo svojich hereckých kolegýň v Ballekovom Kukurovi, v Procese je zase presvedčivou morálnou autoritou ako novinárka hľadajúca spravodlivosť. Napriek tomu, že Oľhová obyčajne javisku dominuje, a to nielen ako komička, v SkRAT-e sa možno trochu príliš ohľaduplne drží v úzadí. Vďaka citlivejšej práci hercov s časovaním jednotlivých situácií bolo oproti predpremiére na premiére cítiť výrazné zlepšenie predtým ťarbavého tempo-rytmu, čím sa sprehľadnila kontinuita jednotlivých epizód a zvýraznila sa i sila výpovede. Práve tento kvalitatívny posun dokazuje, že inscenátori majú vďaka manipulovateľnému textu a nechronologickej kompozícii vývoj inscenácie ešte stále vo svojich rukách. Chýbajúce stiesňujúce mrazenie je preto možno len otázkou času. Správne drzý Proces procesu procesom (Pôjdeš do basy? Hajzel!) je aj napriek krkolomnému názvu apelatívnym a výsostne zmysluplným divadlom, ktoré hádam nejednému pochybnému funkcionárovi ešte vzbúri krv.

Kol. autorov: Proces procesu procesom (Pôjdeš do basy? Hajzel!) 
scenár, réžia, scénografia D. Vicen vizuálna spolupráca B. Vitázek hudba R. Chrzan, Ľ. Burgr spoluautori textov a účinkujúci V. Bednárik, Ľ. Burgr, V. Kasalická, I. Hrubaničová, M. Chalmovský, D. Gudabová, J. Oľhová, V. Zboroň premiéra 25. február, Divadlo SkRAT, A4 – nultý priestor, Bratislava

Dominika Široká: Súdne bahno na špici morálnej krízy, kod 04/2013, s. 25 – 28

Divadelný proces so slovenskou justíciou

Iba málo slovenských divadiel reflektuje aktuálne spoločenské témy. Väčšinou ide o „alternatívne“ súbory so stálym a náročnejším publikom, ktoré je verné poetike divadla. Neduhy súdnictva si „podalo“ bratislavské divadlo SkRAT, ktorého inscenácia Proces procesu procesom (Pôjdeš do basy? Hajzel!) je aj dramatizáciou čiernych miest slovenskej justície.

Inscenácia sa začína veľkolepo. Štyria sudcovia Najvyššieho súdu sa zabávajú na bujarej párty, nasadzujú si slúchadlá proti hluku, aby nakoniec jeden z nich vytiahol nefunkčný samopal a začal ním okolo seba strieľať, imitujúc vraha z bratislavskej Devínskej Novej Vsi. Odvolávok na realitu je viac. V divadelnej hre vystupuje aj filmárka, ktorá nakrúca sudcov do svojho filmu, alebo novinárka, ktorá je na stope veľkého justičného škandálu.
Proces procesu procesom je vystavaný rovnako ako väčšina inscenácií divadla SkRAT – ide o prelínajúce sa epizódy rôznych „dejových“ línií. Je nositeľkou nielen metaforických významov, ale defilujú v nej aj absurdné motívy a priame odvolávky na román Proces od Franza Kafku.
Najsilnejšia je scéna zastrašovania sudkyne, ktorá nerozhodla tak, ako mala, v dôsledku čoho prišla nielen o byt, ale aj o duševné zdravie. Psychický teror, ktorý voči nej jej bývalí kolegovia vyvíjajú, sa končí zúfalým pokusom dovolať sa na políciu, ale telefonát je presmerovaný na jedného z útočníkov. Justícia a polícia sa predsa rýmujú...
V úlohe sudkyne podáva sugestívny výkon herečka Ingrid Hrubaničová, ktorá v jedinom zašeptaní obsiahne tragiku svojej postavy. Úspornosť prejavu a cielený dôraz na slová umožňujú Hrubaničovej pointovať skrytý význam situácií, ktorými táto jazykovedkyňa a spisovateľka prepláva s obdivuhodnou hereckou ľahkosťou. Výborná je aj hosťujúca herečka Jana Oľhová, ako i celé pánske osadenstvo na čele s Ľubomírom Burgrom, ktoré hrá – ako vždy – uvoľnene a s pasiou.
Inscenácii by pomohla ruka dramaturga či dramaturgičky, ktorí by opakujúce sa motívy zredukovali a niektoré situácie viac vypointovali. Bez dramatického konfliktu tak napríklad ostane kritická poznámka sudcu v smútočnej reči pre kolegu, ktorá môže do divadelnej situácie priniesť zvrat, ale neprinesie ho.
Inscenácia Proces procesu procesom otvára znepokojivé morálne a spoločenské témy a kladie mnohé otázky, ktorých odpovede sú často nejednoznačné. Jej uvedením sa divadlo SkRAT nepasuje za sudcu slovenskej justície, iba nám pripomína aj našu vlastnú zodpovednosť za chod tohto štátu!

Peter Scherhaufer, .týždeň 15/2013, 8. 4. 2013 

Aliterácia pokrivenej spravodlivosti

NOVÁ INSCENÁCIA DIVADLA SKRAT „PROCES PROCESU PROCESOM (PÔJDEŠ DO BASY? HAJZEL!)“

Jazyková figúra samotného názvu, ktorá odkazuje na Kafkov existenciálny román, sa pohráva so zdvojením (alebo strojením?) významu samotného slova „proces“. Proces môže byť stavom neustálej premeny v širšom zmysle alebo celkom konkrétny proces justičný. Ak sa tieto dva významy dostanú do ostrého konfliktu, spravodlivosť sa svojvoľne mení na manipuláciu. Slovná hra je výrazom mašinérie tlaku moci, ktorá pokojne zomelie privilegovaných spolu s obyčajnými. Divadlo SkRAT ide ešte ďalej a okrem evidentných odkazov na vážne celospoločenské kauzy posledných rokov z prostredia súdnictva, ktoré vyplávali na povrch, reflektuje aj mediálny obraz spoločenskej pretvárky. Centrom týchto udalostí vo vizuálnej projekcii nekonečného mesta ako labyrintu otvorených a zatvorených dverí, kde sa dá len s ťažkosťou dopátrať spravodlivosti, je symbol Jozefa K. Syndróm obete spoločnosti sa vyrovnáva s krehkou líniou útočnej arogancie. Jozef K. (alebo Joseph, Józa, Jossua..., ad Vitázek) je stratený vo svetle nezrozumiteľnosti jazyka a vlastnej identity zápalom odpovedať (si) na každú z možných a nevyslovených otázok. Množina ich obrovského množstva niekedy vedie k zmršťujúcemu sa pudu sebazáchovy. Inscenácia napriek tomu a práve preto asociuje škáru hrdinnosti v otázkach spravodlivosti v každej z ponúkaných hereckých príležitostí. V momentoch, kedy človek – investigatívne pátra na vlastnú päsť, domáha sa poznať pravdu, nech je to už čokoľvek zvrhlé (Oľhovej žurnalistický apel) – vo svojej prostote a skromnosti si chce zachovať čistú dušu (Zboroňov malokarpatský ujko s pávom) – zastáva sa a chráni svojich blízkych, aj keď je mu napľuté do ksichtu (Gudabovej materinský dotyk) – odhalí niečo krehké a bolestné zo seba (Hrubaničovej lístok vo vetre uprednostnený pred ľudskými vecami a bezmocnosť) – ostáva bez tváre, bez mena a bez slov (Kasalickej pokrivené telo bez duše) – nájde odvahu priznať sa a niesť za to dôsledky (Chalmovského exekučný príkaz na vlastné telo, ktorý načína odseknutý prst) – vystúpi z radu (rady) aj za cenu nepohodlnosti opatrení (Bednárikove 3 mesiace pre smrťou) – a konečne, povie otvorene a bez zábran, čo si o tom myslí (Burgrov „vypnitodopiče“ exaltovaný vzdor). Kafka nie je čierno-biely, ako by sa niekedy slovenskému divákovi mohlo núkať. Motív zúfalej snahy o východisko prestupuje svet hyenistických vykorisťovateľov, manipulátorov, demagógov, biele goliere a kriminálnikov bez toho, aby prestali byť ľuďmi. Neviem, či je príliš trúfalé označiť Vicenov režijný zámer za angažovanú snahu pochopiť vnútornú deštrukciu týchto osôb. No predstava o vykorenenosti jednotlivca je vždy do istej miery závislá od straty záväzkov voči spoločnosti. To je zodpovednosť každého prizerajúceho sa. Zodpovednosť (alebo ak chcete morálka), ktorú neruší signál, keď sa nedá nikam dovolať.

Verona Jankovičová

Absurdita justície

Arogantní sudcovia s bielymi goliermi, holými pupkami a čiernou páskou cez oči vstupujú na sivú scénu plnú lietacích dverí, v ktorých sa odrážajú ich postavy ako v zrkadle. 
Svoj odraz si však nevšímajú a ďalej filozofujú o spravodlivosti, morálke a pravde. Muži a ženy na dôležitých pozíciách vedú absurdné súdne spory a disciplinárne konania, no väčšinou sa sami medzi sebou nevedia dohodnúť. Obyčajný človek z davu ich nielenže nezaujíma, ale do elitnej spoločnosti sa môže dostať, len ak je nejako zaangažovaný, teda obvinený. Od začiatku je jasné, že aktuálna téma súdnictva, ktorú si vo svojej najnovšej hre zobralo na mušku bratislavské divadlo Skrat, nie je jednoduchá. Obavy, ako sa tvorivému tímu podarí zo súčasnej negatívne vnímanej justície a škandálov zožierajúcich slovenskú spoločnosť vydolovať humor, najmä pokiaľ ide o hranice, sú prirodzené. Napriek tomu sa to pod režisérsku taktovkou Dušana Vicena v mnohých obrazoch predstavenia s názvom Proces procesu procesom podarilo. Divák sa smeje potichu, lebo celková atmosféra doplnená hudbou a projekciami Boha, sochami spravodlivosti či odsúdenými je ponurá. Zarezonuje najmä metafora muža, ktorému kvôli nezaplatenému telefónnemu účtu hrozí exekúcia na jeho telo. Duša sa jednoducho podľa zákona musí vysťahovať. Čiernohumorná mozaika príbehov a osudov zasadená do súčasnosti, voľne inšpirovaná slávnym románom Franza Kafku Proces, nedáva odpovede ani východiská z labyrintu „slovenskej spravodlivosti“, poukazuje len na absurdnosť a bezmocnosť človeka.

Lucia Fričová, Profit, 18. 3. 2013

Odkazujú ku Kafkovi aj do súčasnosti

Volá sa to Proces procesu procesom a divákom kladie dôležité otázky. 

Pri slovách právo, spravodlivosť a morálka chytajú človeka v našich končinách des, strach a zúfalstvo. Hoci tieto pojmy majú hlboký zmysel, nemajú dobrý zvuk a ešte horšie je to s ich obsahom. Boj so súdmi býva veľkou drámou. Je v ňom veľa nonsensu a absurdnej grotesky. A to stále nie sme v divadle.

Ale presuňme sa doň. Predstavte si, že ste obyčajný človek z vidieka a chcete vojsť do brány zákona. Stojíte pred ňou celé roky a keď sa, už napoly stuhnutý, lúčite so životom, povedia vám, že bola otvorená práve pre vás.

Je to metafora, ktorá pripomína príbeh Josefa K. z Kafkovho románu Proces, jednu z najslávnejších literárnych postáv.


Nielen všemocní sudcovia

Bratislavský divadelný súbor SkRAT uchopil dlhodobý, ale zároveň výsostne aktuálny problém spoločnosti, v ktorej prežíva taká úroveň morálky, aká je úroveň súdnictva. V akých rukách spravodlivosti sú nezaplatené telefónne účty? Sú rovnaké ako v prípade vykonštruovaného politického procesu z 50. rokov minulého storočia?
V novej inscenácii vystupujú arogantní všemocní sudcovia, ktorí sa ťahajú za prsty s Bohom, rozporuplní obhajcovia, vypočítaví novinári, ktorí si hľadanie pravdy vedia prispôsobiť podľa potreby, či obyčajní smrteľníci, ktorí sa celej mašinérii nevedia brániť. Nitky zakaždým vedú k Fúzatému. To je ten najvyšší, čo sa mu verní podlizujú tak, že „im z jeho fúzatej riti trčia iba topánky“.

Dokopy je to jeden veľký príbeh o slabom právnom vedomí, ľudských slabostiach, zložitých vzťahoch. Ale aj o (ne)rezignácii pravdy alebo o (bez)nádeji na ceste jej hľadania.
Každá z príbehových línií inscenácie by sa ešte dala ďalej rozvíjať a pointovať, no tvorcovia ich nechávajú skôr otvorené. Hoci v hre je veľa mrazivo humorných momentov, divákov nelákajú lacné prvoplánové špásy na úkor skorumpovaných sudcov. Tvorcovia nekoketujú ani s úrovňou politického kabaretu. Ich výpoveď je abstraktná ako veľká metafora a v konečnom dôsledku je veľmi vážna.


Paralelné životy

Inscenácia je po celý čas pod tlakom zvukov, tematicky určovaná hudbou. Dômyselnú čiernu scénu tvoria podsvietené (výsluchové či spovedné) kocky bielych stolíkov, lietačky dverí, za ktorými sa strácajú a objavujú ľudské existencie. Sudcovia majú biele goliere a holé pupky, cez oči pásku.

Premietanie na zadnú projekciu si podáva niektoré pointy príbehov, priznáva „kafkovčinu“. Nezaprie sa režisérsky rukopis (okrem iného aj odkazom na ruskú klasiku, tentoraz na pankharta Smerďakova z Bratov Karamazovcov). Atmosféru napínajú silné a vyrovnané herecké výkony (výrazne sa prejavil Milan Chalmovský).
Divadlo SkRAT je zapojené do medzinárodného projektu Paralelné životy, v rámci ktorého má vzniknúť inscenácia z materiálov tajnej polície ŠtB. Jeho najnovšia inscenácia Proces procesu procesom je jej výživným predchodcom.

Recenzia/divadlo
Divadlo SkRAT: Proces procesu procesom (Pôjdeš do basy? Hajzel!)

Spoluautori textov, účinkujúci: Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Daniela Gudabová, Inge Hrubaničová, Milan Chalmovský, Jana Oľhová, Vlado Zboroň
Hudba Rado Chrzan, Ľubo Burgr
Vizuálna spolupráca Boris Vitázek
Scenár, réžia, scénografia: Dušan Vicen
Premiéra: 25. februára 2013 v A4 Nultom priestore v Bratislave

 

Eva Andrejčáková, SME, 26. 2. 2013

 

Slovenská spílání v pražské Arše (No. 2)

Je pozoruhodné, jak slovenskou alternativní scénu fascinuje téma orwellovských světů a fašismu. Po sobotních  představeních divadel Pôtoň a Stoka i v nedělních Napichovačích a lízačích bratislavského Divadla SkRAT bylo toto téma akcentované. Včetně promítaných titulků Arbeit Macht Frei…

Orwellovské motivy slovenské postdramatiky

Inscenace Napichovači a lízači je vhledem do současného bankovního světa a jeho zaměstnanců. Je obrazem dnešního odosobněného světa lidí – charakterových zoufalců, lidí – emotivních zkrachovanců, lidí podřízených a vláčených systémem, který existuje bez ohledu na jakoukoli (jejich) vůli. Prostě vše ovládající a určující systém tu je a lidé v něm se mu buď podřídí – „mají vizitky“, anebo vizitky nemají, nepatří do něj a – jak se říká v úvodním obraze a zdůrazňuje v již zmíněných titulcích ke konci představení – jsou v rámci svého „dobra“ odstraňováni. Sled výjevů z kanceláří, chodeb, záchodků a kantýn nemá pevný řád a v podstatě se ani neskládá do komplexní mozaiky. Lidé v něm fetují, touží po partnerech a rodinách, dělají kariéry, slouží a souloží, brání se modernitě slov, hádají, pomlouvají, omlouvají a kají.

Jednotlivé epizody svou dramatickou neprokomponovaností a (ne)výstavbou a především napůl improvizovaným herectvím (včetně textů) působí jako obdoba produkcí českého Láhor soundsystemu (ostatně SkRAT s Láhorem občas vystupují). Záleží na dané chvíli, zda se herci podaří situaci rozvést a dovést k pointě, anebo scénu nechá „civilně“ existovat takovou, jaká v tu chvíli je a v reálném prostředí bankovních kanceláří by  pravděpodobně i byla. Od diváka to vyžaduje silnou spoluúčast a empatii. Není to „well made play“, kde by text a situace byly promyšlené a dramatikem i režisérem důsledně rozváděné a kloubené. Naopak, jde o „no made play“, kdy sám divák musí situace domýšlet, jednotlivé projevy dekódovat a intuitivně pointovat. Vedle mne sedící Petr Marek (vedoucí Láhoru) se náramně bavil, stejně jako určitá část „zasvěcených“ diváků. Ti ostatní – včetně mne – spíš fandili a nechávali se strhnout jednotlivými, herecky osobitě podanými epizodami. Například když se zaměstnanec půl roku před důchodem rozčílí tak, až se „hrdě“ nechá vyhodit, ale za den se s prosíkem vrací zpět. Anebo „trapno“ setkání dvou starších milenců v kavárně. Ona jej miluje a on váhá, váhá… až se s ním ona rozejde. On souhlasí, ale… ještě jednou by se – aby to nebylo tak blbé – s ní rád pomiloval… Tak jo, až si přijdeš pro knížky… Scéna jak z Woody Allena.

Právě na takovýchto „otiscích“ reality je inscenace postavená. Dekomponuje drama, dekomponuje příběh, dekomponuje herectví i divadelní situace. A nabízí ataky reality. Nudné, fádní a směšné. Bolestné a trapné. Skutečné. Na rozdíl od Láhoru je ale celek výtvarně i scénicky předem důsledně komponován a připraven. Jeviště je rozdělené na samostatné buňky – kancelář, toaleta, kantýna, chodba… – jež jsou přesně nasvětlované. Scénosled je dopředu dán, režie – především v mezihrách – využívá jednotlivé obrazy rytmizující (a někdy dovysvětlující) dotáčky a projekce. Svět je digitalizován, lidé se stávají čárovými kódy. Chlad a neosobnost tohoto světa a osamělost lidí je tak maximálně zdůrazňovaná a tematizovaná. Možná až příliš.

Závěrečné dopointování současného orwellovského světa nápisem Arbeit Macht Frei lze však akceptovat jen s velkými rozpaky a pochybami. Příliš silný symbol a odkaz neodpovídající předchozímu dění a – snad – ani slovenské realitě. Anebo, že bychom nevnímali či podceňovali tendence směrování současné slovenské společnosti, a hrozba novodobého fašismu je tam dnes aktuální?! Vždyť tuto symboliku použily všechny tři do Prahy dovezené produkce… Pro Tisa, Husáka, Mečiara, Dzurindu a Fica, to snad ne!

Vladimír Hulec, Divadelní noviny, 10. 12. 2012 

Burn-Out je zábavný

Improvizované divadlo skečov: slovenské divadlo SkRAT ukazuje v „Napichovačoch a lízačoch“ malé, subtílne vypracované scénky v nevyzretej estetike.

Kto sa nechal odradiť priamym odkazom na sex v názve predstavenia, nevie, o čo sa pripravil. Koho titul vďaka tomu práve naopak oslovil a dúfal v provokáciu, už vie: „Napichovači a lízači“ patria k najkrotkejším inscenáciám tohtoročného festivalu. Nemuselo to tak byť, pretože hoci sa zo strhujúceho titulu nakoniec vykľula metafora mocenskej hierarchie a pomerov vo firemnom prostredí, ešte stále bola prítomná potenciálne výbušná téma, ktorá sa nám v predstavách asociuje so skľučujúcimi obrazmi mobbingu, sebaobetovania a diktátorských pomerov. Slovenské divadlo SkRAT pod vedením režiséra Dušana Vicena však pristúpilo k tejto téme inak: s veľkou dávkou humoru – a s iritujúcou neškodnosťou.

Presne ako vo veľkopriestorových kanceláriách typu open space, aj tu je scéna rozčlenená polovysokými bielymi priečkami na jednotlivé pracovné kóje, ktoré realisticky slúžia ako osobný pracovný priestor, toalety a kuchynka. V tejto reklamnej agentúre je svetlo a čisto, nad čím ironicky triumfuje reštauračný stôl s dvoma pohármi na víno, umiestnený na samom vrchu terasovito vystavaného pódia – dúšok privátneho predsa prospieva dobrej atmosfére vo firme. V tomto duchu sú v mnohých jednotlivých výstupoch, ktoré v pomerne voľnej štruktúre tvoria predstavenie, vyvážene zastúpené súkromné a pracovné témy: Ohováranie šéfa a vystatovanie sa dovolenkovými plánmi zastupujú súkromnú sféru, hlúpy motivačný kurz a generačný konflikt, ktorý eskaluje až k prepusteniu, zasa pracovnú. Táto zmes vytvára dojem pseudofamiliárnosti medzi kolegami, avšak nerozvinie sa do vyhrotených polôh, ktoré takéto konflikty, vyplývajúce z nerovnocenného postavenia v rámci firemnej hierarchie, mohli potenciálne priniesť.

Vtip tkvie v detaile

Rovnako oddychové ostáva počas celého aj tempo predstavenia: Ani sa nechce sa veriť, že pracovník tejto agentúry môže byť vystavený tlaku do takej miery, že trpí syndrómom vyhorenia. Hoci by to členitosť scény umožňovala, prevedenie sa štítilo využiť dynamické, živé simultánne akcie, ktoré by ilustrovali stresujúci každodenný pracovný kolotoč. Namiesto toho sú jednotlivé výstupy dôsledne oddelené prostredníctvom príchodov a odchodov na scénu. Prepájanie a spájanie sa nekonajú, vtip tkvie v detaile.

Malé, subtílne vypracované scénky prinášajú nanajvýš zábavné momenty, ktoré presne triafajú do čierneho. Dialógy sa odvíjajú z jednoduchých situačných zadaní a postupne gradujú, s pôžitkom sa chytajú jednotlivých viet, ktoré s neskrotnou radosťou z nedorozumení neúnavne opakovane vkladajú hercom do úst, kľučkujú a nepredvídateľne menia svoj smer a viackrát ostanú po pointe visieť vo vzduchu, bez nejakého naozajstného ukončenia: Toto všetko pripomína divadlo improvizácie, a to veľmi dobré divadlo improvizácie. Niet divu: Pri tvorbe predstavení pracuje celý tím spoločne naozaj formou improvizácií, ktoré sa nakoniec fixujú. 

Príliš málo réžie

Bohužiaľ, aj herecký štýl pripomína divadlo improvizácie, a to pomerne nudné. Práve tu si človek uvedomí, že v tomto ambicióznom ansámbli sa zišli neherci. Každý herec formuje svoju postavu podľa vlastného uváženia, zaujíma pózy alebo sa usádza tak, aby nezavadzal ostatným kolegom, a počas trvania svojho výstupu sa len zriedka pohne z miesta. Sotva raz sa  všetky jednotlivé komponenty na scéne stretnú a vytvoria väčší spoločný obraz; pre divadlo taký zásadný moment, ako nechať sa prekvapiť situáciami, ktoré by náhoda v takej podobe nikdy nedokázala vytvoriť, nie je divákom dopriaty. Dať celku formu, by bolo bývalo úlohou réžie. Tá sa však drží v úzadí. Len v niekoľkých pár momentoch obohatia herecké akcie text o ďalší samostatný rozmer. Dovtedy predstavenie vyzerá asi tak, akoby sa na večierku stretli herecky nadaní hostia a, objaviac knižku so skečmi, spontánne sa pustili do naskúšania divadelného predstavenia.

Drevené stoly v štýle off-theater

Improvizovane pôsobí i scénografia: skladacie stoličky, ktoré ako kancelársky nábytok nepôsobia veľmi dôveryhodne, a načierno natreté drevené stoly, ktoré s bežne dostupným  kancelárskym nábytkom nemajú naozaj nič spoločné. Tento štýl á la off-theater by bolo možné vnímať ako šarmantný prvok, avšak do tejto koncepcie potom vôbec nezapadá množstvo použitých videoprojekcií. Kto má čas a peniaze na výrobu videí, má aj čas a peniaze na vytvorenie poriadnej scény a na dotiahnutie jednotlivých výstupov. Zámer prepojiť jednotlivé výstupy pomocou videoprojekcií nevyšiel. Projekcie s abstraktnými obrazmi a detailnými zábermi na jednotlivých protagonistov nedokážu premostiť scény a urobiť z nich celok. Zvlášť keď hercom spredu špinia tvár.

Predstavenie tak odhaľuje dva problémové momenty, ktoré sa v rámci festivalu vyskytovali častejšie: Po prvé, že v danom zinscenovaní nebol naplno využitý potenciál textu. Tým druhým je bezradnosť zoči-voči neznámej estetike, ktorá sa nám javí ako nevyzretá, a tak sa pýtame, či vyslovená nespokojnosť nejde na vrub našej vlastnej jednostrannej nemeckej diváckej skúsenosti.

Martin Petschan, newplays-blog.de, 19. 6. 2012

Za preklad z nemčiny ďakujeme Kataríne Weissovej. 

 

Najnovšie úspechy slovenských umelcov v Nemecku

Divadlo SkRAT z Bratislavy vystúpilo na renomovanom festivale Neue Stücke aus Europa v júni tohto roka vo Wiesbadene. Vizuálny umelec Roman Ondák získal ocenenie „Umelec roka 2012“ od Deutsche Bank. Pri tejto príležitosti mu múzeum Deutsche Guggenheim v Berlíne venovalo samostatnú výstavu.

Divadlo SkRAT na medzinárodnom festivale vo Wiesbadene

Predstavenie divadla SkRAT „Napichovači a lízači“ bolo súčasťou tohtoročného programu wiesbadenského festivalu Neue Stücke aus Europa. Bolo to jedno z dvoch najprestížnejších vystúpení slovenských umelcov v Nemecku v prvej polovici roka 2012. Najväčší medzinárodný divadelný festival súčasnej drámy sa koná každé dva roky. Objavuje a prezentuje výlučne súčasné divadelné počiny a uvádza ich v originálnom jazyku. Spolu s divadelnými súbormi z 25 krajín sa divadlo SkRAT dostalo do tohtoročného výberu 31 divadelných predstavení. Festival sa konal 14. – 24. júna.

Podľa pozitívnych reakcií publika zarezonovali „Napichovači a lízači“ v réžii Dušana Vicena v nemeckom  prostredí veľmi intenzívne. Diskusia po predstavení potvrdila vnímavosť divadla SkRAT, jeho schopnosť presne zasiahnuť a stlačiť citlivé body našej spoločnosti. Navyše dokázali svoju správu o živote sprostredkovať aj v inom jazykovom a kultúrnom prostredí. Autorom simultánneho prekladu bol Mirko Kraetsch.

Počas dvadsaťročnej histórie festivalu bola účasť divadla SkRAT štvrtým slovenským vystúpením. Garantom predvýberu slovenských divadiel bol dramaturg Martin Porubjak. Konečný výber zostavil umelecký riaditeľ festivalu, známy nemecký dramatik Tankred Dorst.
Divadlo SkRAT
Festival Neue Stücke aus Europa

Roman Ondák – „Umelec roka 2012“ vystavoval v Deutsche Guggenheim

Slovenský neokonceptuálny umelec Roman Ondák získal od finančnej inštitúcie Deutsche Bank ocenenie „Umelec roka 2012“. Súčasťou ceny bola aj výstava aj na prestížnej adrese. V Deutsche Guggenheim v Berlíne sa konala od 26. apríla do 18. júna 2012.

Ondákova výstava „do not walk outside this area“ predstavila širšie spektrum umelcových prác. Priamo pre Deutsche Guggenheim vznikol koncept centrálneho objektu výstavy – krídla Boeingu 737-500. Slúžilo ako mostík na prechod medzi dvoma časťami galérie. Bolo tým momentom, ktorým Ondák zneisťuje a aktivizuje návštevníkov. Tejto interakcii slúžili i nepoužiteľné zábradlie pripevnené na stene či kľúčová dierka na stene s výhľadom na ulicu. Súčasťou expozície bola i subtílnejšia tvorba staršieho dáta: stránky z novín a časopisov s manipulovanými fotkami alebo séria fiktívnych novinových výstrižkov z cesty po Kalábrii.

Tvorbu najznámejšieho súčasného slovenského umelca na medzinárodnej scéne je momentálne možné vidieť na dvoch miestach v Nemecku. Na práve prebiehajúcej dOCUMENTE (13) v Kasseli (do 16. 9. 2012) a v rámci expozície zbierky moderného umenia „Im Raum des Betrachtes / Skulptur der Gegenwart“ v mníchovskej Pinakothek der Moderne (do 30. 9. 2012).
Deutsche Guggenheim v Berlíne

 

Honorárny konzulát Slovenskej republiky v Hamburgu

 

SkRAT očaril Wiesbaden

Poklonu bratislavskému divadlu zložil aj spoluzakladateľ festivalu a nestor nemeckých dramatikov Tankred Dorst.

WIESBADEN. Až do 14. júla  trvá 11. ročník Bienále súčasnej európskej drámy – v repertoári festivalu sú hry súčasných dramatikov inscenované domácimi divadlami v ich rodnom jazyku.

Zúčastňuje sa na ňom 31 inscenácií, Slovensko zastupuje bratislavské divadlo SkRAT, ktorého predstavenie Napichovači a lízači dramatika a režiséra Dušana Vicena malo mimoriadny ohlas. Téma odľudštenej existencie a stereotypnej komunikácie v akejsi anonymnej hierarchicky fungujúcej firme a z toho vyplývajúcich absurdných vzťahov  rezonovala v hľadisku dokonale. Potvrdil to nielen dlhotrvajúci potlesk, ale aj následná debata s publikom – čo je v Nemecku osvedčená prax.

Nestor nemeckých dramatikov a spoluzakladateľ tohto mimoriadneho festivalu Tankred Dorst sa vyjadril na adresu súboru a Napichovačov a lízačov: „Bol to jedinečný zážitok s jedinečným divadlom.“

Martin Porubjak, SME, 19. 6. 2012

Neustále v zhone za ničím

Moderné absurdné divadlo: V „Napichovačoch a lízačoch“ Dušan Vicen a divadelný súbor SkRAT skúma život stresovaných ľudí v dnešnom svete.

Divadelné zoskupenie SkRAT (2004) začalo najprv ako združenie Pre súčasnú operu (2000) v priestoroch divadla Stoka (1991). Divadelný súbor vychádza z fenoménu autorských divadiel, ktorého začiatky sa na Slovensku datujú do 80. rokov.

Autorské divadlá priniesli na Slovensko iný súbor dramatických a divadelných princípov a techník, ktoré už boli použité v absurdnom divadle (dekompozícia, fragmentarizácia, dekonštrukcia). Najmä pozícia herca sa posunula od performera k spoluautorovi celého predstavenia.

Princípom metódy divadla SKRAT je kolektívne autorstvo a tvorivá improvizácia

Divadlo SKRAT sa zaujíma o bežné až banálne životné situácie, ktoré pomocou zveličenia a opakovania mení v absurdné odhalenia. SkRAT je tiež známy svojou inovatívnou vizuálnou koncepciou a využívaním nových technológií.

Dušan Vicen (1966) je autorom dramatizácií, rozhlasových a divadelných hier („...pohlaď psa... (apoteóza prázdna)“, „Silluet b mol“, „Homo joga“). Ako zakladajúci člen, režisér, spoluautor a herec sa podieľal na niekoľkých divadelných projektoch. Keďže zásadná metóda divadla SkRAT je kolektívne autorstvo a tvorivá improvizácia, finálna verzia hry sa vynorí v priebehu skúšobného procesu. Spoluautormi sú Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Lucia Fričová, Daniela Gudabová, Milan Chalmovský, Romana Maliti.

„Napichovači a lízači“ sa skladajú zo sedemnástich krátkych scén

Najnovšia hra v repertoári SkRATu „Napichovači a lízači“, ktorej scenár napísal Dušan Vicen, sa skladá zo sedemnástich krátkych scén, náčrtov, prevažne z prostredia manažmentu. Tematicky (sociálne problémy, ľudská izolácia, dysfunkcia ľudských vzťahov), ako aj z hľadiska formy (atraktívne vizuálne efekty a hudba, projekcie), nadväzujú „Napichovači a lízači“ na tradíciu predchádzajúcich hier, ako „Mŕtve duše“, „Paranoja“, „Umri, skap a zdochni…!!!“.

„Napichovači a lízači“ zachytávajú zmenu sociálnych a antropologických kategórií. Spočiatku sa ľudia delili na lovcov a zberačov. Súčasného jednotlivca determinuje jeho pracovné prostredie a predovšetkým jeho pozícia (napichovača alebo lízača) v spoločnosti. Autor odhaľuje neľudskosť a absurditu systému pod glazúrou profesijnej etiky a transparentnosti.

Vicenova reflexia odhaľuje nový druh diktátu – diktát peňazí a sociálneho statusu

V predchádzajúcich predstaveniach „Mŕtve duše“ a „Paranoja“ divadelný súbor SkRAT potvrdil svoj záujem o absurdné divadlo. Ich interpretácia absurdity nie je absolútna, skôr je daná spoločenskou realitou na Slovensku. Viac ako Beckettovi či Ionescovi je ich tvorba podobná autorom z východnej a strednej Európy, ako bol Václav Havel alebo Sławomir Mrożek. Kým títo autori artikulovali bezcieľnosť ľudskej existencie v rámci sociálnych a politických podmienok, a tak kritizovali diktát socialistického režimu, Vicenova reflexia v „Napichovačoch a lízačoch“ prezrádza nový druh diktátu – diktát peňazí, sociálneho a profesijného postavenia, konzumu a médií. Táto závislosť je o to tragickejšia – z hľadiska poetiky SkRATu skôr tragikomická –, že je zvolená dobrovoľne.

Autor ďalej v hre rozvíja tento paradox. Je to paradox človeka, ktorý v snahe cítiť a pôsobiť autenticky a originálne kopíruje zahraničné a umelé vzory. Pri tom stráca spojenie s vlastnými tradíciami a prirodzenými spôsobmi, ktoré sa odrážajú v jeho komunikácii. Hlavné komunikačné symboly sa skladajú z technických termínov ako „dekódovanie“, „forwardovanie“, „update“. Ten, kto nepoužíva nový rečový kód, je odsúdený na živorenie v spodnej časti tejto novej antropologickej hierarchie.

Videoprojekcie sa stali charakteristickým znakom tohto autorského divadla

Autor tiež formuluje svoju víziu súčasného človeka cez tému slobody. To sa deje za pomoci videoprojekcií, ktoré sa stali charakteristickým znakom tohto autorského divadla. Cyklicky opakovaná projekcia človeka, ktorý drží v rukách papiere a neustále chodí po schodoch, sa stáva ústredným motívom hry. Tento moderný človek je neustále v zhone za ničím. Nikdy nedosiahne svoj cieľ. Tento obrázok ponúka analógiu s Camusovým Sizyfom, ktorý je odsúdený navždy tlačiť pred sebou svoj kameň, čím potvrdzuje nezmyselnosť svojho života.
Vicenova interpretácia riadeného a sledovaného človeka je zdôraznená projekciami z priemyselných kamier. Otázka ľudskej slobody dosahuje svoj vrchol v predposlednej scéne so signifikantným názvom Arbeit macht frei. S pomocou tejto krutej parafrázy z našej nedávnej vojnovej histórie vykresľuje autor (post)moderné pracovné väznice súčasných ľudí.
Autor nepísal „Napichovačov a lízačov“, len aby zobrazil konkurenčné a deštruktívne obchodné prostredie. Choroba našej postmodernej spoločnosti, založená na konzume a individualizme, už ovplyvňuje ľudské vzťahy. V desiatej scéne „Genetický materiál“ odhaľuje autor zvrátené a neprirodzené motivácie, ktoré vedú ženu k otehotneniu. Materstvo v ich podaní nie je naplnením vnútornej duchovnej potreby, ale trendom skopírovaným z bulvárnych a komerčných médií. Dokonca aj požiadavky nastávajúcej matky voči dieťaťu (hlavná vec, aby dobre vyzeralo) – akokoľvek povrchne a absurdne vyznievajú – iba odrážajú naše slepé nasledovanie tipov a trikov ponúkaných médiami.

Vicen konfrontuje čitateľa s vážnymi, reálnymi problémami. Závažnosť kľúčových tém je vyvážená groteskným humorom, ktorý je v poetike SkRATu dôležitý. Autor odhaľuje bipolaritu nášho kozmu s iróniou, sarkazmom a gagmi.

Marianna Jakubeková, New Plays blog, 16. 6. 2012

Novodobá pieta

Nemocnica, obchodný dom či smetisko. Čo by mohli mať tieto zdanlivo rozdielne miesta spoločné? Nové predstavenie divadla Skrat Delúzia – v zajatí nepokojnej mysle si spojovací materiál našlo. Ľudí a ich pocity prázdna, absurdnosti, beznádeje. Samotné divadlo ich prežívalo v realite, keď prišlo o divadelný priestor a po dňoch bez domova sa usadilo vo vyprázdnenom starom obchodnom dome Dunaj na druhom poschodí. Predstavenie Delúzia, kde sa odohrávajú tradične zdanlivo nesúvisiace scény prinášajúce smutno-smiešne pocity, ktoré si divák má vysvetliť po svojom, je paralelou skutočného života alternatívneho divadla. Hoci názov novej hry evokuje depresívne pocity a ponurosť, našťastie aj tentoraz tvorcovia našli cestu k obrazovému a slovnému humoru. Situácia, keď rodičia privádzajú svojho alkoholom zmučeného syna, matka plače nad bezvýchodiskovou situáciou a syn v kŕčoch hľadá pomoc na jej nohách, vytvárajúc tak obraz pripomínajúci slávnu Michelangelovu Pietu, je miesto, kde sa človek chce smiať, hoci vie, že by nemal. Svadba bezdomovcov, nákupná horúčka pripomínajúca plavbu loďou či čakanie troch mužov na Godota – ženský objekt ich túžby, ktorý keď neprichádza, dajú prednosť squashu, sú len znásobovaním straty ilúzií zo sveta. Prevahe mladých ľudí v hľadisku sa páči cynický, miestami nezmyselný a prekvapujúci humor, ktorý oceňujú smiechom. Riešenie situácie ľudí hľadajúcich útočisko, pocit bezpečia a domova ponúkajú tvorcovia v smiechu cez slzy, strata ilúzií je totiž definitívna.

Lucia Fričová, Profit, 19. 3. 2012 

Delúzia – s predstavivosťou Divadla SkRAT o falošných predstavách

Na premiéru hry Delúzia – v zajatí nepokojnej mysle pozvalo Divadlo SkRAT divákov do svojho nového bratislavského domova - do budovy obchodného domu Dunaj. Už názov inscenácie napovedá, že pôjde o čosi nevšedné. Delúzia je falošná predstava, a ako dobre vieme, na súčasného človeka pôsobia svety pomyselných predstáv sústavne. Žije v nich. Autorský projekt hercov v réžii Ľuba Burgra ponúka divákom realitu v krátkych obrazoch, podobných televíznym spotom.

Tmavá scéna spolu s kostýmami pôsobí staro a zničene. Neónové nápisy zúfalo blikajú. Staré haraburdy sa vŕšia v strede javiska a evokujú ohnisko zo stretávky bezdomovcov. Červené svetlo v pozadí bliká ako pri prepínaní tv-kanálov.

Pred zrakmi divákov sa odohrávajú podivné udalosti. Traja „sliediči“ ďalekohľadom pozorujú divákov, alebo možno ešte čosi za nimi. Nemohra sa strieda s krátkymi slovnými skečmi, ktoré majú humorný, ale aj tragický nádych. Tu bez slov vychádza mladá žena v kombiné s nákupným košíkom. Pomaly sa prechádza po priestore. Pôsobí veľmi krehko a umelo. Sliedivo, no nenápadne ju pozorujú traja muži „zo zlej kriminálky“. Niečo tu nesedí, a predsa to fascinuje.

V inom obraze prosí pacient o liek, ktorým získa nový život. Doktor nevie, čo by to malo byť. No ostal posledný liek B16, ku ktorému nemocný ako bonus dostane aj duchovný rast.

Záver sa vracia k úvodnej atmosfére, iba scéna je prekrytá trblietavými látkami. Zjavuje sa „Boh“ – ten televízny, internetový, alebo aký len chcete. Obstúpia ho postavy v modrých košeliach ako z psychiatrického oddelenia. Všetci sú zahalení do zrniaceho svetla. Ponúkajú nové náboženstvo, nový význam. A s výkrikom „Haleluja!“ nastane tma.

Postavy na javisku sú ploché nielen charakterom, ale aj výzorom. Inscenácia v slede obrazov sa stáva jednou myšlienkovou reťazou. Divadlo SkRAT prelína skutočnosť s televíznou fikciou, ktorá postupne víťazí nad realitou samotnou. A pýta sa – čo je pre nás náboženstvom? Sme ochotní vykričať svoju vieru? Alebo sa len skrývame za či pred obrazovku?

Zuzana Šnircová, Pravda, 17. 3. 2012

Akciový výpredaj ilúzií

Keď na delúziu trpia mnohí ľudia, volá sa to náboženstvo. V inscenácii SkRAT–u je ním hlavne konzum.
Premiéra projektu Delúzia – v zajatí nepokojnej mysle otestovala nový priestor, ktorý si divadlo SkRAT našlo v bývalom obchodnom dome Dunaj v centre Bratislavy. Hoci by scéne aj hľadisku určite prospel aspoň meter do výšky, celkovo nepôsobilo narýchlo upravené prostredie zle. To, že na inom poschodí tej istej budovy sídli trendový klub KC Dunaj, môže návštevnosti divadla len pomôcť.

Žena v nákupnom vozíku
Verných divákov poteší, že ani po presťahovaní sa poetika SkRAT–u nezmenila. Aj tentoraz sa môžu spoľahnúť na sériu viac či menej vydarených scénok, ich hlavnú myšlienku, ako nás to učili na hodinách slovenčiny, hľadáme však len ťažko. V tomto prípade pomáha pri orientácii názov projektu a k nemu pribalený citát amerického spisovateľa a filozofa Roberta M. Pirsiga: „Keď trpí na delúziu jedna osoba, volá sa to pomätenosť. Keď trpia na delúziu mnohí ľudia, volá sa to náboženstvo.“ Týmto náboženstvom je hlavne konzum. Nič nemôže byť aktuálnejšou témou v dobe, keď úplne najradšej zo všetkého klameme samých seba.
Tovarom sa stáva už aj vnímanie hudby, žena nadchýnajúca sa nad vážnou hudbou sedí v nákupnom vozíku. V inej scéne predáva egocentrický dídžej svoj neopakovateľný výber muziky. Náhodná skupina ľudí schovávajúcich sa pred dažďom pod strieškou zastávky načne reč o všeobecnom zadlžovaní a exekúciách. Škoda len, že z nej vyviazneme akosi priveľmi ľahko, bez pointy.

Dokedy budeme takto?
V inej scéne snob rieši s inžinierom rekonštrukciu svojho bytu, čo sa zvrhne na radikálnu rekonštrukciu jeho partnerského vzťahu. Nielen v tejto scéne nachádzame  veľa odpozorovaného, ale aj mnohé  klišé (pragmatickí muži a po láske naivne túžiace ženy). Pohrávanie sa s kráskami na hrane sexizmu nebolo v tejto inscenácii vyvážené žiadnou intelektuálkou typu Inge Hrubaničovej.
Poteší výstup s totálne opitým tridsaťročným synom visiacim stále na krku rodičov, ktorý polonahý a s uterákom okolo hlavy pôsobí ako paródia na Krista. „Dokedy budeme takto,“ nadáva mu matka držiac ho v náručí v štýle piety. Krásnym príkladom banality staromanželských rečí je diskusia medzi chorým mužom a jeho ženou, ktorá mu do nemocnice namiesto cigarety a knihy donesie pomaranče. Finále so zlatým bohom šopingu pôsobí priveľmi lacno, možno by nás ohromilo v 90. rokoch.

Ustálená alternatíva?
Burgr pracoval s priestorom nad bežným štandardom skratovských produkcií, vynikajúci bol výber hudby, vďaka ktorej sa produkcia miestami stáva videokoncertom. Ani herectvo nesklamalo, absolútnym pozitívom tohto divadla zostáva miera autenticity. Pri talente všetkých zúčastnených by sme však mohli očakávať aj viac.
Skratka SkRAT už dnes neznamená elektrické skraty či nečakané výboje, ale v zásade ustálený prúd, ktorý v porovnaní s prevládajúcou jednosmernou komerciou však ešte stále zostáva alternatívnym.

Zuzana Uličianska, SME, 12. 3. 2012

 

Drahí návštevníci divadelného bienále...

Zaujíma vás súčasná situácia divadla na Slovensku? V tom prípade by som vám rád oznámil, že divadelný súbor, ktorý bol do Wiesbadenu vybraný spomedzi viacerých slovenských kandidátov, práve stratil strechu nad hlavou. 

Ako je to možné? Je to jednoduché! Priestor – mimochodom, nie veľmi divadelný: bez javiska, zázemia, zariadenia, s minimom svetiel a len základným technickým vybavením – jednoducho nazvaný A4, bol v centre mesta využívaný rôznymi nezávislými divadelnými súbormi, medzi nimi aj divadlom SkRAT. A majiteľ budovy, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a jeho organizačný tím, jednoducho rozhodli o ukončení prenájmu.

Komisia, ktorá rozhodovala, bola nahradená a budova prisúdený perfídnej skupine na čele s kúzelníkom. Toto nie je preklep ani tlačová chyba, čítate správne: KÚZELNÍK. A divadlo SkRAT muselo po ôsmich rokoch odísť.

V čase písania tohto článku je divadlo SkRAT bezdomovcom. Momentálne (na konci januára 2012) našlo v rámci projektu útočisko v Poľskom inštitúte v Bratislave. Nikto nevie, čo prinesie budúcnosť. Ministerstvo kultúry nejaví absolútne žiaden záujem o túto záležitosť.

Martin Porubjak, katalóg festivalu Neue Stücke aus Europa, s. 179

Vzniká nový mýtus?

Delenie ľudí na lovcov a zberačov je vraj mýtus, ktorý treba vyvrátiť. Namiesto nich sú tu nové podstaty. Kto sú to, čo sú to? Pýta sa Divadlo SkRAT.

Ešte predtým, ako pôjde o charaktery postáv v najnovšej inscenácii bratislavského súboru SkRAT, vezmime napichovačov a lízačov z titulu hry ako pojmy, slová, ktoré šteklia, iritujú, koketujú s dnes tak samozrejmou bezočivosťou.

Tvorcovia opäť stavili na skladačku scénok, typickú pre autorské divadlo. Jednotlivé časti inscenácie dostatočne pevne spájajú herci v rozličných rolách a ľudská hlúposť, ktorej múdro nakladajú.

Máme pocit, že sme sa ocitli v malom, magicky zvrhlom svete, kde sa dejú veci tak, ako nám v uponáhľanej každodennosti ostávajú ich útržky v hlavách.

Nová tvár
Zážitky sú kusé, ale intenzívne, umocňujú ich dobré herecké výkony, živé obrazy a šťavnaté dialógy (mohlo by ich byť viac).

Tvorcovia pokračujú aj v nápaditých technických a hudobných riešeniach.

V zohranom tíme chýbajú niektoré známe tváre, no pribudla i nová - divadelníčka Romana Maliti s pôvabom ženy, ktorá vie byť subtílna aj energická a nechýba jej vzácny dar nielen vymyslieť, ale aj zhmotniť vtip.

Bolestivo dobré výstupy rieši Ľubo Burgr, Milanovi Chalmovskému svedčí chladný ksicht nebezpečného vizionára rovnako ako predposratého zamestnanca, Vít Bednárik dojíma morbídnym monológom o užitočnej smrti, Dana Gudabová zase výpoveďou o úbohom živote veľkej šéfky, Lucia Fričová efektne strháva pozornosť diváka ako asertívna kráska odsúdená na dominanciu.

Dobré divácke vyhliadky
Sme svedkami stretnutia dvoch pipiek s mužským bezvládnym telom, čo stojí za hriech, alebo zúfalého dialógu spolužijúceho páru, v ktorom strašia povahy a trpké skúsenosti z minulých vzťahov, či neobyčajne ostrej výmeny názorov mladej pani nadriadenej so starým pánom inžinierom podriadeným.

V niektorých scénach sa niektorí herci nevyhli miernemu nadužívaniu výrazov ako „proste", „vieš čo", „akože", ktoré sú nositeľmi dojmu autenticity.

Na druhej strane sa dokážu originálne hrať napríklad s krkolomnou terminológiou marketingového či virtuálneho sveta.

Záver inscenácie vyšiel trochu rozpačito, no súbor má v každom prípade na konte ďalšiu inscenáciu, ktorá má dobré divácke vyhliadky, hĺbku aj dramatický potenciál a rukolapne sa dotýka súčasných nudných, často sebazničujúcich vzorcov správania. A nezabúda na Čechova!

Prípadné šťúranie v tejto pilotnej časti sľubovaného dlhodobejšieho projektu by hre nemalo ublížiť.

Divadlo SkRAT: Napichovači a lízači.
Autori textov a účinkujúci: Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Lucia Fričová, Dana Gudabová, Milan Chalmovský, Romana Maliti.
Námet a réžia: Dušan Vicen.
Premiéra: 19. 11. v A4 – nultom priestore v Bratislave.

Eva Andrejčáková, SME, 23. 11. 2010

Ten náš postkomunistický a jiný svět

(úryvok)

Pohrobek legendární Stoky, divadlo SKRAT (v kterém i její někteří bývalí členové stále vystupují) je autorským divadlem režiséra a autora a v neposlední řadě scénografa Dušana Vicena a vyznačuje se osobitým uměleckým stylem. Jeho představení nese bizarní název Napichovači a lízači. Jde o parodii podnikatelského chování, ale hlavně řeči či komunikace, v čemž vzdáleně hra připomíná slavné ptydepe Havlovy hry Vyrozumění. Svojí intertextualitou (narážka na Višňový sad a postavu Firse) rovněž vzbuzuje vzpomínku na Havlovo Odcházení. Je to hra o prázdnotě slov, myšlení, života a celého tohoto podnikatelsko-byznysmenského světa s jeho frazeologií a dutými slovními spojeními. Nápad skvělý, kdyby zde nebyl jeden háček, který spočívá v tom, že herectví je na pomezí profesionality, má spíše charakter hraní na školní besídce a text by asi chtěl závažnější herecké uchopení. Ale i tak je to sympatický pokus mapovat současnou slovenskou společnost, prázdný obsah zdánlivě úspěšného života její určité skupiny, falešnou emancipaci žen, ale zastoupený je zde také pokus vzpoury (záblesk jisté naděje) jedince.

Jan Grulich, Divadelní noviny 19/2011, 14. 11. 2011

Z nitra Nitry 2011 (No. 2)

 

(úryvok)

V nalinkovaném světě

Také slovenský divadelní svět má své alternativní stálice, které se snaží hledat si svůj vlastní styl — a SkRAT mezi ně rozhodně patří. Režisér Dušan Vicen s tímto souborem nepracuje poprvé – ostatně loni se jejich inscenace Mrtvé duše objevila v programu DN.

Nejnovější inscenace SkRATu má až antropologicko-prorocký název: Napichovači a lízači. Lidstvo už dávno přešlo ze stádia lovců a sběračů do dalších evolučních kapitol, a Vicenova inscenace nám pojmenovává jeho (možné) současné stádium. V něčem jsou Napichovači a lízači podobní Mrtvým duším. V první řadě použitými prostředky – rozčleněním scény na lichoběžníkové hrací prostory, použitím černobílých projekcí doprovázených znepokojujícími zvuky a šumy. Ale také tématem pravidelně se opakujících a smyslu zbavených aktivit, které člověka provázejí jeho současným (ano, naším) světem. Mrtvé duše však bloudily ve světě individuí z okraje společnosti, Napichovači a lízači pobývají v přesně nalinkovaném světě manažerského, korporátního a podnikatelského prostředí. Divák sleduje výstupy a dialogy dokonale upravených manažerek, rozhovory šéfů, spolupracovníků, kolegů, nadřízených, podřízených. V jejich promluvách a myšlení se střetávají stereotypy o mužích, o ženách, o životě, o životních prioritách, o štěstí… A nebo spíše o tom, jak na nás okolní svět působí a jak ovlivňuje naše (anebo raději „jejich“!) uvažování o světě a o nás samých… Možná je to téma mnohokrát obehrané, ale bezesporu potřebné a žádoucí. Vicenova inscenace může být – i díky skromným a v jistém smyslu zcela „obyčejným“ hereckým výkonům – sympatická. Každopádně má vtip a některé výstupy jsou výtečně komediální.

A nebyla by to slovenská alternativa, kdyby na závěr neukázala, že i přes lehkonohou komiku a humor má potřebu a chuť otevřít zásadní a závažná témata. A přiznávám, že závěrečný scénický obraz s projekcemi, na kterých se objevily čárové kódy a nad nimi (místo tradičních číslíček) krutě známý trojslovný text v německém originále o tom, že Práce člověka osvobozuje, nelze jen tak z paměti vymazat…

 

Petr Christov, Divadelní noviny, 26. 9. 2011

Romana Maliti o divadle SkRAT

Divadlo SkRAT je autorským divadlom s vlastnou poetikou a tvorí jedno z mála divadiel slovenskej nezávislej scény. Na 20. ročníku Divadelnej Nitry (ďalej DN) sa predstavila s inscenáciou Napichovači a lízači, ktorá vyvracia mýtus o delení ľudí na lovcov a zberačov. Jednou z hlavných protagonistiek je i divadelníčka a členka štábu DN Romana Maliti.

Minulý rok sa Divadlo SkRAT zúčastnilo festivalu DN s predstavením Mŕtve duše. Tentoraz sú súčasťou slovenskej sekcie hlavného programu Napichovači a lízači. Čo si myslíte, že je dôvodom opätovnej účasti súboru na festivale?

Nemôžem úplne odpovedať za divadlo SkRAT, pretože Napichovači a lízači sú prvý projekt, v ktorom som účinkovala. Myslím si však, že opätovné pozvanie nie je náhodné. SkRAT patrí medzi najzaujímavejšie divadlá na slovenskej nezávislej divadelnej scéne. Podpora takýchto súborov, sledovanie ich tvorby a prezentácia na medzinárodnej platforme by mali byť priority tohto festivalu. Nečudujem sa, že tu nie sú prvýkrát, aj keď s podstatne rozdielnymi inscenáciami. Mŕtve duše sú nonverbálne divadlo, čím súbor vybočil z toho, čo bežne robí. Väčšinou tvorí konverzačné inscenácie, ktorých texty vznikajú na princípe kolektívnej improvizácie. Mŕtve duše boli zlomom vo vývine divadla SkRAT.

Ako sa Divadlo SkRAT cíti v konfrontácii so zahraničnými súbormi v rámci DN?

SkRAT si razí svoju cestu už niekoľko rokov a má nejakú skúsenosť aj s hosťovaním v zahraničí. Neviem však, či hlavným cieľom je konfrontácia slovenského programu so zahraničným. Nazvala by som to skôr dialógom, stretnutím sa s inou estetikou. Názor na to si vytvoria skôr diváci alebo hostia festivalu.

Divadlo SkRAT je svojím spôsobom autorským divadlom. Ako prebiehal tvorivý proces na inscenácii Napichovači a lízači?

Herci sa pod vedením režiséra Dušana Vicena stretávali a komunikovali na rôzne témy, improvizovali scény a situácie, ktoré sa postupne fixovali do ucelených scén. Východiská a impulzy nám dával režisér, ktorý bol inšpirovaný najmä prostredím stredného manažmentu rôznych spoločností a firiem a problémami a názormi ľudí, ktorí žijú v takomto pracovnom prostredí.

Konfrontujete v rámci inscenácie divákov s nejakými otázkami?

Cieľom každého tvorcu je klásť si vlastné otázky a hľadať cestu k ich zodpovedaniu. Zároveň však aj nastavovať zrkadlo divákom, ktorí sedia v sále. Napichovači a lízači, to môže byť ktokoľvek, kto sa na predstavenie pozerá. Či už v pozícií submisívneho, podlízavého, alebo v polohe toho, ktorý sa snaží kontrolovať situáciu.

V Divadle SkRAT ste hosťovali prvýkrát. Ako ste sa v súbore i v spolupráci s režisérom cítili?

Cítila som sa veľmi príjemne. S Ľubom Burgrom sme túto tému rozvíjali už dávnejšie a spoluprácu sme si vyskúšali pár mesiacov pred vznikom Napichovačov a lízačov. V Košiciach sme vytvorili inscenáciu Exyt Víchod, ktorá je tiež autorským projektom Dušana Vicena a Ľuba Burgra. Tam som mala možnosť pochopiť spôsob práce a divadelné uvažovanie týchto tvorcov.

 

Katarína Cvečková, Nitrafest(nik), 26. 9. 2011

Už v prvý deň divadelného festivalu prišli stovky návštevníkov

Stovky divákov prilákal už úvodný deň Festivalu divadiel strednej Európy. Ten vo štvrtok odštartovalo vystúpenie akustického hudobného dua HuFu. Počas 4 dní podujatia sa v centre Košíc predstaví 14 divadelných súborov zo Slovenska, Čiech, Maďarska a Poľska.

KOŠICE. Po rockovom zahriatí akustickým duom sa diváci rozpŕchli na predstavenia. Hneď v prvý deň sa na Malej scéne predstavilo Divadlo SkRAT, považované za jeden z vrcholov podujatia. Tentoraz do metropoly východného Slovenska priviezlo hru Napichovači a lízači, nominovanú na cenu festivalu Nová dráma 2011. O SkRAT bol štandardne obrovský záujem. Kapacita Malej scény ho ani zďaleka pokryť nezvládala. Tí, čo sa do hľadiska nezmestili, si ho však mohli v priamom prenose pozrieť v Cavearii Theatru.

O predstavenia je veľký záujem
„Tým, že sme trošku zmenili scény, na ktorých sa hrá, vzniká problém s uspokojením všetkých záujemcov. Z bezpečnostných dôvodov nie je možné do hľadiska na Malej scéne či v Historickej budove pustiť viac ľudí, ako je stanovená kapacita. Aj preto sme tohto roku dali záujemcom možnosť rezervovať si lístky v predstihu, prípadne si ich vyzdvihnúť počas otváracích hodín pokladníc ŠD, t. j. hodinu pred predstavením. A pre tých, ktorým sa lístky neušli, sme pripravili priame prenosy,“ vraví riaditeľ festivalu František Ténai, ktorý sa však veľkému záujmu divákov teší. Napĺňa sa ním totiž jeho hlavná idea – dostať divadlo medzi ľudí.

Festival trvá ešte dnes a zajtra. Dnes o 14.30 hod. môžete deti vziať na obľúbených televíznych Maškrtníčkov. O 18.00 hod. sa na Pódiu pri Historickej budove ŠD začne Othello alebo Škrtič benátsky, o 19.30 hod. by do Historickej budovy mali zájsť všetci milovníci 20. a 30. rokov minulého storočia (rzeszowské divadlo rozohrá predstavenie Sladké roky 20., 30...) a bodku za dňom dá Divadlo Actores hrou Stretnúť teba bolo krásne (22.00 hod. v stane pri Immaculate).

V nedeľu o 14.30 hod. v Stane sa začína predstavenie košického Bábkového divadla. O 18.00 hod. si môžete pri Pódiu pozrieť hru Hamlet, alebo nález lebky a festival zakončí Robinson & Crusoe.

Andrea Tomáschová, Košický Korzár, 3. 9. 2011

 

Dotyky a spojenia Martin 2011: Slabá úroda?

(úryvok)

Čo stálo za to

Medzi inscenácie, ktoré možno označiť za hodné pozornosti, patrí rozhodne ostatný kus divadla Skrat Napichovači a lízači. Po inscenácii Mŕtve duše prichádza súbor s novým divadelným tvarom, ktorý právom môžeme považovať v slovenskom divadelnom kontexte za pokračovateľa tradície divadelnej dekompozície, s ktorou prišiel Blaho Uhlár. Napichovači a lízači prinášajú moderný pohľad na tradíciu slovenského folklóru. Ide o žánrové obrázky reálnej každodennosti, bez ambície o výraznejšiu divadelnú výpoveď. A v tom tkvie čaro inscenácie, ktorá sa nesnaží o umelecký a spoločenský presah, ale provokuje skromnou ale účinnou divadelnosťou, ktorá na prvý pohľad nesie znaky prísnej civilnosti, no v podstate ide o pomerne výraznú štylizáciu.

Eva Kyselová, Divadelní noviny, 9. 7. 2011

Jak se líže ve Zlíně

 

Zlínský divadelní festival Setkání/Stretnutie si ve dnech 23.-27. května odbyl svůj 16. ročník. Přehlídka, která se soustředí na dramaturgické novinky českých repertoárových divadel a zároveň jako jediná u nás přináší solidní průřez slovenskou divadelní scénou, bojuje se závažnými finančními potížemi.

Letošní ročník byl z finančních důvodů na poslední chvíli zkrácen o jeden den: diváci tak přišli o Lulu z pražské Komedie a oceňované Podzemní blues z žilinského divadla v režii Eduarda Kudláče. Na festivalu zaznívaly i vážné obavy o to, jestli se jej vůbec podaří uspořádat příští rok.

Ve Zlíně se skví olbřímí divadelní budova z šedesátých let, již není jednoduché naplnit; zejména na oblasti, kde je zájem místních o divadlo nevelký. Přičteme-li k tomu, že i tzv. Malá scéna Zlín je docela velká a divadlo má rovněž studiovou a k tomu ještě klubovou scénu, máme tu solidní divadelní koncern, ideální pro pořádání festivalu. Setkání/Stretnutie má léta dobrý zvuk, zároveň je však – do značné míry neprávem – pokládáno za provinční.

Co nabídlo Setkání/Stretnutie letos? Jako zřejmě všechny festivaly, i ten zlínský hostil Korespondenci V+W. Dramaturgicky objevnější bylo uvedení dalšího kusu režiséra Jana Mikuláška, v němž taktéž hraje herečka Gabriela Mikulková, adaptaci knihy Mariusze Sczygieła Gottland, kterou uvedlo Národní divadlo moravskoslezské. Domácí divadlo se představilo čerstvými inscenacemi – Je třeba zabít Sekala v režii uměleckého šéfa souboru Petra Veselého a Klimáčkovu komorní tragédii Komunismus v režii Petra Štindla.

Zdařilým programovým činem bylo uvedení výtečného tanečního představení Charlotty Öfverholm a skupiny VerTeDance Found and Lost jen krátce po premiéře (kterou si projekt odbyl na konkurenčním festivalu Divadelní Flora Olomouc). Naopak pokus o aktualizaci Molièrova Misantropa brněnským uskupením Buranteatr zůstal někde v půli cesty. Uvedení Kurzu negativního myšlení s Michalem Dlouhým a Mefista s Jiřím Langmajerem pak lze pokládat spíše za úlitbu předpokládanému diváckému vkusu než za odvážnou festivalovou dramaturgii.

Podstatná jsou ve Zlíně představení slovenských divadel – jeden z hlavních důvodů, proč festival pořádat a navštěvovat. Hru Mariuse von Mayenburga Ksicht uvedlo Slovenské národní divadlo v režii Soni Ferancové. Skvěle napsaná komedie ze současnosti se ve slovenském podání stala přímočarou zábavou, která poněkud potlačuje jisté závažnější tóny předlohy, ale i tak to byl příjemný divadelní zážitek – především díky hereckým výkonům Tomáše Maštalíra a Táni Pauhofové.

Trnavské Divadlo Jána Palárika je pravidelným účastníkem přehlídky. Letos přijelo s poněkud obskurním kusem Tajomný pokoj vecí. Dramatizace poezie slovenského básníka Milana Rúfuse v režii Viktora Kollára spadala příliš často do naivní ilustrativnosti, deklamativní nudy a směšného patosu. Přitom začátek naznačoval, že by mohlo jít i o imaginativní představení s jedinečnou atmosférou.

Nejpozoruhodnější pak byla účast divadla SkRAT Bratislava. Tento – ač poloamatérský – soubor patří k tomu nejskvělejšímu, co lze v obou zemích bývalé federace spatřit. Jejich nové dílo, Napichovači a lízači v režii Dušana Vicena, je opět sledem precizních scének, tentokrát vycházejících ne z obvyklých absurdních témat, ale variujících nudu života v kanceláři, firemní kulturu a především – vztahy. Potkáme tak muže, co se potřebuje rozejít s dívkou, s níž se nedá pořádně pohádat, jiného, co má rodinu ("dokonce dvě“), záchodové sebevrahy i ambiciózní ženu shánějící kvalitní genetický materiál. Přesně zahrané, vtipně pointované dialogy, cit pro absurditu. To vše ve vizuálně a zvukově podmanivém podání a s invenčním využitím video mappingu.

Setkání/Stretnutie patří k festivalům, které mají smysl a význam – počínaje soustředěním na dramaturgické novinky a představením slovenském scény nekonče. Jistě by mu prospěla vyhraněnější dramaturgie a zejména letos lze litovat škrtnutého dne, který sliboval opravdové zážitky, ale to je i otázka peněz (přinejmenším to druhé zcela určitě). Dodejme k tomu ale, že Zlín je město pro festival mimořádné vhodné (jistě víc než Plzeň nebo Brno) a už proto by Setkání/Stretnutie nemělo zaniknout. Zlepšovat se dá vždy, znovu navazovat na jednou přetrženou tradici jen velmi obtížně.

Vojtěch Varyš, Týden, 31. 5. 2011

Čekání na novou drámu

Dramatizace více jak čtvrtstoletí starého románu, idealizující divadlo poezie, pornografická loutkárna, taneční imprese, pásmo výjevů z prostředí velké firmy a misantropické monodrama - taková byla nabídka letošní bratislavské Nové Drámy, festivalu založeného před sedmi lety s ambicí propagovat a podporovat uvádění domácí i zahraniční nové dramatiky. Přesně vzato, mohl se festival odbýt za jeden večer, totiž za ten, ve kterém se po sobě prezentovaly sdružení SkRAT se hrou Napichovači a lízači a Mestské divadlo Žilina s Handkeho Podzemným blues v režii Eduarda Kudláče. (…)

pojď v moji realitu, mám k tobě citový vztah 
To zpíval kdysi Ivan Mládek a podobný, řečeno dnešními slovy, newspeak zaznívá z jeviště i v inscenaci Napichovači a lízači bratislavského divadla SkRAT.

Jsme v prostředí jakési velké firmy v open space, čili jedné velké místnosti rozdělené nevysokými ohrádkami. Napravo je záchod, uprostřed kuchyňka, vzadu část moderně zařízeného bytu a vedle ní trochu záhadný prostor s běžícím pásem ukrytým za plexisklem. Inscenace začíná tajemně: na ony přepážky jsou promítány abstraktní obrazy a k tomu zní hudba kombinující techno s noisem a ambientem. Na jevišti jsou všichni herci. Někteří z nich se přišli ucházet o práci ve firmě. Jsou tedy vyzváni, aby ukázali své vizitky. Ty ale nemají, protože ještě nejsou zaměstnáni. Aby nějaké vizitky měli, museli by být zaměstnáni. A aby mohli být zaměstnáni, museli by mít vizitky… Řešení? Zabít ty bez vizitek. Jsou beztak podezřelí – nemají přece vizitky.

Tma, hudba a promítány jsou tentokrát dotáčky muže jdoucího kanceláří, obraz kopírující reálné dění na jevišti. Dojde k záchodu a na jeho "deklu" sjede lajnu. Okamžitě upadne do bezvědomí (ne-li hůře) a v tomto stavu ho najdou dvě kolegyně. Přítomnost bezduchého těla je netrápí tolik, jako otázka co s ním a ke které by se hodil nejlépe. Ulehají tedy vedle něj a zkouší, které více sluší. Nakonec se vydávají hledat vozík, na němž by si ho odvezly domů.

Podobné absurdní scénky se střídají jedna za druhou, některá je lépe pointovaná, některá hůře a některá – zřejmě zcela úmyslně - vůbec. Herci nevytváří konkrétní postavy, ale spíše velmi obecné typy, které si nesou večerem. Nejde tu o tradiční divadelní hru, ale o pásmo výjevů ilustrujících obecně specifický odosobněný svět velkých firem a neméně specifickou prázdnotu života lidí zde zaměstnaných. Lidí řídících se radami módních časopisů a vlastní život modelujících podle úspěšných vzorů zde propagovaných. I dítě by jedna z dam ráda - je to přeci tak in.

Vše je jen na oko, na vnější efekt, buduje se zdání týmu (dlouhá, výborná a stále absurdnější scéna s pseudopřátelským a optimistickým gestem plácnutí doprovázená zvoláním "giv mi fajf"), udržují se přátelské vztahy. Ztracena, skryta a potlačena je však vlastní tvář a osobnost každého z nich. Čas od času se ale projeví. Nejvýrazněji, když se stárnoucí "pan inženýr" v podání Ľubo Burgra vzepře své o mnoho mladší šéfce a jejím nemyslným příkazům ohledně "forwardnutí" čehosi. Hádka je odehraná naplno a nechybí ani osobní útoky a vulgarity. Burgr dokonce s pocitem zadostiučinění a vítězství odchází pomyslným středem. Avšak za chvíli se vrací a plačtivě a poníženě prosí šéfku, aby na vše zapomněla. Vystřídá tedy obě titulní polohy: v okamžiku vzpoury má navrch, je dominantní, určuje tempo a vládne situací – je napichovačem. A když zoufale žadoní o milost, když nabízí cokoli, jen aby mohl vzít vše zpátky, je pochopitelně lízačem. Toto vymezení však neplatí pouze v mezilidských vztazích, napichovačem a lízačem lze být i vůči sobě samému a k vlastnímu životu.

Nejedná se tu však o nějakou agitku či kritiku kapitalistického vykořisťovatelství. Nemůžu se zbavit pocitu, že tvůrce téma nějak zvláštně fascinuje. Že jsou přitahování tím podivným světem s vlastními pravidly a morálkou. Světem, který je možná stejně absurdně totální jako libovolný autoritářský režim. Ne náhodou ostatně inscenace končí demonstrací úžasného nového reklamního hesla a strategie firmy "Arbeit macht frei" svítí na všech promítacích plochách. Jak je ve SkRATu zvykem, vznikala inscenace kolektivně na zkouškách. Teprve v závěru se zřejme režisér Dušan Vicen pokusil dát celku jednotnější ráz. I tak je ale patrná jistá roztříštěnost a možná i snaha dopřát každému z herců "jeho" výstup. Osobně se domnívám, že ještě trocha krácení, nejen v celkové struktuře inscenace, ale i v rámci jednotlivých scén, by dodala Napichovačům a lízačům výraznější švih, tah a zábavnost. Nebýt anglických titulků pro zahraniční účastníky festivalu, dával bych větší část viny za pocit neusazenosti a rozbíhavosti hereckým improvizacím. Herci SkRATu vypadají, jakoby mluvili sami za sebe a jakoby text vznikal teď a tady. Že je to přirozenost kontrolovaná a cílená, prozradily právě ony titulky, které řečené kopírovaly z dobrých 90%. A právě tam, kde se herci od nazkoušeného odchýlili, bylo to vždy na škodu. Přibývaly totiž téměř výhradně jen parazitní slovíčka a redundantní doslovující věty, které vyznění dialogů a scén spolehlivě rozbíjely.

Přes všechny drobné výhrady však byli Napichovači a lízači konečně inscenací, o jejíž smysluplné nominaci nebylo třeba nijak pochybovat. Jistě, nevypadala tak dobře udělaná, jako až televizně (pseudo)realistický Koniec hry. A její poetika – navazující v mnohém na legendární Stoku (která během festivalu slavila dvacetiletí) – nejspíš na Slovensku není tak překvapivá jako DLD. Je to ale divadlo živé a současné, divadlo, které má svou nezaměnitelnou tvář.

Jakub Škorpil, Svět a divadlo 04/2011, s. 118  131

Mŕtve duše

Videl som, ako sa žena nemôže dostať zo svojich vnútorných závislostí, ktoré ju zväzujú. A tak si so svojím milencom vychutnáva hry, pri ktorých je zviazaný. Snaží sa dostať von, ale nejde jej to. Kope, kričí, hoci so zaviazanými ústami ju nepočuť. Pomôže jej až milenec. Kúsok odtiaľ žena strieda milencov. Vo vani, v posteli. Kde sa dá. Ale nevyzerala, že by bola šťastná, hoci nemala silu hľadať to, čo by ju naozaj napĺňalo. Iná žena, plnoštíhla, má rada svoje vášne a žehlenie. Manžela, ktorý sedí s pivom v ruke a občas sa jej dotkne. Vášnivo. Prázdne. Blúdiaci ľudia v labyrinte zvykov. Robia veci, na ktoré sú zvyknutí, žijú vo svojich mantineloch a nevedia, čo je za nimi. Ani nevedia, prečo by mali hľadať. Možno si ani nevšimli, že pôsobia čudne, hoci kdesi vnútorne cítia, že nie všetko je v poriadku. S nimi, so susedmi, s ich partnermi. A pritom nikto z nich nemusí povedať ani len jediné slovo.

Mŕtve duše v divadle Skrat sú predstavením, ktoré si na dialógy nepotrpí. Skôr na obraz a zvuk. Vizuálna zložka s projekciou a scéna s tisíckou detailov odhaľuje tajomstvá, ktorých sa postavy vo svojich dušiach boja.

Ak sa do zrkadla nepozeráte len preto, aby ste sa na seba usmiali, Mŕtve duše vám povedia veľa. V opačnom prípade odídete v polovici predstavenia, alebo sa na jeho konci rozplačete.

 

 

Palo Hlubina, Profit č. 8, 20. 4. 2011, s. 64

Práca oslobodzuje… od súkromných životov

 

Inscenáciou Mŕtve duše v roku 2008 sa divadlo SkRAT pokúsilo asi najvýraznejšie vo svojej dovtedajšej tvorbe prekročiť hranice vlastnej poetiky, ktorá bola postavená na fragmentárnych a krátkych dialógoch, monológoch zachytávajúcich zväčša absurdné, tragikomické situácie jednotlivcov, a ponúklo novú formu. V Mŕtvych dušiach slová nahradila hudba, pantomimické herecké výstupy o živých mŕtvolách prežívajúcich a prebývajúcich na bratislavských sídliskách v panelákových bytoch. SkRAT, ktorý narába so slovom a dialógom skutočne obratne, vytvoril nonverbálnu inscenáciu, ktorú postavil na mimike, pohybe, geste, hudbe, video projekcii. Presvedčivo a suverénne dokázali, že vedia rozprávať aj bez slov.

Najnovšia inscenácia divadla SkRAT Napichovači a lízači pokračuje po dvoch rokoch v tendencii presahovania ich charakteristických spôsobov tvorby. Tentoraz slová ostávajú slovami, i keď, tak ako to v inscenáciách divadla SkRAT býva, často na prvý pohľad nič nevypovedajúcimi, absurdnými, prázdnymi. Mení sa jednota miesta a rovnako aj štruktúrovanie jednotlivých obrazov. Takmer všetky výstupy sa odohrávajú v jednom prostredí – v komerčnej firme, vo svete naspeedovaných, uniformných hráčov, ktorých medziľudská komunikácia a životy plynú podľa firemnej logiky. Priestor kancelárií D. Vicen, režisér a súčasne autor výtvarného konceptu, znázorňuje priam autenticky – otvorený javiskový priestor členia biele, od seba oddelené a po scéne rozmiestnené kóje s pracovným stolom, stoličkou, lampou a samozrejme počítačom. Zamestnanci komunikujú v kuchyni umiestnenej za kójami a na toalete. Jednotlivé obrazy sa odohrávajú striedavo vo všetkých častiach scény. Jediný obraz Rozdrbaný vzťah sa neodvíja v kancelárii, ale v byte umiestnenom v inej, vyvýšenej časti javiska v pozadí. Firmu vystriedalo súkromné, intímne prostredie, kde aktérmi nie sú firemné bábky žijúce v klamlivom duchu sloganu Arbeit macht frei. Za stolom sedia muž a žena a riešia svoj vzťah. Tento obraz evidentne nepatrí do uzavretého sveta firmy, ktorý tvorcovia zobrazili na začiatku, no napriek tomu s ním úzko súvisí. Rozvíjanie vzťahu a súkromného života týchto dvoch ľudí je totiž dôsledkom vonkajšieho, pracovného sveta. Dialóg Romany Maliti a Ľuba Burgra rámcuje jednu z tém príbehu Napichovačov a lízačov a zároveň dokresľuje atmosféru hry. Práca verzus súkromie sa tu vzájomne podvedome nepriaznivo ovplyvňujú. Kto sú vlastne napichovači a lízaci, alebo nadriadení a podriadení, dominantní a submisívni, milovaní a milujúci? Tak ako v inscenácii, tak aj v realite sú všetky tieto kategórie ambivalentné. Lízačom je napríklad starší zamestnanec, polroka pred dôchodkom (Ľ. Burgr), ktorý je spočiatku zásadový, no keď mu hrozí výpoveď, ochotne urobí pre mladú šéfku (R. Maliti) všetko, čo bude chcieť. Ona je v jeho očiach napichovačom – šéfkou, ktorá manipuluje, buzeruje a poúča. Ale v skutočnosti aj ona patrí k lízačom. Svoju kariéru si pravdepodobne buduje na osobných, nie profesionálnych prednostiach – doslova sa na pozíciu šéfky „prejebala“. Mladá ambiciózna tridsiatnička (L. Fričová) je rovnako typ napichovača aj lízača – cieľavedomá karieristka s plánmi o svojej práci, ako aj o svojom živote. Na druhej strane je vlastne len obeťou spoločenských klišé, masových boomov, infantilnej hry na tipovanie. Takmer všetky postavy sú otrokmi práce, neslobody, neúprimnosti, sútaživosti.

SkRAT a jeho nová inscenácia zobrazujú na pozadí systému fungovania súkromných firiem svet, v ktorom ľudia trávia viac času v práci ako doma alebo so skutočnými priateľmi, ktorý vás oberá o zdravý rozum, o skutočné zážitky života, keď ani neviete, kam idete na dovolenku, kde je dôležitá cena a nie zážitok, a ktorý postupne premieňa hodnoty a súkromné životy ľudí. Dnešný človek už takmer nie je schopný udržať si dlhodobejší vzťah, nielen partnerský, ale ani pracovný, mení sa na manipulátora a manipulovaného. Stráca schopnosť vlastného uvažovania, pohodlnejšie je podľahnúť trendom v myslení i konaní (babyboom, povrchné rady a psychologické poradne v mainstreamových magazínoch – keď sa nehádate, váš vzťah nie je normálny, atď.). Snaha o zmysluplnú konverzáciu zlyháva. Ostáva len osamelosť. Akoby memento, nie poučujúce, skôr všetko relativizujúce a zosmiešňujúce, pôsobí postava upratovačky, ktorá bola kedysi spolumajiteľkou tejto firmy (D. Gudabová). Rovnako aj obyčajný úradník z úvodného obrazu, od ktorého chcú iní zamestnanci nezmysly v podobe vizitiek a ktorý tak pripomína kafkovského Jozefa K. 21. storočia.

Tvorcovia zachytávajú symptómy spoločnosti, dneška, no vďaka humorne a vtipne vystavaným dialógom, ktoré zdôrazňujú absurdnosť tohto sveta a prázdnotu takýchto životov, posúvajú všetko do roviny polemiky, paradoxu a smiešnosti.

Herci divadla SkRAT dialógy zostručňujú, zjednodušujú, preto je aj ich spád rýchlejší, vyznenie údernejšie. Nenápadná gradácia replík zdôrazňujúca absurdnosť, herecké stvárnenie Ľ. Burgra, Romany Maliti a M. Chalmovského vychádzajúce z karikatúry pripomínajú v mnohom princíp skečov, ktorý často používali aj Lasica a Satinský vo svojich známych dramatických scénkach a obrazoch (Nikto nie je za dverami, Soirée). Dialógy Romany Maliti a Ľuba Burgra v obraze Rozdrbaný vzťah, Vít Bednárik v Čechov – rámovanie, Ľ. Burgr v obraze Chcem byť sám alebo M. Chalmovský so záchodom na hlave sa na ne dokonca podobajú. Ľ. Burgr, R. Maliti a M. Chalmovský hrajú uvoľnene, ich prejav je už príznačne autentický.

Zvolená hudba, zmes noisu a elektroniky, experimentu, pôsobí miestami skľučujúco, deprimujúco, deštruktívne, no inde veľmi dynamicky, vyhrotene až kŕčovito. Je najvýraznejšia v sekvenciách bez slov, v prítmí, kde sa miestami niektorá z postáv mihne a kde sledujeme zábery sloganov, čísiel. Jednotlivé obrazy oddeľuje videoart s ponáhľajúcimi sa zamestnancami alebo s kráčajúcou postavou pripomínajúcou homo sapiens. Hudba spolu s videoprojekciami má umocňovať pocit zmätku, napätia, stresu, hektickosti. V prípade hudby sa to podarilo absolútne, no spomínané videoprojekcie fungujú v kontexte celého inscenačného tvaru skôr retardujúco. Inscenácia by nestratila nič na svojej výpovedi, ak by tam aj neboli.

Inscenácia má tematicky, ako aj inscenačne viacero rovín. V odkaze a výpovedi sa však spájajú. Pri Napichovačoch a lízačoch sa nedá nesmiať – smejeme sa sami na sebe, na situáciách, ktoré veľmi dobre poznáme, ako priami účastníci aj ako svedkovia.

Koláž Napichovači a lízači uzatvára čechovovský motív Višňového sadu, ktorý sa tu transformuje na výpoveď o zničení prírody, prirodzenosti. Výrub niektorých stromov môže zachrániť pár iných. Je na nás, ktoré stromy a ktorí jedinci sa zachránia a ktorí ostanú porazení.

Dáša Čiripová, kød 3/2011, s. 19 – 21

Kam chodíme

 

Kedysi sa svet delil na lovcov a zberačov, dnes sú to napichovači a lízači. To tvrdí rovnomenná nová hra divadla SkRAT. Herci, ktorí sú opäť jej spoluautormi, vykresľujú korporátny svet čoraz dôvernejšie známy aj u nás. Open space, silený teambuilding, „linkovanie“ na záchodoch, ohováračky, ponižovačky.. Každý nemusí zvládnuť dívať sa večer na to, čo zažíva cez deň v robote, ale na záver sa možno pristihne, že sa smeje s ostatnými kolegami. Teda vlastne divákmi.

Oliver Rehák, SME, 4. 3. 2011

Napichovači a lízači

 

Bratislavské divadlo SkRAT pracuje výlučne s vlastnými textami, ktoré vznikajú v priebehu skúšobného procesu. Vo svojich hrách reflektuje existenčné pocity tridsiatnikov a štyridsiatnikov, a to aj v kontexte súčasných spoločenských fenoménov. Svoju aktuálnu inscenáciu situovalo do prostredia korporácie, v ktorej sú nadčasy samozrejmosťou, vymývanie mozgov s cieľom vyššieho výkonu každodenným rituálom a kokaínové excesy dôsledkom nadmerného pracovného zaťaženia. Odcudzenosť, slabošstvo a egoizmus v medziľudských vzťahoch zdôrazňuje sterilná scéna, elektronická hudba, ako aj chladné počítačové projekcie. Inscenácia je komponovaná ako sled obrazov, ktoré však spejú k jednotnému vyvrcholeniu. Nechýba jej tradičný "skratový" humor - raz absurdný, následne ironický, inokedy hrubozrnný. Ad absurdum je dohnaná napríklad situácia na toalete, kde nájdu dve atraktívne manažérky nadrogovaného kolegu. Po chvíli si k nemu líhajú, aby podľa úmernosti výšky odhadli jeho potenciál na vzťah. Domov si ho chcú odviezť pomocou vozíka. Aby im ho medzičasom nikto neukradol, označia si ho ceduľkou "Reservé". Záverečný titulok "Arbeit macht frei" síce pôsobí trochu sprofanovane, ale situáciu, v ktorej sa manažéri, ale aj radoví zamestnanci stávajú obeťami systému a vlastných ambícií, vystihuje presne!

Peter Scherhaufer, .týždeň, 8/2011, s. 55

Zo života napichovačov a lízačov

DIVADLO SKRAT: NAPICHOVAČI A LÍZAČI
Autor: Juraj Šebesta
Divadlo SkRAT Bratislava | 11. 02. 2011

Scénické riešenie, scenár, réžia: Dušan Vicen, spoluautori textov a účinkujúci: Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Lucia Fričová, Daniela Gudabová, Milan Chalmovský, Romana Maliti, hudba: Pjoni, Radoslav Chrzan a iní, vizuálna spolupráca: Boris Vitázek

Premiéra: 11. februára 2011 v A4 – nultom priestore v Bratislave


Témou práce a pracovného prostredia je najnovšia inscenácia Divadla SkRAT Napichovači a lízači príbuzná niektorým predchádzajúcim či starším opusom: napríklad Dno, Hetstato vytvoreným ešte pod hlavičkou Stoky, či Paranoja alebo Smutný život Ivana T. už pod hlavičkou SkRATu. No v Napichovačoch a lízačoch je to hlavná téma, ktorej sa podriaďuje všetko. Na rozdiel od iných inscenácií, nielen tých spomínaných, má táto veľmi moderný, technizujúci výraz.

Samotné scénické riešenie je obrazom, v ktorom sa odráža aj vzťah tvorcov k téme a ich hodnotenie „javu“. Celý priestor javiska je poňatý ako open space s bielymi paravánmi – boxami pre jednotlivých zamestnancov, ktoré ho delia v perspektíve do niekoľkých úrovní. Úplne vzadu je na ľavej strane stolík s dvoma pohármi vína – obraz vytúženého cieľa po náročnom dni či po celom pracovnom týždni; na pravej strane vzadu je akási konštrukcia pripomínajúca klietku, s bežeckým pásom, na ktorom sa postavy ponáhľajú v ústrety svojim „úspechom“. Zároveň sa na prednú stenu „klietky“, obostretú sieťovinou, premietajú obrazy hercov, zväčša kráčajúcich do schodov, občas zo schodov. Vzťah tvorcov k fenoménu „práca“ je teda na prvý pohľad negatívny, kritický.

Treba však povedať, že je to ten typ práce, ktorý by sme mohli nazvať ideologickým. Tvorcovia naznačujú, že ide pravdepodobne o reklamnú alebo PR agentúru, kde sa pripravujú rôzne kampane, vrátane komunikačných, a ktorých cieľom je prinútiť ľudí, aby si kupovali veci, čo nepotrebujú. Skrátka, aby sa stroj spotrebnej spoločnosti nezasekol ani náhodou.

Tento negatívny postoj sa odzrkadľuje aj v hudbe, elektronickej, občas kakofonickej, so zhlukmi pracovných zvukov a útržkov pracovných dialógov, čo zdôrazňuje atmosféru neprirodzených, odcudzených vzťahov. Negatívny postoj je cítiť aj zo záberov ľudí v kanceláriách či na chodbách, ktoré sa premietajú na paravány, na spomínanú „klietku“ či na prezentačnú tabuľu. Aj bez textu je postoj tvorcov úplne jasný.

Keď k tomu pridáme charakteristické dialógy, plné irónie, s dvojzmyslami a slovnými hračkami, s typickým ešte hovorovejším než hovorovým jazykom a slovosledom, občasné vulgarizmy, poskladá sa nám z toho štýl Divadla SkRAT, ako ho poznáme  z predchádzajúcich inscenácií. Aj táto inscenácia je komponovaná ako mozaika a hudobná skladba s opakujúcimi sa a obmieňajúcimi motívmi, kde dôležitý je celkový dojem, ktorý si z toho všetkého poskladáme v našej mysli. Aj keď by sme kompozíciu označili ako voľnú, skladba je skomponovaná veľmi starostlivo, prepracovaná do detailov.

Všetky scény sa viažu na ústrednú tému: väčšina priamo, niektoré väčšmi doplnkovo či pocitovo, či už ide o scény zobrazujúce pracovné alebo partnerské vzťahy. Spolu s Vítom, neistým uchádzačom o prácu, blúdime lesom pochybností a strachu na neznámom pracovisku, z ktorého sa v nasledujúcej scéne vykľuje sektárska firma vizionárov. Obyčajní ľudia bez vizitiek (a vízií) musia zomrieť, nemajú miesto na stupnici medzi napichovačmi a lízačmi. To sú vôbec dve základné množiny, na ktoré tvorcovia delia ľudí, či už zamestnancov alebo milencov. Motív lesa sa objaví znovu priamo v texte v scéne Genetický materiál: je to onen les života alebo nevedomia, ktorým sa každý musí predrať. A zároveň ten les, ktorý je pre muža snáď tou najvyššou ambíciou v živote, pokiaľ ho žena nechá doň vstúpiť. Otázka je, k čomu sa prederie – k pocitu víťazstva, ako vraví Romana? Alebo je bližšie k pravde o živote Ľubo, ktorý takto zhodnotí genetické plány kolegyne Lucie:

Ľubo: No nie, mňa zaujíma, kde vy beriete tú istotu, že si zoberiete tie správne genetické informácie. Čo ak zoberiete od toho, čo je vysoký, nie to, že je vysoký, ale to, že je kokot. A naopak. Tento je zase inteligentný, ale malý... a narodí sa vám malý kokot... toto mňa zaujíma...

Motív lesa sa objaví aj v otvorenom, smutnom závere: v podobe parafrázy Čechovovho Višňového sadu. Ale mohol by to byť aj rozhovor medzi ochranárom a developerom niekde na Slovensku:


Víto: Takže vravíte vyrúbať? Už z histórie predsa vieme, čo sa stane, keď sa vyrúbe nejaký sad!

Ľubo: Ale kto hovorí, že ideme vyrúbať celý sad! Ja som hovoril, že ideme rúbať sad? Ja hovorím, že práve, aby sme zachránili sad, musíme vyrúbať tých pár stromov, to je všetko!

A tiež delenie na napichovačov a lízačov: napichovačom je Lopachin a lízačom Ranevská, hoci ona bola náchylná myslieť si opak. Alebo ako v čom: z materiálneho hľadiska to sedí, ale z hľadiska ich potenciálneho ľúbostného vzťahu je to naozaj naopak. V jednej eseji David Mamet, významný americký divadelník a filmár, ktorý sa hlási k Čechovovi, tvrdí, že Lopachinovi, ktorý sa uchádza o ruku Ranevskej dcéry, v skutočnosti ide o matku – aj preto sa vraj Lopachin do svadby nehrnie.

Vráťme sa však od možných výkladov Čechova k SkRATu. „Nosné“ scény sú doplnené kratšími, absurdnými výjavmi, napr. motív Chalmovho šnupania koksu na záchode; Chalmov výstup – sen so záchodovou misou na hlave, alebo Vítov záchodový monológ o užitočnej smrti, cynicky prerušený močivším Ľubom, ukrytým za závesom. Zhuleného Chalma nájdu dve kolegyne: primeriavajú sa k nemu, zistí sa, že je to Romanin typ, hodil by sa jej aj do obývačky k sedačke, je taký „sivkasto-sivkastý“. Odchádzajú po vozík, aby si Romana odviezla Chalma domov. Zatiaľ naňho napíšu réservé, pre každý prípad.

Tento výstup, sám osebe veľmi vtipný, vyvoláva vo mne otázky, možno nepatričné, keďže súvisia s klasickou realistickou poetikou, resp. vierohodnosťou. Vo firmách tohto typu by asi nemali ženy a muži spoločné priestory na záchodoch či spoločný vstup do záchodov... Hoci, v rámci filozofie „tímbildingu“ je všetko možné. Alebo bol Chalmo nahúlený už pred tým a pomýlil si záchod...  Alebo zhúlený chodí najradšej na ženský, to by sa dalo pochopiť... Alebo som príliš malicherný?

Najvýraznejšími zložkami inscenácie sú scéna, hudba a text, ktorý určite stojí aj za samostatné publikovanie. Z hercov vynikajú spontánna a sympaticky živelná Lucia Fričová a úspornejšia, introvertnejšia Romana Maliti, ktorá sa v SkRATe hneď udomácnila, akoby tam už roky hrávala. Ich porovnanie je zaujímavé aj preto, že Fričová vyštudovala herectvo na VŠMU, kým Maliti divadelnú vedu; skúsenosti s herectvom zbiera v rôznych, skôr alternatívnych, produkciách. V danej inscenácii sú však herecky rovnocenné, typovo sa dopĺňajú. Podobne je to aj s Ľubom Burgrom a Milanom Chalmovským, dokonca Burgr, aj vďaka textu a scénam, v ktorých vystupuje, je herecky výraznejší. Zdá sa, že škola nie je rozhodujúca. Otázka ani neznie tak, či je pre poetiku alternatívneho divadla vhodnejší neštudovaný než študovaný herec, na čom si zakladal Blaho Uhlár v Stoke. Herec proste buď do daného divadla zapadne, alebo nezapadne. Časy sa menia, poetiku autorského divadla a kolektívnej tvorby si osvojuje alebo vyskúšalo si ju čoraz viac absolventov VŠMU, a to nielen hercov. Autentický môže byť aj profesionál, dokonca aj absolvent herectva na VŠMU. V každom prípade, nedá sa to úplne vylúčiť...

Pri niektorých mizanscénach som postrehol zvláštny efekt. Zdalo sa mi, že niektoré odchody a príchody, resp. predely medzi scénami, silne ovplyvnené hudbou a premietaním, zbytočne naťahujú čas. Vytvárajú v podstate ilúziu hluchého miesta, keďže v skutočnosti inscenácia hluché miesta nemá. Alebo sa do tohto efektu premieta aj zjavný hodnotiaci postoj tvorcov, spomínaný v úvode recenzie? Je príliš jednoznačný a teda splošťuje kritizovaný jav? Na druhej strane, pohybujeme sa v nadsázke, miestami až v groteske... Alebo je tam skrátka len priveľa hudby a premietania naraz, čo spomaľuje tempo?

To je už možno priestor pre teoretikov umenia. V rámci tejto recenzie môžem na záver len skonštatovať, že Napichovači a lízači patria k udalostiam sezóny, k inscenáciám, ktoré treba vidieť. Nečudoval by som sa, keby po nej siahli aj organizátori rôznych divadelných festivalov.

Juraj Šebesta, IS.theatre.sk

Napichovači, lízači a grantovači

Najnovšia inscenácia bratislavského súboru SkRAT mala prejsť od prvého uvedenia v novembri minulého roku zmenami. Jej tvorcovia ju uviedli nanovo, ako avizovali. Keďže retardovaný grantový systém v slovenskej kultúre spôsobuje, že finančné príspevky sa v danom roku prideľujú na poslednú chvíľu (ak sa vôbec nejaké pridelia), iná možnosť ako premiérovať stále nedokončené dielo ani neexistuje. Typ autorského divadla to nesie dobre.
Hra Napichovači a lízači má upravené dialógy niektorých hercov, ktoré pridali na charakteristike ich postáv. Inscenácia dostala nový výzor v podobe výtvarne skvelo zvládnutej scény (len škoda, že si ešte viac nezahral nápaditý bežiaci pás). Kostýmy sa tematicky zjednotili, vynikla výborná hudba v spojení s videoprojekciou. Výprava mala jednoducho šmrnc, podčiarkujúc fádny, čiernobiely svet firemných kultúr, ktoré z človeka robia robotickú obludu. Absurdnosti korporátnej identity sú vykreslené hrozivo až katastroficky.
Téma nesie už sama v sebe istý chladný náboj. Ten cítiť. Dialógy sú šťavnaté a vtipné, no atmosféra ich prebíja, groteska však rozhodne nie je mŕtva. Ide o poctivý divadelný počin, zručne hĺbajúci nad aktuálnymi existenciálnymi problémami, s ktorými sa spoločnosť nedokáže vyrovnať. Zabavíte sa, a možno sa tam aj uvidíte.

 

Eva Andrejčáková, SME, 17. 2. 2011

Kto napichuje a kto líže

Kedysi sme si robili žarty z Piesne práce, dnes by si ju mnohí radi aj zaspievali, len keby mali prácu. Bratislavské Divadlo SkRAT si strieľa zo súčasnej ideológie zisku a konzumu. Rozhodli sme sa pre ňu slobodne a slobodne sme sa stali jej otrokmi.

SkRAT však toto „posolstvo“, ako zvyčajne, prináša s humorom vo svojráznej poetike alternatívneho divadla. Kde zobraziť ideológiu peňazí lepšie, ako v prostredí firmy, v pracovných vzťahoch, ktoré sa prelínajú s partnerskými či ľúbostnými. A celkom v duchu ideológie spotreby, výrobcov a konzumentov, silnejších a slabších, delia ľudí na tých úspešnejších, teda napichovačov, a tých ostatných, teda lízačov. Obyčajní ľudia, uchádzači o zamestnanie, ktorí by mohli byť niekde medzi tým a ktorí v úvode inscenácie zavítajú do tajomnej firmy vizionárov na pohovor, nemajú v tomto svete miesto; musia zomrieť – nielen preto, že sa nepreukážu vizitkami.

Atmosféru chladných, odcudzených vzťahov podporuje aj celkový výraz inscenácie – veľmi moderný, umocnený elektronickou hudbou s prvkami minimalizmu a techna. Scéna je komponovaná ako open space, s bielymi boxami – priehradkami pre zamestnancov, vo viacerých rovinách do hĺbky javiska, so stolmi a súčasným zariadením, v ktorom dominujú notebooky.

Je zaujímavé, že v úlohe napichovačov sa ocitajú najmä ženské postavy, či už mladá šéfka, ktorá sa na svoj post prebojovala panvou, a na všetky strany prikazuje dekódovať a forwardovať. Alebo nadšená líderka teambuildingu v sektárskej scéne Give Me Five, kde sa kolegovia snažia udržať zápal pre pozitívny prístup a stále si to potvrdzujú vzájomným tlesknutím dlaní. Skvelým prínosom pre inscenáciu sa stali mladé herečky: Romana Maliti vie presvedčivo stvárniť submisívnu milenku aj vulgárnosťou podriadeného zaskočenú, no pevnú šéfku. Divák stále cíti jej intelektuálny vklad, jemný odstup a veľký potenciál. Lucia Fričová so svojou priebojnou živelnosťou, nasadením a klaunským entuziazmom je typovo vhodným protikladom. V herecky kvalitnej inscenácii vyniká aj Ľubo Burgr, so svojím charakteristickým výrazom mierne dementného úžasu z absurdnosti sveta a ľudskej hlúposti a krutosti.

Otázkou ostáva, v akej polohe sú samotní divadelníci. V metaforickej rovine sú to istotne napichovači, ktorí nás znovu dostali svojím originálnym videním a humorom, no trošku zostávajú aj lízačmi, čo sa snažia vraziť nôž do chrbta skutočným napichovačom, keď sa len dá. (A tí sa iba smejú, vďačne aj sami na sebe.)

Kam patríme my ostatní? Z toho sa už musí vylízať každý sám, ale stojí to za to, nechať sa napichnúť. Divadlo SkRAT je stále vo forme.

Divadlo SkRAT: Napichovači a lízači.
Námet a réžia: Dušan Vicen.
Spoluautori inscenácie a účinkujúci: Vít Bednárik, Ľubomír Burgr, Lucia Fričová, Dana Gudabová, Milan Chalmovský a Romana Maliti.
Hudba: Radoslav Chrzan, Pjoni, Ľubomír Burgr.
Vizuálna spolupráca: Boris Vitázek.
Premiéra 11. februára v A4 – nultom priestore v Bratislave.

Juraj Šebesta, Pravda, 15. 2. 2011

Divadelné premiéry

Napichovači a lízači
Herci divadla SkRAT budú dnes o 20.00 h v bratislavskom A4 – Nultom priestore premiérovo vyvracať mýtus o tom, že ľudia sa delia na lovcov a zberačov. Režisér Dušan Vicen prezradil, že príbehy  Napichovačov a lízačov sú situované do fiktívnej firmy, kde sa ľudia dostávajú do pozícií, v ktorých potvrdzujú svojím správaním a reakciami príslušnosť k jednej alebo druhej kategórii. Ak nestihnete premiéru, prvá a druhá repríza sú naplánované na 14. a 15. februára.

SME, 11. 2. 2011

Nominácie na Udalosť roka v kultúre 2010

Denník SME po prvýkrát vyhlásil cenu Udalosť roka 2010 v kategóriách Kniha, Film, Divadlo, Hudba a Výstava.

Medzi nominovanými v divadelnej kategórii je aj predstavenie divadla SkRAT Zvyšky:

Po predstavení Mŕtve duše sa SkRAT opäť vrátil k dialógom. Podľa názvu najnovšia inscenácia pôsobí, ako by bola poskladaná z toho, čo v kuchyni divadla zvýšilo, ale Zvyšky ponúkajú hľadanie nového výrazu autorského divadla.

SME, 9. 12. 2010

Napichovači a lízači

 

V dávnej histórii človeka je zasadená skúsenosť lovcov a zberačov. Toto delenie hovorí o vzťahu človeka k prírode, kedy sa ešte nechovalo, nekŕmilo, nepáslo, len lovilo a zberalo to, čo príroda dala. Ale tiež hovorí o miere agresivity, ktorú človek dokázal zušľachtiť – nelovil stále, ak nemusel, radšej zberal. Dnes toto delenie ťažko obhájiť, aj keď v našom genóme sa stále hlási o slovo. Agresivita je potláčaná, príroda ďaleko za mestom a život v práci a spoločnosti má vlastné pravidlá. Pre dnes platné a zrozumiteľnejšie delenie je lepšie zájsť do firmy. A pozrieť sa na vzťahy. Medzi šéfkou a podriadeným, medzi ženou a mužom. A nájsť vo vzťahoch tých, ktorí sú napichovači a ktorí lízači. V rôznom zmysle slova. Týmito dvoma slovami nazvali v SkRATE aj svoju novú hru, premiérovanú v novembri, ktorá sa hlási ako pilotná časť dlhodobejšieho projektu. Vtip a pikantné dialógy majú energiu aj preto, že sa pohrávajú s témami blízkymi dnešnému firemnému človeku – tímbilding, koučing a zabŕdnu aj do tajných spoločností.

Autorské divadlo nikdy nemalo ľahký život a určite nie v našich podmienkach. O to zaujímavejšie je vidieť na premiére divadla SkRAT plné hľadisko. Vraj sa z toho tešili aj herci a možno práve preto sa im podarilo premiéru ich novej hry odohrať tak, aby si zaslúžili na záver potlesk – i keď diváci presne nevedeli, či už naozaj majú začať tlieskať, či je toto koniec.

Palo Hlubina, Profit, 1. 12. 2010, s. 64

Domů!

Slovenské nezávislé divadlo a tanec v žilinském stánku umění

Žilinská přehlídka KioSK sjednocuje tvůrce v komunitu a košatý slovenský nezávislý tanec a divadlo ukazuje jako celek. Víc Slováků totiž působí v zahraničí než doma.

Festival KioSK. Stanica Žilina-Záriečie, Slovensko, 23.–25. 7. 2010.

Tanec a léto na Slovensku? Stanování v trávě, grilovačka a klábosení se známými i neznámými umělci, akademiky, kritiky i kurátory z Berlína, Prahy nebo Poznaně u sálu z bedýnek od piva krytého silničním nadjezdem. To vše a mnohem víc patřilo k třetímu ročníku přehlídky slovenského nezávislého divadla a tance KioSK ve Stanici ŽilinaZáriečie, kulturním uzlu a široko daleko jediné vlakové zastávce s barem a galerií otevřenou dlouho do noci. Nejvýraznější představení ohraničila trvání přehlídky: páteční premiéra The Painted Bird / Bastard Pavla Zuštiaka a závěrečná choreografie One for you, two for me Stanislava Dobáka a Petra Šavela.

Tma, zrcadlo a maska

V New Yorku žijící choreograf Zuštiak ve spolupráci s Jarem Viňarským a hudebníkem Christianem Fredericksonem (USA) se inspirovali románem Jerzyho Kosińského Nabarvené ptáče (Painted Bird, 1965, česky 1995 v překladu Ivany Jílovcové­Fieldové). Chronotop cesty válečnou východní Evropou s postavou chlapce – dětského vyvrhele, traumatizovaného svědka násilí, kterého se v míru nedaří socializovat – zpřítomňuje téma jinakosti, exilu, lidské zloby. Předloha je impulsem, ne instrukcí scénické akce. Viňarský začíná v podřepu, nohy v punčocháčích i hlavu zakuklenou v punčoše. S nehybným trupem v rudém (stigmatizujícím) kabátu se kachním pochodem pravidelně posunuje po jevišti.

Kompozičně člení Bastarda pomalé a rychlé tempo, scénický prostor definuje proměna tmavého prostředí s bodovým světlem a přirozeným osvětlením. Viňarský – poučený dílem Jerzyho Grotowského – jako by setrvával v přepětí, zadržoval dech, tlakem v hrudi rozpínal paže a nutil ruce k neustálé činnosti. Pevný trup a roztěkané končetiny udržují dynamickou rovnováhu performerova těla a zároveň tvarují jeho loutkovitý tělesný výraz. Významy konkretizují situace vzniklé střídáním vizáže a mimikry postavy. Smysl díla se formuje v hledání místa, souladu, plynulosti.

„Ptáče“ se zbavuje svrchníku (připomene holátko), sundá kuklu z tváře. Z groteskního zjevení vyrostl loutkovitý mužík – cizinec, který se marně snaží dostat do neposedného kruhu světla. Ten vymezuje místo bezpečí v okolní temnotě, ale cíl touhy se mění v nástroj dozoru. Odehrává se standardní nátlaková situace z Beckettovy Hry (Play, 1963, česky 1965 v překladu Františka Vrby), kdy jednání určuje neviditelná síla mimo scénu. Cizinechračka se po doslova uběhnutém čase sám umístí v zastavené výseči světla. Zkouší gesta, cvičí podání ruky a kouření, socializuje se. Z výšky náhle padá meč a zabodává se do kufru na scéně. Cizinec se natírá mazlavinou ze zavazadla: hraje negra, „černou hubu“. Přebírá ochranné zbarvení a jeho zloba sublimuje v hudbu. Do půl pasu svlečený „barevný“ bere mikrofon a za Fredericksonova kytarového doprovodu rozpumpuje agresivní rockshow. Před veřejností řve, kvílí, naříká.

K publiku míří i závěrečné pohledy Viňarského a komparsistů; jejich postupné uléhání a vstávání tvoří pohyblivé těleso, které pokrývá části scény a pohltí i cizince. Různobarevné oblečení anonymních komparsistů značí masu, herci chaoticky pobíhají, narážejí do sebe, zůstává na nich stopa Viňarského špíny. Představení končí obvyklou podobou apelativní připomínky, která však jen opakuje to, co sděluje celek, a ubírá dílu na intenzitě. Zároveň odhaluje rozpor mezi estetičnem a komunikací etického poselství divadelními prostředky.

Ještě větší zrůda

Tma, mikrofon a maska patří také k prvkům varieté My Art: Who’s Frank? absolventa Duncan centra a v Praze tvořícího Milana Lovišky. V postavě Franka zesměšňuje „hvězdy“ kulturního průmyslu. Za rytmu electroclashového hitu Miss Kittin Frank Sinatra, stroboskopu a UV zářivky lascivně pózuje bavič v masce a obligátním flitrovém oblečku. Špulí prdel, fuckuje, zvrací. Jako kdyby rozvíjel motiv ze Zuštiakova a Viňarského Bastarda a všemi prostředky demonstruje míru přetvářky (Frank je anglicky přímý, otevřený) a odcizení člověka v spektakulárním státě. Franka na laně (uzdě) drží neviditelná síla (panství kapitálu) a světlo mu přiděluje místo. Loviška podává hutný a působivý obraz této zkázy, avšak vybírá si snadný terč, který předvádí příliš jednoduše a neproblematicky. V závěru se karta obrací: uřvaný a ušpiněný Frank bojácným a nejistým hláskem poděkuje divákům „I love you all“. V tomto momentě, kdy je po veškeré agresi publikum ukázáno jako svrchovaná autorita (domyšleno: ještě větší zrůda), měly však začít, ne končit Loviškovy dramaturgické úvahy.

Subtilnější v kritice spojení sexu, zábavy a smrti bylo autorské divadlo SkRAT v sérii volně propojených tragikomických situací a gagů Zvyšky. Ironické konverzační scénky prokládají metaforické asociativní obrazy chtíče. Slizký tancmajstr přivodí křeč a šok partnerce, majitelku pouťové střelnice nechtěně odprásknou laškující milenci a z lidí zbudou údy naložené na káře.

Srandičky

Stano Dobák a Peter Šavel zúročili čerstvé absolvování prestižní belgické taneční školy P.A.R.T.S. v choreografii One for you, two for me. Technicky bravurním absolutním tancem a spontánní až familiérní rozpustilostí vynikli mezi představeními s divadelním a výtvarným přesahem. Tancem bez rekvizit a hudby s čistou a bezprostřední radostí z pohybu nezapřou pedagogický vliv Anne Teresy De Keersmaeker a inspiraci Trishou Brownovou.

Od začátku navazují kontakt s publikem. Nezastírají, že jsou pozorováni, naopak otevřeně exhibují, až přejdou do útoku: loknou si drinku od diváků, a když je za žvatlání a pitvoření ohrozí hadími gesty rukou, připomenou pohádková monstra nebo školáky urvané ze řetězu při hodině tělocviku. V choreografii totiž recyklují a také parodují školní etudy. O ucelené choreografii a pravidelném tempu nemůže být řeč. Cupitání, chůzi a leh střídají zběsilé energické výstřelky, výskoky i okatě předstíraná únava. Napětí prostupuje i do vzájemné souhry. Chlapci se poslušně sjednotí v duetu, aby se po odtančení mohli otravovat naschvály. Nenechají se na pokoji, soupeří o divákovu pozornost. Srandičky by sice mohly v jiném prostředí působit přehnaně a lacině, přesto Šavel s Dobákem vnášejí do československého prostředí podstatný prvek: spojení tance a humoru.

Také handicapovaní herci banskobystrického komunitního Divadla z Pasáže spontánně žertují v další Viňarského festivalové produkci 3 x (A). Aktéři začínají pádem z křivého křesla a postupují k simultánním sólům nalézání vzájemných vztahů. Žena zastrkuje ruce do kapes přišitých na oblečení unikajícího muže, další účastník v kovbojském klobouku zase „šéfuje“ jednání. Ve finále přichází showdance. Na rozdíl od Dobáka a Šavela je zde pobyt na scéně příležitostí k zakoušení vlastního těla a blízkosti jiných.

Pracovat doma

Organizátoři v mottu přehlídky avizují hledání „odvážného diváka“ a „jiného divadla“. Dramaturgická nahodilost programu je patrná z druhového rozptylu a převahy „zahraničních“ nebo pohybových produkcí. Odvaha ukazovat „jiná“ témata a tematizovat jinakost „odvážnými“ prostředky v tomto případě naplňuje pojem „nezávislosti“ v podtitulu přehlídky a společný smysl jednotlivých děl. Spíše než vyčerpávajícím výčtem slovenského „nezávislého“ tance a divadla je žilinský KioSK, tak jako celá Stanica, záchytným bodem ve slovenské kultuře. Spolupracuje s ní Viňarský, stejně jako tanečník a choreograf Tomáš Krivošík, který na přehlídce provozoval talkshow s umělci. Také Loviškův Frank zde měl premié­ru, a ani představení SkRATu dosud nechyběla na žádném ročníku.

Je slovenská nezávislá umělecká komunita tak malá, nebo jde spíš o malou domů v podpoře spřátelených umělců? Tvůrčí i generační vymezení se stalo také tématem střetnutí slovenské taneční komunity. Od Viňarského kategorické výzvy kolegům: „Domů!“ a potřeby působit v rodném kontextu se diskuse dál odvíjela od aktuálně palčivé potřeby prostředků propagace slovenského tance v zahraničí. Na Slovensku není mnoho prostorů pro současný tanec, existující struktury a instituce fungují nedostatečně či omezeně. Vzniká ale i nové centrum pro současný tanec při banskobystrickém Divadle z Pasáže.

Odpověď na základní, přesto nakonec ošemetnou personální otázku, kdo a co je současný slovenský (nezávislý) tanec (a „jiné divadlo“), je zatím v nedohlednu. Nabytý elán snad vydrží a neurčité závěry ze setkání snad získají konkrétní tvar. KioSK potvrdil pomalu všeobecně známé: slovenský tanec je vlastně na mezinárodní úrovni, jen potřebuje zakořenit doma, korigovat kontinuální prací dílčí úspěchy a nabyté zkušenosti a získat záštitu pro návrat i opětovné prorůstání do světa.

Martin Bernátek, A2, č. 18/2010

In a Out Divadelné Nitry 2010

(úryvok)

Mrtvé duše (obrazy nového světa) – režiséra Dušana Vicena a bratislavského souboru SkRAT (v němž účinkuje více herců bývalého divadla STOKA Blahoslava Uhlára) je první nonverbální inscenací tohoto seskupení. Z expresionisticky deformovaných fragmentů „ze života“ opuštěných lidí v několika bytech nekonečného paneláku, ze zoufale banálních, nudných okamžiků osamělého živoření v betonovém labyrintu je poskládáno bezútěšné představení o lidské pustotě. Situace samoty a z ní vyplývajících křečovitých pokusů alespoň o sexuální „sblížení“ se odehrávají simultánně a mechanicky. O to jsou beznadějnější.

Martin Porubjak, Divadelní noviny, 17/2010, 16. 10. 2010

Dosky, Šostakovič aj telenovela

Úvod Divadelnej Nitry sa upínal hlavne na udeľovanie Cien Dosky. No cez víkend festival ponúkol aj niekoľko zaujímavých predstavení.

Slávnostný piatkový večer na festivale Divadelná Nitra, kde sa odovzdávali Dosky, bol poňatý v „záchranárskom“ štýle. Ironicky tak narážal na výzvy o záchrane kritiky, ktoré predchádzali tento rok udeľovaniu cien.

Okrem tradičných drevených Dosiek s kovovým štítkom boli víťazi ovenčení aj oranžovou záchrannou vestou. Na javisku tak vytvorili pomyselnú posádku, ktorá na záchrannej plti predstavovala to najlepšie z nášho divadla. Prázdna stolička čakala len na Roberta Rotha, ktorý si cenu neprišiel prevziať (rovnako ako pri predošlom ocenení za Hamleta). V telefonickom zázname iba zagratuloval kolegyni Edit Borsovej, k svojej neúčasti sa však nevyjadril. K slovu sa nedostala ani väčšina ocenených, moderátori Richard Stanke a Marián Čekovský sa až príliš sústredili na vlastný part – víťazom neposkytli priestor ani mikrofón, aby sa k svojmu úspechu vyjadrili či poďakovali.

Originálne a veselo

Veľké očakávanie vyvolávala experimentálna dráma súboru okolo režiséra Dmitrija Krymova Opus č. 7, o ktorom sa šírili dobré chýry o jeho inovatívnom, predovšetkým silne vizuálnom inscenovaní. Priniesol výtvarne silné a emotívne pôsobivé spracovanie bolestných tém – totalitného režimu a tragédie vyvražďovania židov. Herečka Anna Siňakinová sa neuveriteľne vnorila do postavy hudobného skladateľa Šostakoviča. Predstavenie ukázalo jednu z najoriginálnejších podôb súčasného divadla.

Medzi lákadlá tohto ročníka určite patril aj budapeštiansky súbor Bélu Pintéra, ktorý s úspechom hosťoval na festivale v roku 2007. „Vidiecka telenovela“ Špina je Pintérova aktuálna hra, ktorú napísal, zrežíroval aj si v nej sám zahral. Príbeh dvojice, ktorá si adoptuje dve dievčatá, z toho jedno rómske, sa prelína s príbehom ochotníckeho vidieckeho divadla. Extrémizmus a rómska problematika sú tu tlmočené s veľkou dávkou humoru a zahalené do hravej podoby, ktorá dôsledne využíva inšpirácie z gýmešskej ľudovej piesňovej tvorby.

Domáce hviezdy

Divadlo Skrat s nonverbálnym predstavením Mŕtve duše priliehavo zapadlo do festivalového podtitulu Out of normal. Mnohé obrazy, ktoré predvádza, sú nám síce povedomé ako naše vlastné každodenné rutinné úkony, no ich opakovaním sa nám odhaľuje bezútešnosť nášho života. Presným vyhmataním anomálií a nenormalít sa stáva podobenstvom toho, akú prázdnotu žijeme a aké zameniteľné sú osudy jednotlivcov, zanikajúce a spájajúce sa v beztvarej sivej mase anonymného sídliska.

Festivalovým bonusom bola inscenácia Orfea a Eurydiky Opery SND, ktorá sa vlani stala najlepšou inscenáciou sezóny. Diváci si na ňu mohli v sobotu odskočiť do Bratislavy a dotvoriť si tak kompletný pohľad na rôzne súčasné divadelné žánre, a zároveň pozorovať, kam sa uberajú nové inscenačné trendy aj v oblasti opery. Koprodukčný projekt varšavskej a bratislavskej opery kritika označila za prelomové dielo, aké sa len ojedinele vyskytuje v našich končinách. Atraktívnou scénografiou Borisa Kudličku sa inscenácia priblížila divákovi na maximum a oživila antický mýtický príbeh cez príbeh dnešného človeka.

Hoci sa festival dnes večer končí, ešte stále môžete vidieť slovenské i svetové divadlo v lákavých podobách. Dvomi Doskami ovenčený HollyRoth je v programe o 16.30 a 21.00. Bodkou za festivalom bude poľská inscenácia Samsara Disco, ktorá skĺbi dve predlohy - Čechovovho Ivanova so Životom hmyzu Viktora Pelevina.

 

Zuzana Ferusová, SME, 27. 9. 2010

Christovova Nitra (No. 2)

Odhalování slovenského festivalového nitra Divadelnej Nitry českýma očima. „Out of normal“ mezinárodního divadelního festivalu.

Sobotní festivalový den začal snídaní. Ostatně jako většina nitranských festivalových dní. Snídaně, o níž je zde řeč však není individuálním kulinářským zážitkem v lůně hotelové restaurace, nýbrž společným setkáním festivalových hostí, diváků, studentů (a kohokoli dalšího) s tvůrci inscenací, které jsou aktuálně na programu DN (tedy Divadelnej Nitry, nikoli Divadelních novin). Začít den v divadelním foyer ve společnosti divadelníků, jejichž kousek diváci den předtím mohli zhlédnout je v Nitře tradicí. A lze jen potvrdit, že v některých případech může osobní povídání s tvůrci spravit chuť po nějakém nedobře (či ne zcela) stráveném divadelním zážitku.

Sobotní festivalová nabídka (alespoň v mém menu) skýtala tři chody – maďarský předkrm, ruské hlavní jídlo a slovenský dezert. Že by to byly kousky lehce stravitelné, to se konstatovat nedá, nicméně v žádném případě to neznamená, že by jejich přítomnost ve festivalové nabídce přinášela teatrální zažívací potíže. Všechny tři inscenace spojovala jistá apelativní hrubost, ani jedna z nich se nesnažila diváctvo hladit po srsti, ze všech byla jasně cítit drásavost a snaha o nepodbízivé a odvážné rozvíření stojatých vod.

Profesionální maďarští amatéři

Béla Pintér je maďarský režisér, který již více než deset let pracuje v Budapešti se souborem, v němž pospolu tvoří amatérští i profesionální herci. V inscenaci Špína je Pintér zainteresován jako autor textu, režisér i jako jeden z herců. Scénické vyprávění příběhu o životě na malé maďarské vesnici, jejíž stojaté vody doposud čeřilo snad jen zkoušení a hraní místních ochotníků pod vedením místního pekaře, je nelichotivým pohledem na chování a uvažování současné společnosti – a zjevně je lhostejné, zda jde o prostředí maďarské, slovenské či české. Příběh o netoleranci a odmítání romské komunity spolu s mezilidskou přetvářkou a malichernými rozbroji, které vedou k tragickým koncům, není zabalen do líbivého pozlátka. Naopak – postavy Pintérovy „vesnické telenovely“ (jak zní podtitul inscenace) jsou v mnoha směrech ušmudlané, nesympatické, přihlouplé, přízemní, pokrytecké, směšné… leč zjevně „tak trochu jako ze života“. Pintér si libuje ve vyprávění o světě, kde není místo pro ryzí, vznešené a velké vášně a kde se vše seriózní snadno zvrátí v naprostý, (tragicky) směšný opak. Jak jinak si vykládat tragikomické vyprávění o amatérském divadelní snažení vesnického spolku, v němž se místní herec oceněný na jistém festivalu cenou za vedlejší herecký výkon zpovídá z toho, že tato chvíle je teprve druhým skutečně šťastným okamžikem v jeho životě – hned po zážitku, kdy byl spolu se svými hornickými parťáky po několika dnech zachráněn ze závalu v dole. Pintér balancuje na hraně mezi závažnými osudovými tématy (ale jaká jiná témata vlastně člověk ve svém bytí řeší?) a marginálními pošetilostmi, které se však v mnoha chvílích zdají být nejpodstatnějšími otázkami lidské existence. Pintérova „venkovská telenovela“ je pravým opakem televizního nablýskaného světa, o to blíže však může být světu „normálnímu“, světu našemu. A netolerance k menšinám a lokální náckovství není zdaleka jen problémem slovensko-maďarským.

Ruská sedmá

Dimitrij Krymov je ruský výtvarník, režisér a pedagog (možná stojí za připomenutí, že jeho otcem byl známý režisér Anatolij Efros), který se v posledních letech ve svém divadelním studiu Školy dramatického umění snaží s mladými tvůrci hledat nové cesty vyprávění o našem světě prostřednictvím divadla. Pro Krymova hraje ve scénickém vyjadřování výraznou roli výtvarná stránka – jeho inscenace je proto mnohdy třeba vnímat spíše jako jakýsi audio-vizuální (či možná raději vizuálně-auditivní) koncept, v němž spolu hrají herci, loutky, objekty i samotný prostor. Dvojdílná produkce s všeobjímajícím (leč ve své otevřenosti možná velmi přesným) názvem Opus č. 7 nabízí (zejména v první části) prostor k zamyšlení nad tím, co dokáže lidská paměť, jaké jsou její hranice a jak s ní lze manipulovat.

Hovořil-li Michel Foucault v jedné ze svých studií o archeologii vědění, pak Krymov zde nabízí něco, co lze označit jako archeologický průzkum v naší paměti. Centrem jeho zájmu jsou osudy lidí (ale i konkrétního člověka!) pod jhem režimu, který jej ovládá či přímo ničí. Krymovův průzkum sice na jedné straně opětovně přináší již známá zjištění a vykopává mnohokrát viděné nálezy, daří se mu však ukazovat „vykopávky“ v novém světle, v jiných, znepokojivých souvislostech – ale především se mu daří je odhalovat tak, že zasahují toho, komu jsou předváděny – tedy diváka.

První polovina je zastavením se nad osudy mnoha Židů mizejících v době druhé světové války do nenávratna, druhá část naopak sleduje životní turbulence osudu jedince, ruského moderního skladatele Dmitrije Šostakoviče, který se stal nástrojem a loutkou v rukou (jiného, ale podobně „nenormálního“) režimu. Scénický svět Opusu č. 7 je promyšlený, místy nepředvídatelný a rozhodně dokáže znepokojivě drásat a zasáhnout, a to nejen tím, že se celý prostor mezi první a druhou částí výrazně promění. V první části je například v jedné chvíli celý prostor i diváci zaplaven tisíci útržků novinového papíru, z nichž mohou být následně čteny dávno ztracené osudy, v části druhé pak na publikum z výšky shlíží obrovitánská loutka „všeobjímající velké Strany“ (myslím, že i Antonina Artauda by zhlédnutí tohoto kusu možná mohlo trochu potěšit!); před zraky přihlížejících se v samém závěru dokonce rozvíří hrubý a neurvalý tanec železných pianin, která do sebe narážejí za znění neutěšené Šostakovičovy hudby.

Zapomínat je normální (možná i lidské), nicméně na některé věci (v zájmu lidstva) zapomenout nelze. Festivalovému programu budiž přičteno ke cti, že dokázal divákům nabídnout vhled do aktuální ruské divadelní produkce, která v žádném případě není konformní a dokáže klást otázky, které by neměly zůstat nevyřčeny.

Slovenští voyeuři

Dušan Vicen je slovenský experimentátor a divadelník, kterému nestačí obvyklé („normální“) přístupy k divadlu a proto se snaží hledat a znejišťovat přitom diváky – a zjevně ne pouze diváky, ale například i instituce, které by jemu a jeho divadlu mohli (nebo snad z hlediska vyššího principu kulturní sebezáchovy měli?) pomáhat, přispívat a prospívat. Divadlo SkRAT v myslích mnohých působí jako zkratovité krátké spojení, neboť se nebere servítky a nespokojuje se s jednoduchými (zkratovitými) řešeními.

Autor tohoto textu přiznává, že Vicenova autorská inscenace Mrtvé duše se souborem divadla SkRAT byla v pozdních večerních hodinách poněkud těžším digestivem, nicméně v mnoha ohledech vhodně doplnila sobotní denní festivalové menu. Zhruba hodinový pohled na běžné stereotypní aktivity lidských bytostí (ano, lidí), které zpravidla zůstávají skryty cizím očím za zdmi domů, nezřídka panelových, opět nepřinesl příliš stabilního, příliš jistého, příliš uspokojivého. V prostoru zaplněném našikmo usazenými fragmenty objektů (postelemi, stolky, židlemi, ledničkou, televizí) se veškerá jistota ztrácí. Odněkud se vynořují lidé, jakési lidské automaty, které vykonávají a opakují různé aktivity. Postavy následně někam zase mizí, aby se po jisté době objevily jinde či opětovně na stejném místě a pokračovaly ve svých životních činnostech. Diváci se stávají nucenými voyeury, kteří pozorují cizí lidi při spánku, souloži (více či méně konvenční), jídle, odpočinku – ačkoli otázkou možná zůstává, zda si tyto lidské přízraky vůbec odpočinout dokáží… Úběžníkem našeho vnímání pak je poloprázdná lednička, která se rozzáří při každém otevření a naše vidění je průběžně oktrojováno černobílými projekcemi, které v samém závěru příznačně zaplaví celý prostor televizním zrněním.

Takovýto obraz světa už jsme nejednou viděli. Sled prolínajících se obrazů, jakýsi kaleidoskopický obraz lidského hemžení beze slov. Možná to není vůbec nové, možná to není originální. Možná to není pro někoho ani zajímavé. Přesto Vicenův pohled na to, co se děje okolo nás, stojí za vidění. Rozhodně proto, že dokáže trápit, drásat a štvát. A dovolím si odhadnout, že nejednomu z diváků se na mysl vkrádaly otázky typu: proč se mám dívat na to, co ti divní lidé dělají? ať  si to jdou, sakra, dělat domů, když je to baví! copak to někoho zajímá? Tam někam zjevně SkRAT míří – donutit diváka stát se zúčastněným pozorovatelem a nezůstat stranou. Být voyeurem v našem světě je normální. Je však normální přivírat na veřejnosti své voyeurské oko, které ještě před chvílí kdesi o samotě, v klidu pozorovalo a šmírovalo okolní dění? Ano, přiznávám, že se mi oči v pozdní hodině na představení trochu klížily, ale přesto by sobotní den bez tohoto zákusku nebyl kompletní. Navíc je polo-profesionální princip divadelní tvorby u SkRATu v mnoha směrech podobný maďarskému přístupu Pintérově., přičemž výsledkem jsou zcela „profesionální inscenace“, které v sobě však nesou punc nezávislé provokativnosti, která se u mnohých profesionálních institucionalizovaných souborů (zcela logicky) vytrácí.

Sobotní noc bývá v Nitře „biela“. Výstavní prostory, muzea, galerie (apod.) mají otevřeno do pozdních nočních hodin a lidé je mohou v rámci této lokální „muzejní noci“ navštívit v netradičním (nenormálním) čase. Anžto autor na procházení se po galeriích neměl ani pomyšlení, ani sílu, nebude o nitranské výstavní scéně referovat. Pouze může poskytnout zprávu o tom, že začalo pršet  a že deště od západu dorazily i pod Zobor, který se začal halit do mlhy. Zvuk kapek dopadajících na střešní okno pak byl v mnoha směrech uklidňující hudbou po dni, který přinesl spoustu znepokojivých otázek, ale naznačil, že festival má jasno v tom, kam kráčí…

Petr Christov, Divadelní noviny 15/2010, 27. 9. 2010

Rúca divadlo hranice (ne)normálnosti?

(...) 

Mŕtve duše – fyzické divadlo?

Obrazy nášho života, zdvojené, ztrojené, znásobené, pokladané vedľa seba, mechanicky opakované. Simulovanie prázdnych rituálov nášho každodenného života, nesprevádzané slovami, len zhlukom zvukov, do ktorého zasahuje svetlo i premietané obdĺžniky, vzorce, tvary, fragmenty... čoho vlastne? Tieto výjavy, ktoré napriek názvu nemajú naozaj nič spoločné s Gogoľom, úplne bez slov, no paradoxne veľmi výstižne „hovoria“ o tom, ako dnes žijeme. V inscenácii Dušana Vicena, ktorú naštudoval s domovským divadlom SkRAT, nájdeme postavičky a motívy, ktoré sme si vďaka tomuto súboru obľúbili, zároveň však Mŕtve duše poetiku „skraťáckych“ inscenácií v istom zmysle prekračujú, pretože ponúkajú vyčerpávajúco dôsledný, miestami humorný, no v konečnom dôsledku mrazivý obraz čudného panoptika, ktorý sa skrýva za vznešeným označením: dnešná spoločnosť. (...)

 

Zuzana Ferusová, kod 9/2010, s. 23

Tanec v larválním stádiu? Aneb Oblouznění ze slovenského severu

 

Město, kde je ze synagogy kino. Město, kde mají na náměstí obří obchodní centrum a další se staví. Ale taky město, kde mají možná nejlépe technicky a finančně vybavené divadlo na Slovensku, v němž se – navíc – začínají dít opravdu progresivní věci. Město, kde je snad nejvíc zeleně a parků, co jsem ve střední Evropě viděl. Město paradoxů. Město, kde šestnáct let vládl kuriózní politik Ján Slota. Z jeho panování se dodnes vzpamatovává. Na druhou stranu měla jeho éra i pozitivní Žilina, město fascinujícím způsobem se rozkládající v placce, nad níž se tyčí vysoké hory. důsledky. Například Městské divadlo. Je tu prý díky němu.

Sám název „(S)lotova města“ šeptám polohlasem, když si na pražském hlavním nádraží kupuju lístek. Nahlas ho ovšem slyším od domorodců ve vlaku, když přijíždíme. Mezi proudem nadávek na Romy a debatami o tom, které slovenské pivo se dá pít. Prý je vždycky lepší to české. Nepřu se, jsem tu cizinec.

Stanica, plným jménem Stanica Žilina-Záriečie je kulturní centrum, jež se soustřeďuje na nezávislé umění, zejména divadlo a tanec. Napůl sídlí v bývalé železniční stanici. Proč napůl? Protože sice budova jako nádraží nefunguje, ale místní lokálka tu jednou za hodinu staví a lidé tu vystupují a nastupují. Cestují do Rajeckých Teplic nebo do centra Žiliny. Před čtyřmi lety získalo nádražní budovu občanské sdružení Truc sphérique (k dlouhodobému pronájmu, výměnou za to, že provede kompletní rekonstrukci tehdy zchátralého objektu), které zde provozuje zmíněné centrum. Má útulný bar, malou galerii, kancelář a hrací sál. Letos se podařilo vedle vybudovat další, a sice z bas od piva. Opravdu. Funguje skvěle. Celé zařízení je pod dálničním kruhovým nadjezdem, řečeným Rondel. Vedle čtyřproudovka, z druhé strany sídliště. A pochopitelně železnice. Prostě industriál, jak má být.

Stanica funguje jako produkční dům, hostí umělce v rezidenci, ale také zve různé soubory z domova i ciziny, festival stíhá festival. KioSK, s podvojným podtitulem „festival odvážného diváka/divadla“, představuje především slovenský nezávislý tanec. Ten „domácí“, tj. Slováků tvořících na Slovensku, i „hostující“, tedy Slováků tvořících v zahraničí (kamž se počítá i naše požehnaná země). Sám jsem se sem vždycky chtěl vypravit, protože výtečné produkce Stanice, ať už šlo o inscenace režiséra Eduarda Kudláče nebo projekty tanečníků Tomáše Krivošíka a Jaro Viňarského, jsem vídával na olomoucké Divadelní Floře a činily na mě nemalý dojem.

Letní návštěva přímo u zřídla rozhodně nezklamala. Netaneční a jistým způsobem odlehčující sekci KioSKu naplnily dva vynikající kousky: s inscenací Zvyšky vystoupilo Divadlo SkRAT, tvořené členy někdejší Stoky. S Blaho Uhlárem jsou prý stále na kordy, nicméně podobnost se nezapře: originální zábava ve fragmentární, tajemné a lehce výsměšné formě. Z jiného soudku, leč také ze studny absurdity se napájí tvorba příležitostného dua Mio-Mio, což jsou Stano Beňačka (operní pěvec) a Marek Piaček (hudební skladatel). Jejich výlety do světa divadelní recese mají s vážnou hudbou leccos společného. Lehce studentský humor na účet Malevičova suprematismu a především jeho nejrůznějších interpretací v patnáctiminutové scénce Malevich Malevich, jakož i intelektuální legrace z (nejen) slovenské operní tradice (opera Zbojníci), hojně ironicky využívající nejmodernější technologie. Představují typ oduševnělé zábavy, kterou bych mohl mít každý den.

Z řady tanečních představení vyjímám drsnou syrovou performanci Milana Lovišky My Art: Who Is Frank?, která je příležitostně ke spatření i v Praze a která ohledává možnosti, kam ještě může divák (a umělec) zajít. Závěr festivalu obstaralo milé, vtipné, poetické a všeobecně nadšeně přijaté zamyšlení nad tělesnými a milostnými vztahy mezi dvěma muži One for you, two for me dvou mladých performerů působících v Belgii Stanislava Dobáka a Petera Šavela. Mimořádná lehkost a technická bravura jejich představení vyrážela dech. Po téměř každém představení následovala After-show Arnošta Krysaříka, vedená tanečníkem Tomášem Krivošíkem. Z běžných diskusí po představení se vyjímala jednak drzým a nekonvenčním stylem Krivošíka, jednak tím, že mezi skončenou produkcí a následnou diskusí Krivošík spolu s performery předchozího představení předvedl vždy krátkou taneční improvizaci, vesměs ironicky komentující předchozí show.

Součástí programu KioSKu bylo i setkání slovenských tanečních umělců, které vedl spiritus agens místní scény Jaro Viňarský. Mimochodem, terčem posměchu zde byl časopis Taneční zóna, zejména pro poslední, obzvláště nevydařené číslo věnované slovenskému tanci, kde se lze dočíst rozličných perel, například že slovenský tanec je v larválním stádiu. Není.

Během procházek městem s kolegou Bernátkem jsme se koukli i na to Městské divadlo. Budova je monumentální. Uměleckým šéfem je Eduard Kudláč a na programu i dramplánu příští sezony je to hodně znát. Znáte nějaké jiné oblastní divadlo, kde by se repertoár skládal téměř výhradně z Bernharda, Schimmelpfenniga a Handkeho a kde by autorskou inscenaci chystal Blaho Uhlár? Budu do Žiliny muset zajet častěji. A nejen na Stanici.

Vojtěch Varyš, Divadelní noviny 15/2010

Mŕtve duše

Okrem názvu majú tieto Mŕtve duše spoločné s Gogoľovým románom jednu ďalšiu vec: že sú ostrou satirou existujúceho spoločensko-politického systému. Nazeráme do paneláku v bratislavskej štvrti Petržalka, ale môže to byť akákoľvek iná štvrť v strednej alebo východnej Európe. Vidíme nehovoriacich ľudí v spodnom prádle, županoch či sadomaso kostýmoch. Ich rituály, sklamania a prenikavá osamelosť sú obvinením individualistickej spoločnosti, ktorá sa zameriava na výrobu, úspech a rozpor. Tieto „mŕtve duše“ sú ľudia, ktorí nie sú schopní konkurencie, vedia len bez slova opakovať svoje rituály osamelosti, príliš unavení na to, aby boli sami sebou. Je to naozaj „intimita ako show“.

katalóg Divadelná Nitra 2010

Umenie z exilu alebo športová udalosť roka v hlavnom meste národa! (Reportáž z festivalu KioSK 2010)


V poradí tretí ročník prehliadky slovenského nezávislého divadla a tanca s názvom KioSK, ktorý sa konal v dňoch 23. – 25. júla 2010 v priestoroch kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie, bol viac než len festivalom… Stal sa tradíciou – v slovenskom kontexte jedinečnou. Svedčí o tom vysoká návštevnosť, atmosféra, dokonca i dážď, ktorý priebeh festivalu neovplyvnil ani najmenej. Staronová dramaturgia festivalu pod trénerskou píšťalkou Martiny Filinovej, ktorá sa nechala inšpirovať športovým duchom, tentoraz akcentovala už roky aktuálnu tému. Je ňou emigrácia. Napovedal to aj samotný podtitul programu „DOMÁCI : HOSTIA“. Nešlo však o súťaž, ale o slobodnú umeleckú konfrontáciu „voľných hráčov na slovenskej scéne“ so „Slovákmi v zahraničných ligách“.

HOSTIA (NIE) SÚ TÍ DRUHÍ

KioSK už tradične potvrdil, že slovenská nezávislá scéna existuje, avšak paradoxne a rovnako živo i za hranicami domoviny. Rušný víkend začal štvrtkovou predpremiérou slovensko-poľsko-americkej koprodukcie z dielne Palissimo Inc. v choreografii Pavla Zuštiaka žijúceho v New Yorku v spolupráci s tanečníkom Jarom Viňarským a Grotowského inštitútom. Tanečné predstavenie s názvom Bastard je prvou časťou trilógie The Painted Bird, ktorá hovorí o vykorenení, premene a „inakosti“. Tvorcom sa ich podarilo preniesť do hľadiska aj vďaka tridsaťčlennému komparzu, ktorý odtiaľ vyšiel, aby tak zbúral štvrtú stenu a stal sa súčasťou záverečných minút predstavenia. Masová choreografia odkazovala na otázku, čo znamená vyčnievať z davu a zároveň byť súčasťou jedného ľudského celku v jeho chaose i harmónii… Aké to je cítiť sa diskriminovaný kvôli svojej inakosti? Ako sa správame my – diváci – k „pomaľovaným vtáčatám“, ktoré nezapadajú do jednofarebného kŕdľa? Silné témy rezonovali aj vďaka performerskému talentu Viňarského, ktorý sa prejavil v rôznych expresívnych momentoch. Úvodný kačací pochod protagonistu v oranžovom kabáte pripomínal zozadu človeka na invalidnom vozíku. Z neho sa následne akoby vyliahlo vtáča hľadajúce životný smer. Boj s okolím, sloboda a moc – aj to sa dalo vycítiťz jeho pohybov. Nakoniec v sebe našiel dostatok sebairónie, aby sa natrel kolomažou a gestami rockovej hviezdy tým druhým cez mikrofón vykričal, že môže byť aj Cigáň, Maďar, buzerant či milión ďalších… Za sprievodu vrcholiacej živej hudby, ktorú v pozadí po celý čas vytváral Christian Frederickson, sa archetyp vydedenca spoločnosti – človeka s nálepkou – premietol do slovenského kontextu. Bastard nakoniec skončil na okraji pódia sám s odličovacími servítkami, aby tak v tichu využil scudzovací efekt a divákov nechal premýšľať o tom, kto môžu byť tí druhí… Treba dodať, že málokedy sa vidí predstavenie, ktoré v sebe spája citlivú divadelnú réžiu, tanec, zvuk, svetlo i symbolizmus rekvizít ako komunikačný kód, ktorý je čitateľný a zároveň poskytuje priestor na improvizáciu performerovi, kontempláciu divákovi a hereckú skúsenosť komukoľvek, kto sa vopred prihlási.

IMPRO-LIGA PODOMÁCKY

Neurčitá zmes myšlienok i pocitov prišla pri kvázi medzinárodnom dueli Eva Klimáčková vs „Uvidíme, čo príde“. Jej tanečno-hudobno-výtvarná performancia Ivanuška, ktorú pripravila pod značkou cie E7KA a mala ju doviezť z Francúzska, kde pôsobí, sa kvôli štrajku na letisku jej hostiteľov nekonala. Ani tieto politické dôvody však organizátorom a umelcom nezabránili, aby sa avizované predstavenie „konalo“ pre nič netušiacich divákov. Stalo sa tak, že sólový tanec E. Klimáčkovej pôsobil neurčito a v spojení s videoprojekciou človek miestami nevedel, na čo sa vlastne pozerá a prečo. Záver predstavenia sa organicky prepojil s After show Arnošta Krysaříka, ktorej jednotlivé „vydania“ boli súčasťou programu festivalu. Show improvizoval Tomáš Krivošík spolu s dvoma dobrovoľníkmi z publika. Ich manipulácia so zvyškami rôznych vecí, azda z detskej izby, v spolupráci s performerkou dala vzniknúť surreálnej koláži zvukov, náhodných akcií a „průpovídok“. Hovoriť preto o zmysle či hodnote odohraného „zápasu“ medzi prítomnosťou a tým, čo by mohlo byť, je ťažké a relatívne. Každopádne, bolo by nespravodlivé odsúdiť tento pokus o celovečernú performanciu za bohapustú improvizáciu. Pohybové improvizácie s umelcami boli vydarené, avšak niekoľkokrát sa v jeho After shows potvrdilo, že nepripravenosť, bezkoncepčné rozhovory a osobná guráž na to, aby bola moderovaná udalosť plnohodnotná, nestačia.

Iný typ i úroveň improvizácie prinieslo Divadlo SkRAT z Bratislavy. Ich „kuchynsky“ všedná poetika a tragikomickosť boli v kontexte festivalu priam žiaducou alternatívou. V novej hre Zvyšky tvorcovia ponúkli koláž zo svojich predošlých inscenačných postupov, v ktorej využili obrazové i činoherné divadlo, improvizáciu a pohyb. Vo všeobecnosti išlo o psychologickú a spoločenskú sondu do „zvyškov“ toho, čo zostalo z demokracie, hodnôt, ľudí. Sú to napríklad narušené vzťahy medzi priateľmi, intimita degradovaná na sexuálnu morbídnosť, intelektuálny snobizmus ako spôsob úniku pred reálnymi problémami, citová otupenosť, psychotizmus… Je to smutný fakt, že venovať pozornosť priateľovi na návšteve niekto dokáže nanajvýš vetou: „Bude ti vadiť, keď si budem robiť na počítači?“

Mrazivé témy sa hercom zo SkRAT-u podarilo prezentovať útržkovito, v zvláštnej intímnej atmosfére, ktorú technicky docielili mikroportmi. To dodalo rozmer hlavne ich civilnému herectvu, pri ktorom sa sústredia na to, čo sa medzi nimi deje na javisku, pričom sa divák stáva akoby voyeurom – má pocit, že im lezie priamo do obývačky. Vlásočnice jeho duše sú zároveň nastavené zachytávať všetky emocionálne nuansy. A tam, kde nestačí slovo, prichádzajú na rad obrazy a metafory – lascívny učiteľ tanca, ktorý sa „dorába“ a manipuluje s duševne vyprahnutou partnerkou; mŕtvola ženy vo fúriku ako svedok samoľúbej pseudofilozofickej debaty – azda obeť racionality; lunaparková strelnica v kabaretnom štýle, v ktorej zostrelia obsluhujúcu dámu rovnako zbytočne ako bezcennú ružu. Obrazy nabité asociáciami pripomínali predošlú inscenáciu SkRAT-u Mŕtve duše a na diváka útočili surovosťou a cynizmom. Inými slovami – z citov zostali len zvyšky, zo smiechu horkosť v ústach. Azda v súlade s názvom inscenácie, mnohé bolo nedopovedané. Chýbal celok. Princíp kolektívnej tvorby, charakteristický pre divadlo SkRAT, so sebou totiž často prináša aj nedostatok nadhľadu tvorcov nad tým, čo robia. Niekedy to vedie k prílišnej uzavretosti vo vlastnom ponímaní toho, čo je a čo nie je na osoh výslednému divadelnému tvaru. Nevyhnutne ide o dilemu medzi jednotným, vopred stanoveným dramaturgickým konceptom a spontánnou hrou na čokoľvek, čo kolektív intuitívne uzná za vhodné. Ustrážiť temporytmus predstavenia je však bez nezaujatého pohľadu zvonka nemožné, čo sa výrazne prejavilo aj v tomto prípade. Navyše, z dlhodobého hľadiska hrozí tvorivému procesu monotónnosť rukopisu a sebakopírovanie ako prostriedok na vytvorenie niečoho „nového“.

TANEC : DIVADLO = REMÍZA

Ďalšie „hry“ v divadelnej aréne skončili žánrovou remízou. Len ťažko ich možno jednoznačne kategorizovať. Všetky boli jedinečné, obsahovali príbehy i autorskú výpoveď. Svedčila o tom aj nová tanečná inscenácia Divadla z Pasáže s názvom 3xA, ktorú s hendikepovanými hercami režijne a choreograficky pripravil Jaro Spring Viňarský. Niet pochýb o tom, že tento typ komunitného divadla si vyžaduje osobitný druh vnímania i vnútorného nastavenia diváka. Ten nemôže od hercov očakávať herecké či tanečné výkony v zmysle preukázania profesionálnej zručnosti. Herci sú v prvom rade ľudia a vystupujú viac sami za seba než za postavy. Avšak nikto by sa nedokázal naučiť ich roly tak ako oni. „Hrajú“ intuitívne, autenticky, nepredvídateľne. Sú nezameniteľní. 3xA je o hľadaní a nachádzaní prapôvodu, gréckeho arché ako elementu, ako prvého písmena abecedy, jeho zvuku. Je zároveň osobnou výpoveďou každého z hercov, ktorí reagujú na hudbu ako prvotnú hybnú silu. Najmä cez pohyb a tanec, vzťah k svojmu a partnerovmu telu sa odohrávajú minipríbehy. Jedni hľadajú možnosti objatia, iní premýšľajú o láske, niekto zápasí s hadmi v džungli vlastných pocitov. Všetko vychádza z vnútorných impulzov protagonistov, všetko je hrou a realitou zároveň. Trojnohé, krivkajúce kreslo prítomné po celý čas na scéne (ako metafora hendikepu) má svoj zmysel rovnako, ako ho majú ľudia, pre ktorých je toto kreslo len rekvizitou. Predstaveniu nechýba humor ani autorský nadhľad, čo sa nečakane prejaví v záverečnej scéne, v ktorej účinkujúci deklamujú svoj postoj k svetu zdvihnutými prostredníkmi. Paradoxne, urobia tak za sprievodu piesne What a Wonderful World od Louisa Armstronga. Žeby odkaz pre všetkých „normálnych“?

Iný druh odkazu na úprimnosť vo svojej tanečnej show My Art: Who’s Frank? prezentoval Milan Loviška, v súčasnosti „hráč za českú metropolu“. Umelec sa na javisku pustil do kritiky odvrátenej strany popkultúry doslova celým svojím telom i dušou. Technicky precízne a náročné predstavenie reflektovalo autorský postoj voči ego-priemyslu v umení, médiách, hudbe. S pomocou fosforeskujúceho mejkapu, stroboskopu, anglických vulgarizmov, lana pre obesenca či tanečného pózerstva (z ktorého mimochodom žije dodnes i Madonna) sa Loviškovi podarilo namaľovať pôsobivé a expresívne obrazy o tom, aký môže byť popový umelec navonok, aký je vo vnútri a čo si o celej idolovej mašinérii myslí sám autor-výtvarník. Je otázne, nakoľko realizácia tohto konceptu vyžadovala taký rozsiahly priestor a zvolené vyjadrovacie prostriedky. Už samo osebe dosť krátke predstavenie obsahovalo momenty, ktoré boli monotónne, pričom umelecká výpoveď bola jasná aj z toho „mála“. Záverečný obraz – meta-komentár, počas ktorého sa autor niekoľkokrát napil červenej tekutiny a následne ju vyvrátil, bol síce metaforou a snahou o autenticitu, avšak ich údernosť zostala stáť niekde na polceste. K zastaveniu dopomohlo aj „škandalózne“ odhalenie: bol to paradajkový džús a prvoplánový nápad, ako diváka šokovať.

Namiesto exhibície sa k introvertnosti prebojovali iné dve umelkyne – slovenská tanečníčka Katarína Rampáčková a Lea de Toffol zo Švajčiarska – žijúce v Prahe. Ich tanečno-divadelný projekt Lonely Bones bol intímnou sondou do duší dvoch žien, oboch poznačených samotou a osamelosťou. Kým temperamentná Lea hrala v pozadí scény frustrovanú ženu v domácnosti so svojím kuchynským arzenálom (s využitím spevu a looping samplera), zakríknutá a éterická postava Kataríny využívala zvyšok hracieho priestoru na svoje pohybové kreácie, akoby stratená v snoch. Postupne sa ich kontrastné roly a agendy začali prepájať prostredníctvom rekvizít a ich symbolickej hodnoty. Jedna druhú zamotala do svojich spomienok cez rozsypané listy; prítomnosť závislostí a obsesií pomohla spečatiť lepiaca páska. Jednoduchosť, lyrizmus a zároveň divadelnosť, s akými dokázali obe mladé ženy vypovedať o tých najvnútornejších pocitoch, vzbudzovali súcit i zaľúbenie.

Úplným záverom divadelno-tanečného maratónu bolo predstavenie One for you, two for me v podaní tanečníkov Stanislava Dobáka a Petra Šavela, čerstvých absolventov belgickej tanečnej školy P.A.R.T.S. (Performing Arts Research and Training Studios) v Bruseli. Obaja predviedli, že tanec môže byť rovnako komunikatívnym prostriedkom ako samotná reč. Na obrazy, ktoré vytvárali so zveličením a vtipom, publikum reagovalo aj vďaka tomu, že pripomínali konkrétne životné situácie. Napríklad zápas s vetrom o prežitie, premena jedného človeka na dvoch s odkazom na Votrelcov, nutnosť spolupráce, čiže prítomnosti toho druhého na to, aby mohol človek niečo vykonať. Prenášanie pozornosti medzi aktérmi navzájom a divákmi vytváralo momenty napätia i uvoľnenia; scudzovacie komentáre performerov o tom, čo robia, vyvolávali úsmevy. „Jeden pre teba, dva pre mňa.“

ZÁVEREČNÉ PREDĹŽENIE

KioSK si okrem času na prezentáciu živého umenia vyžiadal aj predĺženie. A to právom. Dokumentárny film o predčasne zosnulom slovenskom scénografovi Alešovi Votavovi (3. 8. 1962 – 8. 5. 2001) s názvom Múry sú vysoké a hrubé v réžii Juraja Johanidesa bol neoceniteľným doplnkom k divadelnej časti programu. Návštevníkom „kinosály“ v podkroví Stanice ho prišla predstaviť dramaturgička filmu Anna Grusková, ktorá podotkla, aké bolo nesmierne náročné vybrať z desiatok hodín nakrúteného materiálu tých niekoľko výsledných minút. Po ich vzhliadnutí bolo všetkým jasné, že vzniklo výnimočné dielo, ktoré citlivo vypovedá o živote a práci talentovaného, všestranného a úspešného umelca.

Zvyšný čas bol venovaný večerným koncertom, DJ-om, neformálnym stretnutiam… Prvým z nich bolo aj stretnutie členov a priateľov občianskeho združenia ANTÉNA – sieť pre nezávislú kultúru; druhým stretnutie nezávislých tanečníkov a choreografov, ktoré inicioval Jaro Viňarský. Išlo o doposiaľ prvé stretnutie tohto druhu s cieľom združiť súčasných aktívnych umelcov, ktorých spája pohyb ako základný vyjadrovací prostriedok. Časom by sa mala vytvoriť oficiálna platforma pre slovenskú tanečnú komunitu, ktorá bude zaznamenávať a propagovať aktivity a tvorbu jej členov. Takáto iniciatíva má v súčasných fragmentarizovaných podmienkach jednoznačne zmysel, čo potvrdilo aj spoločné nadšenie účastníkov stretnutia.

Do ďalšieho ročníka festivalu ostáva necelý rok. Už teraz je jasné, že sa na ňom odprezentujú slovenské umelecké projekty, ktoré si dovtedy udržia svoju nezávislosť. Dúfajme len, že niektorí ich tvorcovia sa s pomenovaním „hostia“ nestotožnia navždy a svoj kultúrno-tvorivý potenciál raz prídu rozvíjať ako „domáci“.

Milan Zvada, kød 7/2010

 

Siahli sme si na vrchol, dostali sme nulu

Rozhovor s Dušanom Vicenom

Raz večer chceli policajti legitimovať istého chlapíka, keď liezol cez okno z ulice rovno na divadelné javisko. Nemám občiansky, musím na scénu – vysvetľoval zúfalo. Strážca zákona sa o tom musel presvedčiť na vlastné oči. Potom oznámil do vysielačky: je to o. k., hrajú divadlo! O tom, že to nie vždy vypáli ústretovo, dobre vie dotyčný z divadla SkRAT menom DUŠAN VICEN. Spolu s ostatnými členmi súboru im neustále robí starosti otázka, či sú štruktúram našej kultúry naozaj takým tŕňom v oku.

Fungujete v priestoroch, o ktoré treba stále bojovať, keďže sú štátne a považujú sa za lukratívne. Čo znamená robiť v nich napriek tomu divadlo?

„Znamená to strácať veľkú časť energie nezmyselnými bojmi s úradníkmi z inštitúcií, ktoré majú v názvoch označenia ako kultúrna či osvetová. Našťastie sa, aspoň zatiaľ, dá energia dobíjať tým, že robíte s ľuďmi, ktorých máte radi a ro?zumiete si. Alebo – aby som zacitoval jednu svoju postavu – ktorých najmenej nenávidíte.“

Nepovažujete to za príliš veľký komfort??

„Môcť robiť divadlo s takýmito ľuďmi je obrovský komfort.“

Tvoríte ako kolektív už roky. Býva problém so zhodou názorov?

„Naše postoje k veciam, o ktorých vypovedáme, a aj k tomu, ako a aké divadlo chceme robiť, sú veľmi podobné. Preto kompromisy, ktoré z času na čas musíme robiť, nie sú také bolestné. Zatiaľ sa nám darilo zvládnuť konflikty vyplývajúce z názorových, tvorivých, alebo osobných stretov. Zrejme to bude aj všetkými tými patafyzickými skutočnosťami, ktoré existenciu nášho súboru sprevádzajú od jeho vzniku. Ako hovorí Ľubo Burgr v postave Nového človeka z jednej našej inscenácie – ubite ma, ušliapte ma, čím brutálnejšie ma ušliapete, tým dlhšie tu budem... Skrátka, nemáme povahy na to, liezť úradníkom do zadku.“

Je to potrebné?

„Keď sa pozrieme na históriu udeľovania grantov za posledných pár rokov, tak sa zdá, že niečo robíme zle. Vydali sme knihu pôvodných textov našich inscenácií, pravidelne reprízujeme, získavame ocenenenia, hráme po celom Slovensku, sme pozývaní na festivaly do zahraničia. Napriek tomu akoby v slovenskom kultúrnom kontexte Skrat fungoval sám pre seba.“

Nomen omen. Čo to robí s vašou tvorbou?

„Viem, že si mnohí povedia, prečo by sme mali dostávať nejaké štátne granty, nech sa uživíme sami. Ale to z veľkej časti robíme. Každý z nás má zdroj hlavného príjmu na hypotéky či plynárov odinakadiaľ. Potom sa doplazí na skúšku a snaží sa niečo vytvoriť. Samozrejme, sami sme si túto cestu vybrali, ale pýtame sa, že keď už sa nejaké granty na tvorbu udeľujú, tak podľa čoho. Podľa toho, že ten člen komisie je v tomto projekte nejakým spôsobom zainteresovaný a iný člen komisie tamtých tvorcov nenávidí? Nemáme žalúdok na to, aby sme po premiére pozývali na chlebíčky takzvaných správnych ľudí.“

Ovplyvnil by dostatok peňazí z grantov váš základný pocit z tvorby?

„V konečnom dôsledku peňazí nikdy nie je dosť. Hovoríme o pocite tragikomickej absurdnosti. Na javisku sa v absurditách vyžívame, ale v prostredí prevádzky divadla je to ubíjajúce. Robíme všetko, autorov, hercov, kulisákov, účtovníkov, technikov, šoférov, upratovačov. Musíme prispôsobovať skúšky tomu, kedy je voľný ten takzvaný lukratívny priestor a kedy herci môžu popri iných zamestnaniach do neho prísť.“

Stojí to za to?

„Sme ako dedinské hokejové mužstvo, ktoré môže trénovať, len keď zamrzne rybník a stredný útočník príde z týždňovky v Čechách. A potom ideme hrať proti Slovanu. Napriek tomu, pocit z toho, že na skúškach spolu tvoríme, je nezaplatiteľný. Len neviem, dokedy na to budeme mať silu. Ale bol by som nerád, keby to, čo tu rozprávam, vyzeralo ako vyplakávanie. Hráme, premiérujeme, chodíme po zájazdoch. A kým nás to baví a máme pocit, že máme čo povedať, tak neskončíme. Takú radosť tým, ktorí by to z rôznych dôvodov uvítali, neurobíme.“

Nie je absurdnosť, ktorú prežívate, inšpiratívna?

„Samozrejme, že je to často vďačný materiál pre naše hry, ale celkom dobre by sme sa zaobišli aj bez neho. Je inšpiratívne, keď tu vznikne pri divadelnom ústave časopis o divadle, ktorý píše v prvom rade o projektoch kamarátov a Skrat až donedávna úplne ignoroval? Je inšpiratívne, keď v STV bola relácia o divadle, kde sa prezentovali predovšetkým projekty režisérky a moderátorky tejto relácie, a keď robili reportáž o festivale, kde Skrat získal hlavnú cenu, tak predstavili všetky divadlá okrem neho? Akurát, keď už sa tomu nedalo vyhnúť, na ilustráciu hlavnej ceny stiahli bez nášho vedomia fotky z našej stránky a tie použili. Nie je to skôr smiešne? Alebo úbohé?“

Do akej miery sa vaše divadlo uživí samo?

„Sme divadlo s prevádzkou, ktoré pravidelne reprízuje a tvorí nové inscenácie. Potrebujeme aspoň v minimálnej miere zaplatiť ľudí, vyrobiť scénu, rekvizity. Máme prostriedky z dvoch percent z daní, zo vstupného. Na rozdiel od iných nemáme priamu dotáciu od štátu alebo od mesta, takže sme odkázaní na prípadných sponzorov, ktorí sa však na tento typ divadla zháňajú ťažko. A potom na tie nešťastné granty.“

Aké sú kritériá komisie, ktorá prideľuje granty?

„Kamarátšafty, osobná zaujatosť, vlastné záujmy. Skrat vždy dostával na inscenácie omnoho menej peňazí ako iné porovnateľné projekty. Pritom stále reprízuje inscenácie, ktoré boli podporené napríklad pred piatimi-šiestimi rokmi, a ľudia na ne stále chodia. Bolo by zaujímavé porovnať, koľkokrát sa odohrali inscenácie iných divadiel, ktoré boli vtedy podporené omnoho štedrejšie.“

Čím je Skrat úspešnejší, tým dostáva menej?

„Paradoxne. Vlani sme si siahli na vrchol. Dostali sme nula. To už bolo také okaté, že nám nakoniec peniaze pridelili z fondu ministra. Pritom iné projekty boli ošetrené priam kráľovsky.“

Napríklad ktoré?

„Iste len náhodou sa zadarilo školským inscenáciám istej akadémie umení, ktorej rektor iste iba náhodou sedí v komisii. A takých náhod by sa iste našlo viac, ale koho to zaujíma, keď sa to isté dnes deje, kam sa len človek pozrie.“

Navonok pôsobíte, akoby ste nechceli prijímať medzi seba nových ľudí. Je to tak?

„Skrat rád privíta každého, kto mu má čo priniesť a zároveň sa nebude snažiť z neho niečo podstatné odniesť. Navyše musí taký nový človek s nami vydržať, čo nie je ľahké, pretože, ako hovorí Vlado Zboroň, aby som opäť zacitoval z našej inscenácie – nie každý je schopný uniesť toľko tých vstupov a výstupov. Máme svoje témy, ktoré sa v rôznych podobách znovu a znovu objavujú, máme svojský spôsob, ako ich prenášame na javisko. Zároveň sa snažíme o to, aby každá inscenácia bola svojím spôsobom iná.“

Ako to vyzerá na skúškach, kde sa rodia spoločné texty?

„Niekedy len tak sedíme a nič. Povieme si, že sedieť môžeme aj v krčme a aj tam skončíme. Niekedy sa zase len tak rozprávame, impovizujeme, nahrávame, dúfame, že aspoň nejaké momenty z toho by sa mohli dať použiť. A niekedy za jeden večer vznikne celá inscenácia. Aj také sa nám stalo. To sú krásne obdobia, aj keď neľahké. Ako hovorí Inge Hrubaničová v inscenácii Stredná Európa ťa miluje – mňa nikdy nezaujímala prevádzka divadla, ale skúšky, to, keď niečo vzniká, to je iné... Používam tie citáty zámerne, aby som ukázal, ako sú naše životy, myslenie a tvorba divadla vzájomne prepletené.“

Je v nahrávkach veľa balastu?

„Isteže. Veľká časť skúšok je nevydarených, ale bez nich by nemohli prísť tie zlomové. To zároveň núti hercov chodiť na všetky skúšky, pretože nikdy nevedia, kedy tá zlomová príde a keď ju premeškajú, majú smolu. V tom je metóda takzvanej kolektívnej tvorby vzrušujúca. My sme ju nevymysleli, len si ju všelijako modifikujeme.“

Ste autorom niekoľkých divadelných hier. Nechcete robiť divadlo podľa predlohy, povedzme vašej?

„Kým to funguje tak, že herci si zručne a originálne dokážu svoje postavy v procese tvorby vymyslieť sami, nie je dôvod na tom nič meniť. Navyše nemám ambíciu režírovať svoje texty.“

Prečo ich píšete?

„Myslel som si, že by to mohlo zaujímať aj niekoho iného, kto by sa tým možno zaoberal. Teraz už len obosielam súťaže, kde je nejaká finančná výhra. Hry aj zaujali, ja som si vylepšil rozpočet a tým sa to skončilo.“

Mrzí vás to?

„Čo s tým? Minulý rok som v anonymnej súťaži Literárneho fondu získal prvé miesto za rozhlasový text a druhé za dramatický. Zobral som si na slávnostnom vyhlásení peniaze v obálke a šlus. Nikto sa o to viac nezaujíma. Dodnes poriadne neviem, kto bol v porote, aká bola úroveň, nič. A nedozviem sa to ani na stránke Literárneho fondu, ktorému, či chceme, či nie, odvádzame dve percentá z daní. Riaditeľ literárneho oddelenia Slovenského rozhlasu mi síce povedal, že tú moju vec chcú na budúci rok urobiť, ale po tohtoročných skúsenostiach s nimi o to ani veľmi nestojím.“

Čím vás odradili?

„Po konzultáciách s dramaturgom som im odovzdal jeden text a až z internetu som sa dozvedel, že už bol aj odvysielaný. Žiadny kontakt, ani len oznam o tom, že sa to chystajú vysielať. Dodnes som to nepočul. Je toto normálne? Možno áno, ale potom som asi naozaj z iného sveta. Pritom tam robia samí takí, čo si hovoria autori. Ako sa vraví – zabudol vôl, že teľaťom bol.“

Začínali ste kedysi ako divadelník na Orave. Kde sa to vo vás vzalo?

„Neviem, ale boli to krásne časy. Chodili sme na chatu a blbli s partiou pri fľaši vína. A jedného dňa sme si povedali, že z toho urobíme divadlo. Dali sme dohromady to, čo sme si nevedomky naskúšali. Začali sme chodiť po prehliadkach amatérskych divadiel a získavali ceny. Všetci tam čakali, že to bude folklór, papundeklové stromčeky a tak. Namiesto toho osem či desať polonahých oravských mužských tiel, preháňajúcich sa po javisku. Hovorili nám, že stelesňujeme saudkovskú estetiku. A že robíme takzvané autorské divadlo. Netušili sme, o čom hovoria. Boli sme exoti.“

Vtedy ste založili Divadlo Ka. Čo vám dnes táto minulosť hovorí?

„To boli deväťdesiate roky. Sídlili sme v kine Javor v Tvrdošíne, mali sme kde skúšať a skladovať rekvizity. A keď nás pozvali na festival do Čiech, zašli sme za primátorom a ten nám dal peniaze na cestu. Ľudia 'zvonka' nechápali, kde sa také divadlo na Orave vzalo. A doma nechápali, prečo niekto robí divadlo, ktorému nikto nerozumie. Dodnes si však myslím, že sme sa priblížili k tomu, o čom často počúvam ako o zlatých šesťdesiatych. Zažili sme Noc v Stoke, kde vystupovalo zo dvadsať súborov a spoznal som tam ľudí, s ktorými divadlo robím dodnes. Samozrejme, aj vtedy sme mnohých poburovali a utopili by nás v lyžičke vody, ale je to ako s vojnou. Na všetko zlé sa časom zabudne. Zostala len krásna spomienka na eufóriu a čistú, práve objavenú chuť robiť divadlo. Nechcel som byť patetický, ale... Aj my sme len ľudia.“

 

Eva Andrejčáková: Siahli sme si na vrchol, dostali sme nulu, SME, 7. 1. 2010

 

Keď ťa mesto sotí na okraj/seba samého

(Interpretácia urbánneho prostredia ako deštruktívneho prvku v inscenáciách divadla SkRAT)

Úvod

Divadlo SkRAT, pôsobiace v priestoroch nezávislého kultúrneho centra A4 v Bratislave, má v repertoári inscenácie, v ktorých možno vystopovať tému mesta a jeho zhubných účinkov na jedincov. Či už ide o nonverbálne Mŕtve duše, produkované minulý rok, alebo o aktuálnu novinku Zvyšky, či staršie kusy ako Umri, skap a zdochní...!!!, v každej jednej možno nájsť v epizódnych výjavoch typizované postavy, notoricky známe v každom súčasnom meste.

Práve na nich možno demonštrovať deštruktívne pôsobenie súčasného mesta, ktoré svojich obyvateľov dotláča do absurdných situácií, neuvedomelého osvojovania si morbídnych praktík na prežitie a iných spoločenských ohavností.

Primálo priestoru, priveľa intimity Scénografické riešenie priestoru podtrhuje leitmotív, ktorý možno zhrnúť krátkou vetou: „niečo nie je v poriadku.” V Mŕtvych dušiach sú všetky rekvizity vychýlené zo zvyčajnej polohy /televízor, nábytok, chladnička, nočné lampy, ba dokonca i hrnčeky majú „krivý? dizajn"/. Každý predmet je tesne pred spadnutím a následným rozbitím sa, nič nie je rovnobežné s podlahou ani vo vzťahu k iným objektom.

Scénu vo Zvyškoch možno charakterizovať ako strohú a striedmu, no zároveň náznakmi vytvára mnohovýznamovosť. Diskoguľa, pult a stojan s papierovými kvetmi neomylne asociujú výjav z každoročných malomestských a dedinských hodových zábav. Sekretár, kreslá a konferenčný stolík sú najskôr obývačkou vyšklbnutou z panelákového bytu, neskôr tvoria centrálu partie budúcich „kultúrnych revolucionárov". Dva stojany s mikrofónmi stačia na vykreslenie atmosféry nahrávacieho štúdia. Stojan na tácky, presúvaný na scéne pomocou koliesok, vyvolá atmosféru závodnej jedálne, no v nasledujúcom obraze sa stane akýmsi temným oltárom pri tažko definovateľnom obrade.

Akokoľvek, v oboch prípadoch scénické riešenia zmnožujú a fragmentarizujú kulisy, v ktorých sa pohybujú protagonisti. Ide o akési agresívne vytrhávanie reálií a ich naaranžovanie pre potreby inscenácie spôsobom, ktorý akcentuje fakt: v priestoroch miest sa pohybuje priveľa ľudí. Popri sebe je na scéne viac malých scén ponúka sa porovnanie so stredovekým systémom mansion/.

Neustála blízkosť iných, nemožnosť fyzickej samoty plodí mentálnu osamelosť. Indivíduá sa izolujú samy do seba, donútené pocúvť cudzie rozhovory, zvuky z vedlajšieho bytu, ulice. Mesto sa prezentuje ako agresor, ktorý aranžuje svojich občanov do pozície voyeurov. Všetci sú pod kontrolou, nič nie je tajné, nič nemožno utajiť. Zo sexuálnej úchylky sa v širšom kontexte stáva sociálna deviácia.

Socky, všade samé socky

Postavy v každom divadelnom kuse produkovanom v SkRATE vystupujú bez mien. Pomenovať si ich musí divák sám a nápomocné mu je pritom len prostredie a činnosť, ktorú v nom hrdinovia vykonávajú. Ocitá sa tak v situácii nie nepodobnej bežnému chodcovi, stretávajúcemu neznámych ludí v uliciach. Po čase však začne vnímať, že tváre sa každý deň opakujú a zaregistruje odchýlky od väčšinového správania.

V minulosti vraj mala každá dedina svojho blázna. V mestách existuje jeho obdoba, no vo väčšom zoskupení sa zvyšuje aj počet čudákov. Spravodlivé by bolo, keby každá štvrť, resp. ulica mala toho svojho, častejšie sa však sústreďujú na jednom priestranstve. Vzniká tak vysoká koncentrácia osôb vykazovaných do periférií na určitých plochách. Sú také miesta, čo priťahujú „socky" /autobusové a vlakové stanice, parky, lavičky a pod./.

Herci zo SkRATU často stvárňujú svoje postavy pri vykonávaní súkromných rituálov na verejnosti. Líhajú si na zem, vyzliekajú si rôzne kusy šatstva, zaspávajú a následne sa strhávajú z driemot, kľačia v očakávaní nevedno čoho a často končia v prenatálnej polohe. Predvádzajú etudy, v ktorých zdôrazňujú zautomatizovanými, viacnásobne opakovanými pohybmi vnútornú izoláciu jednotlivých postáv. Tie narážajú na limity prostredia a vymedzujú sa voči nemu manipulovaním s telom vlastným, ale aj končatinami postáv, ktoré sa bezvládne povaľujú na scéne. Takto štylizované mestské výjavy majú v sebe zakomponovanú akúsi clivú, a zároveň divú poetiku – bezbrannosť pohybujúcich sa tiel, zakliatie v rezignácii, či priam apatii pôsobia miestami až dojímavo krehko.

Pózeri a snobi sa skrývajú za záľahu slov

V opozícii k predchádzajúcim typom stoja postavy mestských intelektuálov. V krátkych výstupoch autori parodujú najmä ich jazyk. Povýšeneckí a arogantní jedinci sa navzájom prekrikujú, skáču si do reči v úpornej snahe povedať čo najviac a hneď. Zdramatizované situácie sú zasadené do prostredí konferencií, pracovných stretnutí, veľkohubých mítingov, brainstormingových schôdzok – všetci hovoria naraz, máločo k veci, ale znie to dobre vďaka používaniu trendových slovných spojení a vetných konštrukcií, ktoré sú práve v kurze. V trpkej karikatúre reklamného biznisu sa zhromažďujú a navrstvujú čoraz krkolomnejšie súvetia, protagonisti sa vzájomne hecujú k čoraz väčším nezmyslom a výsledný bonmot hodný postštrukturalistickej definície sa použije ako slogan pre čínsku reštauráciu.

Výhražné ticho a všetko maskujúci hluk

Na zdôraznenie atmosféry prostredia inscenátori často využívajú mestské šumy. Hukot rušnej ulice v čase špičky, presúvajúce sa davy a masy, hučanie mestskej hromadnej dopravy, hlasitá vrava, v ktorej zanikajú jednotlivé slová...

Všadeprítomný šum maskuje podobným spôsobom ako sneh, prikrýva to, čo je pod ním, zahladí všetky stopy, vytvára jednoliatu masu pokrývajúcu celý priestor. Zvukový chaos vytváraný urbánnymi priestormi kombinujú tvorcovia s jednoduchými husľovými a klavírnymi melódiami a samplujú oba, na prvý pohľad protikladné zdroje do akejsi úzkostlivej temnoty.

Ak predsa len nastane ticho, divák spolu s divadelnými postavami spozornie. Neprítomnosť zvukov nesignalizuje relax, pauzu, je skôr výstrahou – na odpočinok ani pomyslieť, ale je nutné zvýšiť ostražitosť, prikrčiť sa a vyčkávať, čo nastane.

Špecifická situácia je vykreslená v úvodnej scéne Zvyškov, keď sa k žene zozadu pomaly približuje muž a obaja vydávajú štylizované výkriky. Motívom kričania nie je bolesť a zdá sa, že ani žiadna negatívna emócia. Krik vyviera z hrdiel ako pra-jazyk a neskôr prechádza do operných vokálov. V istom momente ich hlasové prejavy pripomínajú precvičovanie kvokania sliepok.

Paradoxnosť „hydinového obrazu” sa naplno rozvinie neskôr. Mesto nikdy nespí, a práve preto ho nemožno zobudiť kohútom ani iným zvukom. Na druhej strane, v meste nikto nechodí spať so sliepkami. Spánok v takom rušnom prostredí totiž nie je možný a hydina (alebo herci, ktorí ju hoci len asociatívne pripomínajú) nevyhnutne pôsobí ako archaizmus.

Záver

Ako s človekom dokáže zamávať mesto a jeho priestor, mesto a to, čo vyžaduje od ľudí, ktorí sa v ňom pohybujú, žijú alebo ním hoci len prechádzajú, to je viac-menej neustále prítomnou témou takmer každého divadelného kusu z produkcie divadla SkRAT.

Inscenačný tím využíva na prvý pohľad dva protikladné postupy. Buď stavia na vykričanom vizuáli, ktorý je taký dostatočný, že žiadna postava v hre ani „necekne” /Mŕtve duše/, alebo sa uchýli k zahlteniu slovami, slovami, slovami /Zvyšky, ale aj Umri, skap a zdochni...!!!/. Efekt je však takmer rovnaký, akoby šlo o dve strany tej istej mince.

 

Zuzana Grochalová, art(eria) 1/2010, s. 16 -– 17 

Iný typ divadla nechcem robiť

Rozhovor s Inge Hrubaničovou

Prednedávnom sa v kníhkupectvách objavila kniha s názvom The Slovak Matrix alebo Slová v maskáčoch. Jej autorkou je Inge Hrubaničová, herečka divadla SkRAT a jazyková redaktorka. Jej práca a široký? záber aktivít svedčia o všestrannom talente a obdivuhodnej tvorivosti. I keď súčasná doba praje skôr povrchnostiam a banálnostiam, spôsob tvorby a života Inge Hrubaničovej je opačný, a preto v mnohom zložitejší. Ale pravdivejší.

Ako si sa dostala k divadlu?

Smerovala som k tomu už od gymnázia, ale mala som málo sebadôvery na to, aby som sa prihlásila na VŠMU. V socializme boli umelecké školy mýtizované, šírili sa myšlienky, že nie sú pre obyčajných smrteľníkov. Šancu mali podľa týchto fám iba deti, ktoré boli buď z umeleckých rodín, alebo mali strýka na ÚV, alebo boli také talenty, že všetkým na prijímačkách vyrazili dych. Ani jedno kritérium som podľa vlastného úsudku nespĺňala. V treťom ročníku som sa však na jednej recitačnej súťaži stretla s Karolom Horákom, dramatikom a režisérom prešovského univerzitného divadla, a ten sa ma v rozhovore po sútaži opýtal, čo chcem študovať. Len tak utrúsil: „Príďte k nám, do Prešova, máme tam skvelé divadlo a výbornú katedru slovenčiny.“ Viac som o budúcej škole nerozmýšľala. Vieš, to sú veľmi zvláštne veci, stále mi to sedí v mysli, tá otázka: kto alebo čo vlastne nasmerúva naše životné kroky... ako v biliarde - guľa sa niekde zastaví a potom iná do nej ťukne. Keď som nastúpila do prvého ročníka, myslím, že Horák si ma vôbec nepamätal, ale jedna jeho veta mi dala rozhodujúci impulz.

V Prešove som opät stretla ľudí, ktorí ma priťahovali a ktorých blízkosť som vyhľadávala. Fascinovali ma profesionálne aj ľudsky. Boli to viacerí moji pedagógovia na Katedre slovenského jazyka a literatúry, potom pani Viera Petrušková z prešovského divadla, ku ktorej som chodievala na hodiny spevu a ktorá ma „naučila dýchať“, ako to hovorím v inscenácii Stredná Európa ťa miluje, zopár spolužiakov, a v roku 1987/88 som sa v Ukrajinskom národnom divadle spoznala s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom, ktorí tam vtedy robili sériu svojich jedinečných predstavení.

V Bratislave si sa zviditeľnila v divadle Stoka, ktoré patrilo svojho času (a pre mnohých patrí dodnes) k najkultovejším divadlám na Slovensku. Čo ťa do Stoky prilákalo?

Nie je teraz najkultovejší SkRAT? (smiech) Spojenie, že je niečo „najkultovejšie na Slovensku”, je humorné, keď si predstavím Elvisa Presleyho, ktorého limuzína sa vláčne tiahne pomedzi davy hysterických báb, a, povedzme, Vlada Zboroňa, ako každé ráno o pol siedmej vysadne na bicykel a v kraťasoch trieli otvoriť Prašnú, prevziať tovar od zásobovačov a medzitým nachovať pár bezdomovcov. Nemám rada ani slovo „zviditeľniť sa”. Dnešná hantírka, ktorá súvisí s prácou, s výkonom, s oddaním sa niečomu, odráža skutočnosť veľmi plytko. Nemala som nijaký čarovný prsteň, ktorým by som sa zviditeľňovala. Dokonca je to proti skutočnosti, pretože môj divadelný svet bol dlho utajovaný. Bol to istý čas tajný, paralelný život. A vlastne dodnes je paralelný, hoci už nie tajný. Po škole v roku 1988 som nastúpila na dvojročný študijný pobyt do Jazykovedného ústavu a moji kolegovia dlho ani len netušili, že hrám divadlo. Celý deň som ticho koncipovala heslá do slovníka, iba cez obed som miesto polievky a kávy cupkala na skúšku. No a potom, samozrejme, po večeroch a cez víkend. S celou parádou sa to prevalilo až v roku 1995.

Založenie Stoky bolo výsledkom zámeru, ktorý Uhlár a Karásek nosili v sebe zrejme dlho. V jeseni 1988 som Blaha Uhlára stretla náhodou kdesi pri Manderláku. Práve sa presťahoval z Trnavy do Bratislavy. Bolo to letmé stretnutie. O rok, v jeseni 1989 ma navštívil Valerij Kupka, spolužiak a dobrý kamarát z Prešova, a len čo otvoril dvere, povedal mi, že práve čítal v novinách, že Uhlár – Karásek majú dnes konkurz do divadla v DK Dúbravka, či tam nejdem. Vybrali sme sa do Dúbravky. Tam vzniklo prvé, nie veľmi vyvážené zoskupenie ľudí, ktoré sa prirodzene rozplynulo, pretože prišiel november 1989. V roku 1990 sa moja komunikácia s oboma tvorcami opäť obnovila, začali sme robiť prvé divadelné performancie, tzv. prepady. Jeden bol napríklad v škole na Tomášikovej, kde mal Karásek výstavu. Stretli sa tam rôzni ľudia, už nie náhodou, ale na prizvanie. Bola tam Dana Gudabová z Disku, Ľubo Burgr prišiel vtedy z Prešova, Mišo Murín z Balvanu tam bol a tuším Laco Kerata alebo ešte ktosi z Disku, to si už presne nepamätám. Vidíš, všetko si treba zapisovať, a my sme svoju vlastnú históriu nikdy nezapisovali... už dvadsať rokov nič nezapisujeme. Iba do toho prázdneho čierneho priestoru odtláčam svoje telo a hlas, sprítomňujúc si v zmenenej, deformovanej, premenenej, imaginatívnej podobe najcennejšie, čo mám – individuálnu skúsenosť z prežívania rozmanitých vzťahov. V tejto potrebe sme sa asi všetci v Stoke stretli, tento špecifický priestor sa tam utvoril. Bol rok 1991.

Ako toto obdobie vnímaš dnes, po rokoch, keď už vlastne pôvodná Stoka nefunguje?

Predovšetkým ako umeleckú školu. Inak, teda ľudsky, to obdobie kopírovalo mnohé umelecké prostredia po páde komunizmu. Bola to spočiatku eufória, adorácia slobody, bezhraničná viera v definitívne priateľstvá, presvedčenie, že všetko už môže byť iba lepšie a dokonalejšie. Žili sme spolu, vedeli sme sa tolerovať, vzájomne sme sa obdivovali. To dávalo človeku nesmiernu silu. Akoby sa mi predĺžilo detstvo, pretože optika nazerania, keď za nijaký?ch okolností nepripustíš, že istoty a lásky stratíš, je detská. Pestovala som si dieťa v sebe, čo ma však na druhej strane neskôr poriadne oplieskalo o útesy pravidiel „zrelého sveta“. Dodnes im nerozumiem.

Kdesi v podvedomí spoločnosti, myslím celej, očarenej humánnosťou a „človekom“, ktorého socík degradoval, bolo zároveň akési nutkanie meniť, skúšať si viacero možností, neviazať sa, nelipnúť na niečom. Vzhľadom na desaťročia žitia v zabetónovanom systéme, keď mala väčšina všetko nalinajkované, to bolo prirodzené. No až teraz, po dvadsiatich rokoch, vidíme, že ten pohyb bol aj bezhlavý, šialený, že ho sprevádzala aj dezorientácia, mal dosť obetí, a že človek sa rozbíja, stráca akúsi integritu, keď stratí pud pestovať vo svojom živote aspoň akúsi „pružnú stabilitu“. Ale inak sme nevedeli, je to daň za opojenie slobodou, ale aj za nevedomosť, veľmi nízke občianske, historické a psychologické vedomie a vzdelanie, nepripravenosť na takú dávku možnosti rozhodovať za seba. Čiastočne na toto „zakapala“ aj Stoka, ale v podstate to poznačilo celý náš život, teda aspoň život mojej generácie – od súkromného po pracovný.

V súčasnosti pôsobíš v divadle SkRAT spolu s niekol'kými bývalými členmi Stoky. Prečo ste odišli zo Stoky?

Pýtaš sa po desiatich rokoch? Vtedy to kritikov a historikov divadla nezaujímalo, mnohí sa možno aj potešili... Iste, niektorí možno povedia, že s odstupom casu „vidíme veci jasnejšie“. To je lož a pokrytectvo. Vidíme ich hlavne tupšie a rafinovanejšie ich vieme interpretovať vo svoj prospech – zvyčajne vytiahneme iba jednotlivinu a na nej vybudujeme svoju pravdu ex post, alebo zas všetko obalíme do takého veľkoryso zmierlivého postoja, čo je prirodzené, kedže málokto je taký frajer, aby povedal: v tom a v tom som zlyhal, toho som podrazil, toto som mal riešiť inak, vtedy som to však nevedel... Takže odpoviem ti stručne za seba, ostatných sa musíš opýtať sama: polčas rozpadu Stoky bol u každého individuálny, ťahalo sa to zhruba v rozmedzí 1999 – 2002. Pociťovala som veľmi intenzívne a pre mňa neznesiteľne opak toho stavu, ktorý bol na začiatku a trval asi sedem rokov. V roku 2000 tu bola už iba únava, strata dôvery, výhrady iného druhu než umeleckého, ktoré prevážiIi. Divadlo, ktoré robíme, funguje inak ako divadlo – zamestnanie. Často hráš situáciu práve s tým človekom, s ktorým si ju v nejakej pozmenenej situácii aj reálne zažívala. Alebo aj nezažívala, ale vieš, že ten človek vypovedá, rekonštruuje, prekrúca okamih, ktorý? preňho veľa znamenal. Niekedy nie, niekedy je to iba hranie sa. Ale hoci ide iba o detské hranie sa, ak sa dobre pamätám, čo mám pod sukňou a ako mi rašia prsia, som neukazovala len tak hocikomu. Teraz, samozrejme, preháňam, ale hľadám paralelu. Ide o to, že my sme sa nemohli psychicky obnažovať (čo bola jedna stránka, jedna možnosť, ale dosť podstatná, v našej práci) pred hocikým. Musela som mať jasný pocit, že to má pre ostatnyých takú istú hodnotu ako pre mňa. Keď ten pocit nebol, stratil sa, nebol dôvod zotrvávať. Čo všetko bolo za tým, ma už dnes nezaujíma. Čosi však bolo silnejšie, pretože sme štyria vedeli nájsť po čase, keď veci čiastočne preboleli, cestu k sebe späť. Výraznú úlohu však v tom zohral cudzí, ale spríbuznený človek – Dušan Vicen, ktorý v čase rozpadu Stoky robil s trnavským Diskom.

Skratovská poetika vychádzala a vychádza z poetiky Stoky. Ako sa vzájomne ovplyvnili?

Akoby ste sa vy kritici zabúdali pýtať, neviem koho, podľa mnohých asi Blaha Uhlára, ako ovplyvnili jednotliví členovia Stoky stokársku poetiku... Blaho predsa má záznamy, režijné knihy, bol pedantný umelec, všetko si značil, kedy, kto a čo vymyslel, spočiatku každý autorský podiel vyratúval percentuálne, to nie je pre historika ťažká práca, no zaujímalo to niekedy niekoho? Impasse, Dyp inaf, Vres, Nox, Čajka etc. Môj dialóg s Battyánim zvaný Oneho v inscenácii Eo ipso bol text, ktorý vznikol miernym škrtaním jednej spontánnej textovej improvizácie nahranej na magnetofón. Podobne vznikol dialóg sestier Piussi, Zboroňov Predseda – precedens aj s vysypávaním špiny z gumákov, podobne vznikli Monodrámy, Burgrovo filozofovanie pri magnetofóne atď. Nie, necháp ma, prosím, že spochybňujem Blahove zásluhy, o tom sa tu hádam netreba baviť. Jeho umelecká metóda, ktorou však pracovalo a pracuje mnoho tvorcov vo svete, však nie je samospasiteľná. Stojí a padá na hercoch – performeroch autoroch. Bol prvý, kto tu takých ľudí vyškolil, naučil ich otvoriť sa, skúmať samých seba. Ale oni to museli chcieť a niesť v sebe dávno. A museli byť rozhodnutí zvoliť si to za svoj životný program.

Tzv. sémantické gesto, ktoré všetko zjednocovalo, aby som sa vyjadrila štrukturalistickou terminológiou, bolo spočiatku uhlárovsko-karáskovské alebo karáskovsko-uhlárovské, keď Karásek po nezhode s Blahom po tretej inscenácii, ktorou bolo Dyp inaf, odišiel, bolo to gesto Blahovo. Potom sme mu do toho začali „pindať” a – ako každý režisér, ktorý si chce postaviť inscenáciu sám, nie vždy to prijímal s nadšením. Dobre však chápal, že je to v autorskom divadle prirodzený vývin. V tomto bode vždy vznikne po istom čase napätie. Blaho to vedel, bol skúsený divadelník, a možno jediný vedel dosť dlho vopred, že to všetko sa raz aj skončí. My sme vtedy nevedeli o Grotowskom alebo o Schechnerovi nič, viac-menej sme poznali iba mená, divadelné vzdelanie mal Uhlár, Kerata a Lucia Piussi začala študovať filmovú scenáristiku. Podobnú tvorbu sme nerozoberali, resp. nebola vedomou súčasťou práce v duchu „takto to robil ten a ten.“

Takže: všetkých nás spôsob tvorby v Stoke ovplyvnil a my sme ovplyvnili to, čomu sa hovorí stokárska poetika, teraz však hľadám/me ďalej. Vo mne tie roky vybudovali najmä akési nemenné presvedčenie, že iný typ divadla nechcem robiť. Nikdy som netúžila zahrať si v kamennom divadle, v seriáli, moderovať televíznu reláciu ani vyraziť do Holywoodu, nič. Stačí mi ten čierny priestor a tých pár tvárí, ktoré viem vnímať, teda najmä spolutvorcov. Diváka vnímam málo. Nebojím sa ho, ani ním nepohŕdam, ale v podstate voči nemu nič necítim.

V SkRAT-e hrám v piatich inscenáciách, štruktúrne sú celkom iné, ako boli inscenácie Stoky. V téme sú konkrétnejšie, ale aj obnaženejšie, sú to omnoho menej vhľady do mnohých mikrocelkov a väčšmi detailizovanie jednej situácie, problému, spôsobu komunikácie. Pre niekoho sú v porovnaní so stokárskymi možno menej imaginatívne ako celok (okrem Mŕtvych duší hádam), ak toto porovnanie musí byť... Ale neznamená to, že im chýba poetickosť, metafora či presah do abstrakcie. Imaginácia je zvyčajne buď koncentrovaná na jedno výrazné miesto (napríklad v inscenácii Stredná Európa...; Umri, skap..., Paranoja), vo Zvyškoch je zas roztrúsená. Začalo sa tu narábať s prvkami dokumentárnehodivadla (Ivan T.). Ukázali sme, že vybudovať jednotu miesta a času nie je pre nás problém, ani urobiť rezavú obývačkovú drámu (Narodeniny). Vicen od začiatku tendoval síce k minimálne, obrysovo, ale predsa len aspoň tematicky vopred ohraničenému celku. To sme v Stoke a priori odmietali. Na jeho podnet vznikla Stredná Európa ťa miluje (2003), ešte mimo SkRAT-u v domčeku u Vlada Zboroňa na Jelenej, kde sme ešte predtým robili s Annou Gruskovou a s Vladom prvý pokus o Nymfomanov a nímandov (2000 – 2003). V lete 2006 ma Burgr prizval do obnoveného skúšania inscenácie Smutný život Ivana T., bol to prípad, keď režisér a autor v jednej osobe prerobí po roku inscenáciu na spoluautorskú, ale zachová si slovo režiséra. Európa sa už vtedy rok hrala pod hlavičkou SkRAT-u a bol to taký prvý pokus obnoviť krehkú tvorivú rovnováhu po rozpade Stoky aj s Ľubom Burgrom. Obaja sme to cítili, hoci sme sa o tom nerozprávali. Ľubo odo mňa chcel niečo veľmi konkrétne – postavu ženy, ktorá nekontroluje svoje reakcie – ani keď je na zasadaní istej Rady, ani keď osamie. Vlastne prvý raz som si modelovala postavu takpovediac na „zákazku“, dovtedy nikdy. Jediné, čo som v nej za seba zobrazila, bolo akési rozprávanie vnútri seba, akoby dvojmo – to som použila do scény, keď postava čaká na telefón a volá jej ktosi záhadný, kto jej chce pomôcť, a je to ten istý hlas, teda voláte sám sebe, ale neviete rozlíšiť, že sa rozprávate so samým sebou. Nahrávali sme reálny dialog vo dvoch stopách na pás, no jedna stopa sa potom zvukovo celkom minimalizovala, aby som to mohla doma trénovať. V inscenácii sa potom ten telefonický rozhovor pustí iba v jednej stope z pásu a ja ako druhý komunikujúci reagujem naživo, pritom sa musím presne trafiť do pauzy v nahrávke. Bolo to šialené... Monológ o zasadnutí mestského zastupiteľstva vychádzal z vlastnej skúsenosti, pretože som sa prvý raz v živote takého zasadania poslancov v Starom Meste zúčastnila – to je naozaj pravda. Nádherné veci do tejto inscenácie doniesol Víto Bednárik a Dana Gudabová, aktualizovaný archetyp. Krásny. Tá inscenácia je štruktúrne čosi celkom nové – ak by mal niekto učiť horizontálnu a vertikálnu štruktúrovanosť inscenácie alebo akéhokoľvek textu, Ivan T. je na to učebnicový príklad. Ale už si to hádam myslím iba ja, málo ho hráme, nemá takú masovú návštevnosť a niekedy mám pocit, že sám Ľubo tejto inscenácii prestal veriť.

Narodeniny sa začali ako môj pokus o vlastnú produkciu s názvom Sebe milovanej. Myslela som, že sa dá nejako nadviazať na Čajku, ale bol to neúspešný pokus. Pôvodne sme začali skúšať piati – štyria chlapci a ja. Potom sa mi zdalo, že na chlapcov nebudem stačiť a že mi ani veľmi neveria... zavolala som Zuzu Piussi. Skúšalo sa veľa, nahrali sme kvantum materiálu. Prepisovala som a prepisovala, a nič do seba nezapadalo. Asi 10 dní pred premiérou som naďabila na text, asi 90 minút, ktorého som sa zľakla, pretože to bola hotová dráma. Priniesla som to Ľubovi, či sa nemýlim, bol tam aj Vlado Zboroň. Počúva a hovorí, „hotová vec, nerozmýšľajte, spravte to.” On pritom na tej jednej skúške nebol, rovnako ako Víto, a tým pádom celé ich takmer osemmesačné skúšanie vyšlo nazmar. Inscenáciu sme nakoniec uviedli kolektívne ako dielo vymysleného írskeho autora. Víto s Vladom to museli rozchodiť. To je dôležité, že mám ešte akú-takú pamäť, pretože aj ja musím teraz voľačo rozchodiť, čo súvisí s inscenáciou Zvyšky. Ego musí niekedy nabok, hoci to nie je bezbolestné. Mŕtve duše bol Dušanov projekt. Chcel si ho robiť po všetkých stránkach sám. Od nás chcel autorský podiel, to znamená prinášať nemé obrazy akoby nepodstatných alebo utajovaných činností, ktoré robíme doma v samote. Ale hneď na začiatku napríklad Vlado Zboroň priniesol nápad s krivou scénou. Mne domodeloval postavu návrhom záverečnej scény, všetko boli torzá, úlomky, no nakoniec každá postava má svoj akoby uzavretý príbeh. V tejto inscenácii sa sama sebe najväčšmi strácam, ritualizujem si isté životné obdobie, a tým sa od neho oslobodzujem. Vedie ma hudba, exponovaný zvuk. Oslobodzujúce je, že sa to deje v takej forme, ktorej rozumiem iba sama. Vypovedám voľačo veľmi osobné, ale všetci majú pocit, že nič všeobecnejšie a banálnejšie nevideli. Prepáč, že tak zdĺhavo hovorím, ale dala si mi takú otázku, inak ako cez jednotliviny neviem vysvetliť, že nám donekonečna nemôžete otĺkať o hlavu naše začiatky a poetiku Stoky. Viete ju vlastne pomenovať okrem frázy „dekompozícia” a „kolektívna tvorba“?...

Hovoríš, že diváka veľmi nevnímaš. Ak nehráš pre diváka, ktorý sedí v divadle, pre koho teda hráš?

Ak hovorím, že diváka nevnímam, neznamená to, že nehrám preňho. Hrám predsa verejne na scéne, nie doma pred zrkadlom. Len nie som od neho závislá, od jeho prijatia, v Stoke som dosť bola... vedela som sa trápiť, ked bolo 14 ľudí na predstavení a hrali sme Nox, teraz už také dačo neriešim. Lebo ono je to tak, že hoci máš pocit spriaznenosti alebo akceptácie, viem, že zo strany diváka sa možno akceptuje čosi celkom iné, iná hodnota, akú, dajme tomu, chcem zdôrazniť. Umelecká komunikácia je veľmi komplikovaná vec. Čoraz častejšie však hrám akoby aj na pamiatku niekoho, kto veľmi vstúpil do môjho života. Vo Zvyškoch, napríklad, pre svojho starého otca. Scéna s mojím holým telom, iba na bedrách prikrytom bielou plachtou, preveseným cez jedálenský vozík, z ktorého ostatní pijú víno, je inšpirovaná práve ním, jeho smrťou a pohrebom.

Niekol'ko rokov sa usilujete o prekracovanie vlastných hraníc – či už to bol spomínaný Smutný život Ivana T., alebo minuloročné Mŕtve duše. V najnovšej inscenácii Zvyšky akoby ste sa vrátili k svojim začiatkom. Je to tak, alebo to vníma takto len divák?

Hovoríš za seba ako za diváka? Ty nie si obyčajný divák, si kritička, teoretička...

Máš pravdu, ja to tak vnímam. V mnohom mi postupy, ktoré volíte, pripomínajú inscenácie Paranoja alebo Morča. Nemusím veľa, stačí dobre; Stredná Európa Ťa miluje, Narodeniny boli iné...

Ak máš na mysli lineárnosť usporiadania akoby nesúrodých scén, spája ich téma hľadania spôsobu, ako pokracovať v komunikácii – keď sa preruší intenzívny vzťah (Zuzin a môj dialóg), keď sú staré slovné spojenia vnímané ako klišé (brainstorming), ked nedôveruješ novým technológiám (2 páry hrajú karty a debatujú o sexe cez kameru), keď sa s mužom už iba hádaš, ale odísť od neho nechceš (muž a žena sa chystajú na oslavu), keď sa Víto usiluje komunikovať s nevládnou partnerkou na vozíčku (Dana Gudabová) – rečou aj sexuálne napríklad, keď žena pokračuje v teroristickej lekcii tanga, hoci učiteľ ju oslintáva a narába s ňou ako s vecou... Stoka jasne tlmočila, že dorozumieť sa nedá. SkRAT nie, aspoň sa pokúšame... možno sme už starí a vieme trochu, čo je samota.

Vieš, to je tak s nami, je to možno aj taka nepriama a nezámerná odpoveď na akési sporadické hlasy kritiky, ktorá občas len tak náhodou zakopne aj o tvorbu SkRAT-u, lebo ju nejaký časopis, najčastejšie český, požiada o pohľad na slovenské nezávislé divadlo. Ďuro Šebesta asi v dvoch článkoch a Martina Ulmanová tiež asi v dvoch článkoch (v priebehu desiatich rokov, vlastne im „nesmierne ďakujem, inak by nebolo celkom nič) napísali čosi o odklone od stokárskej poetiky, o realizme, Martina aj akoby vyčítavo, resp. že to nie je tá Stoka, tá dekomponovaná, že je to „bližšie k divákovi” a podobné postrehy. Pamätám sa, že keď nastúpila dekompozícia, spočiatku to nikto (okrem Šebestu) neprijímal s nejakým veľkým nadšením. Vtedy všetci písali o „scénkach” bez jednoty a bez „oblúka”. Keď už aký-taký „oblúk“ dúhový majú, síce nie v Stoke, ale v SkRAT-e, píšu, že „hm, hm, kde je tá dekomponovaná, síce zacyklená,” ako to mnohí nazvali, „ale dekomponovaná Stoka?” Neviem, čo tu v tomto kultúrnom prostredí treba ešte urobiť, aby bol človek vnímaný ako svojprávny vyvíjajúci sa tvor.

Zvyšky – pôvodne sme ich mali napísať štyria – Burgr, Vicen, Zboroň a ja. Ostatní sa mali pridať. Nepodarilo sa. Asi sa nedá v každej novej inscenácii priniesť celkom nová forma a štruktúra. Skúšalo sa, vzhľadom na podmienky, málo. To, čo vzniklo, sa inak nedalo usporiadať. Ľubo nakoniec prevzal réžiu. Ak ti to pripomína dekompozíciu, tak tým, ktorí túžia po dekompozícii, sa splnil sen a vidia, že ju vieme robiť. Mňa osobne však už táto forma tak nefascinuje.

Hovoríš o nedostatočnej reflexii zo strany divadelných kritikov, odborníkov, čo platí samozrejme nielen v prípade SkRAT-u, ale aj iných nezávislých, alternatívnych divadiel. Čím to podľa teba je? (Nemyslíš si, že je to neistota pomenovať niečo neznáme, nové?)

Základom interpretácie je, ako hovorí Jožo Pavlovič, antropologická skúsenosť. Tá môže byť bezprostredná alebo sprostredkovaná. Buď teda niečo podobné zažívaš, preto tomu rozumieš, alebo tomu rozumieš, lebo si si to naštudoval, teda máš isté vzdelanie, poznatky aj o veciach, ktoré sú ti z hľadiska prežívania alebo estetického cítenia cudzie, ale ktorým rozumieš. Ak si pozrieš zopár našich kritík alebo kvázirecenzií, vidíš, že tie, ktoré za niečo stoja, sú vystavané na analógiách, videní paralel s podobnou tvorbou známou z dejín najmä západného súčasného divadla. To potom vytvára dojem – pozrite sa, aj my to máme niečo také, čo sme čítali, videli aj inde vo svete. Je to síce okrajové, ale máme aj také. Málokto však už vie povedať, v čom je to špecifické, v čom je to autentické, v čom to rastie z našej tradície, pretože nám môžeš vyčítať čokoľvek, len to nie, že imitujeme cudzie vzory, my ich totiž veľmi nepoznáme. Niekto by povedal bohužiaľ, niekto bohuvďaka.

Druhá vec je, že kontinuálna, systematická kritika tu nejestvuje, sú to iba sporadické paberky. Nie je tu dnes nik typu Jozefa Felixa. Ľudia referujú o divadelných predstaveniach iba vtedy, ak ich niečo zaujme, alebo majú vytipované jedno „svoje” divadlo, svojho dramatika, alebo divadlo, v ktorom hrajú spolužiaci, generační druhovia a pod. Nič sa nevidí v širšom celku.

Ďalšia vec je inštrumentárium a jeho aplikácia, teda ako priblížim význam, ako nasmerujem potenciálneho diváka. Toto by malo byť remeslo, ako keď chirurg vie, kadiaľ sa dostane skalpelom k slepému črevu. Každý priemerný študent teórie divadla vie, čo je to napríklad „hovorenie bokom” alebo „samovrava”. Vie, že sú prítomné u Molièra alebo v Hamletovi, ale dajme tomu v našej inscenácii Stredná Európa ťa miluje alebo v Narodeninách ich už nevidí, nevidí ich ako kompozičný prvok, ktorý napríklad buduje humor tým, že zdôrazňuje myšlienkové stereotypy Slovákov atď., to hovorím o jedinom prvku. Potom sa len splieta čosi o postmoderne a náznakovitosti... figu borovú.

Ďalšia vec je, že čistí kritici vymreli. Mladá generácia chce byť aj kritikom, chce sedieť v Divadelnom ústave, rozhodovať o tom, koho pozve na festival, komu udelí cenu, a zároveň má sama nesmierne autorské, interpretačné, režisérske, teda umelecké ambície. To by nemalo byť. Nemôžem predsa to najlepšie, čo v myslení mám, dať v prospech iného súboru, na jeho propagáciu napríklad v súťaži, keď sám mám v rovnakej súťaži vlastné predstavenie. O takej veľkorysosti som ešte nepočula. Všetko je potom také „latentne” dobré a „latentne“ zlé zároveň. Naše kultúrne prostredie je prečudesná zmes tápania, tichých bojov, zákulisných ťahov, žiaľ, aj podpásoviek.

Potom plačeme, že divadlá nemajú diváka, že Slováci nepotrebujú umenie. V dnešnom čase by však už každému malo byť jasné, že estetický vkus a cítenie sa pestujú, učia, cibria. Ak si v tomto procese odkázaný iba sám na seba, veľa ráz je to úmorná cesta pokusov a omylov. A sme pri školskom systéme etc., etc. Zbytočne drať jazyk.

Inscenácie v SkRAT-e sú vo väčšine prípadov zrkadlom toho, čo žijeme. Prostredníctvom nich poukazujete na tie stránky života, ktoré nie sú veľmi lichotivé ani optimistické, no vo vašom predvedení sú vždy zobrazené so zmyslom pre iróniu, paródiu, nadhľad, čierny humor. Čo je to, čo žijeme, a čo je to, čo hráte?

O tom sa už pri hotovom tvare nedá špekulovať. Na to si musí odpovedať každý divák sám. Všetko, čo prejde procesom oddeľovania zo starého celku a vkomponúvania do nového celku, sa podriaďuje významovému poľu, ktoré ten nový celok šíri kompletne. Niet už viac takej alebo onakej reality, je iba jedna – divadelná.

Vaša súhra na javisku môže znamenať, že si rozumiete nielen pri tvorbe, ale aj ľudsky. Je to charakteristická črta skôr pre divadelné súbory žijúce v komunitách.

Ľudské porozumenie je podmienkou takejto tvorby. Bolo základom vtedy a je aj teraz, no teraz je v čomsi akési slobodnejšie. My sme zrejme slobodnejší. Už nebojujeme o vzájomnú priazeň, presne poznáme svoju hodnotu a nemusíme si nič dokazovať. Vieme, že čím je človek starší, tým ťažšie nájde niekoho, kto by to s ním vydržal. V Stoke sme sa akoby chveli a kontrolovali. V istom období bolo napríklad nemysliteľné nehrať alebo na dlhšie odcestovať. Bála som sa, že sa to bude vnímať ako nedostatočný záujem a že do ďalšej inscenácie ma už Blaho neprizve. Pracovali sme vtedy inak. Skúšalo sa denne niekoľko mesiacov v kuse. Teraz všetci pracujeme v zamestnaniach a dosť otrocky, ja napríklad každý deň od ôsmej do štvrtej, a divadlu dávam svoj voľný čas, ktorého nie je veľa. Všetci máme deti, ktorým sa treba venovať. Ale napriek tomu, že o štvrtej beriem dcéru z družiny, do pol šiestej som s ňou napríklad na hudobnej, potom ju odvediem domov, pripravím večeru, zverím ju na pár hodín neteri, najneskôr o pol siedmej som v divadle, kde je zbiehačka, o ôsmej hrám, po tom všetkom o pol desiatej mám aj tak pocit, že sa práve skončilo to najdôležitejšie z celého dňa. Všetko však beriem ako momentálnu situáciu. Bola by som rada, keby vydržala, ale už sa nezbláznim, ak pominie. Viem, že po istom čase sa mi život tak či tak opäť zmení, dcéra bude samostatná, ja zbohatnem (chacha) a budem robiť divadlo, maľovať, a v lete loviť ryby v Chorvátsku, Zboroň sa určite pridá a možno aj iní, veď mám iba A4, vieš, čo všetko ma ešte čaká? A možno ma už nečaká nič, možno stratím aj to, čo mám, ako tá pani, ktorú teraz vídavame spať pod A4, ked odchádzame po predstavení domov. Je strašný mráz, Milan Chalmovský sa jej pýta: „Teta, nie je vám zima?“ A ona: „Nie, nie je mi zima.“

Najvýraznejšou výnimkou vo vašej tvorbe boli pre mňa Mŕtve duše, v ktorých ste eliminovali slovo a do popredia posunuli telo, pohyb, zvuky.

Nebola to výnimka, exponovanosť rečových orgánov sa presunula a rozložila do iných oblastí tela. Bezpointovosť konania bola výstavbovým prvkom alebo, ak chceš, minimálnou významovou jednotkou. Napokon je z toho celok, totálny živý, pohyblivý obraz, ako to interpretuje Jožo Pavlovič.

SkRAT si našiel svojho diváka, ktorý ho rád navštevuje. Niektoré inscenácie si dokonca príde pozrieť viackrát. Napriek tomu každý rok bojujete o priestor. Ako je to možné?

Neviem.

Ako vnímaš slovenskú alebo bratislavskú divadelnú scénu?

Nepoznám ju. Sama chodím iba na operu, dcéra ma zas rada Luskáčika. Juliana je teraz tretiačka, musím ju veľa vecí naučiť. Pri práci vo vydavateľstve a Skrate mi neostáva takmer nijaký čas.

Ako bude vyzerať blízka budúcnosť divadla SkRAT?

Neviem.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Ingrid Hrubaničová (1965), 1991 – 2000 členka divadla Stoka, od 2005 členka divadla SkRAT

 

Dáša Čiripová: Iný typ divadla nechcem robiť, kod 3/2010, s. 3 – 9

SkRAT obsažne o z(Z)vyškoch obsahu

Pravdepodobne len veľmi málo slovenských divadelných súborov sa môže pochváliť tým, že ich dramaturgia sleduje jasnú líniu, ktorá či už z hľadiska formy, obsahu, alebo procesu tvorby daný divadelný súbor charakterizuje a zabezpečuje mu jedinečné postavenie na slovenskej divadelnej scéne. Ešte menej je divadelných súborov, u ktorých tento proces neprerástol do utápania sa v stereotypnom opakovaní formy aj obsahu. Ak o niektorom z našich divadelných súborov možno tvrdiť, že zaujíma takéto postavenie, je to divadlo SkRAT. Kolektívna tvorba inscenácie, fragmentárnosť a dekompozícia – to sú charakteristické prvky, ktoré si členovia tohto divadla priniesli ešte z obdobia, keď pôsobili v divadle STOKA. Jeden z týchto znakov môže byť aj kľúčom k interpretácii poslednej inscenácie Zvyšky.

Rozkladanie celku na menšie časti... Čo sa stane, ak sa tento proces dovedie do absolútneho konca? Čo ostane z celku? Ničota a prázdno. Vo Zvyškoch len biele svetlo reflektora uprostred hracieho priestoru, v ktorom nestojí žiaden herec, ani kulisa či rekvizita, len dym z parostroja, ktorý zostal na scéne po predchádzajúcom výstupe.

Toto môže byť jedna z interpretácií inscenácie Zvyšky. Fakt je totiž ten, že tvorcovia neponúkajú divákovi výrazné intepretačné kľúče, ktoré by zvýraznili informácie obsiahnuté v texte na odkódovanie významu jednotlivých scén. Čo teda spája jednotlivé výstupy? Z citovej vyprahnutosti, z neschopnosti dvoch jedincov komunikovať a vzájomne si prejaviť city sa v súčasnom umení stalo klišé. Inscenácia Zvyšky však nie je len x-tou variáciou na frekventovanú tému prázdnoty, zachádza ďalej. Nastoľuje ďalšie otázky. Čo nahrádza obsah? Odpoveď je: Forma. V úvodnej scéne sa objavujú Ingrid Hrubaničová a Vladimír Zboroň nasvietení tak, aby divák videl len ich hlavy. „Tokajú”, mužská postava sa približuje k ženskej. V momente, keď nastane fyzický kontakt, žena podráždene zareaguje. Rovnako, ako keď sa pária vtáci: samička počúva spev, vníma tokanie samca, no vo chvíli blížiaceho sa fyzického kontaktu len zatrepoce krídlami a odletí prec. Nasleduje výstup odohrávajúci sa v obývačke. Ingrid Hrubaničová, Zuzana Piussi, Ľubomír Burgr a Dušan Vicen predstavujú postavy starých priateľov (pravdepodobne dva manželské páry), ktorí sa stretávajú pri tradičnej partii žolíka. Témou ich rozhovoru sa stane kybersex, nad ktorým polemizujú, a zamýšľajú sa, ako sa jednotlivci prostredníctvom webkamier a internetu sexuálne navzájom uspokojujú. Postava Ľ. Burgra konštatuje: „Aspoň nemôžu otehotnieť ani dostať pohlavnú chorobu.” Na prepojenie týchto dvoch výstupov upozorní svojou záverečnou replikou postava Zuzany Piussi, keď sa pozastaví nad tým, že takémuto druhu vzťahu chýba fyzický kontakt, ktorý je dnešným ľuďom nepríjemný. Človek už nedokáže iného jedinca vnímať ako živý organizmus, respektíve, práve táto ľudskosť ho desí. Nielenže obyčajný dotyk nevie naplniť hlbším obsahom, ale je mu dokonca nepríjemný, považuje ho za narušenie súkromia a ohrozenie svojho uzavretého sveta. Na túto tému nadväzujú iné výstupy, v ktorých herci ako vyjadrovací prostriedok používajú najmä telo a pohyb. Postavy V. Zboroňa a l. Hrubaničovej spia vedľa seba. Nedochádza k žiadnemu intímnemu kontaktu. Muž so ženou narába, akoby bola paplón. Necitlivo s ňou manipuluje a ona sa stáva vecou, nie je živým organizmom. Podobne narába v ďalšom výstupe Z. Piussi s telom V. Zboroňa. Jeho telo je len materiál. Piussi ho jednoducho naloží na fúrik a doslova ho odváža zo scény.

V ďalšom výstupe, v ktorom sa opäť objaví V. Zboroň s I. Hrubaničovou, sa rozvíjajú dve tematické línie. V intímnom tanci, v ktorom muž neustále lichotí partnerke a snaží sa ju zviesť, je on neohrabaný, ona sa cíti nepríjemne a tvári sa znechutene. Jemu to však vonkoncom neprekáža, prakticky si to nevšíma. Tu už nejde len o mechanický dotyk dvoch ľudí bez citového naplnenia. Z intímneho „tanca”, ktorý kedysi ľudí zbližoval, ktorý bol istou formou spoločenskej udalosti, či dokonca rituálu, sa stala prázdna forma bez obsahu. Akási povinná jazda, ktorá musí predchádzať sexuálnemu styku. Z jeho rituálneho obsahu zostali len zvyšky a tanec je už len formou.

Takisto ako hody. Kedysi spoločenská udalosť, zväčša organizovaná v súvislosti s významnými cirkevnými sviatkami, sa stala v súčasnosti už len vhodnou zámienkou na hromadný presun hektolitrov alkoholu z fliaš do ľudských tiel, prípadne ideálnou príležitosťou na nadviazanie nezáväzného vzťahu. Vo Zvyškoch odkazuje na tento fakt výstup zo strelnice (D. Gudabová, M. Chalmovský, V. Bednárik, Z. Piussi). Jedným z charakteristických znakov SkRAT-u je, že závažné témy predkladá na humornom pozadí vychádzajúcom zo zobrazovanej absurdnej situácie. Inak to nie je ani v prípade Zvyškov. Hoci dominuje slovná komika, využívaná je aj situačná. Napríklad, posledný spomínaný výstup sa končí smrťou. Postava Z. Piussi jednoducho netrafí zo vzduchovky do terča, ale do ženy pracujúcej na strelnici za pultom.

Z hľadiska slovnej komiky je jedným z vrcholov inscenácie výstup zobrazujúci prostredie reklamnej agentúry. Jej zamestnanci (I. Hrubaničová, Ľ. Burgr, D. Vicen a M. Chalmovský) sa snažia vytvoriť slogan, ktorý bude „in”, absolútne však pritom ignorujú význam slov. Konečná podoba vety tak nedáva žiaden význam, na tom však jej autorom vôbec nezáleží. Aj zbežný pohľad na niektorý z množstva billboardov v našej krajine jasne potvrdí, že to je reálny obraz práce v reklamných agentúrach. Kreatívni pracovníci i zadávatelia často ignorujú už logiku vety, nieto ešte jej syntaktickú správnosť. Komiku prameniacu najmä z absurdného slovného humoru výraznou mierou podporuje aj herecký prejav.

Civilnejší prejav volia Ľ. Burgr, M. Chalmovský a D. Vicen. Postavy kreatívnych manažérov v zrelom veku sú im evidentne blízke a do značnej miery cítiť, že na ich stvárnenie nemusia vynaložiť väčšie množstvo energie. Podobne aj I. Hrubaničová vytvorila typ postavy, aké sme v jej podaní mohli vidieť už niekoľkokrát. Opäť predstavuje ženský element vo svete dravých a značne vyvinutých mužských eg. A rozhodne nemožno tvrdiť, že ide o obraz lichotivý. Afekt a koketéria miestami na hranici vulgárnosti, to sú typické znaky, ktorými táto postava vypína hlboký dekolt, minisukňu a lodičky na vysokých podpätkoch. Na rozdiel od jej spomínaných hereckých kolegov však vonkoncom nemožno hovoriť o herectve s výraznými prvkami civilizmu. Naopak, mimika, pohyb aj intonácie viet vychádzajú z precíznej práce s detailom vo všetkých spomínaných ohľadoch. Nasadenie však rozhodne neprechádza do kŕča a prvoplánovosti, ako to v poslednom čase v prípade podobných postáv v inscenáciách iných divadiel býva. Fragmentárne Zvyšky tvorí niekoľko na prvý pohľad nesúvisiacich scén, pričom jeden herec interpretuje niekoľko postáv. Práve v kontexte diferenciácie jednotlivých postáv patrí výkon I. Hrubaničovej k najvýraznejším.

Remeselné zvládnutie inscenácie je v prípade SkRAT-u samozrejmosťou. Aj napriek tomu, že každý výstup je uzavretým autonómnym celkom, zvolené tempo nie je retardujúce, naopak – je dynamické. Koncentrovaným hereckým výkonom nechýba ľahkosť. Decentná miera improvizácie neprerastá do interného súboja o divákovu pozornosť. Motivácie a mizanscény sú komponované premyslene.

Na rozdiel od tém, ktoré inscenácia reflektuje, ona samotná sa vo forme vonkoncom neutápa. Obsah ju v plnej miere vypĺňa. Hoci treba podotknúť, že na to, aby si divák uvedomil Zvyšky v plnej šírke i hĺbke, bude musieť navštíviť pravdepodobne viac než jedno predstavenie. V texte totiž absentuje výrazný interpretačný znak, ktorý by znásoboval obsiahnuté informácie a menej pripravený divák by mohol mať s pochopením problém.

Označiť Zvyšky za prelomovú či výnimočnú inscenáciu tohto súboru by bolo zavádzajúce. A to aj napriek tomu, že v kontexte premiér našich divadiel patrí závažnosťou problematiky, ktorú reflektuje, i spôsobom jej spracovania k tomu najlepšiemu, čo naše divadlá od septembra 2009 na svojich javiskách uviedli. Ibaže od tohto divadla to jeho divák automaticky očakáva. SkRAT je totiž jedným z mála slovenských divadiel, ktoré svoju dramaturgiu komponuje systematicky, a to v horizonte niekoľkých sezón. Je to divadlo, ktoré môže systematicky pracovať, lebo je už niekoľko rokov stabilným súborom. Je to divadlo, ktoré neznamená pre jeho členov len vyplnenie voľného času medzi dabingom a nakrúcaním seriálu. A hlavne, má svoje vlastné priestory, i keď o ne sústavne bojuje. Tvorba SkRAT-u sa vníma odbornou i laickou verejnosťou, ako som už naznačil, so samozrejmosťou a automatickosťou, preto si význam SkRAT-u pravdepodobne uvedomíme až v momente, ked oň prídeme.

Zvyškyréžia Ľ. Burgr, autori a herci V. Bednárik, Ľ. Burgr, D. Gudabová, I. Hrubaničová, M. Chalmovský, Z. Piussi, D. Vicen, V. Zboroň, hudba a výber hudby J. Pastirčák a R. Hahn
Premiéra 9. december 2009, Divadlo SkRAT, Bratislava

Miro Zwiefelhofer, kød 3/2010, s. 14 – 17

Divadlo SkRAT v ČRo na Rádiu Wave

Reportáž Lucie Udvardyovej o divadle SkRAT a rozhovor s Ľubom Burgrom odzneli na vlnách Rádia Wave Českého rozhlasu 10. 2. 2010.

Zvyšky

 

KOLEKTÍV: ZVYŠKY
Hrajú: V. Bednárik, Ľ. Burgr, D. Gudabová, I. Hrubaničová, M. Chalmovský, Z. Piussi, D. Vicen, V. Zboroň

Premiéra 9. decembra 2009 v Divadle SkRAT v Bratislave

Premiéry Divadla SkRAT bývajú vždy očakávanými kultúrno-spoločenskými udalosťami. Je to súbor, ktorý nás drží v napätí: čím nás tentoraz prekvapia, pýtame sa, čím nás šokujú a čím zabavia? Bude to „rana medzi oči“ alebo čosi skôr nenápadnejšie? Nechcú nás tentoraz tak trochu provokovať názvom, že sa nám, nebodaj, chystajú ponúknuť len zvyšky zo svojich predchádzajúcich inscenácií? Zvyšky samých seba, zvyšky svojej kreativity?
Lebo zvyšky sú témou novej inscenácie tohto pocitového divadla. Jej poetika sa nachádza niekde medzi dvoma pólmi tvorby Divadla SkRAT, kam na jednej strane patria inscenácie založené prevažne na slove, ako sú Umri, skap a zdochni, alebo Narodeniny, a na druhej strane inscenácie postavené skôr na obraze a pohybe – Paranoja, Mŕtve duše. Znovu je to inscenácia vytvorená kolektívne, v procese skúšok. Skúsme sa pozrieť na túto zvyškovú poetiku alebo poetiku Zvyškov zbližšia.
Tvorcovia akoby upriamovali pozornosť na zvyšky významov, slov, pocitov či emócií. Akoby sa snažili zdôrazniť, že práve zvyšky, ktoré môžu byť aj fragmentami, sú zaujímavé. Že hovoria o mnohom. Že zvyšky vypovedajú o bývalom celku.
Zvyšky, odrobinky, otrusinky, útržky... Experiment s vnímaním diváka, experiment s poetikou fragmentárnosti, kde si divák mnohé musí domyslieť a dotvoriť sám. Podobne ako v predchádzajúcej inscenácii Mŕtve duše, aj vo Zvyškoch sa SkRAT vracia k svojim stokárskym koreňom. K divadlu dekompozície, pocitov, asociácií, k divadlu rozbíjania zmyslu. Ale tvorcovia to nerobia eruptívne, s nasadením, len tak nejako zvyškovo, zámerne zvyškovo, aby sme boli presní: nie je to hurikán nápadov ako medzinárodne ocenená inscenácia Impasse, ani prepracovaná montáž čierno-bielych obrazov ako Dyp Inaf. Zvyšky majú štýl zvyškov, možno aj exkrementov.
Z opernej árie ostávajú len výkriky, z debaty na návšteve len akési ševelenie hlasov o čomsi, z citov neurotické mlátenie sa o zem, z dvorenia či vzťahu muža a ženy akási komicko-zúfalá akrobatická etuda fyzického herectva či pantomímy. Na ozvláštnenie estetiky zvyškov je celý hrací priestor ozvučený tak, aby zdôraznil intenzitu zvukov, aby nezaujatá estetika zvyškovosti a relaxačné tempo inscenácie boli paradoxne vyvažované intenzitou zvukového vnemu. Prázdnota prekrytá hlukom?
Príznačná je scéna hľadania nových slovných spojení, nových, nečakaných významov, možno aj v zmysle hľadania nejakej novej estetiky, nového štýlu. Tvorcovia túto scénu odľahčujú humorom a iróniou, keď výsledkom je veta, ktorá nedáva zmysel, ale predsa, jej tvar či zvuk nás núti intenzívne tento zmysel hľadať. Akoby sme ho aspoň tušili, čosi, čo je za slovami a čo je práve pre tvorcov dôležité. Čo je vlastne za oponou slov? Čo to je reč, jazyk, gramatika? V podaní Divadla SkRAT ide skôr o boj so stereotypmi, s klišé, s pretvárkou či prehrávaním, a zároveň je to paródia tohto boja. Veta sa hrá na nejaký odkaz, ktorého dôležitosť a serióznosť majú zabezpečiť cudzie slová. Ale aj tento nápad je len zvyškový, vypoužívaný, tvorcovia ho ďalej nejako zvlášť nerozvíjajú, aspoň nie dostatočne zreteľne pre publikum. Skôr je to štýl rybára, ktorý má rád rybačku kvôli rituálu, nie kvôli chyteným rybám. Znovu a znovu hádže návnadu do vody a vyťahuje z nej len chaluhy alebo objedený háčik. Ryby sú z rybára po čase také nesvoje, že by sa aj radšej na háčik napichli samé. Inscenácia môže mať aj politický podtext, vyvierajúci z pocitu znechutenia politikou bez ohľadu na to, kto je práve pri moci: po vláde arogancie, korupcie a kriminálnych živlov ostávajú obyčajným ľuďom len zvyšky. Zvyšky spoločenských hodnôt, zvyšky demokracie, nepatrné zvyšky ilúzií a dôvery.
Priestorové riešenie je jednoduché, ako zvyčajne v inscenáciách Divadla SkRAT. Zadné a predné pásmo, v prednom vpravo náznak obývačky so stolíkom a štyrmi kreslami. V strede sklená plocha o veľkosti cca dvakrát tri metre akoby vymedzovala nejaké zvukové pódium či centrum, keďže pohyb na nej je počuť najväčšmi a odohrávajú sa tam pohybové etudy neurotizujúcich „treskúcich“ či „trieskavých“ ľúbostných kŕčov. V celkovej fragmentárnosti a kolážovitosti inscenácie je práve ozvučenie zjednocujúcim scénickým štýlovým prvkom. Zvyškové sú však niektoré postavy (Bednárik, Gudabová a najmä Chalmovský), nie z dôvodu hereckého, ale z dôvodu ich využitia či skôr nevyužitia. Alebo sú to zámerné zvyšky postáv a vzťahov kolegov, ktorí majú v inscenácii viac priestoru? Vedľajšia postava ako zvyšok hlavnej postavy? V Divadle SkRAT si nikdy nemôžeme byť istí, klasické prístupy či zdôvodnenia neplatia, vlastne ani kategórie hlavnej či vedľajšej postavy, skôr sa to dá merať dĺžkou ich pobytu na scéne, hoci ani to nemusí nič znamenať.
V rámci celkovej neusporiadanosti či rozbitosti inscenácie, ktorá je vlastne náročnejším spôsobom organizácie, skladaním akejsi mozaiky či zbieraním zvyškov po onom rozbití, ostávajú v pamäti scény, ktoré sú buď výrazné a bizarné alebo realisticky zrozumiteľné. Taká je scéna návštevy, pri ktorej sa hrajú karty a rozoberá sex po internete, pričom ženy (najmä Zuzana Piussi, čiastočne aj Inge Hrubaničová) tieto moderné vymoženosti skôr odsudzujú a muži (Dušan Vicen) skôr tolerujú, ba priam sa ich zastávajú (Ľubo Burgr). Burgr dokonca hovorí Piussi, že je to hygienické a bezpečné a ako matka dcéry by to mala oceniť. Vo fyzických scénach predvádzajú pozoruhodné výkony Vlado Zboroň a Inge Hrubaničová – to sú momenty, kvôli ktorým chodíme do Divadla SkRAT, ako sme kedysi chodili do Stoky. V porovnaní so slávnymi či menej výraznými inscenáciami oboch súborov, inscenácia Zvyšky stojí niekde uprostred.
Zdá sa vám, že táto recenzia je miestami nie celkom zrozumiteľná? Skúšal som ju napísať tak relaxovane, tak zvyškovo. Nech sa čitatelia zaktivizujú. Nech hľadajú za slovami. Ako v Divadle SkRAT divák, tak v tomto prípade čitateľ – nech si pomôže sám. Najlepšie tak, že si inscenáciu pôjde pozrieť na vlastné oči.

Juraj Šebesta, IS.theatre.sk, 9. 12. 2009

Zvyšky

KOLEKTÍV: ZVYŠKY

Divadlo SkRAT Bratislava | 09. 12. 2009
Hrajú: V. Bednárik, Ľ. Burgr, D. Gudabová, I. Hrubaničová, M. Chalmovský, Z. Piussi, D. Vicen, V. Zboroň
Premiéra 9. decembra 2009 v Divadle SkRAT v Bratislave

Premiéry Divadla SkRAT bývajú vždy očakávanými kultúrno-spoločenskými udalosťami. Je to súbor, ktorý nás drží v napätí: čím nás tentoraz prekvapia, pýtame sa, čím nás šokujú a čím zabavia? Bude to „rana medzi oči“ alebo čosi skôr nenápadnejšie? Nechcú nás tentoraz tak trochu provokovať názvom, že sa nám, nebodaj, chystajú ponúknuť len zvyšky zo svojich predchádzajúcich inscenácií? Zvyšky samých seba, zvyšky svojej kreativity?

Lebo zvyšky sú témou novej inscenácie tohto pocitového divadla. Jej poetika sa nachádza niekde medzi dvoma pólmi tvorby Divadla SkRAT, kam na jednej strane patria inscenácie založené prevažne na slove, ako sú Umri, skap a zdochni, alebo Narodeniny, a na druhej strane inscenácie postavené skôr na obraze a pohybe – Paranoja, Mŕtve duše. Znovu je to inscenácia vytvorená kolektívne, v procese skúšok. Skúsme sa pozrieť na túto zvyškovú poetiku alebo poetiku Zvyškov zbližšia.

Tvorcovia akoby upriamovali pozornosť na zvyšky významov, slov, pocitov či emócií. Akoby sa snažili zdôrazniť, že práve zvyšky, ktoré môžu byť aj fragmentami, sú zaujímavé. Že hovoria o mnohom. Že zvyšky vypovedajú o bývalom celku.

Zvyšky, odrobinky, otrusinky, útržky... Experiment s vnímaním diváka, experiment s poetikou fragmentárnosti, kde si divák mnohé musí domyslieť a dotvoriť sám. Podobne ako v predchádzajúcej inscenácii Mŕtve duše, aj vo Zvyškoch sa SkRAT vracia k svojim stokárskym koreňom. K divadlu dekompozície, pocitov, asociácií, k divadlu rozbíjania zmyslu. Ale tvorcovia to nerobia eruptívne, s nasadením, len tak nejako zvyškovo, zámerne zvyškovo, aby sme boli presní: nie je to hurikán nápadov ako medzinárodne ocenená inscenácia Impasse, ani prepracovaná montáž čierno-bielych obrazov ako Dyp Inaf. Zvyšky majú štýl zvyškov, možno aj exkrementov.

Z opernej árie ostávajú len výkriky, z debaty na návšteve len akési ševelenie hlasov o čomsi, z citov neurotické mlátenie sa o zem, z dvorenia či vzťahu muža a ženy akási komicko-zúfalá akrobatická etuda fyzického herectva či pantomímy. Na ozvláštnenie estetiky zvyškov je celý hrací priestor ozvučený tak, aby zdôraznil intenzitu zvukov, aby nezaujatá estetika zvyškovosti a relaxačné tempo inscenácie boli paradoxne vyvažované intenzitou zvukového vnemu. Prázdnota prekrytá hlukom?

Príznačná je scéna hľadania nových slovných spojení, nových, nečakaných významov, možno aj v zmysle hľadania nejakej novej estetiky, nového štýlu. Tvorcovia túto scénu odľahčujú humorom a iróniou, keď výsledkom je veta, ktorá nedáva zmysel, ale predsa, jej tvar či zvuk nás núti intenzívne tento zmysel hľadať. Akoby sme ho aspoň tušili, čosi, čo je za slovami a čo je práve pre tvorcov dôležité. Čo je vlastne za oponou slov? Čo to je reč, jazyk, gramatika? V podaní Divadla SkRAT ide skôr o boj so stereotypmi, s klišé, s pretvárkou či prehrávaním, a zároveň je to paródia tohto boja. Veta sa hrá na nejaký odkaz, ktorého dôležitosť a serióznosť majú zabezpečiť cudzie slová. Ale aj tento nápad je len zvyškový, vypoužívaný, tvorcovia ho ďalej nejako zvlášť nerozvíjajú, aspoň nie dostatočne zreteľne pre publikum. Skôr je to štýl rybára, ktorý má rád rybačku kvôli rituálu, nie kvôli chyteným rybám. Znovu a znovu hádže návnadu do vody a vyťahuje z nej len chaluhy alebo objedený háčik. Ryby sú z rybára po čase také nesvoje, že by sa aj radšej na háčik napichli samé. Inscenácia môže mať aj politický podtext, vyvierajúci z pocitu znechutenia politikou bez ohľadu na to, kto je práve pri moci: po vláde arogancie, korupcie a kriminálnych živlov ostávajú obyčajným ľuďom len zvyšky. Zvyšky spoločenských hodnôt, zvyšky demokracie, nepatrné zvyšky ilúzií a dôvery.

Priestorové riešenie je jednoduché, ako zvyčajne v inscenáciách Divadla SkRAT. Zadné a predné pásmo, v prednom vpravo náznak obývačky so stolíkom a štyrmi kreslami. V strede sklená plocha o veľkosti cca dvakrát tri metre akoby vymedzovala nejaké zvukové pódium či centrum, keďže pohyb na nej je počuť najväčšmi a odohrávajú sa tam pohybové etudy neurotizujúcich „treskúcich“ či „trieskavých“ ľúbostných kŕčov. V celkovej fragmentárnosti a kolážovitosti inscenácie je práve ozvučenie zjednocujúcim scénickým štýlovým prvkom. Zvyškové sú však niektoré postavy (Bednárik, Gudabová a najmä Chalmovský), nie z dôvodu hereckého, ale z dôvodu ich využitia či skôr nevyužitia. Alebo sú to zámerné zvyšky postáv a vzťahov kolegov, ktorí majú v inscenácii viac priestoru? Vedľajšia postava ako zvyšok hlavnej postavy? V Divadle SkRAT si nikdy nemôžeme byť istí, klasické prístupy či zdôvodnenia neplatia, vlastne ani kategórie hlavnej či vedľajšej postavy, skôr sa to dá merať dĺžkou ich pobytu na scéne, hoci ani to nemusí nič znamenať.

V rámci celkovej neusporiadanosti či rozbitosti inscenácie, ktorá je vlastne náročnejším spôsobom organizácie, skladaním akejsi mozaiky či zbieraním zvyškov po onom rozbití, ostávajú v pamäti scény, ktoré sú buď výrazné a bizarné alebo realisticky zrozumiteľné. Taká je scéna návštevy, pri ktorej sa hrajú karty a rozoberá sex po internete, pričom ženy (najmä Zuzana Piussi, čiastočne aj Inge Hrubaničová) tieto moderné vymoženosti skôr odsudzujú a muži (Dušan Vicen) skôr tolerujú, ba priam sa ich zastávajú (Ľubo Burgr). Burgr dokonca hovorí Piussi, že je to hygienické a bezpečné a ako matka dcéry by to mala oceniť. Vo fyzických scénach predvádzajú pozoruhodné výkony Vlado Zboroň a Inge Hrubaničová – to sú momenty, kvôli ktorým chodíme do Divadla SkRAT, ako sme kedysi chodili do Stoky. V porovnaní so slávnymi či menej výraznými inscenáciami oboch súborov, inscenácia Zvyšky stojí niekde uprostred.
Zdá sa vám, že táto recenzia je miestami nie celkom zrozumiteľná? Skúšal som ju napísať tak relaxovane, tak zvyškovo. Nech sa čitatelia zaktivizujú. Nech hľadajú za slovami. Ako v Divadle SkRAT divák, tak v tomto prípade čitateľ – nech si pomôže sám. Najlepšie tak, že si inscenáciu pôjde pozrieť na vlastné oči.

Juraj Šebesta, IS.theatre.sk

Pár týždňov slávy? Vďaka Dunaju?

(...) Tak napríklad za celé divadelné dianie sa v Regensburgu predstavilo divadlo SkRAT inscenáciou Mŕtve duše. Bola som v Regensburgu až po tomto predstavení, videla som ho však v Bratislave. A tak som sa pýtala organizátoriek a iných zúčastnených, ako sa im páčilo. Veľmi, veľmi sa im páčilo. Bola to dobrá voľba vybrať SkRAT s Mŕtvymi dušami. Žiadne fujarky, folklór ani Jánošík. Mestská kultúra, optimizmu pramálo, sonda akoby až do kostnej drene. (...)

Jana Juráňová, Žurnál 43, 22. 10. 2009, s. 44 – 45

Zahraničné festivaly chcú Mŕtve duše

Divadlo SkRAT, známe predovšetkým návštevníkom bratislavského A4 – nultého priestoru, ktorý je jeho domovskou scénou, pocestuje do zahraničia.

V októbri sa s Mŕtvymi dušami predstaví divákom v Rakúsku a Nemecku na troch prestížnych festivaloch.
Najnovšie predstavenie z repertoáru autorského divadla SkRAT nesie podtitul Obrazy nového sveta. V inscenácii sa od hercov nedočkáte jediného slova, no obrazy a výjavy ktoré môžu byť šokujúce i banálne, odvážne i cenzurované, vyrozprávajú aj to čo slovami nejde.
Na medzinárodnom festivale donumenta v Regensburgu, ktorý okrem divadla ponúka interdisciplinárny pohľad na súčasnú kultúrnu scénu bude SkRAT hosťom už 3. októbra. V polovici mesiaca sa Mŕtve duše predstavia viedenskému publiku v divadle Theater Brett na festivale Meitteleuropäisches Theaterkarussell (Stredoerópsky divadelný kolotoč), ktorý sa sústredí na prezentáciu slovenského, maďarského, českého a poľského divadla. No a v závere októbra sa s týmto predstavením vrátia opäť do Nemecka, tentoraz na 16. ročník medzinárodného festivalu Unidram v Potsdame.
Autorom koncepcie a režisérom inscenácie Mŕtve duše je Dušan Vicen, dvojnásobný držiteľ ceny Alfréda Radoka za najlepší český a slovenský dramaturgický text. Spoluautormi sú účinkujúci herci Vito Bednárik, Ľubo Burgr, Lucia Fričová, Dana Gudabová, Inge Hrubaničová, Milan Chalmovský a Vlado Zboroň. Divadlo SkRAT, ktorého inscenácie boli viackrát ocenené na festivale súčasnej slovenskej a svetovej drámy Nová Dráma, sa predstavilo aj divákom v Česku, Maďarsku, Nemecku, Slovinsku či Srbsku.

Program divadla SkRAT na október:

3. 10. o 20.00 Mŕtve Duše, Theater an der Universität, Regensburg / festival donumenta
6. 10. o 20.00 Nemusím veľa, stačí dobre..., A4 – nultý priestor
13. 10. o 20.00 Morča, A4 – nultý priestor
16. 10. o 20.00 Stredná Európa ťa miluje, A4 – nultý priestor
17. 10. o 20.00 Mŕtve duše, Theater Brett, Viedeň / Mitteleuropäisches Theaterkarussel
20. 10. o 20.00 Paranoja, A4 – nultý priestor
31. 10. o 20.00 Mŕtve duše, T-Werk, Potsdam, Nemecko / festival Unidram

24hod.sk, 29. 9. 2009

Dead Souls

Slovensko v noci. Slovensko intímne. Anonymní obyvatelia anonymného domu. Divák ako neľútostný voyeur. Ozbrojený reflektorom... Čo sa zdá byť také naturalistické a dokumentárne je v skutočnosti štylisticky komponované – vo svojej forme radikálneho postmoderného divadla. A niekedy značne komicky. Napätá atmosférická hutná koláž vyobrazených detailov, zmätku, hluku a úryvkov hudby. Melancholické obrazy a magické zvuky v trhanej, ničivej svetelnej a zvukovej réžii. Zaostrené na: opustené, roztúžené telá a duše, stratené duše.

Divadlo je len zriedka také dôrazné a dotieravé ako v tejto produkcii. Názvom predstavenia „Mŕtve duše” – „Dead Souls” bratislavské divadlo SkRAT odkazuje k piesni od Joy Division a k románu Nikolaja Gogoľa, obom rovnakého mena. Žiadna z referencií nie je programová, no predsa je tam spojitosť. V piesni podobne ako v mantre opakované „Keep on calling me” môže byť čítané a počúvané ako žiadosť po nikdy nekončiacom dialógu”, po permanentnej, konštruktívnej a produktívnej výmene. Pretože výmena, ktorá od otvorenia hraníc v 1989 sa na jednej strane zdá byť jednoduchšia a menej problematická ako kedykoľvek predtým, sa na strane druhej stala tiež ťažšou. Divadlo a diváci už nemajú viac potrebu sprisahaneckého dialógu. Divadlo a diváci vo Východnej Európe od 1989 stratili svoju tichú dohodu: komplictvo proti spoločnému nepriateľovi, všeregulujúcej, všekontrolujúcej, všedefinujúcej, všeriadiacej byrokracii štátu. Vo veku neoliberalizmu, búrlivého a takmer neregulovaného kapitalizmu sa zdá, že divadlo sa stalo nepotrebné. V simultánnom koncerte mechanizmov zábavy a rozptýlenia hrajú javiská iba marginálnu úlohu. Keď sa zaoberajú so sociálne relevantnými, politicky nabitými vecami a témami, často zasiahnu iba publikum insiderov a podobne zmýšľajúcich. Keď slúžia naivnej a povrchnej zábave, väčšinou sa presúvajú na druhú pozíciu po filmoch a súkromných televíznych kanáloch. Tak je „Keep on calling me” zúfalým apelom súčasného divadla na svoje publikum, ako aj na kultúru podporujúce inštitúcie a spoločnosti. Apel znie: zostaňme v diskusii, počúvajme jeden druhého a dajme si príležitosť na vyjadrenie obhajoby – vlastného zmýšľania a možností, prostredníctvom nášho média, divadla. Je zjavné, že nezávislé divadlá ako SkRAT, ktoré dostávajú ťažko nejakú alebo často malú podporu od štátu, mesta a inštitúcií, potrebujú tento dialóg najviac zo všetkého.

Pavol Ivanovič Čičikov tiež hľadá dialóg, pozornosť, záujem ostatných. On, nováčik v meste, si chce vybudovať reputáciu, podľa možnosti dobrú. Chce vyhrať nad úradníkmi a funkcionármi. Pretože čím skôr nadviaže nejaké dobré kontakty, život bude preňho v budúcnosti jednoduchší. A on naozaj potrebuje dobré kontakty, pretože chce zrealizovať drvivý plán. Chce prevziať do vlastníctva „mŕtve duše” a urobiť s nimi veľký kšeft. Dúfa, že dostane vlastnícke práva na mŕtvych poddaných, nazývaných tiež „duše” od statkárov lacno alebo zadarmo. Tieto duše nebudú vymazané zo zoznamov do nasledujúcej kontroly. Preto ich chce dať Čičikov do zálohy štátu pre znásobenie pôvodnej ceny a vyjsť z toho so ziskom. Zbieranie práv mŕtvych sa však ukazuje byť chúlostivým kvôli lakomstvu a nedôvere statkárov. Čičikov je hrdinom románu „Mŕtve duše”, ktorý sa hodnotí ako najdôležitejšie dielo ruského spisovateľa Nikolaja Gogoľa. Gogoľ vo svojich časoch, postnapoleónskom Rusku, nemohol tušiť, akú výbušnú silu bude mať táto téma nakupovania a predávania duší v postsocialistickej Východnej Európe o 150 rokov neskôr. A bez akéhokoľvek citovania stanoviska tohto Gogoľovho románu divadlo SkRAT, samotným názvom predstavenia, podalo komentár o novej (ne)morálnosti bezohľadného lakomstva. Degradácia ľudstva na produkt, miznutie akejkoľvek etiky a morálnosti v ekonomickej aktivite, absolutizácia profitu a návratu príjmu na globálne trhy, nevyzerajú byť alternatívnymi a atraktívnymi modelmi kultúry pre väčšinu východoeurópskych umelcov. Ako progres je vnímané, že spoločnosť sa zbavila byrokratického socializmu. Ale tretia cesta medzi bezcitným novým kapitalizmom a starou socialistickou byrokraciou sa ešte nenašla. Tak čo ešte zostalo domácim individuálom bez budúcnosti popri usadení sa na ich malých privátnych ostrovčekoch, v najlepšom prípade ako ľahkovážnym robinsonom, vo väčšine prípadov ako opusteným mŕtvym dušiam?

 

Joseph Berlinger, Katalóg Donumenta 2009, s. 20– 208

Dokonalý obraz pustoty

Keby ma dvadsať rokov pôsobenia v slovenskej teatrológii už dávno nevyliečilo z ilúzie, že texty kritikov majú moc bezprostredne ovplyvniť divadelnú prax, takmer by som bola v pokušení myslieť si, že Mŕtve duše sú akousi odpoveďou divadla SkRAT na sériu článkov, ktorými Juraj Šebesta v roku 2006 zmapoval pre časopis Svět a divadlo vývoj Stoky po rozpade jej najslávnejšej zostavy. Konkrétne o predstaveniach divadla SkRAT, v ktorom sa po odchode uplatnila podstatná časť stokárskeho súboru, čítame: „Akoby do poetiky bývalých stokárov čoraz väčšmi prenikal realizmus, hoci je to realizmus, ktorý vyžaduje rôzne ďalšie prívlastky: bizarný, asociatívny, mozaikovitý, snový; o niektorých scénach by sme radšej mali hovoriť ako o surrealistických. (...) Tvorcovia inscenácie vyšli zo Stoky, ale uberajú sa vlastnou cestou: väčšou zrozumiteľnosťou k širšiemu obecenstvu.“

Citované postrehy sa síce primárne týkajú inscenácie Paranoja a potom aj ostatných, ktoré SkRAT vytvoril od svojho založenia do začiatku roku 2006, trúfam si však povedať, že ani po ďalších troch rokoch fungovania súboru na platnosti veľmi nestratili. No teraz prišli Mŕtve duše, predstavenie, ktoré už tým, že radikálne obmedzilo použitie slova na javisku, z „cesty“, ktorú spomínal Juraj Šebesta, odbočuje; akoby sa tvorcovia rozpamätali na inú časť, iný prúd svojej dávnej stokovskej divadelnej minulosti...

Napriek notoricky známemu názvu nemá kus so slávnym Gogoľovým satirickým románom nič spoločné. Slovné spojenie Mŕtve duše je tu použité v oveľa doslovnejšom význame – ako výraz pre vnútorne vyhasnuté, ľahostajné a bezradné bytosti pohybujúce sa v kruhu samoty a nesplnených ambícií. S týmto základným tónom inscenácie dobre korešponduje prízračná polotma, do ktorej je ponorená: ani raz neuvidíme celé javisko v plnom svetle – dojem sa nám skladá iba z útržkov, tak, ako hľadáčik pohyblivého reflektora, evokujúceho miestami trasľavé svetlo baterky, blúdi po zákutiach javiska, kde sa odohráva mozaika spretŕhaných príbehov. Aj tak je však tento dojem veľkolepý – najsilnejší, aký kedy na mňa SkRATovská výprava urobila. Scéna zaprataná lacným nábytkom akoby vystúpila z Kabinetu doktora Caligariho – všetko, aj kávový hrnček, je na nej zošikmené, posunuté, a pritom to funguje a slúži nie ako kulisa, ale ako skutočná domácnosť: krivá lampa svieti, televízor na stolčeku, ktorý vyzerá, že sa už-už zrúti, bliká, chladnička otvára svoju krivú vysvietenú tlamu, na pokrivenej posteli dvaja blažene spia. Krivý svet na javisku môžeme, samozrejme, chápať ako metaforické vyjadrenie duševného stavu hrdinov, ale mne sa páči aj oveľa prízemnejšia asociácia – totiž na celkom konkrétnu krivosť stien socialistických panelákových príbytkov, ktorá ich obyvateľom vedela pripraviť množstvo tragikomických situácií. Že na javisku ide o panelák, niet sporu; keby náhodou niekoho nezorientovali zvuky vŕtačky do panelu sprevádzajúce niektoré scény či typická paneláková zmeska vŕzgania výťahu, krokov, rozličného buchotu, hovoru a rozhlasového či televízneho vysielania, určite ho nenechajú na pochybách opakované zábery na sídliskové panelové hradby, premietajúce sa na skriňu v ľavej zadnej časti javiska. Dokumentárne roztrasené obrazy sivých múrov sa ukazujú ako síce stále sugestívny, ale už aj trochu klišéovitý spôsob, ako vyjadriť bezútešnú anonymitu priemerného ľudského života. Už nežijeme v čase Chytilovej Panelstory: zmenili sa nielen panelové sídliská, ale aj celkový obraz problémov moderného bývania. Stelesnením prázdnoty, uniformnosti a bezradnosti žitia dnes rovnako môže byť (tak trocha aj neprávom) smutne známa bratislavská Petržalka, aj satelitné mestečká chvatne budované na poliach a lúkach na okrajoch miest uprostred ničoho, bez verejných priestranstiev a infraštruktúry, kde sa za vysokými múrmi na miniatúrnych trávnikoch tmolia ľudia rovnako osamelí a nespokojní, navyše neurotizovaní často celoživotným zadlžením.

Nezaoberala by som sa tak široko detailmi výtvarného riešenia mizanscény, keby nešlo o inscenáciu, ktorá kladie práve na vonkajšie estetické pôsobenie zvláštny dôraz. Okrem mimoriadnej pozornosti venovanej svetelnej a scénografickej stránke inscenácie nesmieme zabudnúť na hudbu, ktorá znie po celý čas hodinovej divadelnej produkcie. Kompozícia, ktorá v programe figuruje ako „hudobný mix“ (Ladislav Mirvald, Šimon Pán), na mňa zapôsobila ako ucelené hudobné dielo, a to aj napriek tomu, že obsahuje množstvo citácií na prvý pohľad nesúrodých motívov (v pamäti asi najviac utkvie ten „havajský“, ktorý zaznie pri opakovanom partnerskom laškovaní, aké so sebe vlastnou iróniou predvádzajú Gudabová s Bednárikom), aj nasamplované zvuky z reálneho života. Často funguje namiesto slov – ako komentár, ktorý má moc zosilniť pátos chvíle alebo ho ironicky pokoriť. Bez preháňania možno povedať, že je jedným z hlavných tvorcov „tváre“ inscenácie.

Juraj Šebesta spomína realizmus. Napriek tomu, že oko reflektora v Mŕtvych dušiach rýchlo strieda miesta a situácie, ktoré osvetľuje divákovi, v priebehu predstavenia bez problémov postihneme niekoľko krátkych príbehov, ktoré sa, aj keď „s prestávkami“, odvíjajú napokon celkom usporiadane: tragický príbeh zaľúbenej ženy sklamanej neverou partnera, pohľad do života oddanej manželky a gazdinky, ktorá si zarába ako domina, muž, ktorý má nesplnené baletné ambície. Vonkajšková obraznosť a estétstvo teda skrýva dejové jadro, ktoré je realistické, ba miestami až naturalistické – scény z prítmia panelákových dúpät sa pred nami neodvíjajú v náznakoch či štylizácii, ale so všetkou brutálnou neokrôchanosťou, smiešnosťou, ba škaredosťou, ktorou sa vyznačujú ubíjajúce denné rituály – otravné ranné vstávanie, tmolenie sa okolo chladničky, očista, upratovanie, ba aj sex. Inscenátori mnohé výstupy v rôznych obmenách opakujú, aby zdôraznili „zacyklenosť“ života postáv, týchto „mŕtvych duší“, ktorých ambície sa rozplynuli do posledných bezmocných záchvevov – unavené listovanie v knihe, nemé kladenie prstov na struny gitary, balet, z ktorého zostal už iba stále a znova nacvičovaný základný postoj. Dokonalý obraz pustoty.

Čo mi na tomto obraze prekáža, je, že scény, ktorými sa táto pustota vyjavuje, nemajú, až na výnimky, ostrosť skutočne hlbokej výpovede, ktorá by naše predstavy a pocity doviedla ďalej ako k povrchnému pocitu sivej bezvýchodiskovosti. Tajný život postáv, ktorý sledujeme, je totiž, popri odchádzaní, prichádzaní, popíjaní, pofajčievaní, očiste a konzumácii alkoholických nápojov na javisku zúžený najmä na „škandalózne“ sexuálne tajomstvá, na nebežné praktiky s nimi spojené. Tieto scény (zvádzanie manžela pri žehliacej doske, sex vo vani, sado-maso) možno majú pre niekoho pikantnú príťažlivosť, skutočné, hlboké problémy postáv však skôr zakrývajú a anekdotizujú... Okrem jednej: Burgrova pološialená masturbácia, najmä v kontraste s predchádzajúcim živým hurhajom telefónnych hlasov, je ozajstnou sériou „malých smrtí“ v osamelosti, pravým dotykom beznádeje. Súkromie tzv. „obyčajných ľudí“ hostí oveľa nebezpečnejších démonov, ako sú erotické zábavky s pomocou sexshopových rekvizít...

 

Martina Ulmanová, kød 3/2009

Kráľovstvo nakrivo, to je výzva pre chrbtice

V divadle SkRAT sa prestalo hovoriť. Hrajú sa Mŕtve duše, obrazy nového sveta. Názvy známe, a divadlo iné.

Trenky, slipy, čipkované nohavičky, tangáče, sieťované pančucháče, župan, talár, boa. Kostýmy sú to na nosenie náročné, keďže väčšinou je dôležitejšie, aký druh holého prsníka či zadku sa pod nimi skrýva. Majitelia týchto zvrškov vyzerajú ako panelákoví obyvatelia. A je im vlastne jedno, kým sú videní. Kto chce, nech sa pozerá, veď čo iné vo svete miliónov okien zostáva.

Toto sme my, takto si žijeme, užívame si, ako sa dá. Sadisti, masochisti. Smejeme sa, plačeme, holíme sa, súložíme, neznášame sa, berieme lieky, ľúbime sa a predvádzame sa, lížeme, pijeme, dúfame, opúšťame sa a stále sme tu. Je to s nami nahnuté, čo vám budeme rozprávať.

A preto nerozprávajú. Ani slovka neprerieknu. Keby sme zo sídliskového bytu cez nejakú optiku sledovali, čo sa deje v byte cez ulicu, aj tak asi viac vidíme, než počujeme. Taký už je osud tých, čo podľahli voyuerizmu.

V príbytkoch našich objektov všetko klesá k zemi. Akoby bizarnosť sveta postihla každučký predmet v ľudskej blízkosti. Ideme do kolien v ošumelom kráľovstve krivých stoličiek, lámp, pohárov, postelí, chladničiek a televízorov. Výzva pre chrbtice a charaktery? Áno, páni domáci tu môžu nejednoznačne, ale s istotou sebe vlastnou, obstáť.

Túto scénickú krivicu tvorí niekoľko stanovísk. Na nich sa odohrávajú nemé drámy jednotlivcov, ich stretnutia, odchody, návraty. Často sú paralelné, nadväzujú na seba, prelínajú sa, dementujú a zároveň hovoria za jedného aj za všetkých. Mnohé mrazia vo svojej horkosti.

Štruktúrovanú sieť scénických obrazov drží pokope prepracovaný hudobný mix doplnený projekciou. Film sa premieta, príznačne aj s využitím efektu rastra, na šikmé biele plochy kulís. Fragmenty panelákových fasád sprevádzajú okukané ľudské tiene, opočúvané zvuky a hlasy, ktoré v každodenných nervoch najradšej nechávame nenávratne rozplynúť už v sekunde svojho vzniku. Ktosi uteká po schodoch, ktosi cestuje výťahom, všetci telefonujú so všetkými, kým naživo sa herci držia len hudby a konkrétneho priestoru. Všetko dokopy pôsobí veľmi výtvarne a kompozične vystavane.

Nie je ľahké vyjadriť sa pohybom. Možno ešte ťažšie je vrátiť sa od dramatickej konverzácie výlučne k prejavu tela a pritom neskĺznuť do toho, čo tu bolo, či je. Skraťáci stále majú invenciu. Ich výpoveď je staronová, no opäť iná. Dokáže byť súčasná vyjadrením aktuálnosti v stereotypnosti, konkrétnosti v abstrakcii, smútku vo vtipe či naopak. Na ich špehovaní je dobré, že je neunáhlené, zažité, zanalyzované. Skrátka ozajstné.

 

Kolektív divadla SkRAT: Mŕtve duše (obrazy nového sveta).
Koncepcia, réžia: Dušan Vicen, spoluautori, účinkujúci: Víto Bednárik, Ľubo Burgr, Lucia Fričová, Dana Gudabová, Inge Hrubaničová, Milan Chalmovský, Vlado Zboroň.

Svetelný dizajn, hudobný mix: Ladislav Mirvald.
Premiéra: 5. 12. 2008 v A4-Nultom priestore v Bratislave

 

Eva Andrejčáková, SME, 9. 12. 2008

 

Mor ho! Taká malá banálna (?) oslava...

 

Súkromný narodeninový večierok nemusí byť vždy príjemný. Najmä, ak vlastne ani niet čo oslavovať. Pozvaní sú priatelia, ktorých oslávenkyňa najmenej nenávidí a bývalý milenec. Narodeninová zábava sa môže začať, ale okrem alkoholu, ktorý uvoľňuje mravy sa nevedomky, bez priameho zámeru, uvoľňujú na povrch aj nepríjemné osobné psychické stavy a ľudské tajomstvá. Samozrejme, spôsobom typickým pre tvorbu divadelnej skupiny SkRAT, teda prostredníctvom ľahkej vkusnej irónie a trochou trpkého úsmevu. Niekto môže v tejto inscenácii nájsť podobnosti s komornými hrami lonesca či Albeeho, iný zas Woody Allenovský banalizovaný humor. Nepochybne možno na Narodeniny nazerať ako na paródiu formy obývačkových konverzačiek, ale v žiadnom prípade nemáme dočinenia s parodizovaním tematiky medziľudských vzťahov. Za úsmevnými mikrosituáciami, prerušovanými do kontextu zapadajúcimi básnickými a hudobnými vsuvkami (alebo ide skôr o pseudo poéziu a hudbu?), sa pred nami obnažujú vzťahy, pocity a postoje jednotlivých ľudských charakterov. Zranená mužská hrdosť prekrývaná sarkazmom, ženská neistota a zraniteľnosť zapíjaná alkoholom, kamarátstvo ako forma predstieraného porozumenia, a to všetko zavŕšené dokonalou komunikáciou dneška, ktorá spočíva v nevôli porozumieť si, chápať sa a v nevyjasnenosti vzájomných vzťahov komunikantov, a to aj fyzických. Ľudská pitva ducha a duše, ktorá nie je nikomupríjemná, ale keď už sa raz niekto účastní oslavy, nie je slušné len tak odísť...

Príbeh plynúci od nikiaľ nikam, možno ako synonymum dnešného prežívania, pamäť, ktorá oklame svojho majiteľa a mlčiaci usmievajúci sa klaun, ktorý v závere upozorňuje, že on je z nás všetkých najčistejší. Možno preto, že on sa na nič nehrá, nič nevraví, neútočí, ale ani sa nebráni. Napriek tomu je vonkajškovo predstierané "počiatkom konfliktu tajomstva".

SkRATové Narodeniny sú opäť sondou do partnerských vzťahov a citového sveta mužov a žien, ktorý si je napriek rodovým odlišnostiam emočne tak veľmi podobný. Inscenácia s koncentrovanými hereckými výkonmi a silnou výpoveďou je síce úsmevná, ale miesto bezuzdnej zábavy ponúka aj osobný, jasne a konkrétne artikulovaný názor autorského tvorivého kolektívu na krutú senzibilitu dneška.

 

Elena Knopová, Festivalový žurnál č. 5, Dotyky a spojenia, 29. 6. 2008, s. 5

SkRAT v skratke

Pražské divadlo Alfred ve dvoře usporiadalo festival inscenácií slovenského súboru SkRAT.

BRATISLAVA. Oddnes do piatka hosťuje v Prahe divadlo SkRAT

Českým divákom sa predstaví na scéne divadla Alfred ve dvoře troma inscenáciami v rámci festivalu SkRAT ve skratce – v utorok optimistickým smrtonosným opusom Umri, skap a zdochni, vo štvrtok preudointelektuálnou komédiou Stredná Európa ťa miluje a v piatok javiskovou párty pod názvom Narodeniny.
Organizátori festivalu chcú priblížiť profil slovenského divadla, ktoré má pre mnohých aj v Česku prívlastok kultové.
Pražské divadlo Alfred ve dvoře dáva prednosť autorskej tvorbe, s divadlom SkRAT zo združenia A4, ktoré momentálne bojuje o svoj Nultý priestor v Bratislave na Námestí SNP, má dlhodobé kontakty.
„Vieme o situácii v A4 Nultom priestore,“ hovorí Šárka Havlíčková z divadla Alfred ve dvoře. „Festival sa pripravoval už dávnejšie, neusporiadali sme ho len pre to, aby sme A4 Nultý priestor podporili. Ale isté je, že by sme neradi prišli o týchto našich slovenských partnerov.“

SME, 22. 4. 2008

Zkrácená verze slovenského divadla Skrat

Ve dnech 22. až 25. dubna se můžete vydat do divadla Alfréd ve dvoře na ochutnávku z repertoáru slovenského souboru Skrat. Ve čtyřech dnech tu Slováci představí svá tři představení - Umri, skap a zdochni, Stredná Európa ťa miluje a Narodeniny.

Bratislavské divadlo Skrat budete mít možnost vidět v Alfrédovi ve dvoře poprvé. Jde o autorské divadlo s vlastními tématy a texty, které většinou vznikají přímo na zkouškách, kde se na konečném tvaru představení podílejí všichni přítomní. Často dochází také k improvizaci a někdy se inscenace dotvářejí až na samotném jevišti.

Členové své síly spojili v roce 2001, kdy vzniklo jejich první představení s názvem Stredná Európa ťa miluje. Tuto inscenaci sami tvůrci označují různě, třeba jako klasicko-avantgardní nebo folklórně-brutální pseudointelektuální komedii. Evidentně si svou svébytnost budují i na netradičních a podivných názvech. Konkrétně v tomto představení se zabývají problematikou evropské unie. Představení o hlubinách středoevropské duše máte možnost vidět ve čtvrtek 24. dubna.

V úterý 22. dubna a ve středu 23. dubna se můžete těšit na inscenaci s trochu brutálním ale vtipným názvem Umri, skap a zdochni. Tři stárnoucí muži tu budou filosofovat o fotbale, ženách a o jejich vztahu ke společnosti. Posledním představením, které se zároveň odehraje také poslední den, tedy v pátek 25. dubna, jsou Narodeniny. Jak už pátku přísluší, i v divadle se ocitnete na jednom velkém mejdanu, kde se sejde pár intelektuálů či pseudointelektuálů. To už nechám na vašem posouzení...

Zuzana Filípková, Český rozhlas, 22. 4. 2008

SkRAT ve zkratce na Radiu 1

Ve středu 23. dubna si ve 14:00 budeme povídat s divadelním souborem SkRAT, který se představí v divadle Alfred ve dvoře. Našimi hosty budou Lubomír Bugr a Dušan Vicen - režiséři inscenací divadla SkRAT.

Ľubomír Burgr, ředitel kulturního centra A4-nultý priestor v Bratislavě, hudebník, herec, režisér známý také jako lídr hudební skupiny  Ali Ibn Rachid, která v 90.letech výrazně ovlivnila vývoj a směřování slovenské alternativní hudby, člen další nepřehlédnutelné hudební formace  slovenské alternativní scény –skupiny  Požoň sentimentál. Nezapomenutelné je i jeho herecké a tvůrčí působení v divadle Stoka, na které navazuje jeho tvorba ve SkRATu.

Dušan Vicen, scénárista, režisér, v poslední době i herec, dvojnásobný držitel ceny Alfréda Radoka za nejlepší český a slovenský dramatický text (1. místo v r. 2003, 3. místo v r. 2005). Na mezinárodním  filmovém festivalu v Bratislave byl 4. prosince 2007 pod hlavičkou SkRAT production odpremiérovaný 30 -minutový hraný film Láska (krátký film o Zorrovi) také v jeho režii. V některých inscenacích SkRATu vystupuje jako specifická magická postava v pozadí, v poslední inscenaci překvapuje svým zajímavým hereckým výkonem.

Radio 1

 

Ingrid Hrubaničová: Sme imitátorská spoločnosť

Do svojej knihy Láska ide cez žalúď/dok vložila báseň, ktorá sa začína slovami: „sníva sa mi o písmenách v textoch... raz verzálky, potom kurzíva... v troch bodkách je štvrtá navyše...“ V slovenčine sa vyzná lepšie ako iní, preto korigovala Štrasserov preklad Eugena Onegina aj Hvoreckého Plyš. Popularizuje jazykové témy, pripravuje knihy iných autorov, vyučuje štylistiku a píše vlastné texty – prózu, básne, verše piesní a publicistické články. Každý týždeň aj pre SME. V 90. rokoch sa stala spoluautorkou Synonymického slovníka slovenčiny a jednou z hereckých hviezd alternatívnej scény v legendárnom divadle Stoka. Dnes hrá v divadle Skrat a v básni Šejkspír s úžasom píše: „...čo všetko je v tvrdom a mäkkom i naraz! luxus slovenčiny.“

 

Pri opise dnešného jazyka ste raz použili slovné spojenie „globálna orwellovčina“. Čo znamená?

Mala som na mysli novú hantírku - keď človek niečo rozpráva, a ani nevie ako, preberá slovné spojenia, celé frázy, témy. Pričom bez toho, aby ich hlbšie poznal alebo presnejšie vedel, čo cituje, a prečo to robí. Niekde ich začuje – v médiách alebo nejakých textoch – a osvojí si ich ako vlastné. „Globálna orwellovčina“ je napríklad aj papagájovaná téza o globálnom otepľovaní, keď jedny autority tvrdia, že stav je alarmujúci, druhé hovoria opak. Žijeme v imitátorskej spoločnosti.

V čom sa to prejavuje?

Akoby základom nášho správania bolo napodobňovanie niečoho, čo sa nám ponúka, lebo si myslíme, že to zapôsobí. Funguje to v najrôznejších oblastiach – pri osvojovaní politických a kultúrnych hodnôt alebo psychologických postojov. Vidíme to napríklad na kulte SuperStar, kde sa tie deti predbiehajú v imitovaní idolov, a nie vo vlastnej interpretácii, ale aj u pouličných predavačov, ktorí svojím prejavom kopírujú reklamu alebo televíznu upútavku s Vilom Rozborilom: „Vyskúšali ste už niekedy...?“

Týka sa to výhradne Slovenska?

Nie, práve to je to globálne. My sme z nášho uzavretého sveta, ktorý mal svoje pravidlá, skočili rovnými nohami do priestoru, kde sa už tomuto fenoménu darilo. Od pádu železnej opony prešlo 17 rokov, ale ja mám pocit, akoby to bolo nedávno, lebo recidívy psychologických reakcií, typických pre bývalý režim, tu ešte sú. Uvedomovali sme si, že žijeme v „orwellovčine“, a keď sme počúvali všetky tie prejavy, každý sa smial. No v podstate sme neboli schopní sformulovať čosi iné. Mali sme len očakávanie, že tu nastane akási éra autenticity, návratu k podstate, hľadania individuálneho... A to sa nestalo. Iba sme nabehli na iný trend povrchnosti. Ľudia sa podľa mňa báli povedať niečo za seba – aby sa nestrápnili, keď sa to, čo si mysleli, nenosilo, nebolo v súlade s novou normou, ktorá sa vzápätí objavila.

V 90. rokoch si spoločnosť vyjasňovala nové normy správania dosť drsne. Necítili ste sa vo svojom úsilí hovoriť sama za seba s celou Stokou osamelo?

Zo spätného pohľadu sme 90. roky prežili v akejsi izolácii, hoci sme to tak vôbec necítili. Boli sme sebestační, keď sme sa potrebovali len vyrozprávať z toho starého, čo sme v sebe nosili. Brutálnosť bežného života vidím až teraz, keď už nie som ponorená v sebe a vo svojej minulosti. Vlani v lete som prechádzala po Šancovej ulici a videla som, ako nejakí ľudia zmlátili človeka a naložili ho do auta, ktoré kamsi odfrčalo. Z chodníka sa tomu bezradne prizerali asi desiati ľudia. Nevedeli, či to boli policajti, alebo niekto iný... Keď sme sa ich s priateľom opýtali, či volali políciu, začali sa rozchádzať do svojich obchodíkov. Každý sa bál. Chceli sme túto udalosť nahlásiť anonymne. No nebolo to možné. Policajti nás donekonečna prezváňali a overovali, kto to zahlásil a prečo. A vtedy som pochopila, že v roku 2007 sa bojím... Ale 90. roky boli pre mňa plné ideálov, nádejí, nadšenia a predstáv o tom, že sa začala zmena.

Nesúvisí táto zmena skôr s tým, že ste už aj vy o tých 17 rokov staršia?

S vekom súvisí iné – napríklad až teraz rozumiem svojim rodičom, keď sa po štyridsiatke obmedzili len na dvoch-troch priateľov... Mala som na mysli spochybnenie pravidiel, na základe ktorých sa môže človek bezpečne pohybovať v spoločnosti, štáte, sociálnej skupine. Nádeje, ktoré sme mali v 90. rokoch, s tým súviseli. No nezmenilo sa to a strach, ktorý som mala vtedy z iných dôvodov, mám teraz z ďalších, ale je ten istý.

Narážate aj na nevyriešenú vraždu Daniela Tupého či správanie moci k občianke Slovenskej republiky Hedvige Malinovej?

Táto spoločnosť nedokázala za celých tých 17 rokov „vygenerovať“ riadenie, ktoré by občanom dalo záruku, že moc, ktorú má v rukách, použije na to, aby nám slúžila. Aby naša demokracia mala pravý význam, a inštitúcie a orgány, ktorých poslaním a náplňou je, aby robili pre občanov túto zábezpeku, naozaj plnili svoju funkciu.

Nedávno ste napísali o výroku politika: „Hovoriť ,nesúhlasím s obchodom s bielym mäsom' je podobné ako vyjadriť nesúhlas s rasovou diskrimináciou vetou ,nesúhlasím s diskrimináciou čiernych papúľ', čo je neprípustné.“ Urazil vás tento výrok ako ženu?

Už nevidím veci z mužského či ženského hľadiska. Pre mňa je podstatné to ľudské. V jazykovede sú teórie, ktoré skúmajú, do akej miery nám jazyk vytvára svet, a do akej miery ho odráža. Jedna z nich vychádza z etnolingvistiky a hovorí, že existuje toľko svetov, koľko je jazykov. A keď sa učíme materský jazyk, v ktorom rozmýšľame, získavame aj učenie o hodnotách. Je teda veľmi ťažké v štátnych útvaroch, kde je niekoľko jazykov a kultúr, dorozumieť sa, lebo vnímanie sveta je odlišné. Navyše, náš zmiešaný štát sa ocitol vo svete, ktorý sa globalizuje. Neviem, či je to dôsledok jazyka, alebo zámernej neochoty, keď si nedokážeme porozumieť... Ale čo, ak to naše rozprávanie „na povrchu“ umožňuje aspoň akú-takú komunikáciu, keď máme vo svojej hĺbke také rozdielne hodnoty?

Prečo ste prestali rozlišovať ženské a mužské vnímanie?

Vyrastala som na vidieku a v malom meste a veľmi skoro, možno v 15-tich, som mala jasný pocit, že u nás sú vzťahy medzi mužmi a ženami vždy dvojpolárne. Ako v realistickej literatúre – buď je to ten otec u Kukučína, ktorý rozdeľuje a panuje, alebo je to matka, ktorá u Hviezdoslava velí v Ežovi Vlkolinskom. Ľudia to tak aj berú – prijímajú danú dominanciu a rodiny žijú podľa nej. Ale ako sa cíti ten človek, ktorý je v tej hierarchii nižšie?... Je to veľmi zložité. Tematicky sa to však stále viac vyhrocuje a odrazu akoby nastala akási sociálna vzbura tých, čo boli v tejto hierarchii nižšie – mužov aj žien. Potláčaní sa začali domáhať práv a vo svojom boji útočia na obidve strany – akoby mali obidve pohlavia pocit ukrivdenosti. To znamená, že muži napádajú ženy za ich dominantnosť a ženy mužov. V tejto zvláštnej situácii by sme už mohli niektoré témy opustiť a naozaj sa vrátiť k ľudskej podstate – k tomu, čo nás odlišuje od zvierat – emocionálnej a racionálnej inteligencii. Alebo elegancii?

Ako z tohto pohľadu vnímate úsilie vašich priateliek feministiek?

Veľmi pozitívne. Treba poukazovať na isté problémy, objasňovať ich, lebo nie každému sú jasné. Je to vec životného rozhodnutia. Môžete to robiť čisto umeleckou formou, alebo do toho môžete nasadiť celú osobnú energiu. Skupina žien okolo Aspektu vôbec nemusela ísť s kožou na trh, pokojne sa mohla venovať iba umeniu a literatúre, čo je pohodlnejšie, lebo za umenie sa dá skryť. A ony s tou kožou na trh idú. Nemajú ľahkú pozíciu. U nás je totiž zvykom všetko zjednodušovať, vidieť čiernobielo. Čím je téma zložitejšia, tým rýchlejšie sa dostaví odsúdenie, že je to zlé alebo agresívne. Takže ja ich rozhodnutie obdivujem, lebo sama nie som bojovníčka.

Vyžaduje si podľa vás potrebná zvedavosť priveľké úsilie?

Preštudovať si feministickú teóriu je veľmi náročné. Len taká téma o ženskom mlčaní, o mlčaní vôbec... Prečo človek rezignuje na rozprávanie, na odpoveď, ak mu niekto položí otázku? Prečo rezignuje na zahriaknutie, ak s niečím nesúhlasí?

Nie je podobne tichá slovenská nátura, keď sami o sebe hovoríme, že sme národ holubičí?

Slováci nie sú národ holubičí, to je mýtus. Sme národ, ktorý sa bojí, ktorý nemá skúsenosť ani záujem poznať, čo sú nejaké občianske práva. A možno nemáme ani vieru, že by sa nejakým naším vystúpením niečo zmenilo. Slovensko ešte stále žije v tom, a môžu za to aj politické špičky, že sa mu zdá zbytočné zasadzovať sa za niečo a vystupovať, pretože neverí, že by to k niečomu viedlo. Je to rezignácia.

Povedali ste, že nie ste bojovníčka, ale v 1997 ste na Hudecovom ministerstve kultúry protestovali...

Kedysi som stála pred ministerstvom kultúry celkom happeningovo, pretože sa tam aj tancovalo aj skandovalo. Na druhý deň ráno mi v byte zazvonili policajti a doručili mi predvolanie na vypočúvanie. Bol to zvláštny fatálny pocit, ale vnútorne som neverila, že by sa mohlo stať niečo zlé. Napokon z toho vznikla fraška ako z Charmsa. Predvolanie bolo antedatované. Vyšetrovateľ sa pomýlil a uviedol dátum 3. 2. 1997, teda vo februári ma predvolali, aby som v apríli podala vysvetlenie k udalostiam, ktoré sa stali v marci. (Smiech.)

Vtedy ste skonštatovali, že nikto sa k umelcom nepridal, lebo medzi občanmi panoval názor – vraj herci aj tak nemajú čo stratiť...

Tento pocit mám doteraz. Moc k umelcom takto pristupuje už dávnejšie - je jej jedno, čo hovoria. Ale herci a umelci boli u nás marginalizovaní vždy. Dobre to vystihuje slovo komediant, ktoré vo francúzštine znamená divadelný herec, ale u nás je to šašo, pochábeľ, šialenec, psychopat. V socializme sa štátne umenie pestovalo, lebo socialistická kultúra chcela byť lepšia ako „úpadková kapitalistická“. Dnes prevláda mienka, že umelci sú ľudia, ktorí sa nevedia uživiť, stále pýtajú peniaze od štátu a veľa kričia, ale nič nedokážu a sú netalentovaní. Preto tu vraj nič nemáme – ani literatúru, ani dramatické diela, ani výtvarné. Je to umelo vytváraná situácia, ktorá má jasný zámer. Ale na to, aký sme malý národ a aký má naša kultúra nízky status, tu stále pôsobia tvrdohlavé pomalé úsilia zachytávať, čo sa v tejto spoločnosti deje. Len sa to neanalyzuje, nevysvetľuje, neinformuje sa o tom. A potom to vyzerá, akoby tu naozaj nič nebolo a musíme si doviezť zvonku umelcov, aby nám ukázali, ako sa to robí. Absurdné.

Čo je to ten jasný zámer?

Jasný zámer je presadzovanie názoru, že naše umenie nie je schopné reflektovať súčasnosť.

Čí je to zámer, ak sami o sebe hovoríme, že sme „ľudské zdroje? Nie je tak trochu náš vlastný?

Tento termín vznikol v novšej politickej ekonómii, kde nahradil jeden z faktorov produkcie označovaný v klasickej ekonómii termínom „práca“. V súčasnosti je používanie spojenia "ľudské zdroje" už špecifikom globálneho sveta, ktorý má zámer nivelizovať človeka a urobiť z neho materiál.

Nie je to akési sci-fi  akoby sme vopred tvorili manuál pre budúce inteligentné stroje na používanie človeka?

Je to možné. Ľudia sa už teraz navzájom iba používajú, aj vo vzťahoch. Už sa aj priateľstvá uzatvárajú na základe výberu – čo mi ten človek môže ponúknuť –od šplhania sa po spoločenskom rebríčku až po nejaký rozvoj osobnosti. Priateľstvo by malo byť založené na tom, že sa ľudia obohacujú, ale aj podporujú a v každej situácii si niečo vzájomne odovzdávajú. A toto odpadá. Keď odhalíme hodnotu a hranice toho druhého, za ktoré nejde a na ďalšie veci nemá, tak ho opúšťame... V konečnom dôsledku sa stávame samotármi, akoby sme verili, že si vystačíme sami so sebou. A v istom okamihu to praskne, lebo človek si naozaj sám nevystačí – potrebuje zdieľanie. Vidíte, aj toto je slovo, proti ktorému sa z hľadiska čistej slovenčiny dlho bojovalo, ale už si vydobylo svoje miesto, lebo ho potrebujeme. Potom zasa zatúžime byť s niekým – čo znamená vnímať aj jeho nedostatky a rezervy, a to sa nám už vôbec nechce.

Vaša kniha Láska ide cez žalúď/dok hovorí aj o tejto téme. Stala sa pre vás psychoterapiou alebo ste ju od začiatku mienili ako vážnu literatúru?

Keby som to nemyslela vážne, nedám to čítať Jane Juráňovej. S Aspektom som spolupracovala už v 90. rokoch, ešte v Stoke. Robili sme inscenované čítania viacerých textov, ktoré vydali. Napríklad od Elfriede Jelinek Milenky alebo hru Jany Juráňovej o odkrývaní mýtu o štúrovcoch Misky strieborné, nádoby výborné. Začínali sme vlastne po novembri spolu – v presvedčení, že alternatíva bude tejto spoločnosti užitočná! (Smiech.) Vďaka podujatiam, ktoré robili, som sa v roku 1997 osobne stretla so skvelou fínskou spisovateľkou Märtou Tikkanen alebo vlani v jeseni so skvelou bulharskou autorkou Teodorou Dimovou. O tom však verejnosť nič nevie, pretože na ich podujatia STV ani Markíza so Smotánkou nechodia. Vydanie mojej knihy v Aspekte nebolo náhodné, vedela som, že text ponúknem iba im. Ak by ho odmietli, nevyšiel by.

Aký bol váš obsahový zámer?

Chcela som napísať knihu o ľudskej vrúcnosti a o jej dnešnej nepotrebnosti. Hlavnou hrdinkou knihy je vytesnená emocionalita. Pokúsila som sa pomenovať, ako nie sme schopní navzájom si porozumieť, lebo sa strácame v podružných rečiach a potrebách. V strede, teda aj umiestnením, je centrálna pasáž, ktorá zdôrazňuje, že v živote má zmysel naozaj len dávanie sa – a teda láska.

Sochári sa často odvolávajú na Michelangelov výrok, že len vyslobodzuje z mramoru sochy, ktoré sú v ňom uložené. Nie je aj literárne dielo oslobodením nejakého tvaru z materiálu jazyka?

Povedal to v podstate aj Arvo Pärt – že neutvára hudbu, ale vyberá ju ako sochár z kameňa. Akoby umelecké diela boli už vopred hotové, len sú zahalené vlastným materiálom, a niektoré ľudské bytosti ich uvidia a odkryjú. Táto téza sa mi veľmi páči. S dcérkou trávim v lete čas na detských ihriskách, v parkoch, kde som si vypočula veľa príbehov a rozhovorov. A keď som ich skonfrontovala so svojimi zážitkami a trochu zovšeobecnila, literárna výpoveď začala vznikať akoby sama od seba. Kontakt s realitou je pre mňa veľmi dôležitý.

Prečo ste z mramoru vykresali práve mäkčeň nad d v názve knihy?

Je v tom symbolika mojej profesie, keď zmenou jedného interpunkčného znamienka môžeme dostať úplne iné slovo, iný význam. To je celé – išlo mi o podstatu slovenčiny.

V knihe hovoríte aj o našom písaní ypsilonov ako o luxuse slovenčiny, keď porovnávate slová byť a biť. Čo si myslíte o zrušení i/y?

Táto myšlienka tu je už od Štúrovej slovenčiny. On ypsilon nepoužíval, ale už v roku 1851 ho hodžovsko-hattalovská úprava založená na etymologickom princípe zaviedla. Vlny, ktoré chcú zrušiť ypsilon, sa tu objavujú pravidelne. Vidím v tom tému zjednodušenia a ekonomizácie všetkého – rýchlo, stručne, jednoducho. Ak by sme však na to pristúpili, žiadna ekonomizácia by vôbec nenastala, pretože každá jazyková reforma je veľmi nákladná. Navyše by sme sa ochudobnili o hlbšie zamýšľanie sa nad vecami. Na druhej strane platí, že jazyk je konvenčný znakový systém a že je to dohoda. Ak sa dohodneme, že netreba... Len neviem, čo má väčšiu hodnotu, tradícia alebo radikálna zmena. Prinajmenšom by sme nevedeli rozlíšiť „biť" palicou a „byť“, jestvovať. Museli by sme na to nájsť ďalší výraz. Možno by prestalo fungovať „biť“ a zostalo by len „mlátiť“, čo je už trochu iné...

Vo svojej knihe píšete – „máš zimomrázky, mama, si mama zimomrázková, poď, oteplím ťa“... Je to jazyk vašej dcérky?

To, ako deti dokážu narábať s jazykom, je niečo úžasné! Odrazu máte pred sebou obraz toho, ako sa myslenie utvára. Myslenie chce od začiatku paradigmu a systém, ale pri úsilí naplniť to, vytvára „neparadigmu“ a „nesystém“ – čiže naozaj niečo zázračné. Julianka mi dala veľa inšpirácie a materiálu na rozmýšľanie. Je to nevymyslená realita, pričom je výsostne poetická a umelecká. To mi znovu potvrdzuje, že život sám je najväčší umelecký akt.

Prečo ste vložili do textu smejkov? Je to pomôcka, keď ste v rozpakoch?

Sú významotvorné. Chcela som do knižky vniesť aj tému internetovej komunikácie, v ktorej sú smejkovia úplne prirodzení, pretože sa nepočujeme a nevidíme.

Priznali ste sa, že keď vás schytí alergia na niektoré opakujúce sa chyby  napríklad nesprávne používanie slova „chovať sa“ namiesto správať sa“, začnete ľudí okolo seba poučovať, hoci vopred viete, že sa vám budú posmievať. Cítite sa vtedy komicky aj sama pred sebou?

Áno, často si sama pripadám komicky. Som akási popularizátorka jazykových tém. A ak sa v tejto pozícii cítim komicky, je to zdravé. Ponúkam ľuďom svoje videnie a neberiem sa príliš vážne. A ten, komu to ponúkam, sa môže pre to rozhodnúť, ak chce. Mám s tým celkom dobré skúsenosti.

Použili ste teda tento prístup aj vo vašom poslednom predstavení divadla Skrat Narodeniny, keď sa na scéne pohrávate so spisovnou slovenčinou?

Od postrehu sa to prenieslo do samotného textu hry, keď sme špecifickosť slovenčiny použili v preklade z angličtiny a na scéne odznie, že sa nemá používať „vadiť“, ale „prekážať“. Použila to iná postava, ale motívom bolo naozaj moje neustále napomínanie počas skúšok. (Smiech.) Odrazu z toho vznikla samostatná téma. Prevzaté kalky z angličtiny alebo češtiny – napríklad vrecko verzus sáčok – sa ešte nedávno veľmi odsudzovali. Kalk však nemusí znamenať, že jazyk je netvorivý. Mám rada Borgesovu obranu doslovného prekladu, teda kalkovania, keď v knihe esejí Ars poetica hovorí, že doslovné preklady vedú nielen k neohrabanosti a čudnosti, ale aj k ozvláštneniu a ku kráse. Uvádza mnohé príklady – a aj anglický a nemecký preklad Biblie. Anglický, ktorý bol vo vzťahu ku hebrejčine doslovný (song of song – pieseň piesní), sa mu vidí poetickejší ako nemecký Lutherov, ktorý dbal iba na porozumenie textu („das hohe Lied“ – vysoký spev).

Novinári sa usilujú zachytiť živý jazyk, ale príručky im to nedovoľujú. Často sa v ústnom prejave stretneme s bohemizmom „snáď“, ktorý musíme prepisovať na „azda“ alebo „vari“. Prečo si neprivlastníme nejaký bohemizmus, keď sa Česi slovakizmom až tak nebránia?

Aj to „snáď" sa už pardonuje... Ak novinár prepisuje priamu reč, je to v poriadku, ale ak píše autorský text, mal by uprednostniť spisovné slovo. No aj pri svojej práci som sa stretla s tým, napríklad pri korektúrach Eugena Onegina v preklade Jána Štrassera, že sme pre zachovanie rytmu uprednostnili český krb pred slovenským kozubom. Prekladateľ potreboval jednoslabičné slovo. Ak by sme postupovali podľa slovníka, porušilo by sa rytmické podložie „románu vo veršoch“.

Ruský Onegin je dodnes jazykovo veľmi moderný. Vnímali ste to v Štrasserovom preklade?

Moderný a postmoderný. O postmodernizme sa začalo hovoriť v 70. rokoch minulého storočia, ale pre mňa je prvý postmoderný román Lermontovov Hrdina našich čias z 19. storočia. A v podstate aj Cervantesov Don Quijot de la Mancha. Svet je zrejme postmoderný odjakživa. (Smiech.) Umelecké normy sú najlabilnejšie.

Vyznávate čistotu jazyka, ale slobodne ju zrádzate v divadle, kde sa nebránite ani vulgárnym výrazom. Ako sa to spája?

V umení funguje všetko inak – má právo zveličovať a preháňať. Napokon, ako sa dá systematizovať vlastný chaos, ak ho v sebe nespoznáme? Čo dokážeme porušiť, ak nespoznáme to, čo porušujeme? Dôležitý je predchádzajúci kontext - akýkoľvek - a teda aj norma, aby človek mohol ísť ďalej a vniesť niečo iné.

Suverénny prejav Stoky 90. rokov pôsobil, akoby ste boli odjakživa pánmi situácie. A diváci si iba hovorili  doparoma, kde ste boli doteraz? A odkiaľ ste sa vzali?

Naša potreba komunikácie na konci 80. rokov, prirodzené intuitívne cítenie, rovnakosť napriek odlišnosti – to nás spojilo a vznikol akýsi výrazový smer. V začiatkoch naša energia určite súvisela so zlomením režimu a s tým, že sme mali veľké ideály o ľudskej autenticite. V tom čase nám dal Blaho Uhlár všetkým pocítiť vlastnú individuálnu hodnotu, čo v minulom režime neexistovalo... Dnes neviem, či platí – a keď, tak do akej miery – mefistovská zmluva s diablom, že ak chceš prekročiť hranicu seba, musíš prekročiť aj tabu. Neviem. Múdrosť je vraj v miere, miernosti.

Prečo by mala byť cieľom múdrosť? Nehovorili ste o láske a harmónii?

(Smiech.) Vidíte, to sú tie termíny, ktoré nám ukazujú svet. Často sa vzájomne zamieňajú. Keď sa pozrieme do histórie terminológie napríklad umenia, zbadáme, že jednotlivé slová mali v rôznych časoch rôzne významy. Na druhej strane stále ide o prirodzené pramene v myslení ľudí. Názor, že sa menia iba technológie, ale človek ostáva rovnakým, je dobre známy. Preto neverím, že sa premeníme na stroje. To sú len zámery trhu a narastajúcej produkcie.

 

 

Tina Čorná: Ingrid Hrubaničová: Sme imitátorská spoločnosť, SME, 12. 1. 2008

Narodila sa divadelná udalosť

Kto má rád komorné, hravé divadlo vzťahov, nech beží do A4. Členovia Divadla SkRAT tu vynikajúcim spôsobom interpretujú hru Christophera McKeya Narodeniny.

Súčasný írsky dramatik má na Slovensku premiéru, ale vo viacerých zahraničných divadlách úspešne uviedli jeho Opory barových pultov, Blúznenie a Sex ráno s Hildou K. McKey patrí do prúdu novej drámy, ktorá zobrazuje vzťahy veľmi otvorene. Akoby nová dráma v tomto súťažila s nezávislým filmom, v úsilí vniesť do divadla autentickosť, dokumentárnosť, a tak osloviť aj mladších divákov. Na druhej strane, popri všetkej rozkúskovanosti a formálnej inakosti, „noví dramatici" uctievajú najmä Čechova. A trochu aj klasikov postabsurdnej drámy, Albeeho a Mameta. McKeyove Narodeniny sa pohybujú v čechovovskom bludnom kruhu, s premenlivými partnerstvami, ktoré sa postupne odhaľujú. Ponúka sa tu paralela s Narodeninami Harolda Pintera, no aj keď je humor McKeya menej absurdný ako Pinterov, o to je sviežejší a prístupnejší. Práve humor a irónia sú pridanými hodnotami McKeyovej hry aj v kontexte novej drámy. A tieto kvality ešte viac zvýraznila interpretácia SkRAT-u.

Preklad skúsenej Lenky Bednárovej je presný, ale po úprave inscenátorov ťažko rozpoznateľný. Súbor zvyknutý na kolektívnu tvorbu vniesol do McKeyovho textu toľko zásahov, že je sporné, či ešte ide o jeho hru. Prinajmenšom by bolo férové uviesť v inak rozsiahlom bulletine aspoň slovko úprava. To je bežný postup, na ktorom si zarábajú celé generácie slovenských divadelníkov. Našťastie, úprava SkRAT-u Narodeniny vylepšuje. A tak si môžeme vychutnať parodovanie hereckých afektov v podaní Inge Hrubaničovej, ktorej bohémska Vivian sa zdá byť uzlom hry, nakoniec, oslavujú sa jej narodeniny. Posilňuje to aj prítomnosť jej milenca, ktorý toho veľa nenavraví: Milan Chalmovský akoby sa nie celkom prebral z Kómy v Opere SND, odkiaľ na premiéru došprintoval do A4 dobrú polhodinku po ôsmej, keď sa malo začať. Pravdupovediac, mohol dobehnúť rovno na javisko do rozohraného predstavenia. Nemá veľa priestoru. Naopak je to s Catherine Zuzany Piussi, ktorá prehadzuje stránky časopisu ako osudy mužov svojho života: manžela, hudobného skladateľa Matthewa a milenca, básnika Stanleyho. Ľubo Burgr a Dušan Vicen podávajú životné výkony na hranici možností slovenského činoherného herectva.

Neveríte? Príďte sa pozrieť do A4 na divadelnú udalosť roka.

Juraj Šebesta, Pravda, 3. 1. 2008, str. 20

Narodeniny – úspešná hra divadla SkRAT

CHRISTOPHER MCKEY: NARODENINY

Preklad Lenka Bednárová, scénická realizácia a účinkujúci Ľubo Burgr, Ingrid Hrubaničová, Milan Chalmovský, Dušan Vicen, Zuzana Piussi. Hudba Ľubo Burgr, Gustav Mahler, ABBA, Boney M.
Premiéra: Divadlo SkRAT, 04. 12. 2007, Nultý priestor – A4, Bratislava

Na úvod by sa žiadalo vyzdvihnúť historický fakt, že dediči výlučne autorského divadla Stoka prvý raz siahli po texte inom ako vlastnom, vytvorenom kolektívne. Keby to bola pravda. Pátranie po mladom írskom dramatikovi Christopherovi McKeyovi je zatiaľ neúspešné, a to aj s takým zdatným detektívom, akým je Mr. Google. O talentovanom Írovi nič netuší. Čo sa mena týka, McKey má najbližšie k McCoyovi, ktorého novelu Aj kone sa strieľajú poznáme v zdramatizovanej forme z niekoľkých slovenských inscenácií, naposledy z Divadla Andreja Bagara v Nitre, s posunom do problematiky súčasného šoubiznisu a reality šou. Žeby podobnosťou mien členovia SkRATu reagovali okrem iného aj na túto inscenáciu? Zdá sa to málo pravdepodobné, podobnosť mien autorov bude asi náhodná, aj keď isté parodovanie reality show môžeme v Narodeninách vystopovať (Vyvolení a Big Brother).

Keď si odmyslíme úctyhodné dielo Christophera McKeya a prekladateľky Lenky Bednárovej (Mr. Google ju vystopoval ako manažérku Nultého priestoru – A4, kde sídli Divadlo SkRAT, ), dostaneme sa opäť len k súboru, ktorý sa tentokrát úspešne hrá na činohru. Text Narodenín predstavuje logické vyústenie vývoja SkRATu, respektíve reprezentuje vrchol jedného z pólov jeho tvorby. Jednotou času a priestoru, komorným charakterom, Narodeniny nadväzujú na texty inscenácií Umri, skap a zdochni!!!... a Stredná Európa ťa miluje. V posledne menovanej nachádzame klasickú, priam ibsenovskú štruktúru: milostný trojuholník, ktorý sa rozohrá po príchode novej postavy, prinášajúcej so sebou motívy z minulosti, ovplyvňujúce prítomnosť. Narodeniny sú ešte uzavretejšie v čase a priestore: všetkých päť postáv, dva manželské páry a milenec, sú na javisku od začiatku až do konca, dramatický čas sa zhoduje s reálnym časom oslavy narodenín bohémky Vivian. Postavy neprechádzajú vývojom, skôr sa odhaľujú ich vzťahy. Jediný, kto sa dozvie niečo nové, a síce o svojej manželke Catherine a jej nevere, je hudobník Matthew. V tomto zmysle sú Narodeniny SkRATu súčasnou moralitou o partnerských vzťahoch. Moralitou, maskovanou iróniou a humorom, nosnými prvkami textu i inscenácie, ktoré spolu s hereckými výkonmi sú najväčšou hodnotou tejto produkcie.

Stojí za pokus zamyslieť sa nad Narodeninami ako hrou v kontexte súčasnej alebo modernej drámy. Pre mňa je dôkazom toho, že aj kolektívne vytvorené texty môžu mať vysokú literárnu hodnotu a sú inscenovateľné v iných divadlách, čo som si vždy myslel aj o niektorých iných textoch Stoky či SkRATu. (Hoci, táto predstava prenosu autorského divadla je absurdná.) Okrem spomínaných titulov SkRATu, Narodeniny sú príbuzné prvej inscenácii Stoky Kolapsu, akejsi rodinnej tragifraške, ktorá je však divadelne štylizovanejšia a jej humor vyznieva absurdne. Prirodzene, na um zíde aj porovnanie s Narodeninami Harolda Pintera, nie tak dávno inscenovanými v Divadle Astorka – Korzo ´90. Pinterov humor je však tiež temnejší a absurdnejší. Kvalitou Narodenín SkRATu, ktorú si cením, je ľahkosť a sviežosť humoru aj vo vážnych, resp. tragikomických témach, akými sú manželstvo a nevera. A tiež väčšia prístupnosť, zrozumiteľnosť, vďaka čomu inscenácia môže osloviť širšie obecenstvo.

Ako text, Narodeniny SkRATu predstavujú svojráznu slovenskú verziu novej európskej drámy, ktorá má svoje zastúpenie v rôznych krajinách: Mark Ravenhill a Sarah Kane vo Veľkej Británii, Vasilij Sigarev v Rusku, Biljana Srbljanovič v Srbsku, Marius von Mayenburg v Nemecku, aby som spomenul aspoň tie najznámejšie mená. U nás sa prejavila v dielach Viliama Klimáčka, najmä v jeho Hypermarkete, ale aj v njú spíč drámach, viac-menej vytvorených kolektívne, ale podpísaných Karolom Vosátkom, napr. v mafiánskej komédii Csaba is Easy, Csaba is Dead alebo v Modelkách, či v Negativistoch Romana Olekšáka, momentálne spoluscenáristu úspešného televízneho seriálu Ordinácia v ružovej záhrade. V porovnaní so zahraničnými, často brutálne naturalistickými hrami, slovenské sú štylizovanejšie a väčšmi využívajú iróniu a humor. Je to akási soft verzia novej drámy. Aj Narodeniny SkRATu patria do tejto kategórie, pričom majú blízko k postabsurdným hrám Edwarda Albeeho, napr. ku Krehkej rovnováhe, pred pár rokmi uvedenej na Malej scéne SND, či ku klasike typu Kto sa bojí Virginie Woolfovej. Cynizmus, irónia, drsný humor a ostrovtip, konverzačný charakter, premenlivosť vzťahov, nadsázka, prienik autorského ega do postáv a tým prekračovanie hraníc klasického realizmu, sťahovanie pravdy z kože s pomocou alkoholického opojenia, to všetko sú typické vlastnosti menovaných Albeeho hier. Rovnako by sme mohli charakterizovať aj Narodeniny SkRATu. Za všetkými izmami 20. storočia sa však týči Anton Pavlovič Čechov, ku ktorému sa hlásia všetci moderní dramatici, „nových brutalistov“ nevynímajúc.

Na Narodeninách je pôvabné to, že sa hrajú na činohru. Hrajú sa na drámu napísanú jedným, zahraničným a talentovaným autorom. Mierne parodujú, ale zároveň využívajú postupy súčasnej drámy a to aj v kolektívne vytvorenom texte. Iba jazyk je trochu štylizovanejší v zmysle hovorovejší, podobne ako v inscenácii Stredná Európa ťa miluje. Autori ho prispôsobili hre na drámu. Napriek maskovaniu je to jeden z prvých signálov, ktorý nás upozorňuje, že ide o kamuflované autorstvo.

Princíp voyerizmu a odhaľovania sa premieta aj do scénografického riešenia. Dve sedačky s kožušinkovým a leopardím prehozom (obľúbené materiály Zuzany Piussi a asi aj z núdze cnosť z fundusu alternatívneho divadla), medzi nimi stôl, jedno kreslo k tomu, obďaleč na jednej strane klavír a na druhej stolík s fľašami a gramofónom, typická chudobná scénografia chudobného divadla, zasadená medzi divákov, ktorí sedia oproti sebe v čiastočnej, dvojstrannej aréne. Namiesto príhodných vianočných gúľ je scéna vyzdobená fľašami, keďže sme v byte intelektuálov, ktorí musia mať všetky možné druhy alkoholov okamžite poruke.

Bohémka Vivian, ktorej narodeniny sa oslavujú, je trochu neurčitá postava. Nevieme, či je umelkyňou v slobodnom povolaní, ženou v domácnosti alebo na péenke kvôli častým nervovým záchvatom a zrúteniam. Alebo všetko dokopy a ešte k tomu herečka alternatívneho divadla, v Narodeninách neustále obviňovaná z afektovania a hrania. Do jej postavy sa premieta mierna paródia klasickej realistickej činohry a manierov herečiek, presvedčivo stvárnená Inge Hrubaničovou.

Jej milenec Frankie, prítomný od začiatku na oslave v podobe klauna, je zase málo využitou postavou. Škoda, Milan Chalmovský má určite na viac, ako nafukovať inak vtipné balónky, upomínajúce na mužské pohlavie. Keď už dráma blížiaca sa ku klasickej, hoci aj poznačenej absurditou, mala by byť prepracovaná vo všetkých detailoch. Alebo to bolo tak, že si každý napísal text svojej postavy a ostatní Chalmovského prevalcovali? Nestíhal kvôli Kóme v Opere SND, kde účinkuje? V každom prípade, jeho Frankie je ilustratívna postava a postupne aj on, aj Vivian ustupujú do pozadia, z ktorého sa čoraz viac vynára trochu záhadná Catherine, napokon uzurpujúca priestor činohry. A pritom si Zuzana Piussi len sedí a listuje v hrubom obrázkovom časopise, asi o súčasnom dizajne alebo o móde, a len občas lakonicky vypustí stručnú repliku. Všetci prosíkajú o jej film, ale ona kašle na svoje filmárske umenie. Okolo jej postavy vibrujú dvaja muži, aj fakticky pobehujú po javisku, a napätie zo vzťahov tejto trojice tvorí skutočný základ hry na činohru. To, že Frankie spáva s Vivian, sa dozvieme hneď na začiatku, ale sexuálna príhoda básnika Stanleyho, manžela Vivian, s Catherine, manželkou priateľa, hudobného skladateľa Matthewa, sa vyjavuje postupne a až v druhej polovici inscenácie. Ženské herecké výkony sú osviežujúce, ale neprekračujú štandard Divadla SkRAT. Ľubo Burgr ako Matthew a Dušan Vicen ako Stanley sa vypli k svojim dosiaľ najlepším výkonom, ktorými prekračujú túto hru na činohru, a pýtajú si angažmán v ktoromkoľvek kamennom divadle. Hoci, veľmi civilný prejav na začiatku inscenácie, pre hercov charakteristický a prirodzený, sa postupne stáva štylizovanejší. Zvlášť Vicenov, ktorý má sklon k pátosu a okázalej gestikulácii. Tu je v súlade s charakterom postavy, ale rozdiel v spôsobe hrania na začiatku a konci inscenácie je zjavný. Na druhej strane je pravda, že niečo sa medzi tým popilo, a tlejúce emócie vzplanuli.

Silnou stránkou inscenácie sú aj hudobné vstupy a jedným z vrcholov spoločná improvizácia Matthewa a Stanleyho, pričom jeden mláti do klavíra a druhý zo seba vyráža verše v úsilí vytvoriť azda nový druh umenia. Chceli to skúsiť spolu už dávno, no až teraz sa odhodlali, provokovaní manželkami. Inscenátori využívajú sebairóniu a do svojich postáv zakomponovali autobiografické motívy. Hrajú čiastočne samých seba, čo vždy bolo typickým znakom ich tvorby.

Ako to už v dobrej dráme a v dobrom divadle býva, rozložené vzťahy sa nehodnotia, len zobrazujú. V Narodeninách sa to deje s vysokou pridanou hodnotou humoru a irónie, ktoré pôsobia šarmantne a oslobodzujúco.

Juraj Šebesta, IS.theatre.sk, 4. 12. 2007

Kto je podozrivý z nemravnosti?

Včerajšia premiéra inscenácie Narodeniny v A4 – nultom priestore odkrýva, ako sa poetika divadla SkRAT zázračne stretá s autorstvom konverzačky o relatívnejsile vzťahov.
Spáchať samovraždu kolektívne alebo individuálne? Alebo že by nebolo treba? Začnime hľadať dôvod.
Sme v mrazivej atmosfére stretnutia na narodeninovej párty. Víno, whisky a únava zo spolužitia otvárajú čakry dvom heterosexuálnym, dobre zavedeným párom, poznačeným pohlavnou rivalitou a časom.
Oslávenkyňou je Vivian. Ona a Stanley, na rozdiel od Metthewa a Catherine, nie sú manželia. Trvá len chvíľu, a veľký slizký mačo prejaví svoje sklony neustále ju ovládať. Druhá, manželská dvojka sa na návšteve začína (ne)baviť na ich účet.
Všetci sa hlásia k umeleckej branži. Tu dostáva inscenácia ďalší psychologický rozmer – tvorcovia cezeň odhaľujú, ako sa chuť exhibovať môže odvíjať nielen od povahy, ale aj od postavenia partnera v osobnom vzťahu a šikovnosti zvládať momentálnu situáciu.
Matthew komponuje hudbu, Stanley píše básne. Čo tak dať svoje umenie úplne vážne dokopy? Môže to byť sranda, čo si divák bude môcť počas predstavenia aj vychutnať. Na rozdiel od útrpne zamlčaného spevu, ktorý je doménou Vivian, alebo filmu, na ktorý Catherine momentálne kašle. Nie je podstatné, či sú to indície smerom ku skutočným záujmom členov súboru.
V podozrení z nemravnosti je dlho Vivian. Je expresívna, strháva na seba pozornosť, muži si s ňou nevedia rady. Catherine problémy vlastne nezaujímajú, ale všetko by riešila živou umeleckou vložkou, keďže z pozície neotrasiteľnej režisérky oficiálneho zväzku môže byť stále nad vecou. Prejavuje sa úsporne, no extravagantne. Manžel Matthew odhodlane bojuje s pozíciou bábky, nemanžela Stanleyho zachraňuje vlastné sebavedomie a sebestrednosť.
Prítomní sa, síce ťažko, ale predsa len stále považujú za priateľov, a tak zostáva otázkou času, kedy nastúpi hodinka pravdy. Maslo na hlavách sa potom už ľahko roztápa. Príbehy za zapletajú a vzťahy sa vďaka nemanželskej dvojici začínajú komplikovať i v tej manželskej.
Búrlivé dialógy typu kto, s kým, kedy, prečo a ako sa to stalo miesia vykreslené charaktery a sústreďujú sa okolo obnaženej témy o prítomnosti alebo neprítomnosti orgazmu. Na to, či je alebo nie je v danej chvíli dôležitý a čo znamená, si musí odpovedať každý sám. Ak ho otázka dráždi. Štvorica postupne zisťuje, že si s ošetrovaním životnej situácie vlastne vystačí sama. Či už sa to skončí smrťou teraz, alebo inokedy.
Popri tom všetkom je po celý čas na scéne prítomný ešte jeden človek. Klaun Frankie. Nedozvieme sa, či ako milenec so situáciou naozaj súvisí. V ochrannom kostýme môže ostať spoľahlivo a významne mimo. Po celý čas tvaruje podlhovasté balóny a v malom extempore sa ešte dozvieme aj čosi aj o jeho bradavkách. Iba tušíme, že by (si) zahral viac.
Narodeniny potvrdili, ako sa kvalita hereckých výkonov môže prirodzene odvíjať od tematickej blízkosti danej predlohy a od vzťahových síl v rámci tímovej tvorby. A tiež naznačila, že o autorstve možno pochybovať. Na začiatok stačí skúsiť si meno mladého írskeho dramatika vy­­goo­glovať.

Christopher McKey: Narodeniny
Preklad: Lenka Bednárová
Účinkujúci, scénická realizácia: Ľubo Burgr, Ingrid Hrubaničová, Milan Chalmovský, Dušan Vicen, Zuzana Piussi
Hudba: Ľubo Burgr, G. Mahler, ABBA, Boney M

Eva Andrejčáková, SME, 6. 12. 2007

 

K narodeninám s láskou

Bratislavské divadlo SkRAT uvádza dnes večer premiéru inscenácie Narodeniny. Úplne náhodou sa jeho protagonisti ocitnú v ten istý deň aj na filmovom plátne. Medzinárodný filmový festival Bratislava uvádza v bloku Slovenské filmy ich Lásku v réžii Dušana Vicena.

Od pôvodnej koncepcie predstavenia s pracovným názvom Sebe, milovanej, inšpirovanom Vladimirom Majakovským, sa súbor podľa slov jedného z protagonistov Dušana Vicena ani veľmi neodklonil. Pôvodne s ním prišla herečka a speváčka Inge Hrubaničová a spolu so súborom začali v rozhovoroch, konfliktoch a situáciách odkrývať takzvaný spoločný životný pocit.

Pod írskou nadvládou
Karty citlivo vnímaného autorstva tohto súboru zamiešal istý Christopher Mc Key. Nová inscenácia dostala názov Narodeniny a javisko bratislavského A4 – Nultého priestoru tentoraz namiesto Dušana Vicena, Ľuba Burgra, Milana Chalmovského, Inge Hrubaničovej a Zuzany Piussi ovládnu Stanley, Matthew, Frankie, Catherine a Vivian.
Na otázku, či pôjde o mystifikáciu, Dušan Vicen odpovedá, že s mladým írskym dramatikom sa stretli na festivale politického divadla v Ľubľane.
Veľmi sa mu vraj páčila inscenácia Stredná Európa ťa miluje, s ktorou tam súbor vystúpil. A tak mu ponúkol svoju hru.
„Tvrdil, že by nám témou a jazykom bola určite veľmi blízka,“ hovorí Vicen. „My sme mu vysvetľovali, že pracujeme iba s vlastnými textami, ale keď sme si hru prečítali, šokovala nás podobnosť s tým, čo pripravujeme. Povedali sme si, že ak máme niekedy predsa len hrať hru iného autora, tak potom určite túto.“
Realizácia najnovšej inscenácie však podľa tvorcov ostáva stále kolektívnym dielom.

Zorro pomstiteľ
Dnešnú účasť SkRAT–u na MFF Bratislava v rámci bloku Slovenské filmy umožnila scéna zo staršej inscenácie Nemusím veľa, stačí dobre. Ide o výstup, v ktorom manželia riešia svoju vzťahovú krízu stretnutím na bizarnom rande v istej hotelovej izbe.
Členovia divadla sa rozhodli nakrútiť film Láska (Krátky film o Zorrovi) nielen preto, že majú radi tento druh umenia. Čoraz viac si uvedomujú, že divadlo je síce krásna, ale prchavá záležitosť. Keď sa predstavenie odohrá poslednýkrát, zostávajú po ňom len spomienky, ktoré postupne blednú, zvlášť na Slovensku, kde podľa nich odbornej reflexii vládnu zvláštne zákony.
„Zatiaľ čo u našich susedov televízia pravidelne mapuje dianie v divadlách, u nás sa s biedou vysiela raz za mesiac relácia, ktorú si jej tvorcovia, teda tvorkyne, sprivatizovali na propagáciu vlastných projektov,“ myslí si Vicen, režisér filmu.

Eva Andrejčáková, SME, 4. 12. 2007

 

 

Dotyk „VE MLEJNĚ“

Od utorka 18. do nedele 21. septembra sa uskutočnili Dni slovenskej kultúry v klube Mlejn s podtitulom Dotyk. Klub Mlejn v Prahe 13, konkrétne v štvrti Stodůlky, už v minulosti uvádzal slovenské programy, prvýkrát sa však aj v spolupráci so Slovensko-českým klubom a s podporou mestskej časti, pražského magistrátu a Ministerstva kultúry ČR odhodlal k ucelenej prehliadke. Za všetkým sú ľudia – v prípade Klubu Mlejn bol iste katalyzátorom príchod Dagmary Brtnickej na post zástupkyne riaditeľky. Dagmar Brtnická bola totiž už niekoľko rokov hlavnou organizátorkou iného festivalu z cyklu Dní slovenskej kultúry po ČR, konkrétne toho v Jihlave.
Program sa začal vernisážou výstavy obrazov Jany Konečnej a Juraja Holmana, ktorá mimochodom potrvá až do 18. októbra. Hneď vo štvrtok 20. septembra sa konal asi najväčší „ťahák“ prehliadky – koncert slovenskej kapely Horkýže slíže, ktorá sa objavila pred troma mesiacmi aj na titule Slovenských dotykov. Piatok patril takpovediac nezávislej scéne, dvom slovenským rockovým formáciám – Rara Avis a Kvety nikotínu.
Najbohatšia bola sobotňajšia ponuka, ktorá predstavovala široké spektrum programu od skorých popoludňajších hodín až do polnoci. Nechýbala vernisáž fotografií a prezentácia kníh nakladateľstva L.C.A. agilného vydavateľa Kaliho Kertésza Bagalu, premietanie kultového filmového muzikálu Neberte nám princeznú s Marikou Gombitovou a Mekym Žbirkom v hlavných rolách, ale ani predstavenie divadla DISK Trnava a koncert hudobnej skupiny „bratislavského
malomestského orchestra“ Požoň sentimentál. Za zmienku stojí, že divadelníci z Trnavy, ktorí už vystupovali aj na Dňoch slovenskej kultúry v Jihlave, siahli tentoraz po silnom príbehu – pod názvom inscenácie „Geniálna epocha podľa Schulza (Pokus o dramatickú rekonštrukciu)“ sa skrýva predstavenie na motívy života a diela poľského židovského filozofa, zastreleného na konci vojny.
Nielen deťom bolo určené nedeľné popoludňajšie predstavenie známeho diva- dla Teatro tatro z Nitry „O stvorení sveta“, vychádzajúce zo starých slovenských povestí a mýtov. Večer priniesol zakončenie festivalu, a to trochu iným žánrom. „Umri, skap a zdochni...!!!“ je podľa tvorcov z bratislavského divadla SkRAT „pánsky duševný striptíz nielen pre dámy“. A ako dodáva kritika, je to predstavenie o tom, kto vypustil džina z fľaše, a o tom, čo všetko traja chlapi dokážu. Udeli- li mu aj titul, hovoriaci za všetko – „optimistický smrtonosný opus“.
Klub Mlejn chce v organizovaní Dní slovenskej kultúry pokračovať aj v ďalších rokoch a uvádzať jednotlivé slovenské pred- stavenia či koncerty mimo vymedzený čas prehliad- ky. Oboje aj v spolupráci s vydavateľom Slovenských dotykov, Slovensko-českým klubom.

Vladimír Skalský, Slovenské dotyky, október 2007, č. 10/XII., s. 7

Absolútna nerovnováha

 

Ľubo Burgr / Centrum súčasnej kultúry A4 – nultý priestor, Bratislava

V Bratislave na Námestí SNP, medzi prevádzkou jedného z telefónnych megaoperátorov a predajňou slovenského „ľudového“ umenia pre rakúskych turistov, nájdete vchod do centra súčasnej kultúry A4 – nultý priestor. Progresívnej „A4-ke“, ako sa klubu dnes hovorí, sa od roku 2004 podarilo získať priazeň domácich aj zahraničných divákov a umelcov, a ešte k tomu prežiť niekoľko štátnych prešľapov a kultúrno-politických kríz. Podľa Ľuba Burgra – režiséra, skladateľa, herca a štatutára A4-ky, je však kríza jednoducho bežný stav.

Ľubo, s tebou už bol dávnejšie v 3/4 rozhovor. Hovoril si aj o tom, že si dostal štipendium na Berkley.

Hej, ale to si už ani nepamätám. A teraz mi práve niekto písal, že som otázka na skúškach v Nitre, kde učí Fujak. A že z tej jeho knihy, z ktorej asi skúša, nebolo jasné, či som tam bol, alebo nie. Ale nebol som tam.

Z rozhovorov, ktoré som doteraz do čísla spravila, mám pocit, že je tu prítomná nejaká kríza. Je to téma? Čo myslíš?

Ja som robil diplomovú prácu Kríza opery v čase postmoderny, kde som mal veľký spor s nebohým profesorom Jurajom Benešom, ktorý mi tvrdil, že po prvé kríza nie je adekvátny termín, keď chcem povedať to, čo chcem povedať, a po druhé, že kríza neexistuje, pretože síce Bratislava je na chvoste, ale v Nemecku je ročne niekoľko desiatok opier. Takže kríza to nie je. A kríza vlastne aj tak znamená niečo iné. Je to skôr zmena. Kríza je bežný stav a súčasť tvorby. Máš niekoľko fáz, keď chceš niečo urobiť, prejdeš prehodnotením niečoho čo bolo, snažíš sa to posunúť. Bez toho to nejde. Keď hovoríš o kríze, tak je to súčasť niečoho komplexnejšieho. To, čo teraz prežívame je zmena, ako to povedať tak ľudsky, vedomia, človeka. Zjednodušene, žijeme v dobe médií a nikoho už nezaujíma, či to, na čom bol, má nejakú hodnotu. Skôr si všíma to, čo je predtým. Vidí reklamu, ktorá hovorí, že to je geniálne a odchádza s tým, že to bolo geniálne. Kritické hodnotenie diváka už skoro neexistuje. Čítal som článok, kde vedec Kapišinský hovorí o produkcii STV, že je horšia ako detská pornografia. Je tam program, ktorý robí jedna firma, a je to nejaká mystická relácia. O „duchárine“. A vedec hovorí, že je to nehoráznosť, vymývanie mozgov a sú to veľmi ľahko spochybniteľné veci. A verejnoprávna televízia to robí iba preto, lebo vie, že to diváka zaujíma. Divák chce mať pocit, že existuje niečo iné, chce si myslieť, že kdesi ho čaká transformácia na niečo krásne. Niečo čo sa vymyká každodennosti. Médiá ti to nahučia do hlavy. Vyrobia osobnosť z niekoho, kto niekde ukázal holý zadok alebo rozbil výklad. A potom sa stane to, že pod tlakom toho chce tvoj syn alebo tvoja dcéra od neho podpis. A ty sa čuduješ, že prečo, chceš podpis? Lebo ukázal holý zadok v televízii? A je to naozaj ťažké, vzdorovať tomu tlaku. Ľudia dnes hodnotia celé národy podľa toho, čo sa povie v televízii bez toho, že by poznali elementárne historické veci. Nechcem nikoho obhajovať, ale ani nenávidieť. A šoubiznis funguje rovnako. To, čo tu prebieha, nie je kríza, ale logický dôsledok trhového prístupu.

Ako sa ťa to dotýka?

No tak, že ak nemáš dostatok peňazí alebo stratégiu toho, ako by si divákov nejako získala, tak sa nepresadíš, a budeš stále trpieť, lebo stále chodí málo ľudí. Ľudia sa často cez tlak médií k tvojmu pokriku „haló ľudia, tu sme!“ nedostanú. Nemáš možnosť spraviť billboardy alebo reklamu v TV, ledva prežiješ s tým základným. Tak zvolíš inú stratégiu. Sústavnosť a miesta, kde chodia ľudia, ktorých to zaujíma. A tí si ťa musia nájsť a ty si musíš nájsť ich. V Amerike ľudia najskôr trávili všetok čas v obchodných domoch a potom to začali nenávidieť. Začali sa vracať malé obchodíky a tak. To sú procesy, ktoré treba pochopiť. Keď ich pochopíš, tak nebudeš mať depresie. Je to skôr taká zmena prostredia, ktorá nastala veľmi rýchlo, a má to dôsledky. Niektoré procesy sú dlhodobejšie. To, že sa za komunizmu tlačili peniaze do kultúry aby mu slúžila, tak to má dvojaký účinok. Jednak, že sa mnohí nechali kúpiť a takí umelci sa naučili žiť v relatívnom blahobyte, a na druhej strane sa paradoxne vytvoril nejaký kultúrny štandard. Ten stále pretrváva, nedá sa zlikvidovať tak rýchlo. Kultúrna obec si zvykla na peniaze, ale na druhej strane pozitívne je, že niektorí ľudia sú stále citliví na to, čo sa im podsúva. Takže tieto procesy potrebujú čas a asi treba len vydržať. Iná stránka je tá finančná, ale o tom sa mi ani nechce hovoriť, to už sa hovorí stále dokola. A zdá sa mi to už smiešne.

Čo sa ti zdá smiešne?

No, baviť sa o tom, že musia byť nejaké peniaze, lebo takýto druh umenia si na seba nezarobí tak veľa, aby sa to dalo utiahnuť. Druhá vec je, že či na Slovensku bude niekedy situácia ako napríklad v Čechách. A že sponzori budú ochotní dávať peniaze aj takýmto produkciám. Či to pre nich bude zaujímavé. Podľa toho, ako prebehla asignácia 2 percent daní z príjmu, tak divalo SkRAT na tom bolo veľmi dobre. Nie je to horibilná čiastka. Ale pomôže nám to. Takže podľa toho by som povedal, že sa to mení a vidíš aj tú spätnú väzbu. V Prahe to funguje.

V brnenskom časopise Rozrazil je rozhovor s bývalým viceprimátorom Bratislavy Braňom Hochelom. Hochel hovorí, že robiť na Slovensku umenie nie je žiadna tragédia. Z informácií, tak ako ich v rozhovore povedal, vyplýva, že je to tu s financovaním celkom v poriadku a že sa niet na čo sťažovať.

To, čo si teraz vytiahla, je iný problém. Problém je v tom, že ten redaktor si nedal námahu, aby mu položil otázku, čo a akou čiastkou podporili, keď on bol na bratislavskom magistráte. Je to o laxnosti redaktora. To, čo tam hovorí, všetko existuje, akurát nepovedal, že tu je minimálna podpora samosprávy. Koniec koncov hovorí o tom posledná kauza divadiel Aréna a Astorka. Aréne navýšili rozpočet o 6, 4 mil., lebo boli v takej strate, s tým, že ich rozpočet bol 12 miliónov. Spolu je to 18,4 milióna. My sme mali grant 1 milión. A to je veľký nepomer.

A čo to znamená? Prečo majú o toľko viac?

Tu nikdy nebola tradícia mestskej kultúry. Trvala len krátko a to vedomie samosprávnosti tu neexistuje. Postupne sa to obnovuje, samozrejme najskôr sa to týka majetkov a pozemkov, potom sociálne veci a doprava, a kultúra ich zaujíma málo. A toto by stálo tiež za samostatný rozhovor. Mali sme spolu so Slávom Krekovičom stretnutie s Petrekom, ktorý je starosta mestskej časti Staré Mesto Bratislava. Presviedčali sme ho o tom, že sme schopní vymyslieť grantovú schému, ktorá by zmysluplne podporovala umenie v Starom Meste. Ja som tam hovoril o tom, že minimálna čiastka by mala byť dva milióny. On mi na to povedal, že nemajú peniaze, a teda to určite nie. A potom si v novinách prečítaš, že starostovi zvýšili plat z 84 tisíc na 104 tisíc. A už len tento rozdiel by mohol byť časťou tej grantovej schémy. Sú to naozaj len také maličkosti, lebo nazbierať dva milióny pre nich nie je problém. Ale ich názor je, že prečo by mesto malo platiť umelcov. A vychádzajú z toho, že umelci tu prežijú aj tak a nie sú nútení na to dať peniaze.

Čo je podľa teba pre toto prostedie príznačné?

Absolútna nerovnováha. A to sa nedá nepovedať. Národné divadlo narába s takými peniazmi, ktoré sú takmer viac ako 500 násobok toho čo má A4 – nultý priestor, ale ten reálny výsledok, odozvy a kritiky nie sú tomu adekvátne. Divadlo Aréna má množstvo výhod v tom, že je to vlastná budova, ktorú môžu prenajímať, a je postavené na známej osobnosti, ktorá ho prezentuje a ich divadlo má 18 miliónov. A máš A4 – nultý priestor, klub zameraný na tých, ktorí ešte nie sú známi a budú o desať rokov patriť medzi špičku, a na tých peniaze len tak ľahko nezoženieš. Najlepšie by bolo, keby tu mal talkshow Šatan s Hossom, zohnali by sme sponzorov a bolo by vypredané stále. S tým sa len musíš zmieriť. Každý má iný cieľ. Niekto chce hrať v reklame, v sitcome. Veď mohol som aj ja.

Prečo si nechcel?

Ja tomu, čo robím, verím, a je to podľa mňa nezlučiteľné. Je to komplikované. Súvisí to s tým, ako robíme divadlo. A človek nemôže byť schizofrenik a robiť naplno dve veci. Nemôžeš sa neustále snažiť nájsť niečo, čo je hlbšie v tebe a zároveň robiť niečo, čo je na povrchu. To je schizofrénia a to sa nedá. Ja to nedokážem. A viem, že aj tých, ktorí to dokážu, to časom zničí. Asi si treba povedať, že berieš veci s tým, čo k nim patrí. Musíš si vybrať.

Čo je základný kľúč k tomu, aby si mohol robiť to, čo chceš robiť a čo robíš?

Základný kľúč je nájsť ďalších ľudí, ktorí to chcú robiť, a ktorí tomu veria. Viem, ako je to u nás, neviem, ako je to inde.

Aká je teraz tvoja vízia? Pracovná aj umelecká.

Chcel by som, aby sme dali A4 do technického stavu, aby tam bola klimatizácia, reštaurácia, aby sa to doriešilo aj personálne a ľudia boli zaplatení. Veľa vecí sa dá zlepšiť. V divadle mám na pláne dve inscenácie.

O čom?

O čom? O tom, o čom vždy. Tak trocha o nás a tak trocha o iných, tak trocha o zmenách, ktorými naša spoločnosť práve prechádza. Ono sa to z nás tak stále vyplavuje pri skúškach.

Prečo si robil hru Smutný život Ivana T.? Prečo ťa oslovil reálny text zo zasadania rozhlasovej rady?

Úplne na začiatku to mala byť len taká jednorazovka, a viem že keď som si na internete našiel ten zápis zo zasadnutia rozhlasovej rady, tak som bol zdesený. Jednak z toho, že vôbec niekto niečo také prezentuje a tiež z toho, že je niečo také vôbec možné. Vulgarizmy, ktoré som tam dopísal sú len dopovedaním toho, čo tam už je. Celá tá diskusia je vulgárna a za tým všetkým sú nejaké politické nominácie ľudí, za ktorými niekto stojí a poťahuje ich špagátikmi. To sa mi zdalo ako veľmi výstižné a pripomínalo mi to to, čo sme práve v A4-ke prežívali. To, že aj tak o tom rozhoduje niekto, kto sa v tom nevyzná, nemá na to názor, nevie čo robíme, nepríde sa pozrieť, nepozná tie výstupy. Skrátka nejaký kamarát politik mu povie, že by tam mohlo byť niečo iné a nepovie prečo. Nájde si zasa nejakú osobnosť, ktorá to zastreší, aby to bol niekto známy, a tak sa rozhodnú zlikvidovať niečo, čo je možno živé. A to mi to pripomenulo a tá hrôza sa mi vtedy zdala adekvátna. Najskôr sme to teda spravili len ako jednorázovú inscenáciu. Potom sa ale ukázalo, že by tam mohlo byť aj niečo konkrétne, ľudia, ktorých sa to týka, ktorým niekto ničí životy. Neviem, či ešte niekedy budem takú inscenáciu robiť. Uvedomil som si, že akonáhle tam pribudla tá časť inscenácie, kde sú ľudské osudy, a ak to má nejaký presah, tak to divákov menej zaujíma. Viac sa im to páčilo, keď to bola len taká hyperbola, keď to bolo prehnané a bola to sranda z toho, ako to na nejakom zasadnutí je. Keď je tam vidieť presah do životov, tak už sa to väčšine moc nepáči. Som rád, že táto inscenácia vznikla. Ale taký druh inscenácie už asi nemá zmysel opakovať. Teraz chcem robiť niečo iné.

Je tá inscenácia váš životný názor?

Iste, je to názor. Názor a veľmi konkrétny pocit. Nie sú to vymyslené veci. Sú to reálne zážitky pretavené do inscenácie.

 

Barbora Šedivá: Absolútna nerovnováha, 3/4 revue 21  22, 2007

S Máriusom Kopcsayom za oponou divadla SkRAT

 

Vraví sa, že raz vidieť je lepšie než dvakrát počuť. V prípade divadelných hier analogicky platí, že raz vidieť je lepšie než dvakrát čítať. No napriek tomu zborník, v ktorom vychádza šesť inscenácií divadelného súboru SkRAT, si určite nájde svojho čitateľa. Aj medzi tými, ktorí už mali možnosť navštíviť predstavenia plné čierneho humoru, sentimentu i cynizmu, insitného filozofovania s viac či menej exaktnými závermi – v pomere, aký vie namiešať len sám život.

Knižku s lapidárnym názvom SkRAT. Hry 2003 až 2006 vydali Divadelný ústav spolu a Občianske združenie Pre súčasnú operu. A prinajmenšom predstavuje viditeľnú stopu po niekoľkoročnej práci divadelného súboru, ktorý napriek svojej vytrvalej činnosti (viackrát ohodnotenej kritikou, aj cenou Dráma roka 2006) nie každý zobral na vedomie. Lebo ak je reč o divadlách, spomenieme si na to národné, čo stálo kopec peňazí, Novú scénu s jej muzikálmi a ak nám naše vedomie siahne až k menším neštátnym súborom, možno sa nám vybavia radošinci a GUnaGU.

SkRAT vznikol ako svojrázne pokračovanie legendárnej Stoky. Komplikovaný vzťah viacerých protagonistov súboru so svojim predošlým pôsobiskom vyjadruje aj filmový dokument Zuzany Piussi, ktorý sa – v zatiaľ len predbežne zostrihanej podobe – premietal aj na krste zborníka. Napriek tomu si SkRAT našiel vlastnú poetiku, ktorú rozvíjal aj vo svojich hrách, počnúc komorno-depresívnou SkRAT-kou Morča cez defilé nenaplnených ľudských osudov a túžob v predstavení Stredná Európa ťa miluje. Azda najzrelšiu podobu dosahuje SkRAT-ovské nazeranie na svet v inscenáciách Umri, skap a zdochni!!! a Smutný život Ivana T. Za pozornosť stojí predovšetkým fakt, že hlboké existenciálne otázky nastoľované jazykom banality a každodennosti, neformuluje autor hry, dramatik sediaci za ťažkým dubovým písacím stolom, ale sami protagonisti, ktorí tvoria svoje predstavenia kolektívne. A práve v tomto stieraní bariéry medzi autorom, hercom či režisérom, spočíva sila výpovede, ktorou inscenácie SkRATU fascinujú diváka. Nuž, lepšie je vidieť, než dvakrát čítať – stačí sa presvedčiť v novej divadelnej sezóne.

Márius Kopcsay, Knižná revue 2007/16 – 17

Dejiny ako deje neprečítaš

Divadlo SkRAT má knižku svojich textov. Bude sa krstiť zajtra v bratislavskom A4 Nultom priestore.

S pocitom zadosťučinenia píšem týchto pár slov na uvedenie knižky s divadelnými hrami divadla Skrat, v ktorom jadro tvoria niekoľkí niekdajší stokári, v čase, keď sa slovenská kultúra ako taká ocitá v tieni bánk a zároveň médium peňazí vyprofilovalo, čo je trendové a požadované, a čo nie.

Budova Stoky je zbúraná (na archívnej snímke odvážanie rekvizít z divadla). Bratislavská urbanistika dala prednosť vyšším cieľom. Takto melioratívne to možno vyjadriť, keď sa nechce na plné ústa povedať, že niečo je zbytočné, lebo…

Lebo napokon práve v čase búračky sa u nás predsa otvorilo velikánske divadlo, aké široko-ďaleko len tak ľahko nenájdete. Ba i stavalo sa dlho, ce­lých ježišovských tridsať rokov!
Pokonsolidačný proces vte­­dy potreboval megalomanský prie­stor nielen pre Alexandrovcov, ale aj pre domácich A-parátnikov. Vďakabohu, niečo sa medzitým zmenilo, a tak sa vec skonsolidovala. Prečo by malé Slovensko nemohlo mať veľké divadlo teraz v slobodných časoch?

Ale áno, jedno z najväčších divadiel v slovenských deji­nách bolo divadlo Stoka. Pravda, nie v pôdoryse, ale v ducho­ryse.

Stoka, vznikajúca ešte v časovom úseku padajúcej totality, prerazila do porevolučných čias s novou tvorivou energiou, s víziou novej spoločnosti, s profetizmom nekompromisného zasievania inakosti a nonkonformnosti. Stala sa oltárom, na ktorom sa prinášala obeta čistému umeniu pre umenie, a práve tým, že nemala nijaké politické podložie, stala sa výsostným politikom. Chvíľami na obtiaž aj prominentným politikom, a tak sa zavše v divadle zjavovali aj obťažovatelia. Aj prítomnosť silných mužov bez uniforiem a so psami v 90. rokoch či ústne zastrašovanie svedčia o tom, že toto umelecké teleso malo svoje silné slovo pred verejnosťou.

Pravidlá a to byzantské

Stoka bolo autorské divadlo, autori hrali takpovediac sami seba, tvorili si texty, sami hrali a utvárali celú výpravu predstavenia. Už v začiatkoch pochopili, že účinnejšie sa dá osloviť v malej forme. Kontrast vidieť už v spôsobe zmýšľania o divadle.

Nestrach Stoky bol produktívny, jej život euforický. Ale aj tento zdravý organizmus, pôsobiaci na porevolučných tros­kách domácej kultúry, mal svoje zraniteľné miesto.
Bol to malý rakovinový zárodok, ktorý ostal v ľuďoch z éry socializmu? Infekt rezidujúci z niekdajších ekonomických vzťahov, či prvok slovenskej sebazničujúcej, masochistickej nátury, ktorá bolesť a zánik oslavuje s pocitom hrdého smútku, až ju nakoniec vyhlási za štátny sviatok? Bolo to sedem bolestí? Nevieme. Uspokojme sa len s tým, že šlo o ľudský faktor.
Tieto riadky píšem počas môjho pobytu v Berlíne. Odtiaľto sa mi zdá pohľad na Stoku ešte trochu leteckejší ako letecký. Dejiny znova neprečítaš ako deje. Sú len deje a ich dejiny, ktoré musia byť stručné. Čo však nemôžem obísť, je porovnanie.

Berlínčania majú takisto svoje porevolučné krčmy, kluby, divadlá ako my, len tu v Berlíne nič nezaniká. Možno preto, že štát im viac prispieval, že nemecká kultúra má za sebou dlhodobú tradíciu so zmyslom pre pluralitu, ale aj preto, že Berlínčania si postavili najprv presné pravidlá - racionálne a hlavne záväzné. Nebudujú byzantsky šibnutú sektu, ale poriadok. Len zase to byzantské na umení je to najpôvabnejšie…

Útlak priestoru

Po decéniu činnosti sa Stoka postupne začína rozpadať z inštitucionálnej stránky. Daktorí členovia úplne odišli, iní sa pokúšali pokračovať. Tak vznikali dlhšie či kratšie trvajúce divadlá či pokusy o divadlo.

Po roku 2000 kontinuálne pokračoval v činnosti Ľubo Burgr (spolu so Zuzanou Piussi a pridal sa Dušan Vicen z Disku) v Združení pre súčasnú operu - voľné zoskupenie (predstavenia Hrádza, Čo bude zajtra, Okná, brehy pozostalosti a ojedinelý projekt štyroch pôvodných súčasných opier) s pokusom o založenie divadla K54 v tuneli blízko hlavnej železničnej stanice. Malo iba otvorenie (a príslušný program) v jeden sychravý jesenný podvečer, ale nikdy viac nič nehralo, lebo jeho priestorom bol skutočný tunel pod železničnou traťou, nič viac. V inej skupine niekdajších stokárov (Inge Hrubaničová, Vlado Zboroň) vznikalo tri roky jedno divadelno-filmové predstavenie Nymfomani a nímandi uvádzané roku 2004 pod hlavičkou Svojpomocné umelecké družstvo. Nápadom Dušana Vicena sa v rokoch 2003-2004 vytvoril divadelný projekt J10. Tu vznikla inscenácia Stredná Európa ťa miluje. Predstavenie malo premiéru v pivnici na Jelenej ulici číslo 10, v stiesnených bizarných podmienkach.

V roku 2004 vzniklo divadlo SkRAT so starými stokármi a s novými členmi. V čase akéhosi znovuzjednotenia mal za sebou už viaceré úspešné predstavenia, ktoré sa hrali v priestoroch niekdajšieho Českého centra či V-klubu. V aktivite tu vynikal najmä Ľubo Burgr. Vznikla hra Morča a v roku 2005 pribudla z pivnice prevezená hra Stredná Európa ťa miluje. Nasledovali hry Paranoja, Umri, skap a zdochni!, Nemusím veľa, stačí dobre a Smutný život Ivana T.

Všetky hry spája autorská (kolektívna) tvorivá metóda, hoci v princípe je možné text scenára odstupňovať na repliky jednotlivcov. Mená postáv sú totožné s menami hercov.
 

Vidieť aj čítať
Veľká devíza tohto umenia je v jazyku. V dialógoch sa odráža verná hovorená reč s tým najjemnejším zmyslom pre intonáciu, melódiu vety a pre jej stavbu. Nie nezvyčajný je šokový princíp reči, pri ktorom divák môže počuť bez akéhokoľvek očakávania dno jazykovej vulgarity, ale aj hravú nežnosť.

Irónia, kritický šľah, striedanie i zamieňanie princípu vysokého s princípom nízkeho, odkrývanie tabu, estetické vyjadrenie inakosti, prostá narácia najjednoduchších vecí - to sú charakteristiky divadelných predstavení Skratu. Treba ich predovšetkým vidieť ako syntetické umenie. Ak nemožno, aspoň čítať.

Jozef Pavlovič, SME, 21. 6. 2007

 

Prepady a triumfy Novej drámy

Tretí ročník divadelného festivalu pomáha zbaviť sa pocitu, že divadlo je v defenzíve

Festival Nová dráma presvedčil aj nedôverčivých, že sa ho oplatí sledovať.
Tretí ročník súťažnej divadelnej prehliadky Nová dráma, zameranej na inscenácie súčasných slovenských i zahranič­ných hier, bol pre mňa vlastne ročníkom prvým. Nikdy predtým som sa na ňom nezúčastnil.
Ako zahraničnému členovi festivalovej poroty sa mi naskytla vítaná možnosť zoznámiť sa s trendmi a umeleckým smerovaním v rámci slovenského divadla. Pristupoval som k tejto konfrontácii s u mňa obvyklou nedôverou, lebo sa stále nemôžem zbaviť presvedčenia, že divadlo sa tvárou v tvár mediálnemu boomu ocitá v defenzíve, ak nie priamo v kríze a niekedy takmer chýbajú náznaky, že by vôbec malo vôľu svoju situáciu nejako riešiť. A vezie sa v závetrí médiami budovaného obrazu divadla ako akéhosi vcelku nudného druhu umenia, akéhosi múzea prestarnutých postupov a myšlienkového konzervativizmu.
Niektoré inscenácie, ktoré som na festivale videl, boli skutočne zážitkom otrasným. Či už išlo o tvary nesené psychologickým a realistickým herectvom, pri ktorom mávam vždy dojem, že často len maskuje hereckú lenivosť a je plné šablón a ste­reo­typov, alebo o drámy, ktoré aj napriek svojej deklarovanej súčasnosti len ľahko modifikujú model tradičnej meštianskej a dedinskej drámy alebo televíznej či filmovej produkcie.
Takými prípadmi boli pre mňa napríklad inscenácia Portia Coughlanová írskej dramatičky Mariny Carr, ktorá sa oprela o rozsahom predimenzovaný text, pohrávajúci sa s motívom incestu a omieľajúci vlastne stále dookola tie isté, nejasnou psychológiou zaťažené situácie, Domov z plastelíny Divadla Alexandra Duchnoviča z Prešova, v ktorého inscenácii bola ľahostajnosť hercov k tomu, čo hrajú, úplne nebývalá, a napokon i porotou ocenená Jurgova Hana VŠMU a Štúdia 12, hoci nasadenie mladých hercov bolo nebývalé a predstavenie miestami inklinovalo k premyslenej a spontánnej javiskovej metafore.
Príjemným prekvapením však pre mňa boli predstavenia, ktoré svojou invenčnosťou, dra­maturgickou premyslenosťou alebo zjavným hereckým a režijným profesionalizmom, často vysoko prevyšujúcim ostatné festivalové predstavenia, nemajú obdobu napríklad ani v Čechách či na Morave. Jedným z takých drahokamov bola inscenácia bratislavského Divadla SkRAT Smutný život Ivana T., divadlo hravé, plné fantázie a prekvapivých, hoci veľmi jednoduchých scénických postupov, ba dokonca divadlo politické a aktuálne bez toho, že by sa menilo na plagát alebo všeobecné proklamácie akýchsi ideí. Vystavené väčšinou na jasných a prehľadných situáciách postihuje štipľavým posmechom všemožné zasadania akýchsi „papalášov“, ktorí riešia a riešia, nakoniec nič nevyriešia, ale v každom prípade za to dostanú veľkoryso zaplatené.
Ďalším zaujímavým javiskovým tvarom bolo predstavenie Cely divadla P.A.T. z Prievidze, predovšetkým pre svoju precíznu vizuálnu koncepciu, alebo Dr. Gustáv Husák Divadla Aréna, ktorý ma zaujal predovšetkým svojou snahou mapovať nedávne dejiny a prepožičiavať im platnosť i vo vzťahu k súčasnosti a tiež mimoriadnym hereckým výkonom Emila Horvátha.
Zdá sa teda, že v slovenskom divadle sú tendencie, ktoré stojí za to naďalej sledovať aj zo zahraničia, a to i pre človeka k súčasnej divadelnej produkcii pomerne nedôverčivého.

Roman Sikora, SME, 17. 5. 2007

Nemusím veľa, stačí dobre

Počas svojej krátkej doby existencie Divadlo Skrat nepotrebuje mediálne a písomne deklarovať svoje smerovanie. Koná tak výsostne vlastnými predstaveniami a vytvára istý návykový rámec. Obdobné je chápanie životných situácii, dramaturgia, režijné a herecké postupy a zrejme obdobným sa stane aj divácke spektrum. My vieme, čo namiešame a vieme, kto na to príde. To je na jednej strane dobre, širokospektrálne publikum by mohlo mnohé narušiť. Na druhej strane sú isté veci neprenosné, literárny text postavený na záznamoch z improvizácii je tak výhradne majetkom súboru, ktorý má patent na motivačné línie.

V tohoročnom vydaní kaleidoskopického predstavenia sa skúmajú mnohé podoby sexuálnych vzťahov, soft aj hard, ide väčšinou o dialógy pohlaví v najrôznejších konšteláciách. Akoby sa nad jeho duchom vznášalo všadeprítomné freudovské libido, hľadanie nirvány obmedzené na medzinožné priestory. Centrum javiska a zrejme aj biologicky fungujúceho sveta je posteľ, kde sa začínajú – končia nielen ľudské vzťahy, ale neraz i svetové dejiny. Kolektív si nestavia méty hlboko analytických pátraní Bergmana, Kazana, Truffauta či novodobého Wong Karwaia. Presná je veta z bulletinu: „V samotnom predstavení však sex nefunguje ako cieľ, ale prostriedok na odhaľovanie skutočnej pravdy o postavách ocitávajúcich sa zrazu v situáciách, na ktoré často neboli pripravené a nechtiac odhaľujú často trpkú pravdu o sebe a o živote, ktorý žijú, pravdu, ktorú sa im za normálnych okolností darí maskovať a nepriznávať často ani samým pred sebou“. To hovorí za všetko, prehadzovateľná skladačka ôsmich fragmentov vie byť nemilosrdne krutá, cynická i humorná zároveň. Ten avizovaný cieľ „urobiť si dobre“ viac-menej utrafene mapuje krehkosť tykadiel, neobíduc vody banality a zjednodušovania. Kompozícia nie je lascívna ani divácky podplazivá. Mnohé načaté nechá dielo na divákov intelekt, nech si veci znásobuje po svojom. Je to správa o „posteľnom“ svete nielen takom aký je, ale ako ho momentálne skupina zúčastnených performerov vidí a dokáže zahrať.

Skratová skupina pod vedením Dušana Vicena sa javí ako vzácne kompatibilný celok, hoci často len na jednu rolu spája hercov rôznych netradičných formácii (napr. Stoka, Združenie pre súčasnú operu, Disk Trnava). Tento postup spojený so schopnosťou improvizovať v danej platforme môže aj v budúcnosti priniesť nejeden inšpiratívny výsledok, ale aj riziká. Na Vicenovi môže len imponovať, že do nich každoročne odvážne vstupuje.

Martin Peterich, DIV 2006

Veselá fraška o smutnej starobe

 

Naozaj veselo hovorí o smutnom živote Ivana T. nové predstavenie divadelného súboru SkRAT. Najmä ak sa s príbehom hlavného hrdinu, do veľkej miery prerozprávaným melodickým hlasom Františka Kovára, prepletajú temer surrealistické výjavy zo zbytočného a nič neriešiaceho zasadania zjavne neproduktívneho verejného orgánu.

SkRAT v sebe isto nepoprie tradíciu dnes už legendárneho divadla Stoka, z ktorého súbor pred pár rokmi vzišiel. Na druhej strane však tvorivú metódu autorského divadla obohatil vlastným prístupom a dosiahol novú kvalitu, čo potvrdzuje i nová hra Smutný život Ivana T. (režisér Ľubo Burgr, autor Ľubo Burgr a kol.)

Práve zasadanie istej bližšie nešpecifikovanej Rady bolo prvým stavebným kameňom, na ktorom SkRAT začal novú inscenáciu budovať, dokonca príležitostne odohral dve podobné jednorazové predstavenia. Neskôr pribudol samotný príbeh Ivana T., poľovníka tesne pred päťdesiatkou (Víto Bednárik), ktorý na posiedke rozjíma o svojom doterajšom živote. Hra neponúka nijaký priamy a popisný súvis medzi oboma dejovými líniami, čo je pre diváka do istej miery znepokojujúce. Výjavy z Rady sú akoby zmätenými snami Ivana T., ktorý sa počas chladnej noci v lese zohrieva tuzemským rumom („...už nie je taký, ako býval, ale hlavu j..e dobre!“) Zároveň však – a tu už sa nepriama súvislosť rysuje – zasadajúca Rada fraškovito a parodicky rozoberá problémy, ktoré Ivan T. vníma bytostne osobne a naliehavo. Takým problémom je napríklad jeho odcudzenie s manželkou, ochladnutie ich vzťahu či sexuálneho života, čo na druhej strane Rada pretriasa plytkou debatou o novinových článkoch, podľa ktorých „to chcú ženy rovnako ako chlapi“. Predstaveniu v každom prípade dominuje vzťah Ivana T. a jeho manželky (Dana Gudabová), ktorá dokonca so „šnicľami“ v taške ide obmäkčovať muža svojou sugestívnou replikou „poď domov...“. Okamih, keď manžel prestane trucovať, ponúkne svoju ženu rumom z fľašky a začne s ňou rozoberať banálne témy – orechy či aktuálne úmrtia starých ľudí v okolí – patrí určite k najsilnejším divadelným chvíľkam, aké človek môže prežiť. Presne vystihuje rozpoloženie, keď sa hrdina na prahu stredného veku a pomaly sa blížiacej staroby, tvárou v tvár strachu zo samoty na staré kolená, zmieruje s osobou, ku ktorej má napriek všetkým výhradám a sporom predsa len najbližšie.

Je to zvláštne – divadelníci, ktorí kedysi oslovovali publikum alternatívnou roztopašnosťou, odrazu dokážu priniesť relevantné tragikomické posolstvo o druhej polovici či priamo o konci života. Z divadelného hľadiska to určite znamená kvalitatívny posun. No ale z ľudského hľadiska je to hrôza, ako ten čas letí.

Márius Kopscay, Mosty, december 2006

Dusená kapusta a vetry v opere

 

Názor

Z finančných dôvodov a zhoršením vzťahov sa po roku 2000 rozpadlo Divadlo Stoka. Vzniklo Združenie pre súčasnú operu, neskôr Divadlo SkRAT, ktoré sa sústreďuje okolo osobnosti Ľubomíra Burgra, a Združenie MED, ktorého tvorivým vodcom je Laco Kerata. Stoka pod vedením Blaha Uhlára a s obmeneným súborom v súčasnosti bojuje s problémom priestorov.

Divadlo SkRAT pôsobí v bývalom Vysokoškolskom klube, známom Véčku, dnes A4 – nultý priestor. Prvé réžie Ľuba Burgra Hrádza (2000), Okná, brehy, pozostalosti (2000) a Čo bude zajtra (2001) rozvíjali typické stokárske témy (kríza komunikácie, identity, hľadanie lásky, samota). V začiatkoch súbor aj hrával v priestoroch Stoky. Novšia produkcia Divadla SkRAT sa však už začína odlišovať. Paranoja (2004), surrealistické leporelo s náznakmi kritiky a paródie politiky, úradov a zdravotníctva, je nejednoznačnosťou výpovede ešte veľmi blízka Stoke. Aj inscenácia Umri, skap a zdochni...!!! (2005) vychádza z metódy kolektívnej tvorby a improvizovaných dialógov, neskôr fixovaných, no od inscenácií Stoky sa líši väčšou zrozumiteľnosťou. Paralela medzi športom a životom, medzi športovým a hereckým výkonom, je jasná. Najväčší odklon asi predstavuje inscenácia Stredná Európa ťa miluje (2004), s ľahko čitateľným klasickým modelom ľúbostného trojuholníka, s konštrukciou deja siahajúcou až k Ibsenovi. Úspešne sa uviedli aj tohtoročné inscenácie Nemusím veľa, stačí dobre na tému vyprázdnených ľúbostných vzťahov a Smutný život Ivana T. s prvkami politickej satiry a s ostrou hranicou medzi životom obyčajných ľudí a verejných činiteľov.

V roku 2001 vzbudil veľkú pozornosť festival nových opier, ktorý sa konal v Divadle Stoka. Údel, Smrť v kuchyni, King John a Posledný let pôsobili sviežo tým, že dramatizujú a zhudobňujú každodenné a všedné, často v zmysle paródie tradičnej opery. Neškolený spev hercov Stoky sa prelínal so spevom známych profesionálov. Táto kombinácia komornej opery a alternatívneho divadla pripomínala minimalistické hudobnodramatické diela Philippa Glassa, autori nových opier však vopred počítali s kolážovitou kvalitou svojich diel. Autentickosť prejavu ako základná hodnota sa prostredníctvom tvorcov Stoky vkradla aj do žánru opery; kontrast so štylizovaným prejavom profesionálov vytvára šteklivé napätie formy. Je potešiteľné, že Združenie pre súčasnú operu uvádza v A4 obnovené premiéry týchto originálnych diel.

Burgrova Smrť v kuchyni je klasická ukážka stokárskej poetiky. Kolektívne vytvorené libreto rozvíja krízu manželstva, autori sa pohrávajú s dvoma pármi, motívom milenca v skrini (pekná úloha pre Dušana Vicena), jeho kamarátstva s podvádzaným manželom (Laco Kerata), čo manželku (Zuzanu Piussi) odradí od mileneckých chúťok. Nezabudnuteľné obrazy vo vecnej a výstižnej výprave Zuzany Piussi: hnedasto fľakatý vyťahaný sveter a dlhé biele spodky Laca Keratu, spohodlneného manžela, ktorý zväčša leží na gauči s hnedasto škvrnitou prikrývkou a popíja pivo, číta časopis alebo sleduje športový prenos, Keratov výraz tváre chápavo urazeného manžela, ktorého žena niekoľkokrát nazve pravým menom „chuj“. Komický telefonický rozhovor – kombinácia činoherného a operného prednesu o nudnom manželstve, o kapuste a iných jedlách, z ktorých nadúva. Striptíz Zuzany Piussi v eroticko-gýčových šatách s umelou kožušinkou a jej interpretácia Last Christmas od Wham.

Burgrova hudba, podobne ako hudba Petra Zagara, Mareka Piačka, Daniela Mateja či Martina Burlasa, je prekvapivo lyrická a melodická, akoby chceli osloviť širší okruh poslucháčov. Vychádzajú najmä z minimalizmu, ale majú blízko aj k popmusic. Viacerí hrajú v rôznych kapelách. Burgr stavia na pocite, farbe, atmosfére, na vtipne použitom citáte – v Smrti v kuchyni je to časť opery Antonína Dvořáka Rusalka. Aj nové opery Sláva Solovica Cyrostratus a www.osamela.sk na libretá Viliama Klimáčka, hrávané v Divadle GUnaGU, majú podobné črty. Nová slovenská opera je pozoruhodný fenomén našich čias. Úspech dua Solovic/Klimáček s Osamelou v medzinárodnej súťaži vo Veľkej Británii to len potvrdzuje. Tvorcovia SkRAT-u svoj priestor naozaj využívajú – okrem divadla aj na koncerty, multimediálne a tanečné podujatia, projekcie filmov, výstavy, čítania. Som rád, že Centrum súčasného umenia je v centre hlavného mesta. Patrí tam.

Juraj Šebesta, Pravda, 30. 12. 2006, str. 6

Presmutný život Ivana T.

 

Divadlo SkRAT sa tak priamo ku skutočnosti ešte nevyjadrilo. Inšpiruje sa zápisnicou z mimoriadneho zasadnutia rady. Akejkoľvek rady, orgánu, údu, čo zasadá. Zlé jazyky vravia, že ide o radu rozhlasovú.

Sedem hercov, členov rady, pantomimicky ilustruje čítanú zápisnicu. Členovia občas ožijú a stanú sa z nich ľudia, ktorí však nevedia, čo vlastne riešia. Medializovanú dlžobu štátu voči rozhlasu, odmenu riaditeľa, konštatovanie generálneho riaditeľa Jaroslava R., že na júlovom zasadnutí „...nekonštatoval, že sa našli iné riešenia, a preto nebude podaná žaloba voči štátu, ale informoval, že sa zhromažďujú judikáty... a výsledok je taký, aký je, a že nech doňho už toľko nejebú, lebo aj on sa vie nasrať“. Prítomný minister kultúry (Dušan Vicen) sa len obzerá za alkoholom, čosi podotkne o nešťastnom naplánovaní ničím nepodložených 130 miliónov do príjmov a o 13. h odchádza, aby sa už nikdy viac nevrátil. Počas prestávky členovia rady bujaro flirtujú a hodujú.

Druhý motív patrí poľovníkovi Ivanovi T. V magickom lese pije rum a čaká na laň, aby ju skolil a pomstil sa tak všetkým ženám sveta, no najmä tej svojej za odcudzenie sa v manželstve. Jednou z najsilnejších scén je ich stretnutie v lese. Životy manželov súdôsledne paralelné tak ako životy činiteľov a obyčajných ľudí. Paralelnosť zdôrazňujú aj zvukové predely a svetelné strihy v jednoduchej scéne, kde prostredie vyznačujú len stoly, stoličky a postriežka.

Politická satira na alternatívny spôsob je zábavná najmä v prvej polovici, v druhej je zatiaľ trochu rozbitá a časovo natiahnutá. Svoje príbehy a charakterové črty majú len niektorí členovia rady. Herecky dominujú Vlado Zboroň ako rozšafný predseda a Inge Hrubaničová ako psychotická členka. Osviežujúci je civilný prejav Víta Bednárika (poľovník) a Dany Gudabovej (jeho manželka).

Hoci Smutný život Ivana T. ešte nie je celkom „utrasený“ kus, zvlášť v porovnaní s inscenáciami Paranoja a Stredná Európa ťa miluje, stojí za návštevu A4. Divadelná podoba zápisnice odráža grotesku reality. Smútok za nenaplneným životom, vzťahom i mešcom...

Ľubo Burgr a kol.: Smutný život Ivana T. / réžia: Ľubo Burgr / premiéra 12. 11. Divadlo SkRAT v A4

Juraj Šebesta, Pravda Kumšt  Divadlo, 18. 11. 2006, s. 6

Vôbec nejde o hrsť drahých vitamínov

Divadlo SkRAT, Ľubo Burgr a kolektív: Smutný život Ivana T. • Réžia: Ľubo Burgr, účinkujú: V. Bednárik, Ľ. Burgr, P. Fornayová, L. Fričová, D. Gudabová, I. Hrubaničová, M. Chalmovský, D. Vicen, V. Zboroň • Premiéra 12. novembra 2006 v Nultom priestore A4

Muž na poľovníckej posiedke si v opare zelenkavého svetla užíva samotu a la nature, sledujúc lane a príležitostne aj iné im podobné bytosti. To je Ivan T. ­S jeho smutným životom by sa malo prelínať všetko, čo sa na javisku udeje. Následne ožívajú na striedačku miesta ďalších činov: vidiecka žena v kuchynke vypráža chutné šnicle a nostalgicky spomína na časy, keď Orava nemala priehradu. Účastníci mimoriadneho zasadnutia akejsi rady hodujú za veľkým stolom pod rúškom riešenia dôležitých bodov programu. V celkom útulnom petržalskom byte dvoch z nich neskôr zavonia vianočný kapor a ich nezmyselnému životu pod jednou strechou pohrozí smrťou.
S mozaikou minipríbehov života muža v zelenom opare a vidieckej ženy, ktorí napriek schopnosti byť každý sám stále musia mať niečo spolu, toto zasadnutie rady zdanlivo nesúvisí. Účastníci rady sú totiž na rozdiel od nich - tých jednoduchších - viac či menej obludné indivíduá, ktoré majú čo do činenia s byrokraciou a korupciou.
Hrajú sa na individuality, každý na svojej úrovni doťahujú svoje ciele, alebo inak, svoje nesplnené túžby. Sú však, podobne ako tí jednoduchší, dôkazom toho, ako ťažko rieši človek ozajstné problémy, keď má čo do huby.
Hra so samým sebou je to, čo majú všetci na javisku spoločné. A celkom otvorene v týchto hrách­ každý zvlášť prezrádza svoje skutočné herecké schopnosti. Svoj priestor si každý jeden obsadzuje do tej miery, do akej si myslí, že má čo sám o sebe povedať. Či sa to divákovi páči alebo nie. Divák tento prístup buď prijme alebo nie, v závislosti od jednotlivých hereckých výstupov rôznej dĺžky, hĺbky a osobnej zainteresovanosti.
Výsledkom je, že hre chýba spoločná výpoveď. Ak je to kolektívny autorský zámer, je hodný zamyslenia. Prečo hovorí každý predovšetkým za seba? Prečo bolo treba rekonštruovať práve zasadnutie akejsi rady? Prečo herci tak často nechávajú namiesto seba hovoriť reprodukovaný hlas, keď médiami na javisku sú predovšetkým oni sami? A je vôbec ich povinnosťou riešiť tieto otázky?
Odpoveď na ne ich hra nedáva, hoci provokuje divákovu úvahu o tom, aká veľká je kára plná bolesti, ktorú striedavo ťahajú. Možno povedať, že táto divadelná inscenácia je zrelým projektom a má na to, aby naplnil svoju myšlienku. No nepresviedča diváka o tom, že ju má.
Hercom samým však možno dôverovať, pretože ich výkony pôsobia bezpečne a chránia pred neúprimnosťou. Táto potrebná prevencia sa navyše zdá byť chemicky bezchybná: nejde o hrsť drahých vitamínových tabliet, ale o košík chutných plodov z dobrej záhrady.

Eva Andrejčáková, SME 18. 11. 2006

Umri, skap a zdochni...!!! alebo Truhlu do predstavenia darovali Koloman, Kertéz a Bagala

Ak patríte medzi tých, ktorí sa chcú ísť do divadla zasmiať a oddýchnuť si, pravdepodobne vám toto jeden a pol hodinové predstavenie sadne. Nemusíte sa pritom ľakať lacného humoru, ktorému chýba pointa, pretože v prípade divadla SKRAT sa jeho tvorcom podarilo spojiť jednoduché a zrozumiteľné s vtipným a originálnym.

V deviatich scénkach, ktorých hlavnými predstaviteľmi sú traja futbaloví hráči, je divák konfrontovaný s krčmovou, zato ľudsky úprimnou filozofiou. Od úvodnej scény, v ktorej sa trojica protagonistov lúči s mŕtvym kamarátom a svojským spôsobom spomína na jeho dobré a zlé stránky, cez hudobné vložky (napr. „Filadelfia“ pieseň o Zemi), až po voľne interpretovateľné vsuvky typu obraz 7. s podtitulom „Vychádzkári“, sa príbeh voľne vinie po línii myšlienkových pochodov pánov v stredných rokoch (cca štyridsiatnikov), frustrovaných zo svojich manželiek a života vôbec. (Nie som síce muž a nemám ani štyridsať, ale viem si živo predstaviť, do akej miery sa mnohí starší páni z obecenstva stotožnili s osudmi hlavných hrdinov.) Je ťažké určiť odkiaľ a kam smeruje hlavná dejová zápletka a hľadanie vnútorných súvislostí pravdepodobne tiež nie je to najdôležitejšie. Skôr ide o to, nebrať život príliš vážne, no na druhej strane neprehliadať to dôležité.

Text, ktorý je výsledkom dodatočne zaznamenaných improvizovaných dialógov, okrem iného obsahuje množstvo odkazov na myšlienky veľkých filozofov a citácií z Biblie. Práve vďaka tomu, že z úst obyčajných ľudí, partie kamarátov, čo si radi vypijú a pokecajú o pekných mladých babách, nepôsobia strojene, majú možno väčšiu šancu u divákov nakoniec zarezonovať. (Napríklad v 5. obraze s názvom „Nový človek“ je množstvo trefných poznámok na tému rozmanitosti ľudí a ich práva byť iným ako šablónová väčšina.)

Úskalím produkcií tohto typu býva väčšinou stereotypnosť jednotlivých obrazov a postupné strácanie tempa. Tentoraz autori projektu neprešvihli moment, kedy treba prestať, aby sa následné scénky nestali len slabším odvarom predchádzajúcich, bez výhľadu na dôstojný koniec. Trochu nečakaná záverečná scéna sa odohráva prostredníctvom videoprojekcie. Nadhodené témy necháva otvorené, nech si o nich divák pouvažuje (prípadne nepouvažuje) sám, ak bude chcieť.

Autori textu a účinkujúci: Vito Bednárik, Ľubo Burgr, Dušan Vicen, Vlado Zboroň.
Réžia: Dušan Vicen.

Lucia Gallíková, amnezia.sk, 25. 6. 2006

Človek na pokraji komunikácie

Nová dráma o 2. ročník festivalu inscenácií súčasnej slovenskej a svetovej drámy o 9. - 14. mája Bratislava o Divadelný ústav, Činohra SND, Divadlo Astorka Korzo 90, Divadlo Aréna, Asociácia súčasného divadla
"Jedinou úlohou novej drámy je odvaha a nový pohľad," padlo v diskusii po piatich dňoch strávených s produkciami, ktoré vznikli za posledný rok na báze nových dramatických textov.
Festival Nová dráma vo svojom druhom ročníku "podľahol súťaženiu". Po nedeľnom záverečnom ceremoniáli máme dvoch víťazov Grand Prix, tvorcov ocenených zvláštnou cenou poroty i laureáta diváckej ceny. Udeľovanie cien v oblasti umenia často len zvýrazňuje neporovnávateľnosť neporovnateľného, zradnosť definícií i vágnosť kritérií. Je novou drámou všetko, čo sa napísalo v posledných rokoch? Avšak akú hranicu si zvolíme - desať či dvadsať rokov? Je Thomas Bernhard ešte stále novým dramatikom alebo už klasikom?
Hrdinami sú často mediálne produkty
Napriek podobným systémovým otázkam, ak by mala mať práca poroty význam len v tom, že udelením cien povzbudila tvorcov, tak je dobre, že bola. V záverečnej festivalovej diskusii sa však ukázalo, že po pozretí si celej škály produkcií od bulváru až po alternatívu v krátkom časovom odstupe mohli porotcovia skutočne vniesť do diskusie o novej dráme nové pohľady.
Predsedníčke Vlaste Smolákovej chýbala v prezentovaných produkciách predovšetkým autentická osobnosť, hrdina bez úvodzoviek. Protagonistami mnohých súčasných hier ako Boh je DJ Falka Richtera či Smajlíci Romana Olekšáka sú totiž skôr viac mediálne produkty ako živí ľudia, pričom divák sa vie s objektom manipulácie horšie stotožniť ako s aktívnou postavou. So stotožnením naopak nemali problémy diváci košickej inscenácie Krásavice z Leenane, pri ktorej sa šťastne stretla dobre zvolená téma s adekvátnym herectvom.
Ďalší člen poroty Martin Ciel nachádzal v prezentovaných hrách predovšetkým tému nemožnosti komunikácie. V mnohých textoch je výrazná aj tendencia k monologickosti. Rozprávanie s adresátom, ktorý nereaguje, sa našlo aj v hre Vina Nebojšu Romčeviča. Klasickým monológom je rozprávanie mladej ženy z hry Karola Horáka Spätné zrkadlo, ale aj skoro celá dokumentárna dráma Tiso.
Súvislý prúd nesúvislých úvah španielskeho autora Rodriga Garcíu Kúpil som si v IKEA lopatu na vykopanie vlastného hrobu, je zasa dialógom s celým svetom a jeho kultúrnymi dejinami. Žilinské Phenomenontheatre prinieslo do inscenačných techník (aj pri mimofestivalovej produkcii intelektuálne inšpirujúcej Chôdze Thomasa Bernharda) príjemnú abstrakciu i pokus o iné herectvo. Rizikom je len to, že aj inovácia sa môže po čase stať rutinou.
Strach pozrieť sa na to, čo nám chýba
Ďalší člen poroty, divadelný kritik Géza Hizsnyan pripomenul, že u nás nemáme premyslenú tendenciu výchovy dramatikov, ako je to napríklad aj v Maďarsku.
Slovenská dráma má občas tendenciu aj napodobňovať modely zo zahraničia, či inscenovať svetových dramatikov bez ohľadu na to, či dokážeme ich štýl a témy adekvátne pretransformovať na naše podmienky, ako sa to, žiaľ, ukázalo aj pri hre Elfriede Jelinekovej Motorest alebo Robia to všetci. Istá preferencia zahraničných textov môže byť aj snaha vyhýbať sa domácim problémom, "akoby sme sa báli pozrieť na to, čo nám chýba," ako odznelo v diskusii. V krajinách, ktoré prežili v posledných rokoch výraznejšiu spoločenskú krízu, drámy viac vychádzajú zvnútra ich autorov. Naše texty sú často priveľmi krotké, nerušivé.
Najvyššie ocenenie za slovenskú drámu získala špecifická poetika divadla SkRAT. Na víťaznej produkcii Umri, skap a zdochni...!!! sa autorsky podieľali Vito Bednárik, Ľubo Burgr, Vlado Zboroň a režisér Dušan Vicen.
Ten pri preberaní ceny Grand Prix uvítal, že cena je dosť ťažká na to, aby sa ňou mohli "oháňať". "Sme jedno z divadiel, ktoré nevie, kde bude v najbližšom období hrať," pripomenul tým, ktorí by možno chceli podľahnúť prílišnému optimizmu zo záujmu publika a kompetentných o novú drámu.

Zuzana Uličianska, SME, 16. 5. 2006

Brněnská Fléda ožije slovenským divadlem

Drsné fórky, narážky na ty nejintimnější problémy a vynikající černý humor. To všechno vystihuje slovenské divadlo Skrat, které se v březnu v prostorách Flédy před Brňáky uvedlo se svým představením Umri, skap a zdochni…!!! Nyní se objeví v Brně zase, ve čtvrtek 27. dubna představí premiéru Nemusím veľa, stačí dobre…

Divadlo Skrat by se dalo přirovnat k pražskému Sklepu. Na brněnské scéně nic podobného divák nenajde. V současné době soubor trápí hlavně vysoké nájemné, a tak se svými představeními objíždí Česko. Rozhodně se nejedná o začínající herce. „Skratovci jsou zkušení harcovníci,“ říkají sami. Režisér Dušan Vicen získal dvakrát enu Alfréda Radoka za nejlepší český a slovenský dramatický text. Druhý režisér Ľubomír Burgr výrazně ovlivňoval slovenskou alternativní scénu už za dob své skupiny Ali Ibn Rachid. Ostatní členové souboru působili v dnes už kultovním slovenském divadle Stoka.

Po představení působí herci Vít Bednárik, Vlado Zboroň a režiséři a herci v jedné osobě Ľubomír Burgr a Dušan Vicen příjemně, ale únava z cestování je na nich znát. V ideálním případě by chtěli pro své divadlo vlastní prostor s hospodou, kde by mohli Skrat rozjet naplno.

O čem představení divadla Skrat jsou?

Dušan Vicen: Jednoduše o lidech, kteří se dostávají do různých situací a pak už je to jenom běh úvah o tom, co by ještě chtěli. Představení vznikají na zkouškách. Herci se odpíchnou od tématu, ale všechno je to o nich a o tom, co někde slyšeli, co četli nebo zažili. Nápady pak zaznamenáváme a co zapadne do celku, přepíšeme do divadelní hry.

Vaše představení tvoří krátké scény, máte scénář daný pevně nebo se většinou improvizuje?

Dušan Vicen: Devadesát procent je dáno, zbytek herci vytváří přímo na jevišti. Víc není potřeba, protože vše vzniká z improvizací už na samotných zkouškách. Ale herci samozřejmě mají právo s texty manipulovat.

Ve svých textech se dost strefujete do Slovenska a Slováků, upravujete nějak scénář pro Českou republiku?

Dušan Vicen: Ne, nemyslím, že by byl takový rozdíl mezi českým a slovenským publikem. Jsou to myšlenky určité střední ztracené postkomunistické generace. Společné téma lidí, kteří jsou v určitém věku. Přijímají i to i Slováci a stejné reakce by byly i v Norsku…

Fléda je pro divadlo specifický prostor, diváci odchází během představení na bar pro nápoje, komentují děj… Neruší vás to při hraní?

Vlado Zboroň: Mě to přijde jako výborné místo. Jeden den se tu hraje, další je tu divadlo. Nepožadujeme po divácích, aby seděli na místě. Pro mě bylo úžasné, že se vraceli. Já myslel, že odešli navždy. Mě spíš vadí, když do představení někdo mluví, opilí lidé a podobně… Sám mám s podobnými stavy samozřejmě také zkušenosti, ale když vykřikují, tak to je otravné. Když si někdo odejde pro pivečko, je to v pořádku. Naše představení je také živé.

Která česká divadla máte jako režisér rád?

Dušan Vicen: Vnímám to velice sporadicky, samozřejmě znám Divadlo Husa na provázku a HaDivadlo. Nezdá se mi, že by v Čechách bylo podobné divadlo jako Skrat, všechny jsou různorodější a nejsou tolik profilované.
Ľubomír Bugr: Zaujalo mě Loutkové divadlo Československo a pak některá divadla, se kterými spolupracujeme v Praze. U některých jsem ale zatím viděl jen dvd, takže mě zajímá, jak budou působit naživo. 

Do Brna se chystáte přivézt premiérové představení „Nemusím veľa, stačí dobre…“ Co diváky čeká?

Dušan Vicen: Uvidí znovu standardní trojici herců Ľubomír Burgr, Vlado Zboroň a Vít Bednárik. Navíc doplněné o šarmantní dámy. V podstatě to bude rozvíjení podobných věcí jako dneska, všechno se bude odehrávat v jednom hotelovém pokoji, kde se setkávají různé dvojice a řeší své problémy. Pokaždé se objeví pikantní situace. Stále je to o lidech, rozhodně se jim nechceme vzdálit.

aika, brnoinfo.cz, 26. 4. 2006

Citové skraty a skratky

S veľavravným podtitulom Rozhovory medzi štyrmi ste/h/nami sa predstavil nový projekt Divadla SkRAT, pripravený opäť metódou fixovanej improvizácie v rámci istej schémy. Tentoraz ňou bola hotelová izba s posteľou s rozpadajúcimi sa matracmi, oknom do rušnej ulice a rádiom značky Tesla.
Izbu si postupne prenajíma prostitútka, kamionista so stopárkou, manažér voľnočasových aktivít francúzskych klientov, vystrašené lesbičky, ktoré sa našli na internete, či manželia, ktorí donekonečna riešia svoj vzťah a hľadajú z neho východisko v hraní sa na Zorra pomstiteľa s plastovým mečíkom. Zvolené situácie sú možno až priveľmi bežné, z banality ich zachraňujú intelektuálne skratky i citové skraty typické pre tvorcov tohto divadla.
V réžii a koncepcii Dušana Vicena s výborným zmyslom pre bizarnosť sa predvádzajú ľudia obdarení Bohom mnohými neschopnosťami či zasa naopak "zbytočnou inteligenciou". "Ubrať sa vždy dá," utešuje Ľubo Burgr polonahú nádejnú spoločníčku nešťastných bohatých manažérov, ktorá v práci pre zjavne nie veľmi serióznu agentúru vidí možnosť svojho rastu a zlepšovania si komunikačných schopností.
Hoteloví hostia sú sami dosť nepotrební, ale "furt" niekoho potrebujú. Z nedostatku iných možností sa túlia k prostitútkam či k taškám. Pod širokým plášťom skrývajú smiešne telo, pod úprimnou tvárou gazdinky túžbu po vášni, pod čiernymi okuliarmi vystrašené oči.
Improvizačný prístup má svoje čaro i limity. Nesporný šarm je v uvoľnených dialógoch, živej reči a autentickom herectve. Obmedzenie v tom, že vopred vieme, že sa inscenácia neposunie ďalej od voľne spojených scénok. Avšak zle zahraných a patetických príbehových oblúkov sme už tiež zažili dosť.
SkRAT vie byť osviežujúco vtipný a dostatočne ľudský na to, aby v budúcnosti mohol prejsť aj k menej prvoplánovým životným situáciám. Nebolo toho veľa, ale stačilo. A bolo to dosť dobré.

Divadlo SkRAT: Nemusím veľa, stačí dobre l Námet, scenár, réžia: Dušan Vicen l Autori textov a účinkujúci: Ľubo Burgr, Lucia Fričová, Vít Bednárik, Staňa Vlčeková, Vlado Zboroň, Dana Gudabová, Slávka Daubnerová l Hudba: Ľubo Burgr l Premiéra 19. apríla 2004 v A4 - nultom priestore v Bratislave

Zuzana Uličianska, SME, 21. 4. 2006

 

Bez pocitu donkichota nemôžeme začať inak

 S bývalou herečkou divadla Stoka a terajšou členkou SkRAT – u Ingrid Hrubaničovou o zneužívaní jazyka, cestách v umení a novej orwellovčine

Ingrid Hrubaničová sa narodila 3. 5. 1965 v Michalovciach. Vyštudovala slovenčinu a literatúru s dejepisom na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. V rokoch 1988 až 1997 pracovala v JÚĽŠ SAV v Bratislave. Bola jednou zo zakladajúcich členov divadla Stoka, ktoré vzniklo roku 1991 v Bratislave. Od roku 2004 účinkuje v divadle SkRAT. Píše a venuje sa prekladateľskej aj redakčnej činnosti (Valér Novarina, Lautreamont, monografia o Oskárovi Čepanovi), Je spoluautorkou Synonymického slovníka slovenčiny, s Janou Geržovou spolupracovala na slovníku Kľúčové termíny výtvarného umenia 2. pol. 20. storočia.

Vyštudovali ste slovenčinu. Čím vás priťahovala?

„Ovplyvnili to štúrovci, obľuba slohových úloh a celkom slušné zvládnutie syntaxe na základnej škole. Na filozofickej fakulte som študovala aj dejepis, no literatúra a jazyk ma priťahovali väčšmi. A Divadlo poézie Karola Horáka, kde som zbierala prvé javiskové skúsenosti. Rozmýšľanie o jazyku, umení a literatúre bolo prirodzené a o to silnejšie, že vyjadrovať sa v tých prednovembrových rokoch­ napríklad výberom recitátorského materiálu či spôsobom interpretácie bolo súčasťou osobného názoru.“

Aj predtým ste mali do činenia s divadlom?

„Áno. Ako dieťa som pobehovala po dvore so zamatovou posteľnou plachtou a spievala vlastného kráľa Svätopluka, ale zásadne to asi ovplyvnili ľudia. Naše hodiny literatúry na základnej škole prebiehali tak, že sme ukážky z čítanky hrali pred tabuľou. Pani učiteľka Zužová rozdala úlohy a na ďalšej hodine sme to polonaspamäť-poločítajúc hrali. Veľmi jasne mám pred sebou obraz takto 'vyučovanej' Bottovej Žltej ľalie. Bola som Eva, spolužiak si obliekol biely pracovný plášť z hodín chémie a bol mŕtvy Adam, skrytý za masívnou dvojkrídlovou tabuľou, ktorá bola odkloniteľná a dvíhala sa raz hore, raz dolu.“

Ako takýto prístup dnes hodnotíte?

„Až teraz, v dospelosti, si uvedomujem, že to bolo veľmi prosté, nepatetické divadlo, čosi podobné tomu, ako je teraz čítanie drámy a literatúry vôbec. Nebola to jediná motivácia. Napríklad počas televíznych pondelkov, ktoré boli u nás 'na vidieku' dostupné, som zamierala pri pohľade na krásnu Magdu Vášáryovú v inscenácii Krotká. Raz hrala Elektru, dívala som ako prikovaná, pozrela som si aj reprízu, potom som ju vytiahla z rodičovskej knižnice, čítala som ju a hádzala sa o zem v kvílivej bolesti ako ona. Smejem sa, ale vtedy som to myslela na život a na smrť vážne. A do tretice – na obrazovke sa objavoval sympatický muž s motýlikom, ktorý svoju repliku vždy skončil sebavedomým 'stretneme sa v divadle'. Bol to Vladimír Štefko, ktorý uvádzal priame prenosy z divadiel.“

Prečo ste nešli študovať herectvo?

„V prvom ročníku na gymnáziu som síce uviedla do triednej knihy ako budúcu školu VŠMU, no poradca pre profesijnú orientáciu ma hneď vysmial. Zahanbila som sa a už nikdy som sa o toto štúdium neuchádzala. Venovala som sa zborovému a folklórnemu spevu, hrala na klavíri a 'vytesnila' detské sny. Vtedy však človek nevie, že budúce dôležitejšie veci nedovolia tým menej dôležitým realizovať sa. A tak to bolo aj pri rozhodovaní v poslednom ročníku vysokej školy. Akosi intuitívne som cítila, že bez divadla nebudem môcť byť. No keď som svojej učiteľke spevu v Divadle Jonáša Záborského Viere Petruškovej naznačovala, že mám z jazykovednej dráhy trocha strach, a tajne som dúfala, že mi ponúkne inú možnosť, povedala mi: 'Dievčatko moje, divadlo nie je pre teba.' Vlastne som jej za tie slová vďačná, lebo ma, síce s bolesťou, ale predsa, posunula niekam inam.“

Mali ste pocit, že jazykoveda vás nebude napĺňať?

„Skôr som sa bála akéhosi mníšstva a toho, či obstojím. Krátko nato som sa dostala do tímu lexikografov Synonymického slovníka slovenčiny, čo bola veľká škola trpezlivosti a precíznosti. Pochopila som, že ak chce človek zistiť, čo slovo znamená, musí ho spoznávať z viacerých stránok. Je to ako s človekom.“

Ako to vyzeralo konkrétne?

„Základom bola práca s výpiskami. V ústave bola a doteraz je taká zázračná komnata – kartotéka. V špeciálnych škatuliach v regáloch od stropu až po zem sú na lístkoch založené všetky slová v abecednom poradí v kontextoch, s datovaním a uvedením zdroja. K slovu, ktoré potrebujete, môže byť priradených desať, ale aj päťdesiat a viac lístkov. Prechádzate textom, robíte si poznámky, triedite, sémantizujete. Každé heslo sa musí vy­skladať, rozbiť, opäť vyskladať, prepísať, zredigovať, upravovať a dlho máte pocit, že nie je hotové a dokonalé. S počítačom sa vtedy ešte len začínalo, dnes je tá práca podstatne rýchlejšia.“

Našli ste zmysel v tejto práci?

„Nič lepšie ma nemohlo stretnúť. Na druhej strane, stále som si kládla otázku, či len toto je to pravé. Veľkú dávku konzervatívnosti, bojazlivosti a melanchólie, ktorú mám v povahe, narúša totiž túžba popierať sa, ukázať, dať voľný priechod emóciám, vyriecť svoju pravdu, hoci sa to prevládajúcemu vkusu nepáči.“

Tým vás lákalo divadlo?

„Áno. V divadle to všetko môžete uskutočniť bez ujmy na povesti. Lákalo ma však divadlo, kde môže byť človek sebou a zároveň selektovať v prospech všeobecnej výpovede. To robil Blaho Uhlár s Milošom Karáskom, keď som ich v r. 1987 spoznala v Ukrajinskom národnom divadle na skúške inscenácie Sens nonsens.“

Vaše cesty sa neskôr spojili, stali ste sa členkou bratislavského divadla Stoka. Ako ste sa dali dokopy?

„Keď som začala žiť v Bratislave, nič nenasvedčovalo tomu, že sa ešte niekedy stretneme. Tesne pred novembrom 1989 som sa s Uhlárom stretla na ulici a potom sme niekoľkí začali robiť jednorazové vystúpenia a improvizácie, ktoré boli predzvesťou vzniku súboru. Vtedy som začala žiť dvojaký život – počas dňa prísna racionálna práca na slovníku, na pracovisku, ktoré utváralo normu, a večer v divadle, ktoré všetky normy popierali.“

Stoka bola silný súbor, no po ôs­mich-deviatich rokoch došlo ku kríze, ktorá spôsobila jej rozpad. Jedni zostali, druhí si založili vlastné divadlo. A vy ste sa tak trochu vytratili.

„Možno to tak navonok pôsobilo, poznáte to – zíde z očí, zíde z mysle. Neopustila som svoje záujmy, len som sa verejne 'neprezentovala'. Rok 1999 bol veľmi ťažký, osobne aj pracovne. Pamätám sa presne, ako sme sedeli na umelohmotných stoličkách pred Stokou a mlčky a so smútkom pozorovali zatmenie Slnka. Ešte vzniklo Hetstato, skvelá inscenácia, ale vnútri už panovala vzájomná averzia, nespokojnosť, pocit márnosti, presvedčenie, že je všetko zbytočné.“

Čo vás prinútilo k zmene?

„Myslím, že nadmierne emocionálne vypätie a pocit donkichota sa podpísali pod rozhodnutie odísť a začať inak. Prestala som byť človek, za ktorým je inštitúcia, odišla som z Jazykovedného ústavu, o dva roky nato zo Stoky. Bol to čas istej izolácie a prehodnocovania, hľadania. Obmedzila som sa na stretnutia s Vladom Zboroňom zo starej partie, začali sme robiť divadlo uňho v domčeku aj s Annou Gruskovou, opäť donkichotsky. No a v roku 2003 prišiel Dušan Vicen s ponukou na spoluprácu a začala som sa vracať 'ku kamarátom z vojenčiny'.“

A čo jazykoveda?

„Oficiálne som skončila v roku 1998, ale v tichosti som redigovala, väčšinou beletriu, ale aj divadelnú terminológiu pri preklade Pavisovho Divadelného slovníka. Teraz sa usilujem dopísať dizertačnú prácu. Nie vždy všetko vidno navonok. Stala som sa aj mamou, a to si človek, prirodzene, inak určuje poradie dôležitosti vecí a čas.“

V poslednom období pracujete aj s knižnými prekladmi, korektúrami. Do akej miery vás to uspokojuje?

„Zažila som tento rok naozaj veľa dobrej spolupráce. Ľudia a texty, s ktorými som sa stretla, ma veľa naučili, a trúfam si povedať, že aj ovplyvnili. Redaktorská práca, ktorá ma momentálne živí, je pomalá, hoci u vydavateľov na Slovensku prevláda názor, že by mala byť rýchla, veď 'o čo ide? Opraviť chyby, nie?' Nie. Sú to hodiny sedenia a rozprávania sa s autorom alebo prekladateľom, niekedy aspoň krátkych konzultácií či e–mailov, láskavých škriepok pri káve o slovíčka, hľadanie predložiek, zámen, čiarok, vetnej perspektívy – iná je v próze, iná v dramatickom texte. A potom hodiny môjho tichého čítania, listovania v slovníkoch, teraz už najčastejšie klikania v googli či v databáze Jazykovedného ústavu SAV, ktorý veľkoryso poskytuje užívateľom internetu bezplatný prístup do Slovenského národného korpusu, do štúdií z časopisov Slovenská reč či Kultúra slova.“

Čo vás na dnešnom jazyku baví?

„Pozorovanie bežnej verejnej aj súkromnej komunikácie – teda, čo nám ukazuje jazyk, ktorým rozprávame, ktorým píšeme esemesky, ktorým hovoria politici, moderátori, hviezdy, prezentátori, reklama a my doma pri stole.“

Napríklad?

„Začali sme sa vyjadrovať slušnejšie, čo je veľmi pozitívne, vieme zaželať pekný deň, v e–maile nezabudneme pozdravovať a želať všetko dobré, no na druhej strane tú istú slušnosť používame ako prostriedok odstupu, rezervovanosti, dokonca aj arogancie. Napríklad reklamná agentúra si síce zaplatí redaktora, ale rozhodujúce slovo má klient, a jemu sa taký a taký výraz nepáči, takže 'sorry', na bilborde bude želanie klienta, je síce Rakúšan alebo obchodník so stavebným materiálom, ale jeho želanie je rozkazom, on to predsa platí. Verejní mediálni rečníci ovládajú reč tela tak dokonale, že pôsobia ako animované figuríny, prosto nezlyhajú, dívajú sa priamo do očí, používajú primerané gestá, primerane hýbu hlavou, zamyslenie vyjadrujú akurátne krátko aj dlho. Stačí len uveriť, že to, čo sa vypovedá, je aj skutočne tak. Pre mňa sú sterilní, rozprávajú, rozprávajú, ale ja strácam pozornosť. Je to zámer? No, tak týmito pozorovaniami jazykovej komunikácie sa zabávam. A ešte výpiskami z internetových diskusií. Materiál pre socio­lingvistiku a divadlo ako stvorený.“

Ste v súvislosti s vývojom nášho jazyka skeptická?

„Uvedomujem si, že je to asi sprievodný jav rýchlosti, prudkosti nášho života a zmien, ale aj to, že na svete je nová globálna mediálna orwellovčina, ktorú neskorší analytici určite nejako vhodne pomenujú.“

Eva Andrejčáková: Bez pocitu donkichota nemôžeme začať inak, SME, Kultúra 4. 1. 2006

Surrealita v priamom prenose

Existuje niekoľko hier či filmov, ktoré rekonštruujú vysoké štátnické stretnutia, ktoré na celé desaťročia zmenili svet. Ľubomír Burgr si zvolil za svoj námet rokovanie, ktoré nezmenilo nič. Predmetom jeho politického komiksu je komplikované dohadovanie sa členov Rozhlasovej rady na jej mimoriadnej júlovej schôdzi, ktorá aj za účasti ministra kultúry i poslancov akútne riešila chronickú finančnú krízu v Slovenskom rozhlase.
Len málo koncesionárov si na internetovej stránke Rozhlasovej rady číta záznamy z rokovaní, ktoré vzbudzujú pocit transparentnosti. Ešte menej umelcov uzná takýto text za vhodný na ďalšie spracovanie.
Autorom tohto nekončiaceho príbehu je, nanešťastie, život sám. Burgr, samozrejme, vyjadrenia aktérov jemne posúval, ale aj v reáli boli dostatočne absurdné. Samotný dej je však napínavý.
Na základe otázky Michala Dz. začne obšírne vysvetľovanie Jaroslava R., z ktorého je Elena A. pohoršená, preto do hry vstupuje Zuzana M. s komentárom, na ktorý reaguje Anna M. doplňujúcou otázkou, ktorú zas Jozef Š. obohatí návrhom na žalovanie štátu. František T. zmierňuje napätú situáciu prísľubom, že niečo vyrieši, ak sa nájde riešenie. Situácia však aj naďalej zostava komplikovaná: MF SR totiž do ŠR pre SRo nedalo v rámci BT, ba ani inde prostriedky na RSI ani SKV, na čo vôbec nezareagovali MK SR, NR SR, ba ani PSR.
Počas prestávky rokovania v čase od 12.10 do 12.45 sa členovia uvoľnia a prepukne medzi nimi neviazaná zábava. Burgr si domyslel aj love story medzi členmi rady, ktorí stále harmonicky hlasujú protichodne, hoci už dávno tajne žijú v spoločnej domácnosti.
Text zasadnutia je vopred nahovorený, postavy teda reakcie členov iba ilustrujú. Že by narážka na niečo?
Záchrana rozhlasu však nie je jediná vec, na ktorú svet čaká. Paralelne sledujeme aj Ivana T. na posiedke. Tento muž v najlepších rokoch čaká na laň, ktorá preňho stelesňuje celé ženstvo. Práve na nej sa v závere pomstí za ženu, ktorá sa po druhom dieťati odmietla reprodukovať a robiť všetko to ostatné dokola.
Ivan T. i Ľubomír Ľ. si vystrelili. A obaja sa strafili.
Inscenátori vopred varovali, že prezentovaná schôdza rieši, ale nič nevyrieši. Sám Burgr sa vyjadril, že inscenácia to asi nie je. Teda čo? Performance? Politický komiks? Depresívna recesia na záver roka? Žiaľ, obávam sa, že surrealita v priamom prenose.

Zuzna Uličianska, SME, 22. 12. 2005

Divadlo SkRAT Bratislava: Umri, skap a zdochni...!!!

V okamihu, keď v sále zhaslo svetlo, v hľadisku doznieval šepot a obecenstvo i celý priestor sa ocitli v pološere. Divák spozoroval v hra- com priestore jediný pohyblivý bod. Muža v tmavom odeve, v čiernej košeli, s bielym motýlikom na krku. Naťahoval si biele rukavice. Napadlo mi, či to nebudú jediné svetlé body tohto práve sa začínajúceho predstavenia. Čakal som, čo sa udeje. A bolo svetlo. Vzápätí sa v priestore pred publikom objavila truhla. Pri nej tri postavy. Zjavne smútili. Neartikulovaný prejav. Vzdychy. Traja mušketieri, poslední mohykáni, či marxistickí ideológovia? Ťažko sa to dalo uhádnuť. Mi- mika v tvári prezrádzala bôľ. Trúchlili. V trenírkach, kopačkách a farebných prepotených dresoch futbalových hráčov. Nikomu nebolo do smiechu. Človek sa nezorientoval, kým neotvorili ústa. Odrazu mu svitlo. Vedel na čom je. Aj bulletin prezrádzal, aký je to žáner a čo bude nasledovať. Pánsky duševný striptíz, nielen pre dámy. A traja chlapi sa začali pomaly a postupne obnažovať. Nielen, že odkladali časti svojho skromného odevu, ale priam ne- hanebne sa pretŕčali pri odhaľovaní svojho vnútra. Stačili im na to slová.
Komorný priestor štúdia v Divadle Jána Palárika si pre svoju exhibíciu na DIV-e vybralo Divadlo SkRAT z Bratislavy nepochybne zámerne. Jeho autorské kolek- tívne výpovede sú tak spontánne, dráždivé a úprimné, že priamy kontakt s di- vákmi a takmer bezbariérová komunikácia je ich prirodzenou, vyhľadávanou súčasťou. Pomáha vzájomnej interakcii aktérov s publikom.
Interpreti s inscenátormi neskrývajú, že text ich titulov vzniká záznamom a prepisom improvizovaných dialógov, spôsobom, ktorý ich výslednej výpovedi dáva podobu osobitej originality a autentickosti. Zo života odpočúvané, v skú- šobni dotvorené a vypointované dialógy atakujú divákov. Nedovoľujú im skryť sa pred dotieravou, sexappealu zbavenou pravdou o sebe i o spoločnosti.
Ani tentoraz to nebolo inak. Poslúžila im stará, známa a v ostatnom čase v spoločnosti túžiacej po úspechu a blahobyte už trochu obšúchaná mustra. Začínajte s myšlienkou na koniec. Napíšte si svoj vlastný nekrológ. Po radách úspešných vodcov z oblasti biznisu, finančníctva a politiky, z ktorých si už robia žarty aj v amerických filmoch, siahli i slovenskí divadelníci.
Záleží aj im na tom, ako zdokonaliť seba a vzťahy medzi ľuďmi? Možno. Po- kúšajú sa o to a takmer viac než hodinu bľabocú v rozjímaní s odbočkami o už neprítomnom Mirovi, o živote po živote, o lopote a dobrote, o šatách, čo robia človeka, o morálnom probléme, o kríži, o homosexualite, o zmene a Novom človeku, o ranách a pochybnostiach. O sebe aj o nás.
Slúži im na to vlastný jazyk. To, čo spravil súčasník so spisovnou slovenčinou. Tie kecy prekladajú pesničkami, aby im bolo lepšie rozumieť a čas rýchlejšie plynul. A zábavnejšie. Aby bola sranda a dalo sa to všetko ľahšie zniesť. Keď to vyzerá, že už je toho viac než priveľa, radšej mlčia a svoje pohybové kreácie vedú ad absurdum. Účinkom sa ale neminú.
Aj ich neprajník musí priznať, že sú skvelí. Presní, výstižní, vtipní. Čo titul, to súčasný, pôvodný text. Mnohoznačnú výpoveď dosahujú iba náznakom. Vytvorením atmosféry. Fluidom okamihu. V hereckom prejave, v scénografii, v hudobnom stvárnení. Brnkajú nám na city a chtiac-nechtiac nás presviedča- jú, že iba na nás záleží, či svoj život prežijeme ako SkRAT k vlastnej smrti.

Drahoš Šišovič, bulletin DIV 2005

Je to akože len o tom, že Oni ma sledujú

Ľubomír Burgr a kol.:Paranoja
Réžia a hudba: Ľubomír Burgr
Hrajú: Fedor Blaščák, Ľubomír Burgr, Petra Fornayová, Milan Chlamovský, Zuzana Piussi, Vladimír Zboroň, Dušan Vicen a Stanislava Vlčeková.
Predstavenie hrané 15. 5. 2005 v A4 – Nultý priestor Bratislava v rámci 1. ročníka prehliadky inscenácií súčasnej slovenskej a svetovej drámy Nová dráma/New drama

Divadlo Skrat v slovenskej profesionálnej divadelnej kultúre reprezentujealternatívny spôsob tvorby a pôsobí v bratislavskom priestore A4 - Nultý priestor – centrum nezávislej kultúry. Prináša inscenácie, ktoré sú výrazne fragmentarizované, hovoria o prázdnote či zbytočnosti ľudského života a zameriava sa na intelektuálne orientovanú mladšiu divácku generáciu.
Inak tomu nie je ani v inscenácii Paranoja. Pozostáva z niekoľkých obrazov, ktoré motivicky čerpajú zo všedného života. Upratovačka vysáva, ľudia čakajú v rade pred dverami úradu či lekára, dieťa sa stratilo matke, matka rozpráva synovi rozprávku na dobrú noc, lekár vyšetruje a lieči pacienta, v televízii je diskusná relácia, asistentka rozmnožuje na kopírovacom stroji, kňaz káže atď. Osobitosť divadelného stvárnenia týchto „obyčajností“ spočíva v uhle pohľadu. Optika nazerania na ne je raz o krutosti, surovosti, inokedy o nekompetentnosti, zvrhlosti či nezáujme v nás. Matka synovi za trest vylúpne oči, úradník pred čakajúcimi zatvorí dvere, lekár lieči problémy muža s pohlavným údom jeho obliatím horúcou vodou, kňaz počas kázne telefonuje atď. Mnohé z obrazov sú silne koncentrované a sú precízne vykreslené i herectvom (prvá strata dieťaťa, muž s kvetináčom, prejav kňaza, u lekára, rozmnožovanie, prejav muža na verejnosti).
Inscenácia je zaujímavá i svojím umiestnením v priestore A4. Ako javiskový priestor sa využíva nielen priestor pred dverami jednej z administratívnych miestností A4, ale aj samotná miestnosť, a dokonca jedna z postáv vybieha z miestnosti oknom v nej.
Problémom inscenácie je jej záverečné pointovanie, tematická opodstatnenosť niektorých obrazov a celkové vnútorné prepojenie. S témou všedného života obyčajného človeka napríklad nesúvisí pri obraze s prvou stratou dieťaťa odhalenie, že ide o divadelnú skúšku, podobne je to i s televíznou debatou. Za pointu tiež nemožno považovať záverečné stvárnenie paranoje upratovačky, keďže po významovej stránke išlo len o jej „zviditeľnenie“. Obrazy o našej nekompetentnosti, krutosti, tuposti, strachu a prázdnote v nej nevyvrcholili.
Ironizujúce a zabsurdňovacie inscenačné princípy, pomocou ktorých sa do všednosti a normálnosti nášho života násilne vťahuje skrývaná i poznaná pravda, však vždy prinesú to najdôležitejšie. Zastavenie v sebe.

Dagmar Inštitorisová, Národná Obroda, 19. 5. 2005

 

Apokalyptická vízia odľahčená humorom

Umri, skap a zdochni...!!! alebo kam vedie oplakávanie náhle zosnulého futbalistu
Umri, skap a zdochni...!!! (Pánsky duševný striptíz, nielen pre dámy...)
autori textu a účinkujúci: Vito Bednárik, Ľubo Burgr, Dušan Vicen, Vlado Zboroň, Miro (muž z videa): Márius Kopcsay, hudba: Marek Piaček, piesne: Ľubo Burgr, réžia: Dušan Vicen
Premiéra 15. 4. 2005 Divadlo Skrat Bratislava.

Dušan Vicen je jedným najzaujímavejších režisérskych zjavov súčasného divadla. Doteraz síce najviac pracoval s amatérmi, a preto sa o ňom málo vie, to však neuberá, skôr pridáva na osobitosti jeho režijného videnia. Jeho inscenácie s Divadelným súborom Disk z Trnavy (dlhý čas s ním pracoval B. Uhlár z bratislavskej Stoky) ako Potkan, Geniálna epocha podľa Schulza či Kauza Bulgakoff sú vnútorne veľmi silnými inscenáciami, pevne s touto silou zovreté i z formálnej stránky. I keď sú niekedy jeho inscenácie náročnejšie na vnímanie, vždy je mu jasná etická rovina zvoleného príbehu, cíti priestor, rytmus a vie pracovať s hercami.
Jednou z osobitostí jeho režijného videnia je téma rozpadu dnešného sveta – spoločnosti, rodiny, priateľstva a ľudských vzťahov. Svoj pochmúrny apokalyptický diskurz však vie odľahčiť humorom. Humorom plným pochopenia pre ľudské popletenosti, neporozumenia, veci a slabosti. Vo svojej poslednej premiére – v autorsko-kolektívnej inscenácii Umri, skap a zdochni, rozvíjal svoj diskurz trochu inak, nezáväznejšie ako inokedy, s väčším ironickým gestom. Určite aj pod vplyvom členov Divadla SkRAT, s ktorými ju pripravil. Dnešný život v nej zobrazil ako naše žartovné pochovávanie (až samopochovávanie) niekým, ktorý o nás už dopredu rozhodol (postava v bielych rukavičkách). Predstavenie sa začína oplakávaním náhle zosnulého futbalistu Mira jeho troma priateľmi, ktoré sa postupne mení na jeho ohováranie a tupenie a končí sa ich odchodom do futbalového neba (filmová dokrútka). V ňom ich víta nielen Miro a krásne mladé dievčatá, o ktorých snívali, ale aj ten, ktorý ich život „obsluhoval“. S troma priateľmi sa počas predstavenia stretávame vo veľmi odlišných situáciách. V rôznych variantoch chlapskej slovenskej agresie, ľúbostných predstáv, hlúposti či zaťatosti. Vicen však nezabudol ani na jednu z konkrétnych podôb svojej témy. Ježiš Kristus síce tentoraz v inscenácii nebol prítomný ako postava či etický princíp, ale jedna jej časť patrila „zvestovaniu príchodu nového človeka“. Bol ním človek (Ľ. Burgr), plný čistej, nesexuálnej lásky, ani žena, ani muž, ktorý ich až tak miloval, že ich sám vyzýval na to, aby strčili prsty do jeho rán. Jeho však ani jedna nebolela. Až nezbadal, že tá posledná, ktorú si demonštratívne urobil sám, bola smrteľnou.
Čo mi chýbalo v tejto inscenácii, bola práve tá mágia pochmúrnosti v popise stavu nášho vedomia a z nej vyvierajúca veľká vicenovská vnútorná sila. Pevné zovretie hudby, herectva, réžie a výtvarného riešenia do jedného cieľa. Ale možno je už Apokalypsa za nami a Vicenovo „divadlo“, podobne ako iné umenia, len hľadá nový základ...

Dagmar Inštitorisová, Národná Obroda, 20. 5. 2005

Kto vypustil džina z fľaše alebo čo všetko (traja) chlapi dokážu

"Miro sa ma pýta, že čo plánuješ ďalej." Stará dobrá pieseň kapely Ali Ibn Rachid prežila vzkriesenie pri príležitosti úmrtia futbalistu Mira!
Na legitímnej fraške spojenej s prípravami na pohreb spolupracujú traja páni kolegovia z trávnika. Vedia, že o mŕtvych len dobre, ale musia pripustiť, že sviňa je nielen pozostalý. Zrejme aj preto trúchlenie nad spoluhráčom a kamarátom vyvoláva nebývalú chuť odhaliť, ako to vyzerá v nevestinci mužskej duše, ktorý láka svojho návštevníka na pánsky duševný striptíz.
Trojica hercov divadelného zoskupenia SkRAT pod vedením režiséra Dušana Vicena tentoraz zdanlivo nevpustila medzi seba na javisko ženu. Akoby nechcela byť rušená v rozjímaní na mnohoraké spôsoby. Veď sa rozhodla vedome a naplno vypustiť svojho džina a prežiť chvíľu v omamnom, efemérnom oblaku trojjediného šťastia.
Následne ide aj o čosi iné - a nielen s božou pomocou, ktorá sa v takýchto prípadoch núka hádam aj viac ako inokedy. V dialógoch, voľne prepojených do otvoreného mozaikového príbehu životom skúšaných borcov, si zúčastnení špekulanti môžu vďaka civilnej, zemitej, ale nie naivnej divadelnej úprimnosti vyjasniť medzi sebou všeličo vrátane otázky vlastnej smrti.
Ženu si podávajú zo všetkých možných strán, v rôznych rovinách, podobách a polohách. A vôbec pri tom nezabúdajú na seba. Navyše prichádza aj Nový človek (hermafrodit a či mužotetka?), ktorý nemá čo stratiť, priznáva svoje otvorené rany, dobrovoľne čelí smrteľnej nakladačke, a predsa nie je masochistom.
Postavy ženského rodu zastupujú na javisku dve fyzicky výrazné rekvizity: drevená rakva, na ktorej veku si to futbalisti rozdávajú s fľaškou pijatiky. V prítomnosti týchto dvoch spoločníčok vychádza najavo, čo všetko chlapi dokážu: napríklad, spoznávať tajomstvo holej existencie, nachádzať životnú pravdu, veriť v čistý rozum, cítiť ducha doby, alebo prežívať osudový moment. Dokonca sú ochotní dať sa viesť, a to i s rizikom psíčkarského efektu. V každom prípade sú však stále zvedaví, čo s nimi robí žena a jej fenomén.
Divadelní protagonisti si dovolili dozrievať aj v "neživých" a paradoxne pôsobiacich filmových dokrútkach: jedna patrí večne živému Mirovi a jeho tak trochu platonickej láske k futbalovej lopte, druhá všeobecnému blahu, ktoré sa môže odrážať nielen v mužskej, teda futbalistickej predstave o rajskej záhrade plnej hry a dievčenskej nevinnosti.
Že záver pláva dostratena, ani neprekáža. Ako podstatnejšie sa ukazuje, že to, čo sa na javisku deje, má nádych morbídnej, ale životaschopnej masakry, ktorej nechýbajú skúsenosť, vtip a pokora. No a s tým, že sviňa Miro sa na konci nepríde pokloniť, sa, jednoducho, nedá nič robiť.

Divadlo SkRAT: Umri, skap a zdochni...!! l Réžia: Dušan Vicen l Hudba: Marek Piaček, Ľubo Burgr l Účinkujúci a autori textov: Vít Bednárik, Vlado Zboroň, Ľubo Burgr, Dušan Vicen l Kamera: Zuzana Piussi, Dušan Vicen l Strih: Peter Víťaz l Premiéra bola 15. apríla v bratislavskom Nultom priestore A4, ďalšia repríza je dnes o 20.00 h.

Eva Andrejčáková, SME, 4. 5. 2005

Optimistický smrtonosný opus

Ako sa má správať a vyzerať inteligentná milenka? Najjednoduchšie to zistíte na predstavení divadla SkRAT, ktoré poskytuje pánsky duševný striptíz. Nová hra s názvom Umri, skap a zdochni...! má dnes o 20.00 h premiéru v bratislavskom nultom priestore A4.
Aj toto predstavenie vznikalo improvizovanými dialógmi a prepismi záznamov zo skúšok. Zámerom šokujúceho názvu nie je odstrašiť či prilákať divákov. Odráža fakt, že nikto živý zo života nevyviazne.
Štvorica mužov sa v predstavení debatami posúva z krčmových tém až k filozofickým. "Čelia hraničnej situácii, rozmýšľajú, čo so životom a čo ešte majú stihnúť. Ich rozprávanie o ženách pramení zo zrelosti a skúseností. Je tam svojský humor, niekomu sa môže zdať šokujúci, pre iného to bude zábavné," hodnotí režisér, herec a spoluautor Dušan Vicen.
Hra síce má dej, ale nie klasický oblúkový. Tri časti predstavenia na seba bezprostredne nenadväzujú, vystupujú v nich iné postavy, ale spája ich téma. Nejde ani o klasickú činohru. Predstavenie využíva okrem hudby aj filmové dokrútky.
"Divák si tam určite môže nájsť posolstvo a ponaučenie pre seba, pretože tém, ktoré v dialógoch otvárame, je veľa. Všetky témy prezentujeme v rovine nahliadnutia, poskytujeme obraz čisto mužského sveta zvlečeného až na kosť," dodáva Vicen.
Optimistický smrtonosný opus, ako dielo nazvali tvorcovia, má osloviť divákov v zlatom strednom veku, ale téma mužských a ženských princípov je natoľko univerzálna, že sa týka všetkých.

SME, 15. 4. 2005

Spoločenské paranoje a ľudské skraty v nultom priestore

O čom? To je otázka mnohých nezmyselných divadelných produktov. Pridŕžajúc sa názvu svojho divadla, inscenácie a priestoru hrajú "Burgrovci" o ľudských skratoch a spoločenských paranojach v nultých priestoroch čakania pred zavretými dvermi.
Produkcia Paranoja presunula divákov tak, aby jedny reálne dvere budovy Národného osvetového centra boli v centre našej pozornosti. Napriek svojej vizuálnej banalite sú takmer kafkovské. Cítime, že sa za nimi deje niečo, čomu nerozumieme. Do tohto sveta nemáme prístup, kým nás nejaký byrokratický "dverník" nevpustí. Čakanie na spoločenské riešenia si krátime kopírovaním samých seba, nadávaním na tých, čo stoja pred nami, i na tých, čo sú za nami. Medzi čakajúcimi sa skôr vytvára nervozita a rivalita ako občianska spoločnosť. Ak prekročíme tabu a vstúpime na vlastné riziko dnu, zistíme, že je tam prázdno. Autority zlyhávajú. Úrady na vás kašlú. Matky sú despotické, hysterické, incestné, archetypálne problémové. Nedôveryhodní lekári liečia systémom pokus a omyl, stojíme pred nimi nahí, bezmocní, zahanbení. Cirkev vystupujúca z hmly kadidla chce radiť, ako žiť s prostorekou dobromyseľnosťou, kým však kňaz vyrieši prevádzkové problémy svojej fary, veriaci sa mu rozutekajú bez rozhrešenia. Intelektuálne elity síce hovoria, ale o ničom.
Paródia na televízne diskusné relácie je pomerne banálnym motívom mnohých divadelných i kabaretných tvarov, do produkcie zahrnutá diskusia o hľadaní témy má vďaka takým hereckým fenoménom ako Vladimír Zboroň, Petra Fornayová či sám režisér a autor vynikajúcej hudby Ľubomír Burgr nesporný šarm. Čo skutočne existuje, sú len deti motajúce sa bez dohľadu, hľadajúce mamu alebo pýtajúce peniaze. A čo máme s nimi robiť? Zoberieme ich na veterník do cukrárne a potom čo? Navyše, je tu strach, že keď vyrastú, zabijú nás. A možno sa dovtedy pozabíjame aj sami, lebo tí, či zmeškali IC, sa teraz naštvane terigajú v motoráku.
Kolektívne vytvorený scenár zahraný s autenticitou a humorom, ktorá je pre túto skupinku tvorcov príznačná, bol inšpirovaný výrokom Woodyho Allena: To, že ste paranoidný, ešte neznamená, že vám niekto nejde po krku. Alternatívne: To, že ste depresívny, ešte neznamená, že nemáte problém.

Divadlo SkRAT: Paranoja * Scenár: Kolektív * Réžia a hudba: Ľubomír Burgr * Hrajú: Fedor Blaščák, Ľubomír Burgr, Petra Fornayová, Milan Chalmovský, Zuzana Puissi, Vladimír Zboroň, Dušan Vicen, Stanislava Vlčeková * Premiéra 18. 2. 2005 v A4 - Nultý priestor v Bratislave.

Zuzana Uličianska, SME, 21. 2. 2005

 

Budúcnosť patrí malým divadlám

S režisérom, dramatikom a spisovateľom Dušanom Vicenom sa zhováral Peter Macsovszky

Narodený r. 1966 na Orave. Absolvent pedagogickej fakulty univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a VŠMU Bratislava, odbor divadelná réžia. Autor rozhlasových hier Bezvýznamný príbeh a Nechcite ma rozplakať, voľných divadelných dramatizácií Geniálna epocha podľa Schulza (spolu s V. Jančekom), Kauza Bvlgakoff, divadelných hier Potkan, alebo Nie sme žiadni kanibali a Forhaus, za hru ...pohlaď psa... (apoteóza prázdna) získal prestížnu Cenu Alfréda Radoka za najlepšiu českú a slovenskú divadelnú hru. Je tiež laureátom Ceny Ivana Kraska za zbierku poviedok Homo joga (Oravské itinerárium), ktorú vydalo vydavateľstvo Solitudo v Námestove. Ako režisér, spoluator a príležitostný herec spolupracoval s viacerými divadelnými súbormi, v súčasnosti predovšetkým s divadlom Disk Trnava a SkRAT (združenie Pre súčasnú operu).

Pravdu povediac, ja dosť nerád chodím do divadla, takže sa v divadle ani veľmi nevyznám... (tlkot, pravdepodobne zatĺkanie kolov v jednom z neďalekých dvorov Starého mesta) Jediné, čo ma z divadelného sveta dokáže ako-tak upútať, je orientálne divadlo... (vytrvalé zatĺkanie) A možno ešte Artaudove eseje o „divadle krutosti“, Arrabalove „jednoaktovky“... Beckett... O slovenskom divadle neviem zhola nič. Si „divadelník“, zaujíma ma tvoj pohľad...

No... je to trochu komické, ale asi si si na hodnotenie stavu súčasnej slovenskej divadelnej tvorby nevybral toho správneho človeka... ja sa pohybujem na okraji, inklinujem predovšetkým k menšinovým žánrom, od toho sa odvíja aj môj záujem o divadlo ktoré robím ja a ktoré sa robí na Slovensku, alebo hocikde inde. Ťažko teda môžem ponúknuť nejaký objektívny pohľad. Aby som ale Tvoju otázku celkom neobišiel, myslím si, že stav slovenského divadla je presne taký, aké je jeho postavenie v spoločnosti. Je taký, nijaký. Predstavenia sa robia, hrajú, potom sa prestanú hrať, občas sa objaví aj nejaká recenzia, raz za sto rokov dokonca aj pokus o polemiku, o tom načo si sa pýtal, teda o stave slovenského divadla, ktorá ale namiesto na stenu oponentúry, narazí na stenu mlčania a nezáujmu a bez šance vyvolať aspoň nejakú diskusiu vyznie do stratena. Mne sa zdá že slovenskému divadlu chýba predovšetkým spätná väzba, nie ani divácka, ale predovšetkým odborná, asi niet ľudí, asi niet priestoru, asi niet potreby, neviem. Byť divadelníkom asi vždy bola tak trochu úchylka, ale u nás akoby to teraz platilo v tých najpejoratívnejších významoch toho slova. Herci sú podľa drvivej väčšiny národa tí, čo sa škeria z titulných stránok časopisov. Alebo ako pri jednej príležitosti povedal jeden pomerne známy herec – „Herec, to je k.... so slúchadlami! Ja robím s hercami, ktorí si viac ako na svojej popularite zakladajú na tom, čo kedysi dávno v divadle objavili a prečo ho nemôžu prestať robiť. Hovorí sa tomu, že vošli do divadla zadným vchodom. Mimochodom... teraz mi napadá... keďže tento rozhovor robíme pre Slovo... v Slove vyšla minulý rok recenzia na vec, ktorú sme robili v divadle SkRAT – predstavenie Stredná Európa ťa miluje – a pokiaľ viem bola to za ten rok v Slove jediná divadelná recenzia. (štrngot pohárov a tanierov)

V Slove fakt nebolo viac divadelných recenzií?

Údajne nie. Viem to z divadelných kruhov. (smiech) Pod recenziou bola podpísaná nejaká Andrea Konečná. Z textu jednoznačne vyplýva, že autorka recenzie videla tú verziu hry Stredná Európa ťa miluje, ktorú občas hrávame pre užšie publikum – v pivnici na Jelenej ulici, kde tá hra vlastne vznikla, pred tým ako sa presunula do priestorov A4 na námestí SNP. Do pivnice na Jelenej sa nezmestí veľa ľudí, takže divákov, ktorí tam chodia, väčšinou poznáme osobne. Nevieme o tom, že by tam bola prišla nejaká Andrea Konečná a zdá sa že osoba s takým menom sa nepohybuje ani v teatrologických kruhoch. Hotová mystika...

Si presvedčený o tom, že ide o pseudonym?

Ako hovoria kriminalisti – s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou. Chvíľu sme sa o to zaujímali, chvíľu sme sa aj zabávali rozvíjaním konšpiračných teórií, pretože žijeme na Slovensku a nemohli sme vylúčiť ani možnosť, že ide o spravodajskú hru, niektorí z nás si vymenili telefónne čísla, niektorí prestali otvárať dvere, jeden herec dokonca zmlátil na ulici neznámeho muža, ktorí sa mu len tak, z ničoho nič prihovoril na zastávke mestskej dopravy... neuniesol ten tlak... teraz žartujem... ale podozrivé bolo, že nám totožnosť recenzentky nechcel prezradiť ani šéfredaktor Slova.

A myslíš, že by to mal vedieť? Veď informácie o identite autorov sa zbierajú u redaktorov. Okrem toho ten text mohol prísť aj e-mailom...

Je to evidentne falošné meno.

V novinárskej branži, ani v literatúre to nie je hriech... (ohlušujúci zvuk vŕtačky)

Veď my sme ju ani nechceli kameňovať. Naopak. Tá kritika bola kladná, o to nešlo, zaujímavé pre nás bolo, že bola napísaná pomerne s citom pre to, o čo v tom predstavení ide, v našich končinách nie celkom samozrejmým. Ak hovorím, že slovenské divadlo okrem iného potrebuje najmä fundovanejšiu a koncepnejšiu kritickú reflexiu, myslím tým to, aby sa odborná divadelná verejnosť, ako také niečo vôbec na Slovensku existuje, postavila výraznejšie na stranu toho, čo má záujem prostredníctvom divadla hľadať, objavovať, čo je svojské, neopakovateľné a práve preto omnoho bezbrannejšie zraniteľnejšie, ako klonované recepty na bezbolestný divácky úspech. Aby záber ich záujmu o to čo v slovenskom divadle vzniká a čo sa v ňom deje nebol motivovaný iba tým, či im ponúknu chlebíčky na premiére a či tam hrá ich obľúbený herec, sused, či kamarát...

Ak má divák navštíviť divadelné predstavenie, musí sa najskôr o ňom dozvedieť. My sme vlastne minulý rok začali zavádzať novú značku divadla SkRAT, v ktorom účinkujú herci, ktorí sú známi z účinkovania v niekoľkých alternatívnych divadlách, nerobíme ale ohromnú marketingovú kampaň, robíme predstavenia a ak o nich niekto napíše, upozorní isté percento čitateľov, ktorých to zaujíma, že také divadlo s takým a takým predstavením tu je. Ak nie, sme odkázaní na to, že ľudia, ktorí videli predstavenie, ho doporučia ďalším... alebo aj nedoporučia...

Aké divadlo teda robíte?

Svoje. Poskladané z osobných výpovedí, názorov, skúseností, mystifikácií, polemík, toho čo vzniklo na skúškach, rozhovormi, improvizáciou. Predstavenie Stredná Európa ťa miluje... vznikalo tak, že som doniesol tému a potom som o ňu na skúškach s ostatnými zápasil. Oni sa od nej odkláňali, niekedy počas skúšok a improvizácii išli proti nej, potom sa k nej zase vracali a z toho vznikla výpoveď ktorá sa z časti, presnejšie povedané z väčšej časti zafixovala, ale je v nej priestor aj na improvízáciu počas predstavenia...

Chceš teda povedať, že v divadle, kde herec má mnoho vecí predpísaných, ostáva ešte stále priestor na jeho osobnú výpoveď? Ty robíš „podzemné“ divadlo, teda nie inštitucionálne, nie priveľmi medializované. Ako v takomto divadle vyzerá scenár: je voľný, je to akýsi približný náčrt, ktorý sa spolieha na hercovu tvorivosť? Prispôsobuje sa, alebo býva striktne, nemenne daný?

No, neviem, či „podzemné divadlo“ je to najšťastnejšie pomenovanie. Podzemné je možno hlavne tým, že sa hráva aj v pivnici.

Podzemné v tom zmysle, že na popularite a tradičnej divadelnej verejnosti vám neveľmi záleží...

Tak áno. Po skončení štúdia réžie na VŠMU neviedla moja cesta automaticky do tzv. kamenných oficiálnych štruktúr slovenského divadelníctva. Jednak nebol záujem o také divadlo, aké robím, a keď sa aj náhodou vyskytol, objavili sa tam aj nejaké tie zákulisné veci, ktoré som nemal chuť riešiť... potom sa mi už neozvali...

Zakulisné pohyby čakajú na človeka asi v každej oblasti...

Áno, ale ja som neumieral túžbou režírovať v kamennom divadle, bol som ochotný to vtedy vyskúšať, aby som si preveril svoju schopnosť fungovať v prostredí, kde je divadlo prevádzkou so všetkým, čo to so sebou prináša, ale nebol som to ochotný urobiť za každú cenu. A nikto na mňa ani veľmi nenaliehal. Na Slovensku sú tie režisérske fleky v kamenných divadlách dosť prísne strážené, sú tam zabarikádovaní ľudia, ...(ohlušujúci zvuk nejakého bližšie neidentifikovateľného nástroja na obrusovanie betónu) ktorí kedysi boli súčasťou nejakej tej silnej režisérskej generácie, ale za nimi je diera, žiadna režisérska generácia, iba roztrúsení režiséri, ktorí sem tam niekde urobia nejaký projekt, alebo predstavenie, z môjho pohľadu je to aj dobre, lebo tak vznikajú nové nezávislé divadlá, ktoré do týchto zatuchnutých vôd môžu priniesť oživenie... ak sa v nich neutopia skôr ako sa stihnú vôbec nadýchnuť...

A ten scenár?

V praktickom divadle na ktorého realizácii sa podieľam, ako režisér, alebo spolurealizátor, kde ide o to vytvoriť divadelné predstavenie som doteraz vždy využil možnosť zapojiť do toho od počiatku hercov, teda tých, ktorí sú akousi živou hmotou predstavenia. Ja chcem aby boli aj jeho dušou a tak je pre mňa dôležité aby scenár vychádzal aj z ich prežitkov a skúseností. Robil som scenáre, ktoré som písal na základe rozhovorov s hercami, ich repliky vzniknuté pri improvizácii na nejakú tému som miešal s vlastnými replikami vymyslenými pri písacom stole. Tak to dodnes robím s trnavským divadlom DISK. Ale napríklad predstavenie divadla SkRAT, o ktorom sme hovorili – Stredná Európa ťa miluje... je celé poskladané z autentických replík hercov a výstupov vzniknutých na skúškach, preto vlastne ani nemá režiséra v zmysle ako sme to zvyknutí chápať. Ja som doniesol námet a koncept a ostatné bola kolektívna práca, scenár vznikal na skúškach, ktoré sa zaznamenávali a prepisovali. Nie je to ale také jednoduché ako to na prvý pohľad vyzerá, musia sa spolu stretnúť ľudia na určitej spoločnej vlnovej dĺžke, schopní improvizovať. Ja som to predstavenie robil s hercami Vladom Zboroňom, Inge Hrubaničovou a Vítom Bednárikom, ktorí sú pre takýto spôsob tvorby ako stvorení.

Ale napísal som aj divadelné hry, ktoré nie sú určené pre konkrétny súbor. Hlavný rozdiel podľa mňa nie je to, že jedny texty vznikli sólo a druhé v kolektíve. Hlavný rozdiel je v jazyku, ktorým sa vyjadrujú. Drámu, ktorú píšem sám chápem do veľkej miery ako literatúru, je obraznejšia, metaforickejšia, často používa literárny jazyk. Texty spísané z hereckých improvizácii sú pre mňa viac živým divadlom, jazyk je údernejší, dynamickejší, v dobrom slova zmysle jednoduchší. Je celkom vzrušujúce pohybovať sa na obidvoch týchto póloch.

Divadlo by malo mať aj istý terapeutický rozmer. Vyvinulo sa predsa z magických rituálov, ktoré boli upriamené na liečenie. Zohľadňuje túto dimenziu dnešné slovenské divadlo, alebo sa utápa v narcizme pokusníctva a konzervácii tradičného?

Sú ľudia, ktorí od divadla očakávajú len ľahkú nablýskanú zábavu a sú ľudia ktorí im ju poskytujú. Je to terapia? Pre mňa nie, ale keďže to existuje a chodia na to ľudia, pre mnohých možno áno. Ale napadá mi, že jeden terapeutický rozmer divadla sme na Slovensku zažili nedávno a do istej miery ho zažívame aj dnes. (šum prudkého dažďa) Je to liečba šokom, ktorú divadlo uštedrilo samo sebe pri štrajku divadiel. Divadlá nehrali a nikomu to ani veľmi nechýbalo. Výsostné postavenie hercov a divadelníkov z čias socializmu je preč, je to krutá pravda. Bude to znieť asi idiotsky, ale divadlo je rehoľa, od ktorej sa zúfalo uteká do televíznych „tolkšov“, muzikálových produkcií a podobne. Keď štrajkujú železničiari a nechodia vlaky, pocíti to skoro každý. Bez divadla sa dá žiť, tak ako sa dá žiť bez množstva ďalších vecí, ktoré na prvý pohľad bezprostredne k životu nepotrebujeme. Načo divadlo, keď je tu televízia, načo knihy, keď sú tu noviny a časopisy. Sme neustále schopní produkovať nové a nové náhražky. Dôsledky takéhoto spôsobu uvažovania, nie sú ihneď hmatateľné, plížia sa ako zákerná choroba. Neverím, že divadlo dokáže prevrátiť svet, ale verím, že dokáže prinútiť jednotlivca, pokiaľ ho nejakým spôsobom zasiahne, rozmýšľať o sebe a o tom, čo sa okolo neho deje aspoň trochu inak, ako predtým. To je podľa mňa veľká vec. Pootvoriť trochu viac aspoň jedno oko, jedno ucho. Jednoducho mám rád divadlo, ktoré mi kladie otázky a núti ma, aby som si na ne odpovedal. To je moja terapia.

Čo myslíš, ak je výrazný mediálny ohlas na také divadelné dielo, ktoré si to nezaslúži, je to preto, lebo tu nevzniká nič lepšie?

V predstavení, na ktorom teraz robíme so SkRATom hovorí Ľubo Burgr asi toto - ja už začínam byť unavený z takých tých všelijakých teórií, vážnych a ťažkých, ja chcem takú jednoduchú primitívnu pravdu! On to tam hovorí v inej súvislosti, ale mne sa to zdá dosť prízračné pre dnešný spôsob vnímania umenia. Väčšina ľudí chce počuť, toto je dobro a toto je zlo, toto je láska, toto je nenávisť, toto je takto a toto je takto. Je to asi aj prirodzené. A keďže je tá spoločenská objednávka taká výrazná vždy sa nájdu obchodníci, ktorí im to radi ponúknu. Potom príde niekto, kto sa im snaží naznačiť, že napríklad hranica medzi dobrom a zlom nie je tvorená neprekonateľnou priepasťou, ale tenkou čiarou, ktorú možno kedykoľvek prekročiť. Votrelec, ktorý sa im snaží nabúrať ilúziu, ktorú si objednali. Dnes sa už ale takí nekameňujú. Našla sa omnoho ničivejšia zbraň, ignorácia. Keďže ja patrím k ľuďom, ktorí sa snažia nevnímať svet čiernobielo, dokážem síce za seba jednoznačne povedať, ktoré dielo si zaslúži „výrazný mediálny ohlas“ a čo je to „niečo lepšie“ podľa mňa, ale zároveň si uvedomujem čím je môj tenký upišťaný hlások oproti mohutnému vox populi?

Inak, keď si to tak zoberieš, veď už len v tom samotnom obskúrnom slovnom spojení „výrazný mediálny ohlas“ je niečo nanajvýš podozrivé...

K úpadku divadla už nejaké to storočie dosť prispieva aj vynález filmu...

Divadlo je živé umenie, prežíva svoje vzostupy aj pády, preto by som o nejakom dramatickom úpadku nehovoril. Ak aj u nás možno z rôznych príčin prežíva svoje horšie obdobie, nemusí to znamenať, že je to tak všade. Prazáklad divadla našťastie tvorí niečo, čo nedokáže sprostredkovať ani film, ani iné umenie a to je živý kontakt medzi hercom a divákom, niečo čo sa deje tu a teraz a už sa nikdy nemusí zopakovať. Filmy, knihy obrazy prežívajú svojich tvorcov, sú zakonzervované a prenášateľné v čase. Záznamy divadelných predstavení sú už len akýmisi neúplnými dokumentami, ktoré nikdy nemôžu nahradiť atmosféru bezprostredného kontaktu. V tom je sila, aj krehkosť divadla. Okrem toho film a divadlo sa môžu vzájomne inšpirovať a ono sa to aj deje v obidvoch smeroch, na to existuje množstvo príkladov, napríklad Formanove Vlasy, alebo najnovší film Larsa von Triera Dogville, k tomu rôzne scénické projekty s projekciami a podobne. Horšie je to s televíziou, pretože tam už to, povedané dnešným slovníkom, zaváňa nekalou konkurenciou, pretože televízia vlastní doslova zbraň hromadného ničenia. Dokáže prísť za divákmi do ich zateplených hniezd (škrípanie neidentifikovateľného murárskeho náčinia) a tá predstava, že po celodennej šichte mi stačí vybrať si pivo z chladničky, zvaliť sa do kresla... bez toho, aby som sa musel niekam trepať... to je príliš šťavnaté sústo pre ľudskú pohodlnosť...

Myslím si, že nech sa udeje čokoľvek aspoň malé divadlá prežijú. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú zvedaví na divadlo, na osobné, konkrétne výpovede, ktoré sú zároveň výpoveďami aj o nich samých. A práve v komornom prostredí je kontakt medzi hercom a divákom oveľa... sugestívnejší...

Film ťa nepriťahuje? Nechcel by si niečo nakrútiť?

Kto by nechcel nakrútiť film...

Máš v šuplíku nejaký filmový scenár?

Máme úvodnú scénu pod titulky. To je veľká vec, ako klaňačka v divadle. Niekedy sme položartom, polovážne začali prípravu predstavenia skúšaním klaňačky. Ono to má racionálne jadro, pretože tie posledné fázy skúšania predstavenia sú vždy dosť hektické a nervózne a na klaňačku nezostane čas, alebo sa na ňu zabudne a herci po predstavení pobehujú po javisku ako ovce. My o tom zatiaľ iba rozprávame, sú to také krčmové reči, ale presne tak isto som začínal s divadlom, ešte na Orave kde som vyrastal sme sa s partiou ľudí asi dva roky v krčmách a na chatách rozprávali, že raz založíme divadlo. A nakoniec sme to ani neviem ako dokázali a malo sa celkom slušne k svetu. Možno sa niečo podobné podarí aj teraz, vzhľadom na vývoj techniky to nevidím ako utópiu. Nehovorím o radikálnom prielome do zlatého fondu slovenskej kinematografie, ale o nízkorozpočtovom filme natočenom ručnou kamerou, ktorý by bol akousi predĺženou rukou toho, čo robíme v divadle, tém ktorými sa zaoberáme, nášho uvažovania o človeku, jeho intimite, všetkých tých zákutí, ktoré v sebe skrýva...

Myslíš, že taký človek, ktorého zaujíma nízkorozpočtový film o nuansách intimity, ešte nevyhynul?

Pár ich poznám. Chodia k nám do divadla, nezvážajú ich autobusmi, ale... chodia. Ďalších občas stretávam na rôznych klubových projekciách... napriek všetkému, ešte žijú...

Z menšinového žánra sa diváci väčšinou necítia najlepšie. Nastavené zrkadlo nikoho nepoteší...

Od januára 2004 funguje scéna A4 na námestí SNP Bratislave, ktorá je aj domovskou scénou nášho divadla a tam je priestor aj na premietanie takýchto menšinových filmov. Väčšinou vídavam divákov odtiaľ vychádzať svojim spôsobom potešených. Po všetkých tých povrchnostiach ktoré sa na ľudí zo všetkých strán valia môže aj ponor do kalných vôd pôsobiť oslobodzujúco.

Rád spájaš hudbu s divadlom? Máš vlastné hudobné nápady?

Kedysi, keď som sa ešte túlaval po horách, som hrával na gitare, také tie trampské veci...

Nuž ale divadlo a trampská hudba...

V divadle už bola zrejme použité všetky druhy hudby aké len existujú. Ja hudbu skladať neviem, kedysi som si vyberal cudzie hudby a používal ich v predstavení. Často bola hudba aj inšpiráciou k scénickým nápadom. Pustil som si hudbu, zavrel som oči a naskakovali mi obrazy. Teraz mám to šťastie, že súčasťou divadla SkRAT je aj komorný orchester Požoň setimentál, ktorý tvoria nielen výborní muzikanti, ale aj skladatelia. Režíroval som komornú operu Mareka Piačeka Posledný let a to bola presne tá nádherná práca s hudbou, kde on mi dodal libreto a hudbu a ja som si zapisoval a zakresľoval obrazy, ktoré mi pri nej naskakovali. Marek spolu s Ľubom Burgrom dnes už robia hudbu do väčšiny predstavení, na ktorých tvorbe sa nejakým spôsobom zúčastňujem. To je dar, pretože sa poznáme, zatiaľ si rozumieme aj ľudsky aj umelecky a netreba zbytočne plytvať slovami na opísanie neopísateľnej predstavy o hudbe, ktorá by sa k tej ktorej scéne hodila.

V roku 1997 si vydal knihu poviedok Homo joga. Vznikli medzitým nejaké prózy?

Musím povedať, že nie som ktovieako plodný autor a už vôbec sa nepovažujem za spisovateľa. Som voči sebe dosť kritický, navyše som dosť zaneprázdnený a prirodzene lenivý, tak mi dlho trvá, kým niečo dotiahnem do konečného tvaru. Vtedy v deväťdesiatom siedmom som sa nejako vzopäl, zozbieral som texty, našiel som vydavateľa, vlastne on našiel mňa a dali sme knižku dohromady. Viac času som venoval písaniu divadelných hier a robeniu inscenácií. Ak budú hviezdy priaznivo naklonené, je celkom možné že v tomto roku vyjde kniha s tromi textami mojich divadelných hier. A ak ich to ani potom neomrzí možno aj kniha prozaických textov, ktoré som si zadefinoval ako fragmentárny román, čo by nemala byť ani kniha poviedok, ani klasický román, ale jeden príbeh, ktorý sa spája z fragmentov osudov jednej postavy. To by som sa tomu musel ale začať venovať omnoho sústredenejšie, zatiaľ je hotová len časť, ostatné je len v rovine skíc a náčrtov a je celkom možné, že v istom momente zistím, že je to celé hovadina a zmietnem to zo stola.

Možno, že by si sa vpasoval aj do románového súbehu, čo povieš?

Nikdy nie je zlé stať sa klasikom (ženský smiech od druhého stola), ale mňa teraz naplňuje práca v divadle. Možno ak raz zistím, že mi už divadlo nedáva to čo teraz, vrhnem sa z márnosti jedného počínania, do márnosti druhej, prebudím v sebe svoje grafomanské ego a zaplavím knižný trh ďalším výtvorom ktorý nikto nečíta.

Materiálne sa slovenský film asi nemá najlepšie. Pokiaľ ide o divadlo, zdá sa mi, no možno ma zmysly klamú, že nabralo druhý dych, teda, neviem, či druhý, ale nejaký dych určite. Niektorí divadelníci z malých nezávislých divadiel sa celkom pohodovo presúvajú na scény národných divadiel...

Možno niekde vo svete sa to deje, ale ak hovoríme o situácii u nás... pre mňa osobne by znakom „druhého dychu“, ako si to nazval, bolo skôr vznikanie nových nezávislých scén a projektov. A aj keď sa stále nájdu ľudia, ktorí sa do takýchto samovražedných podnikov púšťajú, zdá sa mi, že tu stále skôr chýba kyslík... Keď si spomenul ten slovenský film... počul som, že jeho problémom je aj málo kvalitných scenárov. No ale môžeme sa čudovať, že sa ponúka málo sadeníc v krajine, ktorá sa premenila na jedno veľké golfové ihrisko? Som presvedčený, že keď sa vytvoria aspoň minimálne podmienky a tlak, objavia sa aj scenáre. (ženská vrava od vedľajšieho stola, detský plač) Písanie scenárov do šuplíka je skôr demotivujúca úchylka, ako podhubie v ktorom sa rozvíjajú talenty. V divadle sa začína objavovať diskusia o stave súčasnej slovenskej drámy. Máme súčasných dramatikov, ktorí získavajú ceny v československej súťaži dramatických textov, čo je, možno nie absolútna, ale predsa aspoň istá známka kvality, ale na javiskách sa to príliš neprejavuje. Niekde je chyba. Aj keď v poslednej dobe, ako by sa tieto ľady pomaly začali lámať... aby sme neskončili tak deprimujúco...

 

Peter Macsovszky: Budúcnosť patrí malým divadlám, SLOVO, príloha Pravdy, január 2005

 

Normálna európska kultúra ovládla niekdajšie „Véčko“

Slávnostná akadémia pred vstupom do Európskej únie - ako už prezrádza názov podujatia, v bratislavskom klube A4 - Nultom priestore, teda v bývalom „Véčku“, sa posledný aprílový večer niesla v duchu jemnej recesie.
Priestor, ktorého sa so súhlasom ministerstva kultúry ujala nekomerčná umelecká sféra, ponúkol návštevníkom divadelné predstavenie (aktuálny titul Stredná Európa ťa miluje), koncert telesa Požoň sentimental a retrodiskotéku spojenú s degustáciou vína. A veru, našli sa aj takí, ktorí oželeli hokej - i keď treba dodať, že nablízku, v kaviarenskom vestibule, bol televízor a kľúčové momenty zo stretnutia s Ruskom divákom v sále podchvíľou precítene tlmočil aj člen kapely Požoň sentimental Marek Piaček. Predsa však, ťažiskom hudobnej časti večera boli hity takého formátu ako Človečina (Elán) či Vyznanie (Marika Gombitová), zahraté s ironizujúcou precíznosťou.
Predstavenie režiséra Dušana Vicena Stredná Európa ťa miluje, môžu diváci v „áštvorke“ vidieť pravidelne. Dialógy manželov v strednom veku (Ingrid Hrubaničová, Vlado Zboroň – bývalí členovia súboru Stoka) a ich hosťa zo Západu, emigrovaného kamaráta Víta Bednárika, prinášajú množstvo komických situácií, dejových zvratov či úchylností – vrátane dabovania pornofilmov ako domácej manželskej zábavy. Dej podfarbí balkánske spevácke číslo či patetický videoklip so zábermi slovenskej krajiny. To všetko umocňuje v našich končinách atypický divácky zážitok: Nie sme v kamennom divadle, ale nevidíme ani typické klišé malých amatérskych či nedajbože avantgardných divadiel. Vidíme vysokoprofesionálnu prácu s veľkým oduševnením v malom (v tomto prípade doslova nultom) priestore. Ale v Európe, tam je to celkom normálne, nie?

Márius Kopcsay, Národná obroda, 14. 5. 2004

Priestor medzi mužom a ženou

Ošumelá a ponurá „kuchyňospálňa“, na stenách „sväté“ obrazy v lacných rámoch, polička s knihou a riadom, v rohu železná skôr postieľka než posteľ, vpredu stôl s „umelohmotným“ obrusom. Začína sa prvý obraz predstavenia Stredná Európa ťa miluje, začína sa jeden večer (zo) života jedného manželského páru. Večer plný únikov – od stereotypov každodennosti, z hraníc kultúrnych či sociálnych väzieb a tradícií, únikov k vlastným snom, k plánom do budúcnosti, k spomienkam, či únikom k životom, osudom či citom tých druhých. Tvorcovia, Skupina J10 – člen Združenia pre súčasnú operu (hráva na svojej domovskej scéne v bratislavskom Divadle na Jelenej a v A4 - nultom priestore) dali predstaveniu podtitul „Šílená jízda do nejtemnějších hlubin středoevropské duše“. No nie je to žiaden momentálne konjunkturálny a prvoplánový integračný či stredoeurópsku identitu hľadajúci kus. Naopak, je to „len“ miestami až brutálne úprimná hra o láske. O vzťahu medzi mužom a ženou, o každom z nich osobitne, o ranách, ktoré im život dal, o ranách, ktoré si striedavo lížu, či sypú do nich soľ. Je to manifest manželstva, v ktorom láska a nenávisť, túžba a rezignácia sú tak poprepletané, že už dávno nie je jasné, čo oboch vlastne drží spolu. Hlavní aktéri – Ingrid Hrubaničová a Vlado Zboroň –, dvaja z kľúčových hercov z najslávnejšieho obdobia divadelného súboru Stoka, tu prekonávajú „stokársku“ „dekompozičnú“ poetiku. Ich celovečerný, premyslene vybudovaný manželský dialóg má jasnú štruktúru, kompozíciu, smerovanie a zovretý tvar. Dokonca má divák dojem, ako keby pre nich samých celé „post-stokové“ obdobie bolo dlhou prípravou a zrením, hereckým i ľudským, pre túto inscenáciu a zároveň definitívnym odpútaním sa od onej, iste pre oboch významnej, umeleckej etapy života. Manželský dialóg rýchlo strieda polohy. Raz sú to vášne vlastné, raz len predstierané či rovno hrané (výstup, pri ktorom sa venujú zrejme obľúbenej večernej kratochvíľke – „dabovaniu“ vrcholnej scény z pornofilmu). Inokedy je to klasický stret mužského a ženského princípu, skúsenosti či videnia sveta, spojený s mentorovaním a poúčaním (počnúc komentármi pri spoločnej hre s detským futbalom s plastovými hráčmi na strunkách, cez rôzne názory na recept pre vytváranie „pohodovej atmosféry“ a končiac spoločným pílením dreva). Toto všetko striedajú klasické manželské monologické dialógy, plné spochybňovania plánov toho druhého (napríklad jeho oneskorené študijné ambície či prihláška do súťaže o Európana roka), večná znáška za tie roky napáchaných domnelých či ozajstných krívd, alebo úplné úlety (jej tanečné a spevácke čísla – jedno, spievané v taliančine, ešte i na pozadí video „krajinkárskej“ projekcie, zavŕšené kreslením „prestreleného“ srdiečka na stenu). Komornosť a uzavretosť tohto vzťahu narúša jednak princíp divadla v divadle – režisér (Dušan Vicen) je stále prítomný na scéne, sleduje text , vstupuje svojimi komentármi do deja, usmerňuje hercov atď. Z rolí ale vystupujú i herci, Vlado Zboroň prikladá do kachieľ (povinná rekvizita inak studených pivničných priestorov Divadla na Jelenej), odbieha po drevo a pod. V jednom z predstavení dokonca zároveň varil jedlo i pre divákov, čo inak zapadá do naturalistického herectva všetkých aktérov i samej scény. Intímnosť manželského večera naruší i nečakaný hosť – spoločný starý známy, zrejme už roky žijúci v cudzine (Vít Bednárik). Ten okrem darčekov má zrejme priniesť iný pohľad, videnie zvonku (doslovne), potvrdiť to, čo si pod životom iných a inde tu, v Strednej Európe, predstavujeme. Chvíľu má byť rozhodca, chvíľu spojenec v manželskom dueli. Málokedy sa u nás stáva, že divák pri sledovaní predstavenia ani chvíľu nezapochybuje, prečo práve toto a či prečo práve títo ľudia. Predstavenie Stredná Európa ťa miluje nenechá nikoho na pochybách. Herecká bravúra a suverénnosť a odžité, stokrát v skutočnosti odrozprávané texty ako súčasť vlastných civilných vzťahov dáva predstaveniu autentickosť v našich domácich „stredoeurópskych“ pomeroch dlho nevídanú. Parafrázujúc slová Václava Havla, príďte a uvidíte, ako je to nie len žiť ale i „hrať divadlo v pravde“. A naliehavosti.

Stredná Európa ťa miluje, podtitul Šílená jízda do nejtemnějších hlubin středoevropské duše; súbor J10 – člen Združenia pre súčasnú operu; návrh a koncept: Dušan Vicen; autori textov a účinkujúci: Ingrid Hrubaničová, Vlado Zboroň, Vít Bednárik, Dušan Vicen; hudobná spolupráca: Marek Piaček a Boris Lenko; scénická realizácia: Dušan Vicen a kolektív.

Andrea Konečná, Nové Slovo, 11. 5. 2004

Robili by sme to, aj keby to vynášalo

Dnešnú výnimočnú noc si budeme môcť vychutnať na viaceré spôsoby. Okrem toho „európskeho“ na námestiach miest a „keltského“ na hrade Červený kameň môžu eurooptimisti vstup Slovenska do EÚ osláviť napríklad aj pálením hraníc pod starobylým Devínom. Pre tých, ktorí chcú zostať v prvom rade Slovákmi, pripravilo divadlo SkRAT dnes o 19.00 h v Nultom priestore A4 na bratislavskom Námestí SNP predstavenie spojené s „chľastačkou“.

„Nie je to náhoda, že práve na dnes sme pripravili program s hrou Stredná Európa ťa miluje,“ hovorí hudobník a skladateľ Ľubomír Burgr. „Skôr ako oslava to však bude slávnostná akadémia pri príležitosti vstupu Slovenska do EÚ s koncertom Požoň sentimentál a nalievaním dobrého slovenského vína. Sme radi, že konečne budeme v únii, no máme aj isté obavy.“
Inscenácia v návrhu a koncepte Dušana Vicena s podtitulom „Šílená jízda do nejtěmnějších hlubin středoevropské duše“ vznikla v decembri ako aktivita Projektu J10. „Je to o obyčajných ľuďoch, ktorých spája priestor strednej Európy. Nie je to politické divadlo. A ak aj náhodou je, tak skôr politicky ironické. Určite však nie o Európskej únii,“ tvrdí Burgr.
On osobne si ako umelec od EÚ príliš nesľubuje. Súbor, hrajúci pod hlavičkou SkRAT, tvoria divadelníci známi z iných scén - Stoky, Disku, Divadla Zeleneč alebo K-divadla Tvrdošín. Teraz má po takmer štvorročnom úsilí vlastný priestor. Združenie Pre súčasnú operu spolu s J10, ktorých podujatia teraz SkRAT zastrešuje, sú známe predovšetkým voľnou tvorbou a procesom skúšania. „Všetko vzniká kolektívne,“ povedal herec Vlado Zboroň. Všetci sú autormi aj aktérmi. „Nerealizujeme hotový text. Každý hovorí do všetkého, ale podriaďujeme sa výsledku. Je to proces kvasu, ktorý nie je ohraničený pracovným časom, ukladanie niečoho, čo sa prejavuje neskôr.“ Po takýchto sedeniach je dokonca „možné“, že vznikne aj predstavenie. „A keď nie, tak je to prinajmenšom pár pekne strávených chvíľ. Aspoň sa zasmejeme,“ presviedča Zboroň.
Disciplínu v SkRATe teda nepotrebujú, všetko je dobrovoľné. Divadlo je každému otvorené a komu sa nechce ďalej hrať, nemusí. Nakoniec, žiaden z účinkujúcich sa divadlom neživí. „Ale rád by som sa tým už niekedy uživil," pokračuje Vlado Zboroň. „Zhodli sme sa, že by sme pokračovali, aj keby to vynášalo. Robíme to, keď to nevynáša, a robili by sme to, aj keby to vynášalo,“ svorne tvrdí SkRAT.
Po dnešnom predstavení, s ktorým vystúpi divadlo aj 27. mája na brnianskej scéne Divadla Na provázku, sa začne koncert Požoň sentimentál, nazvaný Najväčšie údery. Zaznejú na ňom slávne hity v cover verziách a spievať ich budú herci a tvorcovia SkRATu. Počas premiéry koncertu budú hudbu dopĺňať aj projekcie. „Koncert sa pravdepodobne skončí o pol jedenástej,“ vyratúva Burgr, „a potiahneme to do tej polnoci. Počkáme si na prvé minúty v únii.“ Tie zastihnú Nultý priestor A4 pravdepodobne v rytmoch retra.

Dorota Kráková, SME, 30. 4. 2004

Dobrá správa: Stredoeurópania sú teraz v kurze

Podtitul inscenácie Stredná Európa ťa miluje skupiny J10 – hosťujúceho člena Združenia pre súčasnú operu – znie „Šílená jízda do nejtemnějších hlubin středoevropské duše“. Na prvý pohľad to však vyzerá skôr ako drkotanie (sa) v zapľuvanom osobáku. „Čítala si raz o tej ankete o Európana roka. Ja som sa tam prihlásil. Povedali mi, že tento rok majú veľký záujem na tom, aby to vyhral nejaký Stredoeurópan. Sme teraz v kurze, chápeš? Povedali, že som čierny kôň ankety... oni jednoducho, cítia, že my im tam môžeme priniesť niečo nové, neošúchané," zveruje sa počas pílenia dreva entuziastický manžel (Vladimír Zboroň) svojej ráznej žienke (Ingrid Hrubaničová).
„Počúvaj, to by si musel byť Žid alebo homosexuál, alebo Rus, alebo všetko dohromady.“
Podobnými príkladmi nielen stredoeurópskych myšlienkových stereotypov môže inscenácia poslúžiť od začiatku do konca. V „Strednej Európe“ manželia v suterénnom byte vedú svoju každodennú prízemnú existenciu a popritom riešia zásadné otázky medzinárodnej politiky, filozofie, kulturológie: národné zvyky Francúzov, postavenie ženy v Európe, postavenie hurky v meste a na dedine. Sokrates, Seneca aj Kristus sú spolu s aktuálnymi zdravotnými problémami samozrejmou témou rozhovorov. Priamy prienik cudzej, veľkoeurópskej kultúry do inscenácie však vnesie až návšteva bývalého priateľa emigranta (Vít Bednárik), člena Správnej rady Nadácie na udeľovanie ceny Európan roka. Prináša darčeky, pravda, iba oproti podpisu. „Počúvaj, nie že mu budeš hneď po treťom poháriku navrhovať, že u nás môže prespať. Má dosť peňazí, nech ide do hotela,“ nástojí pani domu. Či hosť prespí, alebo neprespí na malej detskej postieľke, ktorá spolu s obyčajným kuchynským stolom a stolným futbalom tvoria základ výpravy, netreba prezrádzať.
S istotou však možno povedať, že materiálna chudoba a malosť nášho lokálpatriotizmu vzbudzujú smiech – napríklad aj uvzatá viera v to, že sa nemusíme trápiť s cudzími jazykmi, lebo je lepšie naučiť cudzincov po slovensky. Na druhej strane však presne v intenciách tvorcov (návrh a koncept Dušan Vicen, scénická realizácia spolu s ním aj všetci spomínaní herci) môžeme špekulovať nad tým, či sa cez zvýšenú potrebu znalosti cudzích jazykov u malých národov nerealizuje napríklad aj kus imperiálnej politiky tých väčších Európanov.
Dalo by sa povedať, že inscenácia umelecky reflektuje aktuálne teoretické úvahy na tému znovuzrodenia Európy. Posúďte sami: „V spore konzervatívnych, liberálnych a socialistických výkladov ide o skúmanie dvoch aspektov: prevážia straty, ktoré prichádzajú s otrasmi tradičných spoločenských foriem, alebo zisky blýskavého pokroku? Alebo prevážia víťazstvá, ktoré dnes pre zajtrajšok predpovedajú tvorivú deštrukciu, bolesti tých, čo prišli o modernizáciu?“ Takto a podobne sumarizuje proces hľadania európskej identity Jürgen Habermas, člen Iniciatívy európskych intelektuálov. Projekt skupiny J10 ide rovnakou cestou!
Formálna podoba inscenácie spoluvytvára pestrý obraz stredoeurópskeho regiónu ako tradične prehusteného priestoru kríženia vplyvov, nateraz dopleteného dejinnými pohybmi po páde komunizmu. Hudobná zložka (spolupráca Marek Piaček, Boris Lenko a Slovak Brass Kvintet) osciluje od divej balkánskej dychovky po kultivovanú áriu Bocelliho, ktorú odušu odspieva Ingrid Hrubaničová v župane a s uterákom na vlasoch. Poetika inscenácie vychádza z modelu fixovaných improvizácií, ktorý preslávil divadlo Stoka.
Zboroň a Hrubaničová, bývalí členovia tohto divadla, ju však posúvajú ďalej a otvárajú jej formu. Občas vystupujú zo svojich postáv, časť textov má voľnú štruktúru a improvizuje sa aj počas predstavenia. Inscenátori sami tento útvar označili ako „verejná inscenovaná skúška“. Konečne, čo iné je náš toľko očakávaný takzvaný vstup do Európy?

Anna Grusková, SME, 21. 4. 2004

Ach, akí sme zraniteľní

Morča je ideálnym symbolom niečoho, čomu treba dávať jesť. Na oplátku sa bude ten kus absurdného života donekonečna krútiť na kolese, pripomínajúc šťastnému majiteľovi jeho vlastný pohyb v bludnom kruhu. Máme ho milovať už za to, že sa oň tak pekne staráme? Alebo zabiť? Kto koho citovo vydiera? Vo výstupe, ktorý dal meno celej divadelnej koláži, dominuje nereprodukovateľný „neperspektívny" človek burgrovský v modrých tepláčikoch. Netreba viac prezrádzať, aby ste si ho, keď nastane čas, v hre vychutnali.

Teoretik umenia, ktorého výstup zaznie v úvode, by mal na celú produkciu určite svoj nevyhranený názor. Fragmentárne, parciálne, dekonštruované, vety vytrhnuté zo svojho pôvodného kontextu a vrhnuté násilne do iného. V Združení pre súčasnú operu je príznačná schopnosť chytiť sa jedného mimovoľného pohybu ruky či slova a pretransformovať ho niekoľkonásobným opakovaním, posunom do extrému, parodovaním ba až zvulgarizovaním na divadelný znak. Pohár na moč položený cudne pri nohách čakajúcich v čakárni je ‚blbý' naturalizmus. Pohár, ktorý držia herečky ladne ako šampanské, pričom spievajú oslavnú ódu na našu zraniteľnosť, je divadelnou metaforou. Samozrejme, šialená až čiernohumorná ako celá burgrovská poetika, ktorá sa nezastaví ani pred zosmiešnením nahoty či nekrofílie.
Taký je život, všade okolo sú rozosiate búdky, z ktorých sa zásadne telefonuje niečo celkom zbytočné alebo hlúpe, najčastejšie oboje. Keď započujeme prvý z niekoľko násobne opakovaných refrénov Zuzany Piussi „Tebe neni mňa ľúto? ...by som chcela, aby sme sa mali radi", už sa ani nenamáhame ďalej sledovať jej emotívny dialóg so slúchadlom. Týchto príbehov je toľko a sú si tak smiešne podobné!
Okrem režiséra/skladateľa a jeho stabilnej opory Zuzany Piussi sa do akcie Morča zapojili dvaja noví ľudia. Výnimočne príjemne dopadol činoherný debut tanečníčky Petry Fornayovej, ktorej prejav bol prirodzene vtipný. Trochu viac skúseností na javisku bude potrebovať Mark Lovas.
Hudba, ktorú si režisér sám dokomponoval, bola plnohodnotným doplnením slovných pasáží. Celkovo teda Morča vydalo na milú hodinku s niekoľkými hluchšími miestami. Menej vzrušujúco, napríklad, dopadli pasáže obdivného tanca s mužskými nohavicami ako relikviami. Stále však Burgr ako hlavný koordinátor tohto kolektívneho dielka zostáva verný svojmu talentu a výnimočnému zmyslu pre autenticitu, ktorý ho radí medzi špičky nového slovenského písania-hrania.

Združenie pre súčasnú operu Kolektív: Morča * Účinkujú: Ľubomír Burgr, Zuzana Piussi, Petra Fornayová, Mark Lovas * Hudba a réžia: Ľubomír Burgr * Predstavenia sa hrajú v divadle Stoka

Zuzana Uličianska, SME, 29. 12. 2003

Opera v alternatívnom divadle

(úryvok)

Viac významových vrstiev a podnetov pre výklad prináša Burgrova opera Smrť v kuchyni. Má podtitul „prvá bulímistická opera“. Burgr sa v tomto diele pokúsil o prenesenie princípov autorského divadla do sféry opery. Zdanlivo ide o nezlučiteľné veci. Tvorcom Smrti v kuchyni sa však toto prenesenie princípov podarilo. Spiritus agens tejto inscenácie, Ľubomír Burgr, o tom hovorí: „Zaujímal ma skôr proces vzniku opery, keď na začiatku niet ničoho a herci spolu so spevákmi vstupujú do tvorby inscenácie, ktorá je autorská“. Smrť v kuchyni je operou o prízemnosti povaľačského panelákového života, o životných stereotypoch, o únave, ktorá nastáva vo vzťahoch medzi ľuďmi, o živote bez ambícií a ideálov, respektíve o živote, kde hlavné ambície a ideály smerujú k naplneniu elementárnych túžob a pudov.

Za banalitou, ktorá je v Burgrovej opere stvárnená realisticky absurdne, sa však otvára priestor na riešenie závažnejších otázok - k tým patrí, napríklad, hľadanie osudovej ženy. Jej metamorfózy v opere idú od obrazu znechutenej a primitívnej ženy, ktorá sa zaujíma len o stupídny telefonický rozhovor s kamarátkou a o varenie kapusty, (so svojím manželom stratili schopnosť akejkoľvek vecnej či zmysluplnej komunikácie), cez obraz prostitútky či sexuálne neviazanej ženy, až po obraz akejsi femme fatale, ktorá je schopná muža stiahnuť do temnôt a hlbín. Opera sa totiž končí citáciou árie z Dvořákovej Rusalky: Proč volal jsi mne v náruč svou. Spieva ju Lenka Brázdiliková.

Je zaujímavé, ako záver opery, citácia z diela klasika, ktorá okrem iného pôsobí ako kontrast oproti malosti deja a jednoduchosti hudby, môže zmeniť chápanie celého posolstva diela. Na premiére Smrti v kuchyni na jar roku 2001 totiž iná interpretka (Mária Henselová) spievala na záver jednu z Mahlerových Piesní o mŕtvych deťoch. Uprostred výstupu symbolizujúceho malosť bezambiciózneho a bezcieľneho života prinesú maličké dieťa, ktoré chovajú v krabici od topánok. Pripomenutie smrti dieťaťa v záverečnej piesni tematizuje celkom iné vrstvy v posolstve opery. Záver tak zostáva otvorený a práve voľba citovanej hudby určujúcim spôsobom naznačí, ktoré myšlienkové súvzťažnosti chceli tvorcovia na konkrétnom predstavení zvýrazniť. Burgr a jeho kolektív spolupracovníkov tak chápu operu v duchu postmodernizmu ako otvorené dielo. A táto otvorenosť v závere vhodne korešponduje s inou otvorenosťou opery, ktorá vznikla kolektívnou autorskou prácou.

Inscenačná podoba Smrti v kuchyni sa zakladala na protiklade naturalistického javiskového stvárnenia (postavy v spodkoch, slipoch, županoch, erotické vyzliekanie dámskych nohavičiek, konzumácia klobás, ktoré svojou autentickosťou šíria v divadle charakteristický pach, popíjanie piva, zapnutý televízor atď.) a štylizácie zvukovej podoby (recitatívny i ariózny spev, spev profesionála s operným školením a amatéra, protiklad hovoriacich a spievajúcich postáv, v časti opery sa zvuková podoba - hovorené dialógy - interpretuje zo záznamu a herci k tomu vytvárajú akúsi ilustratívnu nemohru, záverečná „hlboká a vážna“ hudba). Z tohto protikladu rastie aj inscenačná poetika založená na náhlych zvratoch, kontrastoch a na substitúcii opernej vznešenosti banalitou a absurditou.

Zo Smrti v kuchyni, podobne ako i z Matejovej opery, bolo cítiť, že jej tvorcovia sú názorovo stmeleným tímom.

Miloslav Blahynka: Eseje o opere, Slovenská teatrologická spoločnosť a Vysoká škola múzických umení, Bratislava 2006