Tretí ročník divadelného festivalu pomáha zbaviť sa pocitu, že divadlo je v defenzíve
Festival Nová dráma presvedčil aj nedôverčivých, že sa ho oplatí sledovať.
Tretí ročník súťažnej divadelnej prehliadky Nová dráma, zameranej na inscenácie súčasných slovenských i zahraničných hier, bol pre mňa vlastne ročníkom prvým. Nikdy predtým som sa na ňom nezúčastnil.
Ako zahraničnému členovi festivalovej poroty sa mi naskytla vítaná možnosť zoznámiť sa s trendmi a umeleckým smerovaním v rámci slovenského divadla. Pristupoval som k tejto konfrontácii s u mňa obvyklou nedôverou, lebo sa stále nemôžem zbaviť presvedčenia, že divadlo sa tvárou v tvár mediálnemu boomu ocitá v defenzíve, ak nie priamo v kríze a niekedy takmer chýbajú náznaky, že by vôbec malo vôľu svoju situáciu nejako riešiť. A vezie sa v závetrí médiami budovaného obrazu divadla ako akéhosi vcelku nudného druhu umenia, akéhosi múzea prestarnutých postupov a myšlienkového konzervativizmu.
Niektoré inscenácie, ktoré som na festivale videl, boli skutočne zážitkom otrasným. Či už išlo o tvary nesené psychologickým a realistickým herectvom, pri ktorom mávam vždy dojem, že často len maskuje hereckú lenivosť a je plné šablón a stereotypov, alebo o drámy, ktoré aj napriek svojej deklarovanej súčasnosti len ľahko modifikujú model tradičnej meštianskej a dedinskej drámy alebo televíznej či filmovej produkcie.
Takými prípadmi boli pre mňa napríklad inscenácia Portia Coughlanová írskej dramatičky Mariny Carr, ktorá sa oprela o rozsahom predimenzovaný text, pohrávajúci sa s motívom incestu a omieľajúci vlastne stále dookola tie isté, nejasnou psychológiou zaťažené situácie, Domov z plastelíny Divadla Alexandra Duchnoviča z Prešova, v ktorého inscenácii bola ľahostajnosť hercov k tomu, čo hrajú, úplne nebývalá, a napokon i porotou ocenená Jurgova Hana VŠMU a Štúdia 12, hoci nasadenie mladých hercov bolo nebývalé a predstavenie miestami inklinovalo k premyslenej a spontánnej javiskovej metafore.
Príjemným prekvapením však pre mňa boli predstavenia, ktoré svojou invenčnosťou, dramaturgickou premyslenosťou alebo zjavným hereckým a režijným profesionalizmom, často vysoko prevyšujúcim ostatné festivalové predstavenia, nemajú obdobu napríklad ani v Čechách či na Morave. Jedným z takých drahokamov bola inscenácia bratislavského Divadla SkRAT Smutný život Ivana T., divadlo hravé, plné fantázie a prekvapivých, hoci veľmi jednoduchých scénických postupov, ba dokonca divadlo politické a aktuálne bez toho, že by sa menilo na plagát alebo všeobecné proklamácie akýchsi ideí. Vystavené väčšinou na jasných a prehľadných situáciách postihuje štipľavým posmechom všemožné zasadania akýchsi „papalášov“, ktorí riešia a riešia, nakoniec nič nevyriešia, ale v každom prípade za to dostanú veľkoryso zaplatené.
Ďalším zaujímavým javiskovým tvarom bolo predstavenie Cely divadla P.A.T. z Prievidze, predovšetkým pre svoju precíznu vizuálnu koncepciu, alebo Dr. Gustáv Husák Divadla Aréna, ktorý ma zaujal predovšetkým svojou snahou mapovať nedávne dejiny a prepožičiavať im platnosť i vo vzťahu k súčasnosti a tiež mimoriadnym hereckým výkonom Emila Horvátha.
Zdá sa teda, že v slovenskom divadle sú tendencie, ktoré stojí za to naďalej sledovať aj zo zahraničia, a to i pre človeka k súčasnej divadelnej produkcii pomerne nedôverčivého.
