Moderné absurdné divadlo: V „Napichovačoch a lízačoch“ Dušan Vicen a divadelný súbor SkRAT skúma život stresovaných ľudí v dnešnom svete.
Divadelné zoskupenie SkRAT (2004) začalo najprv ako združenie Pre súčasnú operu (2000) v priestoroch divadla Stoka (1991). Divadelný súbor vychádza z fenoménu autorských divadiel, ktorého začiatky sa na Slovensku datujú do 80. rokov.
Autorské divadlá priniesli na Slovensko iný súbor dramatických a divadelných princípov a techník, ktoré už boli použité v absurdnom divadle (dekompozícia, fragmentarizácia, dekonštrukcia). Najmä pozícia herca sa posunula od performera k spoluautorovi celého predstavenia.
Princípom metódy divadla SKRAT je kolektívne autorstvo a tvorivá improvizácia
Divadlo SKRAT sa zaujíma o bežné až banálne životné situácie, ktoré pomocou zveličenia a opakovania mení v absurdné odhalenia. SkRAT je tiež známy svojou inovatívnou vizuálnou koncepciou a využívaním nových technológií.
Dušan Vicen (1966) je autorom dramatizácií, rozhlasových a divadelných hier („...pohlaď psa... (apoteóza prázdna)“, „Silluet b mol“, „Homo joga“). Ako zakladajúci člen, režisér, spoluautor a herec sa podieľal na niekoľkých divadelných projektoch. Keďže zásadná metóda divadla SkRAT je kolektívne autorstvo a tvorivá improvizácia, finálna verzia hry sa vynorí v priebehu skúšobného procesu. Spoluautormi sú Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Lucia Fričová, Daniela Gudabová, Milan Chalmovský, Romana Maliti.
„Napichovači a lízači“ sa skladajú zo sedemnástich krátkych scén
Najnovšia hra v repertoári SkRATu „Napichovači a lízači“, ktorej scenár napísal Dušan Vicen, sa skladá zo sedemnástich krátkych scén, náčrtov, prevažne z prostredia manažmentu. Tematicky (sociálne problémy, ľudská izolácia, dysfunkcia ľudských vzťahov), ako aj z hľadiska formy (atraktívne vizuálne efekty a hudba, projekcie), nadväzujú „Napichovači a lízači“ na tradíciu predchádzajúcich hier, ako „Mŕtve duše“, „Paranoja“, „Umri, skap a zdochni…!!!“.
„Napichovači a lízači“ zachytávajú zmenu sociálnych a antropologických kategórií. Spočiatku sa ľudia delili na lovcov a zberačov. Súčasného jednotlivca determinuje jeho pracovné prostredie a predovšetkým jeho pozícia (napichovača alebo lízača) v spoločnosti. Autor odhaľuje neľudskosť a absurditu systému pod glazúrou profesijnej etiky a transparentnosti.
Vicenova reflexia odhaľuje nový druh diktátu – diktát peňazí a sociálneho statusu
V predchádzajúcich predstaveniach „Mŕtve duše“ a „Paranoja“ divadelný súbor SkRAT potvrdil svoj záujem o absurdné divadlo. Ich interpretácia absurdity nie je absolútna, skôr je daná spoločenskou realitou na Slovensku. Viac ako Beckettovi či Ionescovi je ich tvorba podobná autorom z východnej a strednej Európy, ako bol Václav Havel alebo Sławomir Mrożek. Kým títo autori artikulovali bezcieľnosť ľudskej existencie v rámci sociálnych a politických podmienok, a tak kritizovali diktát socialistického režimu, Vicenova reflexia v „Napichovačoch a lízačoch“ prezrádza nový druh diktátu – diktát peňazí, sociálneho a profesijného postavenia, konzumu a médií. Táto závislosť je o to tragickejšia – z hľadiska poetiky SkRATu skôr tragikomická –, že je zvolená dobrovoľne.
Autor ďalej v hre rozvíja tento paradox. Je to paradox človeka, ktorý v snahe cítiť a pôsobiť autenticky a originálne kopíruje zahraničné a umelé vzory. Pri tom stráca spojenie s vlastnými tradíciami a prirodzenými spôsobmi, ktoré sa odrážajú v jeho komunikácii. Hlavné komunikačné symboly sa skladajú z technických termínov ako „dekódovanie“, „forwardovanie“, „update“. Ten, kto nepoužíva nový rečový kód, je odsúdený na živorenie v spodnej časti tejto novej antropologickej hierarchie.
Videoprojekcie sa stali charakteristickým znakom tohto autorského divadla
Autor tiež formuluje svoju víziu súčasného človeka cez tému slobody. To sa deje za pomoci videoprojekcií, ktoré sa stali charakteristickým znakom tohto autorského divadla. Cyklicky opakovaná projekcia človeka, ktorý drží v rukách papiere a neustále chodí po schodoch, sa stáva ústredným motívom hry. Tento moderný človek je neustále v zhone za ničím. Nikdy nedosiahne svoj cieľ. Tento obrázok ponúka analógiu s Camusovým Sizyfom, ktorý je odsúdený navždy tlačiť pred sebou svoj kameň, čím potvrdzuje nezmyselnosť svojho života.
Vicenova interpretácia riadeného a sledovaného človeka je zdôraznená projekciami z priemyselných kamier. Otázka ľudskej slobody dosahuje svoj vrchol v predposlednej scéne so signifikantným názvom Arbeit macht frei. S pomocou tejto krutej parafrázy z našej nedávnej vojnovej histórie vykresľuje autor (post)moderné pracovné väznice súčasných ľudí.
Autor nepísal „Napichovačov a lízačov“, len aby zobrazil konkurenčné a deštruktívne obchodné prostredie. Choroba našej postmodernej spoločnosti, založená na konzume a individualizme, už ovplyvňuje ľudské vzťahy. V desiatej scéne „Genetický materiál“ odhaľuje autor zvrátené a neprirodzené motivácie, ktoré vedú ženu k otehotneniu. Materstvo v ich podaní nie je naplnením vnútornej duchovnej potreby, ale trendom skopírovaným z bulvárnych a komerčných médií. Dokonca aj požiadavky nastávajúcej matky voči dieťaťu (hlavná vec, aby dobre vyzeralo) – akokoľvek povrchne a absurdne vyznievajú – iba odrážajú naše slepé nasledovanie tipov a trikov ponúkaných médiami.
Vicen konfrontuje čitateľa s vážnymi, reálnymi problémami. Závažnosť kľúčových tém je vyvážená groteskným humorom, ktorý je v poetike SkRATu dôležitý. Autor odhaľuje bipolaritu nášho kozmu s iróniou, sarkazmom a gagmi.
