- 14. apríl 2016 -
- 26. február 2016 -
- 9. apríl 2015 -
- 30. júl 2014 -
- 3. január 2014 -
- 3. január 2014 -
- 13. december 2013 -
- 10. november 2013 -
- 3. november 2013 -
- 24. október 2013 -
- 3. október 2013 -
- 9. august 2013 -
- 18. marec 2013 -
- 16. september 2012 -
- 19. jún 2012 -
- 17. jún 2012 -
- 19. marec 2012 -
- 12. marec 2012 -
- 23. november 2011 -
- 10. október 2011 -
- 5. október 2011 -
- 5. jún 2011 -
- 20. máj 2011 -
- 21. apríl 2011 -
- 4. apríl 2011 -
- 15. marec 2011 -
- 28. február 2011 -
- 18. február 2011 -
- 15. február 2011 -
- 11. február 2011 -
- 1. december 2010 -
- 1. november 2010 -
- 18. október 2010 -
- 29. september 2010 -
- 29. september 2010 -
- 20. september 2010 -
- 10. apríl 2010 -
- 12. február 2010 -
- 20. december 2009 -
- 18. december 2009 -
- 9. september 2009 -
- 10. apríl 2009 -
- 23. apríl 2008 -
- 22. apríl 2008 -
- 4. január 2008 -
- 6. december 2007 -
- 4. december 2007 -
- 20. november 2007 -
- 29. október 2007 -
- 22. jún 2007 -
- 17. máj 2007 -
- 17. január 2007 -
- 15. január 2007 -
- 30. december 2006 -
- 22. november 2006 -
- 22. apríl 2006 -
- 23. december 2005 -
- 15. apríl 2005 -
- 12. máj 2004 -
- 30. december 2003 -

Prepady a triumfy Novej drámy

Tretí ročník divadelného festivalu pomáha zbaviť sa pocitu, že divadlo je v defenzíve

Festival Nová dráma presvedčil aj nedôverčivých, že sa ho oplatí sledovať.
Tretí ročník súťažnej divadelnej prehliadky Nová dráma, zameranej na inscenácie súčasných slovenských i zahranič­ných hier, bol pre mňa vlastne ročníkom prvým. Nikdy predtým som sa na ňom nezúčastnil.
Ako zahraničnému členovi festivalovej poroty sa mi naskytla vítaná možnosť zoznámiť sa s trendmi a umeleckým smerovaním v rámci slovenského divadla. Pristupoval som k tejto konfrontácii s u mňa obvyklou nedôverou, lebo sa stále nemôžem zbaviť presvedčenia, že divadlo sa tvárou v tvár mediálnemu boomu ocitá v defenzíve, ak nie priamo v kríze a niekedy takmer chýbajú náznaky, že by vôbec malo vôľu svoju situáciu nejako riešiť. A vezie sa v závetrí médiami budovaného obrazu divadla ako akéhosi vcelku nudného druhu umenia, akéhosi múzea prestarnutých postupov a myšlienkového konzervativizmu.
Niektoré inscenácie, ktoré som na festivale videl, boli skutočne zážitkom otrasným. Či už išlo o tvary nesené psychologickým a realistickým herectvom, pri ktorom mávam vždy dojem, že často len maskuje hereckú lenivosť a je plné šablón a ste­reo­typov, alebo o drámy, ktoré aj napriek svojej deklarovanej súčasnosti len ľahko modifikujú model tradičnej meštianskej a dedinskej drámy alebo televíznej či filmovej produkcie.
Takými prípadmi boli pre mňa napríklad inscenácia Portia Coughlanová írskej dramatičky Mariny Carr, ktorá sa oprela o rozsahom predimenzovaný text, pohrávajúci sa s motívom incestu a omieľajúci vlastne stále dookola tie isté, nejasnou psychológiou zaťažené situácie, Domov z plastelíny Divadla Alexandra Duchnoviča z Prešova, v ktorého inscenácii bola ľahostajnosť hercov k tomu, čo hrajú, úplne nebývalá, a napokon i porotou ocenená Jurgova Hana VŠMU a Štúdia 12, hoci nasadenie mladých hercov bolo nebývalé a predstavenie miestami inklinovalo k premyslenej a spontánnej javiskovej metafore.
Príjemným prekvapením však pre mňa boli predstavenia, ktoré svojou invenčnosťou, dra­maturgickou premyslenosťou alebo zjavným hereckým a režijným profesionalizmom, často vysoko prevyšujúcim ostatné festivalové predstavenia, nemajú obdobu napríklad ani v Čechách či na Morave. Jedným z takých drahokamov bola inscenácia bratislavského Divadla SkRAT Smutný život Ivana T., divadlo hravé, plné fantázie a prekvapivých, hoci veľmi jednoduchých scénických postupov, ba dokonca divadlo politické a aktuálne bez toho, že by sa menilo na plagát alebo všeobecné proklamácie akýchsi ideí. Vystavené väčšinou na jasných a prehľadných situáciách postihuje štipľavým posmechom všemožné zasadania akýchsi „papalášov“, ktorí riešia a riešia, nakoniec nič nevyriešia, ale v každom prípade za to dostanú veľkoryso zaplatené.
Ďalším zaujímavým javiskovým tvarom bolo predstavenie Cely divadla P.A.T. z Prievidze, predovšetkým pre svoju precíznu vizuálnu koncepciu, alebo Dr. Gustáv Husák Divadla Aréna, ktorý ma zaujal predovšetkým svojou snahou mapovať nedávne dejiny a prepožičiavať im platnosť i vo vzťahu k súčasnosti a tiež mimoriadnym hereckým výkonom Emila Horvátha.
Zdá sa teda, že v slovenskom divadle sú tendencie, ktoré stojí za to naďalej sledovať aj zo zahraničia, a to i pre človeka k súčasnej divadelnej produkcii pomerne nedôverčivého.

Roman Sikora, SME, 17. 5. 2007