Podtitul inscenácie Stredná Európa ťa miluje skupiny J10 – hosťujúceho člena Združenia pre súčasnú operu – znie „Šílená jízda do nejtemnějších hlubin středoevropské duše“. Na prvý pohľad to však vyzerá skôr ako drkotanie (sa) v zapľuvanom osobáku. „Čítala si raz o tej ankete o Európana roka. Ja som sa tam prihlásil. Povedali mi, že tento rok majú veľký záujem na tom, aby to vyhral nejaký Stredoeurópan. Sme teraz v kurze, chápeš? Povedali, že som čierny kôň ankety... oni jednoducho, cítia, že my im tam môžeme priniesť niečo nové, neošúchané," zveruje sa počas pílenia dreva entuziastický manžel (Vladimír Zboroň) svojej ráznej žienke (Ingrid Hrubaničová).
„Počúvaj, to by si musel byť Žid alebo homosexuál, alebo Rus, alebo všetko dohromady.“
Podobnými príkladmi nielen stredoeurópskych myšlienkových stereotypov môže inscenácia poslúžiť od začiatku do konca. V „Strednej Európe“ manželia v suterénnom byte vedú svoju každodennú prízemnú existenciu a popritom riešia zásadné otázky medzinárodnej politiky, filozofie, kulturológie: národné zvyky Francúzov, postavenie ženy v Európe, postavenie hurky v meste a na dedine. Sokrates, Seneca aj Kristus sú spolu s aktuálnymi zdravotnými problémami samozrejmou témou rozhovorov. Priamy prienik cudzej, veľkoeurópskej kultúry do inscenácie však vnesie až návšteva bývalého priateľa emigranta (Vít Bednárik), člena Správnej rady Nadácie na udeľovanie ceny Európan roka. Prináša darčeky, pravda, iba oproti podpisu. „Počúvaj, nie že mu budeš hneď po treťom poháriku navrhovať, že u nás môže prespať. Má dosť peňazí, nech ide do hotela,“ nástojí pani domu. Či hosť prespí, alebo neprespí na malej detskej postieľke, ktorá spolu s obyčajným kuchynským stolom a stolným futbalom tvoria základ výpravy, netreba prezrádzať.
S istotou však možno povedať, že materiálna chudoba a malosť nášho lokálpatriotizmu vzbudzujú smiech – napríklad aj uvzatá viera v to, že sa nemusíme trápiť s cudzími jazykmi, lebo je lepšie naučiť cudzincov po slovensky. Na druhej strane však presne v intenciách tvorcov (návrh a koncept Dušan Vicen, scénická realizácia spolu s ním aj všetci spomínaní herci) môžeme špekulovať nad tým, či sa cez zvýšenú potrebu znalosti cudzích jazykov u malých národov nerealizuje napríklad aj kus imperiálnej politiky tých väčších Európanov.
Dalo by sa povedať, že inscenácia umelecky reflektuje aktuálne teoretické úvahy na tému znovuzrodenia Európy. Posúďte sami: „V spore konzervatívnych, liberálnych a socialistických výkladov ide o skúmanie dvoch aspektov: prevážia straty, ktoré prichádzajú s otrasmi tradičných spoločenských foriem, alebo zisky blýskavého pokroku? Alebo prevážia víťazstvá, ktoré dnes pre zajtrajšok predpovedajú tvorivú deštrukciu, bolesti tých, čo prišli o modernizáciu?“ Takto a podobne sumarizuje proces hľadania európskej identity Jürgen Habermas, člen Iniciatívy európskych intelektuálov. Projekt skupiny J10 ide rovnakou cestou!
Formálna podoba inscenácie spoluvytvára pestrý obraz stredoeurópskeho regiónu ako tradične prehusteného priestoru kríženia vplyvov, nateraz dopleteného dejinnými pohybmi po páde komunizmu. Hudobná zložka (spolupráca Marek Piaček, Boris Lenko a Slovak Brass Kvintet) osciluje od divej balkánskej dychovky po kultivovanú áriu Bocelliho, ktorú odušu odspieva Ingrid Hrubaničová v župane a s uterákom na vlasoch. Poetika inscenácie vychádza z modelu fixovaných improvizácií, ktorý preslávil divadlo Stoka.
Zboroň a Hrubaničová, bývalí členovia tohto divadla, ju však posúvajú ďalej a otvárajú jej formu. Občas vystupujú zo svojich postáv, časť textov má voľnú štruktúru a improvizuje sa aj počas predstavenia. Inscenátori sami tento útvar označili ako „verejná inscenovaná skúška“. Konečne, čo iné je náš toľko očakávaný takzvaný vstup do Európy?
